Traja pátrači - Prvých 10 kníh

Zástupce odkazů pro listování

TRAJA PÁTRAČI

01

TAJOMSTVO
STRAŠIDELNÉHO

ZÁMKU

Text: Robert Arthur

© Random House, Inc., New York 1964

Translation © Ružena Krajčíková

(Robert Arthur: Alfréd Hitchcock and The Three Investigators

in The Secret of Tenor Castle) 1970

Cover © Vladimír Kardelis 1993

Banská Bystrica

Mladé letá, Bratislava, 7583. publikácia, 1993, štvrté vydanie. Pre čitateľov od 9 rokov. Editor Ondrej Laurinc, jazyková redaktorka Zora Sadloňová, technický redaktor Marián Škripek. AH 6, 70 (text 6, 59, ilustr. 0, 11). VH 6, 88. Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o., Banská Bystrica.

ISBN 80-06-00525-7 (súbor) ISBN 80-06-00524-9

Poznámka pre čitateľa:

Nikto vás nenúti prečítať si čo len slovo z tohto úvodu. Alfréd Hitchcock

Úvod

 Už je to raz tak, ustavične niečo uvádzam. Dlhé roky uvádzam svoje televízne programy. Uvádzam filmy a píšem úvody do kníh o tajomstvách a strašidlách, do napínavých príbehov, pri ktorých sa moji čitatelia trasú strachom.

 Teraz mi pripadla úloha predstaviť vám trojicu mládencov, ktorí sa nazývajú pátrači, vozia sa v pozlátenom rolls-royce a lúštia rozličné tajomstvá, hádanky, záhady a rébusy. Podarené, však?

 Úprimne povediac, bol by som radšej, keby som s týmito tromi mládencami nemal vôbec nič do činenia, ale unáhlene som im prisľúbil, že ich predstavím čitateľom. A ja som človek, čo vždy dodrží slovo, aj keď si sľub odo mňa vynútili - ako uvidíte - vyloženým sprisahaním.

 A teraz k veci. Traja chlapci, ktorí sa nazývajú Traja pátrači, sú Bob Andrews, Peter Crenshaw a Jupiter Jones. Všetci bývajú v Rocky Beach, v malom mestečku na pobreží Tichého oceána, vzdialenom iba niekoľko kilometrov od Hollywoodu.

 Bob Andrews je malý, ale obratný mládenec, premýšľavý, hĺbavý typ, i keď má sklony k dobrodružstvu. Peter Crenshaw je pomerne vysoký a svalnatý.

 Jupiter Jones je... Ale o Jupiterovi Jonesovi radšej pomlčím. Budete si musieť o ňom urobiť vlastnú mienku, keď si prečítate nasledujúce stránky. Ja sa budem jednoducho držať faktov.

 A preto, hoci by som mal veľkú chuť nazvať Jupitera Jonesa tučným, radšej poviem, tak ako vravia jeho kamaráti, že je zavalitý. Jupiter Jones ako celkom malé dieťa vystupoval v televíznom seriáli o skupine komických detí - v seriáli, s ktorým som našťastie nemal nič spoločné. No a zdá sa, že bol vtedy naozaj veľmi tučný a celkove vyzeral strašne komicky, takže mu prischlo meno Tučibomba a milióny ľudí sa smiali na jeho nemotornosti, lebo sa stále potkýnal a padal.

 Odvtedy neznesie, aby sa na ňom ľudia smiali. Chce, aby ho brali vážne, a preto začal vášnivo študovať. Len čo sa naučil čítať, začal čítať všetko, čo sa mu dostalo do rúk - knihy o psychológii, kriminalistike a o mnohých iných vedách. A pretože mal dobrú pamäť, zapamätal si takmer všetko, čo prečítal, takže aj učitelia v škole pokladali za múdrejšie nepúšťať sa s ním do debaty o rozličných faktických problémoch. Stávalo sa im totiž príliš často, že ich usvedčil z omylu.

 Ak máte teraz dojem, že Jupiter musí byť neznesiteľný, z celého srdca s vami súhlasím. Pravda, počul som, že má veľa dobrých kamarátov, nuž ale potom je vkus mladých ľudí naozaj nepochopiteľný.

 Mohol by som vám porozprávať o ňom a o jeho dvoch kamarátoch oveľa viac. Mohol by som vám povedať, ako Jupiter vyhral v istej súťaži a má teraz na celý mesiac k dispozícii pozlátené auto. Mohol by som vám prezradiť, že si vyslúžil v meste dobrú povesť, lebo vie nájsť stratené predmety vrátane zatúlaných psíkov a mačičiek. Mohol by som... Ale cítim, že som už splnil svoju povinnosť. Urobil som viac, ako som sľúbil urobiť. Ak ste tento môj dlhý úvod už dávno prestali čítať, pravdepodobne ste ešte radšej ako ja, že sa už skončil.

ALFRÉD HITCHCOCK

Prvá kapitola

Traja pátrači

 Bob Andrews odstavil bicykel pred domom v Rocky Beach a vošiel dnu. Len čo zatvoril dvere, zavolala naňho mama z kuchyne:

 „Róbert, to si ty?“

  „Áno, mama, „ podišiel ku kuchynským dverám. Mama, štíhla tmavovláska, práve robila šišky.

  „Čo nové v knižnici?“ spýtala sa.

  „Nič, všetko v poriadku, „ odvetil Bob. Koniec koncov, v knižnici sa nikdy nedialo nič vzrušujúce. Pracoval tam každý deň iba niekoľko hodín. Triedil vrátené knihy a pomáhal pri zaraďovaní a katalogizovaní nových kníh.

  „Volal ťa Jupiter,“ povedala mama a ďalej vaľkala na doske cesto. „Nechal ti odkaz.“

  „Odkaz?“ vykríkol Bob vzrušene. „A čo mi odkázal?“

  „Zapísala som si to na lístok. Hneď ho vytiahnem z vrecka, len čo dorobím šišky.“

  „Nezapamätala si si, čo povedal? Možno ma súrne potrebuje!“

  „Obyčajný odkaz by som si zapamätala,“ odvetila mama, „ale Jupiter nenecháva obyčajné odkazy. Je to akýsi čudný odkaz.“

  „Jupiter rád používa zvláštne slová,“ povedal Bob, premáhajúc netrpezlivosť. „Prečítal kopu kníh a zavše mu človek ťažšie rozumie.“

  „Keby len zavše!“ odvrkla mama. „Jupiter je veľmi zvláštny chlapec. Božemôj, ako len mohol nájsť môj snubný prsteň. To nikdy nepochopím.“

  Pani Andrewsová si spomenula na príhodu z minulej jesene, keď stratila diamantový prsteň. Práve vtedy k nim prišiel Jupiter. Požiadal ju, aby mu opísala, kde všade v ten deň chodila a čo všetko robila. Potom šiel do komory, čiahol na policu a vytiahol prsteň spoza fliaš s paradajkovým pretlakom, pekne poukladaných v rade. Bobova mama si stiahla prsteň a položila ho na policu, keď umývala fľaše.

  „Nejde mi do hlavy,“ povedala pani Andrewsová, „ako mohol uhádnuť, kde je ten prsteň!“

  „Jupiter to neuhádol, on to vydedukoval,“ vysvetlil Bob. „To znamená, že vie hýbať rozumom... Mama, prosím ťa, daj mi už ten odkaz.“

  „Hneď to bude,“ povedala mama a pokračovala vo vaľkaní a vykrajovaní šišiek. „Mimochodom, aká to bola, preboha, správa na titulnej stránke včerajších novín? Vraj Jupiter vyhral nejakú súťaž a dostane na tridsať dní do používania sedan rolls-royce?“

  „Tú súťaž usporiadala firma Rent-n-Ride Auto, požičovňa áut,“ odvetil Bob. „Položili do výkladu veľký pohár naplnený fazuľou a tomu, kto uhádne najpravdepodobnejší počet fazúľ v pohári, ponúkli na tridsať dní rolls-royce so šoférom. Jupiter si celé dni lámal hlavu, rátal, aký obsah môže mať ten pohár a koľko fazúľ sa doň vmestí, a vyhral... Mama, prosím ťa, pohľadaj už konečne ten odkaz.“

  „Dobre,“ súhlasila mama a začala si utierať zamúčené ruky. „Ale, prepánajána, načo bude Jupiterovi sedan rolls-royce so šoférom? A čo s ním bude robiť tridsať dní?“

  „No vieš, mysleli sme...“ začal Bob, ale mama ho nepočúvala.

  „Dnes môže človek vyhrať kadečo,“ vyhlásila. „Nedávno som čítala o jednej žene, čo vyhrala v televíznej súťaži jachtu. Žije vraj vysoko v horách a je z toho celá preč, lebo raz nevie, čo s ňou.“ Kým takto rozprávala, vytiahla z vrecka lístok.

  „Tu máš ten odkaz,“ povedala. „Je tu napísané: Zelená brána číslo jeden. Tlačiarenský lis funguje.“

  „Márnosť šedivá! Ďakujem, mama!“ vykríkol Bob a rozbehol sa von.  

  Nebol však ani pri dverách, keď ho zastavil mamin hlas. „Preboha, Róbert, čo znamená ten odkaz? Vari len Jupiter nepoužíva dajaké šifry?“

  „Nie, mama. To je jasná reč, náš vlastný jazyk v celkom bežnej podobe. Ale prepáč, musím sa ponáhľať.“

  Bob vyletel z dvier ani strela. Vyskočil na bicykel a uháňal k Jonesovmu bazáru.

  Keď jazdil na bicykli, už mu takmer vôbec nerobil ťažkosti podporný prístroj na nohe. Bob totiž nedávno utrpel úraz pri pochabom pokuse vyšplhať sa úplne sám na jeden z vrchov neďaleko Rocky Beach, a doktor Alvarez, ktorý ho ošetroval, musel mu dať na nohu podporný prístroj.

  Rocky Beach leží na pobrežnej rovine. Z jednej strany ju omýva Tichý oceán a z druhej strany obklopuje pohorie Santa Monica. Vrchy v tomto pohorí nie sú síce bohvieako vysoké, ale zato sú poriadne strmé. Bob sa gúľal asi stopäťdesiat metrov dolu svahom a skončil so zlomenou nohou. Nová prehliadka v nemocnici potvrdila, že sa mu noha hojí, a doktor Álvarez povedal, že keď mu dajú dolu podporný prístroj, ani nebude vedieť, že ju mal dakedy zlomenú. A tak, hoci prístroj zavše prekážal, vonkoncom ho to neznepokojovalo.

  Bob nechal za sebou stred mesta a vzápätí dorazil k Jonesovmu bazáru.

  Firma sa kedysi volala Jonesovo starinárstvo, ale potom Jupiter presvedčil strýka, aby ju premenoval. Teraz okrem starých harabúrd predáva i rozličné vyradené stroje a iné nezvyčajné predmety. Ľudia sem prichádzajú zo vzdialenosti niekoľko kilometrov a vždy tu nájdu niečo, čo nemôžu kúpiť inde.

  Bazár bol pre chlapcov lákavým miestom - hotovým rajom. Obklopoval ho veľmi nápadný, zďaleka viditeľný doštený plot. Pán Titus Jones ho postavil z odpadových dosák a natrel pestrými farbami. Pomáhalo mu niekoľko miestnych umelcov, lebo pán Jones im vždy dovolí vziať si z haraburdia na dvore zadarmo, čokoľvek potrebujú.

  Celá predná časť plota bola pomaľovaná stromami a kvetmi, zelenými jazerami s labuťami, ba bolo tam dokonca aj more. Ostatné časti boli natreté jednoduchšie. Jonesov bazár bol asi najpestrejšou zbernou v celej krajine.

  Bob. prešiel popri hlavnom vchode, pozostávajúcom z obrovských železných vrát, čo pochádzali z veľkostatku, ktorý do tla vyhorel. Šiel ešte asi sto metrov a vzápätí zastal blízko rohu, kde bolo na plote namaľované zelené more s dvojsťažňovou plachetnicou, potápajúcou sa v zúriacej búrke. Zliezol z bicykla a našiel v plote dve zelené dosky, z ktorých Jupiter urobil tajnú bránu. To bola Zelená brána číslo jeden. Stlačil prstom oko ryby, namaľovanej na plote pri potápajúcej sa lodi a vytŕčajúcej z vody hlavu, a brána sa otvorila.

  Vošiel dnu aj s bicyklom a zavrel za sebou. Ocitol sa na dvore Jonesovho bazára, v najzastrčenejšom kúte, kde si Jupiter zriadil dielňu. Dvor bol nekrytý, iba pozdĺž celého plota sa tiahla asi dva metre široká strecha. Pod túto strechu dával pán Jones najlepší tovar.

  Keď Bob vošiel do dielne, Jupiter Jones sedel na starej otáčacej stoličke a poťahoval si spodnú peru. To bolo vždy neklamným znamením, že mu mozog pracuje na plné obrátky. Peter Crenshaw sa motal pri malom tlačiarenskom lise, ktorý sem priviezli do šrotu. Jupiter ho opravil, takže teraz opäť fungoval.

  Tlačiarenský lis pracoval ani hodinky. Behal dopredu-dozadu, cvakotal cvik-cvak. Vysoký čiernovlasý Peter vkladal do lisu a vyberal z neho biele kartičky. A práve v tom bol zmysel Jupiterovho odkazu - skrátka, lis fungoval a Jupiter volal Boba, aby sa prišiel naň pozrieť cez Zelenú bránu číslo jeden.

  Z hlavnej časti dvora, kde bola kancelária, nebolo chlapcov vidno. Tu ich nezbadala ani vysoká Jupiterova teta Matilda, ktorá prakticky viedla celú živnosť. Bola to dobrá duša, nekonečne dobromyseľná žena. Ale keď zbadala Jupitera alebo iného chlapca chvíľku postávať, vždy jej prebehla hlavou tá istá myšlienka: Treba mu dať dáku robotu!

  Jupiter v sebaobrane poukladal pred svoju dielňu hŕby rozličného haraburdia, aby nebola na očiach. Teraz má s priateľmi tajnú skrýšu, do ktorej sa utiahne, keď ho strýko alebo teta súrne nepotrebujú, keď im nemusí pomáhať.

  Bob odložil bicykel, Peter zastavil tlačiarenský lis a podal mu jednu kartičku, čo práve vytlačil.

  „Pozri sa na to, „ povedal.

  Bola to veľká navštívenka, na ktorej stálo:

TRAJA PÁTRAČI

VYPÁTRAME VŠETKO

???

Prvý pátrač - Jupiter Jones

Druhý pátrač - Peter Crenshaw

Záznamy a výskum - Bob Andrews

  „Fíha!“ užasol Bob. „To znie naozaj dobre. Tak ty si sa rozhodol pokračovať v tom, Jupiter?“

  „Už dlho hovoríme o otvorení detektívnej kancelárie,“ povedal Jupiter. „A teraz, keď som vyhral súťaž a dostal k dispozícii sedan rolls-royce, máme na to príležitosť. Môžem ho používať tridsať dní. A každý deň dvadsaťštyri hodín. Budem môcť pátrať po tajomstve, kdekoľvek sa naskytne. Auto budem môcť používať len určitý čas, a preto musíme hneď skúsiť šťastie. Teraz sme oficiálne Traja pátrači. Ja ako Prvý pátrač budem mať na starosti plánovanie jednotlivých akcií. Peter ako Druhý pátrač bude viesť všetky operácie, lebo to si vyžaduje telesnú obratnosť. A keďže ty, Bob, by si teraz mal trochu ťažkosti so stopovaním podozrivých osôb alebo šplhaním po plotoch a podobnými záležitosťami, budeš robiť výskum, ktorý si vyžiadajú naše prípady, a podrobne zaznamenávať celú našu činnosť.“

  „Výborne!“ súhlasil Bob. „Pri mojom zamestnaní v knižnici to hravo zvládnem.“

  „Moderné pátranie si vyžaduje rozsiahly výskum,“ vyhlásil Jupiter. „Ale čo tak zízaš na našu firemnú navštívenku? Smiem sa spýtať, čo ťa trápi?“

  „Nuž, tie otázniky,“ povedal Bob. „Načo sú tam tie otázniky?“

  „Čakal som, že sa na to opýtaš,“ odvetil Peter. „Jupiter vravel, že sa určite na to opýtaš. A že každému budú vŕtať v hlave.“

  „Otáznik,“ povedal Jupiter presvedčivo, „je univerzálny symbol všetkého neznámeho. Sme pripravení rozriešiť každý problém, hádanku, tajomstvo, záhadu, skrátka každú nejasnú vec, keď nás o to požiadajú. Odteraz bude otáznik našou firemnou značkou. Tri otázniky vedno budú vždy symbolizovať Troch pátračov.“

  Bob si myslel, že Jupiter už skončil s poúčaním, ale mal ho lepšie poznať, lebo Jupiter sa rozohňoval ďalej.

  „Okrem toho,“ povedal Jupiter, „otázniky vzbudia záujem. Prinútia ľudí, aby sa nás spýtali, čo znamenajú. Práve tak, ako si sa teraz spýtal ty. Dopomôžu nám k tomu, aby si nás ľudia zapamätali. Budú dobrou reklamou. Každý obchod potrebuje reklamu, aby prilákal nádejných zákazníkov.“

  „To je skvelé,“ vyhlásil Bob a položil kartičku späť na kôpku navštíveniek, ktoré Peter vytlačil. „Teraz by sme už mohli začať podnikať, keby sme mali nejaký prípad na pátrame.“

  Peter sa zatváril dôležito.

  „Bob,“ povedal, „už máme prípad!“

  „Pardon,“ ozval sa Jupiter, vzpriamil sa a vystrčil spodnú čeľusť. Vždy keď to urobil, tvár, normálne okrúhla, akoby sa mu trochu predĺžila, a vyzeral starší. Jupiter bol statný chlapec a možno by bol vyzeral aj dosť tučný, keby nechodil tak vzpriamene.

  „Žiaľ,“ vysvetľoval Jupiter, „stavia sa nám do cesty malá prekážka. Mali by sme jeden vhodný prípad - a myslím, že by sme ho ľahko rozuzlili - ale ešte nie sme dohodnutí.“

  „Aký je to prípad?“ spýtal sa netrpezlivo Bob.

  „Vraj pán Alfréd Hitchcock hľadá pre svoj budúci film pravý strašidelný dom,“ odpovedal Peter. „Otec to počul v ateliéri.“

  Pán Crenshaw je odborník na filmové triky. Pracuje v jednom filmovom ateliéri v Hollywoode, vzdialenom od Rocky Beach iba pár kilometrov cez hory.

  „Strašidelný dom?“ zamračil sa Bob. „Ako odhalíme tajomstvo strašidelného domu?“

  „Celkom jednoducho. Vyhľadáme strašidelný dom a zistíme, či v ňom naozaj straší. Keď sa nám to podarí, verejnosť sa oboznámi s našimi menami, a potom sa Traja pátrači ľahko postavia na vlastné nohy.“

  „Lenže pán Hitchcock nás nepožiadal, aby sme mu vypátrali nejaký strašidelný dom,“ namietol Bob. „To je tá malá prekážka?“

  „Musíme ho presvedčiť, aby prijal naše služby,“ vyhlásil Jupiter. „To je naša najbližšia úloha.“

  „To je všetko pekné,“ povedal Bob trochu uštipačne. „Lenže ako to urobíme? Jednoducho vrazíme do kancelárie jedného z najslávnejších filmových režisérov na svete a spýtame sa: Pozvali ste nás, pane?“

  „Podrobnosti nie sú dôležité, no myšlienka je celkom správna, „odvetil Jupiter. „Ja som už telefonoval pánu Hitchcockovi, či by nás neprijal.“

  „Naozaj?“ spýtal sa Peter a bol práve taký prekvapený ako Bob, „A čo? Povedal, že nás prijme?“

  „Nie, to nepovedal,“ priznal zavalitý chlapec. „Jeho sekretárka mi nedovolila s ním hovoriť.“

  „To sa dalo čakať,“ poznamenal Peter.

  „Povedala, že nás dá zavrieť, ak sa k nemu čo len priblížime,“ dodal Jupiter. „Vysvitlo totiž, že dočasnou sekretárkou pána Hitchcocka je teraz isté dievča, ktoré tu, v Rocky Beach chodilo do školy O niekoľko ročníkov vyššie ako my. Mal by si sa na ňu pamätať. Volá sa Henrieta Larsonová.“

  „Panovačná Henrieta!“ zvolal Peter. „Ako by som sa na ňu nepamätal!“

  „Zvykla pomáhať učiteľom a sekírovať všetky deti, čo jej prišli pod ruku,“ dodal Bob. „Namojveru sa na ňu pamätám! Ak je Henrieta Larsonová sekretárkou pána Hitchcocka, potom bude lepšie, keď si to vyhodíme z hlavy. Ani tri tigre sa cez ňu nedostanú.“

  „Keby nebolo prekážok,“ povedal Jupiter, „nebol by život zaujímavý. Zajtra ráno nasadneme do nášho nového auta a pôjdeme do Hollywoodu navštíviť pána Hitchcocka.“

  „A Henrieta na nás zavolá políciu, však?“ zvolal Bob. „Okrem toho, ja musím zajtra celý deň pracovať v knižnici.“

  „Tak pôjdem ja s Petrom. Zatelefonujem do kancelárie firmy Rent-n-Ride, požičovne áut, a poviem im, že zajtra ráno o desiatej hodine začnem uplatňovať svoj nárok na používanie auta. A ty, Bob,“ pokračoval Jupiter, „prezri zajtra v knižnici zväzky starých novín a časopisov, koľko len budeš vládať, a snaž sa získať z nich nejaké informácie.“

  Na rub jednej navštívenky napísal dve slová - Strašidelný dom - a podal ju Bobovi. Keď to Bob prečítal, preglgol.

  „Dobre, Jupiter,“ povedal. „Ako myslíš.“

  „Traja pátrači začínajú týmto svoju činnosť,“ oznámil Jupiter. Bol spokojný. „Vždy noste so sebou navštívenky. Budú to vaše legitimácie. Od zajtra bude každý vykonávať svoje povinnosti, nech by sa stalo čokoľvek.“

Druhá kapitola

Osudný rozhovor

  A tak na druhý deň stáli Jupiter a Peter pred veľkými železnými vrátami Jonesovho bazára a čakali, kým pred nimi zastane rolls-royce. Obaja boli vyobliekaní vo sviatočných šatách, bielych košeliach a viazankách. Vlasy mali napomádované a pekne prihladené. Na líca, do hneda opálené, im vyskočil rumenec vzrušenia. Dokonca aj nechty si dôkladne vyumývali ostrou kefkou, takže im žiarili čistotou.

  Napokon zastalo pri nich veľké auto. Jeho lesk ich priam oslnil. Bol to staromódny rolls-royce s reflektormi velikánskymi ako bubon a s ohromne dlhou kapotou. Mal hranatú karosériu a podobal sa veľkej debne. Celé vybavenie, dokonca aj nárazníky, bolo pozlátené. Jagalo sa ani klenot. A čierna karoséria sa tak leskla, že sa v nej videli skoro ako v zrkadle.

  „Pánabeka!“ povedal Peter uznanlivo, keď sa auto priblížilo k nim. „Vyzerá ako limuzína storočného miliardára.“

  „Rolls-royce je najdrahší bežne vyrábaný typ auta na svete,“ poznamenal Jupiter. „Tento bol pôvodne vyrobený pre bohatého arabského šejka, ktorý si potrpel na prepych. Teraz ho firma používa zväčša na reklamné účely.“

  Auto zastalo a z predného sedadla vyskočil šofér. Bol to vysoký, štíhly a statný muž s podlhovastou dobrosrdečnou tvárou. Sňal si šoférsku čiapku a oslovil Jupitera.

  „Vy ste pán Jones? Ja som šofér Worthington.“

  „Á, teší ma, že vás poznávam, pán Worthington,“ povedal Jupiter. „Ale volajte ma Jupiter, ako ostatní.“

  „Prosím, pane.“ Worthington bol zmätený. „A mňa oslovujte jednoducho Worthington. To je taká obyčaj. No svojich zamestnávateľov zvyknem titulovať oficiálne. A keďže ste teraz takrečeno vy mojím zamestnávateľom, dovoľte, aby som túto obyčaj zachoval.“

  „Nuž, dobre, Worthington,“ súhlasil Jupiter. „Ak je to taká obyčaj.“

  „Ďakujem, pane. A teraz som vám aj s autom tridsať dní k dispozícii.“

  „Áno, tridsať dní. A každý deň dvadsaťštyri hodín, „ dodal Jupiter. „Tak hovoria pravidlá súťaže.“

  „Presne tak, pane. „ Worthington otvoril zadné dvere auta. „Nech sa páči nastúpiť.“

  „Ďakujem,“ povedal Jupiter, keď so svojím kamarátom nemotorne vliezol do auta. „Ale nám nemusíte otvárať dvere. Sme ešte mladí, môžeme si otvoriť aj sami.“

  „Ak nemáte nič proti tomu, pane, „ odpovedal Worthington, „radšej si budem konať všetky povinnosti, ktoré mi prislúchajú. Keby nie, mohol by som spohodlnieť a neskôr na to doplatiť.“

  Chápem ho, vravel si v duchu Jupiter, keď si Worthington sadal za volant.   „Ale my budeme chcieť možno zavše rýchlo nastúpiť alebo vystúpiť. Nebudeme môcť čakať, kým nám otvoríte. Musíte rátať s tým, že v takom prípade nastúpime a vystúpime sami. Ale na začiatku a na konci cesty nám môžete otvoriť.“

  „Dobre, pane. „ Keď sa pozreli do spätného zrkadla, zbadali, že sa britský šofér usmieva. „Vyriešili ste to veľmi šikovne.“

  „Ech, my hádam nepatríme medzi tých povýšencov, akých ste zvyknutý voziť,“ povedal mu dôverne Jupiter. „Možno dakedy budeme chcieť ísť na niektoré neobvyklé miesta... Toto vám všetko vysvetlí.“

  Podal Worthingtonovi navštívenku Troch pátračov, ktorú si šofér pozorne prezrel.

  „Myslím, že rozumiem, pane,“ povedal Worthington. „Celkom sa teším na túto službu. Bude to pre mňa určitá zmena voziť mladého odvážneho človeka. V poslednom čase mojimi cestujúcimi boli zväčša starší a opatrní ľudia. A teraz mi povedzte cieľ našej prvej cesty, pane.“

  Peter a Jupiter pocítili k šoférovi veľké sympatie.

  „Chceme ísť do Svetových ateliérov v Hollywoode navštíviť pána Hitchcocka,“ odvetil Jupiter. „Ja... no... ja som mu včera telefonoval.“

  „Dobre, pán Jones.“

  O chvíľku uháňalo luxusné auto cez kopce smerom k Hollywoodu. Worthington povedal cez plece: „Musím vás informovať, že v aute je priehradka s telefónom a malým bufetom. Sú vám k dispozícii.“

  „Ďakujem,“ povedal Jupiter. A už sa správal dôstojne, ako sa patrí na človeka, čo sa vozí v takom nádhernom aute. Čiahol pred seba, otvoril priehradku a vytiahol telefón. Bol celý pozlátený ako ostatné príslušenstvo auta. Nemal ciferník, ale... stačilo iba stlačiť gombík.

  „Prenosný telefón,“ vysvetľoval Petrovi. „Človek stlačí gombík a nahlási centrále volané číslo. Myslím, že ho momentálne nepotrebujeme.“ Jupiter trochu váhavo odložil telefón a opäť sa pohodlne usadil na zadnom koženom sedadle.

  Cesta bola príjemná, ale jednotvárna. No čoskoro sa dostali do obchodnej štvrte Hollywoodu. Ako sa približovali k cieľu svojej cesty, Peter sa začal nepokojne vrtieť.

  „Jupiter, prosím ťa, povedz mi, ako sa vôbec dostaneme cez bránu ateliérov. Veľmi dobre vieš, že všetky ateliéry sú ohradené múrmi a vrátnici sú tam práve preto, aby nepustili dnu ľudí, ako sme my. Nikdy sa tam nedostaneme.“

  „Mám strategický plán,“ vyhlásil Jupiter, „a neostáva nám iné, ako veriť, že sa nám vydarí, lebo ako vidím, už sme na mieste.“

  Uháňali popri vysokých omietnutých múroch, ktoré sa tiahli pozdĺž dvoch blokov. Na tabuli umiestenej hodne vysoko bolo napísané: Svetové ateliéry. Ako tvrdil Peter, múr tam bol naozaj len z jediného dôvodu - aby sa ľudia nedostali dnu.

  Dorazili k vysokej železnej bráne. Bola práve otvorená. V útulnej vrátnici vedľa brány sedel muž v uniforme. Worthington skrútil auto na cestu vedúcu k bráne a vrátnik vybehol von. „Hej, počkajte!“ zreval. „Kam idete?“

  Worthington zastavil auto.

  „Ideme k pánu Alfrédovi Hitchcockovi.“

  „Máte priepustku?“ spýtal sa vrátnik.

  „Nečakali sme, že budeme potrebovať priepustku,“ odvetil Worthington. „Tuná môj šéf telefonoval pánu Hitchcockovi.“

  To bola čistá pravda. Aj keď pán Hitchcock neodpovedal.

  „Aha...“ poškrabal si vrátnik hlavu, nevediac, čo robiť. Jupiter spustil okno na tej strane, kde stál vrátnik, a vyklonil sa von.

  „Dobrý človeče,“ povedal, a Peter len-len že nevyskočil zo sedadla, lebo Jupiter prehovoril rýdzou angličtinou, čo nikdy predtým nerobieval. Musel sa cvičiť tajne. „Dobrý človeče, prečo váhate? Čo ak sa oneskoríme?“

  „Komediant!“ zamrmlal si Peter popod nos. Vedel, že Jupiter ako malý chlapec vystupoval v televízii a že má herecký talent, ale Peter ho ešte nikdy nevidel takto zahrať. Jupiter mierne nadul líca, vyšpúlil pery a díval sa zvysoka, takže celkom zmenil vzhľad. Vyzeral, akoby z oka vypadol pánu Alfrédovi Hitchcockovi. Pravda, bol to trochu bezočivý mladý Alfréd Hitchcock, ale nik nemohol prehliadnuť, že sa naňho podobá.

  „Ech... Ja predsa musím vedieť, kto chce ísť k pánu Hitchcockovi,“ povedal vrátnik podráždene.

  „No dobre,“ povedal Jupiter a opäť naňho vrhol povýšený pohľad. „Azda bude lepšie, keď zavolám svojmu strýkovi.“ Vytiahol pozlátený telefón, stlačil gombík a žiadal si číslo. Bolo to číslo Jonesovho bazára. Jupiter skutočne volal svojho strýka.

  Vrátnik sa ešte raz pozrel na luxusné auto a na Jupitera Jonesa, ktorý práve volal na zlatom telefóne.

  „Ech, tak choďte ďalej,“ súhlasil napokon vrátnik. „Ja zatelefonujem, že ste na ceste k nemu.“

  „Ďakujem,“ povedal Jupiter. „Poďme, Worthington.“

  Auto sa rozbehlo. Jupiter sa pohodlne rozložil na zadnom sedadle. Zahli do uličky, lemovanej po oboch stranách zelenými trávnikmi s palmami a množstvom malých utešených bungalovov postavených blízko seba.

  Prešli povedľa oblúkovej strechy veľkých ateliérov, kde sa nakrúcali filmy pre kiná a televíziu. Defilovali tu jeden za druhým herci v rozličných kostýmoch.

  Hoci bolo auto už v areáli ateliérov, Peter si jednostaj nevedel vysvetliť, ako je možné, že sa práve jeho kamarát dostal dnu a že budú môcť navštíviť pána Hitchcocka. Ale nemal už veľa času zapodievať sa touto myšlienkou, pretože Worthington práve zabrzdil pri veľkom bungalove. V mnohých ateliéroch bolo zvykom, že každý režisér mal vlastný bungalov, kde mohol pracovať bez toho, aby ho niekto vyrušoval. Na vizitke bolo úhľadne napísané: Alfred Hitchcock.

  „Počkajte nás, Worthington,“ povedal Jupiter, keď im šofér otváral dvere. „Neviem, ako dlho sa zdržíme.“

  „Dobre, pane.“

  Jupiter prvý zamieril ku schodíkom predo dvermi. Potom prešiel cez chodbové dvere z mliečneho skla do prijímacej miestnosti, chladenej ventilátormi. Plavovláska za písacím stolom práve skladala telefón. Peter len s námahou poznával dospelú Henrietu Larsonovú. No len čo sa ozvala, hneď vedel, že je to naozaj ona.

  „Teda tak je to!“ Henrieta si založila ruky vbok a pozerala na Jupitera Jonesa. „Tak to si ty. A vydávaš sa za synovca pána Hitchcocka! Však počkaj, teraz uvidíš, ako ťa naša ateliérová polícia raz-dva vyhodí.“

  Keď siahla znovu po slúchadle, Petra opustila všetka odvaha.

  „Počkajte!“ zvolal Jupiter.

  „A na čo mám, prosím ťa, čakať?“ spýtala sa Henrieta Larsonová povznesene. „Dostal si sa sem podfukom. Povedal si vrátnikovi, že si synovec pána Hitchcocka...“

  „Nie, to nepovedal,“ bránil Peter svojho kamaráta. „Vrátnik si sám urobil taký unáhlený záver.“

  „Ty sa do toho nemiešaj,“ upozornila Henrieta Petra. „Jupiter Jones je veľký dotieravec. Postarám sa, aby ho trochu skrotili.“

  Znovu sa načiahla za telefónom. Jupiter sa opäť ozval.

  „Nie je múdre, keď sa človek prenáhli, slečna Larsonová,“ povedal.

  A v Petrovi hrklo ako v starých hodinách, lebo Jupiter zase prehovoril ako pravý Angličan a vzápätí zopakoval výstup, ktorý tak zapôsobil na vrátnika... napodobnil mladého Alfreda Hitchcocka.

  „Pána Hitchcocka by zaiste zaujímala táto ukážka môjho hereckého talentu,“ skončil Jupiter. Henrieta Larsonová zdvihla hlavu a pustila slúchadlo, akoby ju bola pichla osa.

  „Veď ty...“ začala. „Ty...“  Zdalo sa, že sa jej na chvíľu zasekla reč. Potom sa zamračila. „Áno, pravdaže, pán Hitchcock by určite rád videl túto tvoju ukážku.“

  „Hm, hm... Slečna Larsonová.“

  Keď chlapci nečakane začuli za sebou hlas, prudko sa obrátili.

  Dokonca aj Henrieta sa zľakla.

  Vo dverách kancelárie stál sám Alfred Hitchcock.

  „Niečo nie je v poriadku, slečna Larsonová?“ spýtal sa pán Hitchcock. „Zvonil som na vás.“

  „To musíte posúdiť vy sám, pán Hitchcock,“ odvetila Henrieta Larsonová. „Tento mládenec by vám chcel niečo ukázať. Určite by vás to zaujímalo.“

  „Ľutujem,“ povedal pán Hitchcock, „ale dnes nechcem nikoho vidieť. Pošlite ho preč.“

  „Som presvedčená, že to budete chcieť vidieť, pán Hitchcock,“ trvala na svojom Henrieta Larsonová. Povedala to takým tónom, že sa to Petrovi vonkoncom nepáčilo. Aj pán Hitchcock si to všimol, pozrel posmešne na oboch chlapcov a potom pokrčil plecami.

  „No dobre. Poďte so mnou, mládenci.“

  Obrátil sa a kráčal dlhými krokmi k písaciemu stolu veľkému ako tenisový kurt. Sadol si na otáčaciu stoličku, a keď Henrieta zatvorila dvere, Jupiter s Petrom ostali stáť pred ním.

  „Tak, chlapci,“ povedal pán Hitchcock, „čo by som to rád videl? Von s tým! Môžem vám venovať iba päť minút.“

  „Toto som vám chcel ukázať, pane,“ ozval sa Jupiter úctivo a podal mu navštívenku Troch pátračov. Peter si uvedomil, že Jupiter sleduje nejaký strategický plán, ktorý si vopred zosnoval v hlave. Zrejme ho mal dobre premyslený. Pán Hitchcock vzal navštívenku a prezrel si ju.

  „Hm, hm,“ povedal. „Tak vy ste pátrači. Smiem sa spýtať, načo tam máte tie otázniky? Vari pochybujete o svojich osobných schopnostiach?“

  „Nie, pane,“ odvetil Jupiter. „Sú našou firemnou značkou. Sú symbolom otázok, ktoré treba zodpovedať, záhad, ktoré treba rozuzliť. Prinútia ľudí, aby nám kládli otázky, a to nám poslúži na to, aby si nás zapamätali.“

  „Ach tak, „ odkašlal si pán Hitchcock. „Máte zmysel pre reklamu.“

  „Podnik nemôže dosahovať úspechy, ak o ňom ľudia nevedia, „ povedal Jupiter.

  „O tom niet sporu,“ súhlasil pán Hitchcock. „Ale keď hovoríme o podnikaní, ešte ste sa nevyjadrili, čo vlastne chcete.“

  „Chceme vám nájsť strašidelný dom, pane.“

  „Strašidelný dom?“ Alfréd Hitchcock zdvihol obočie. „Ako ste na to prišli, že potrebujem strašidelný dom?“

  „Dozvedeli sme sa, pane, že potrebujete pravý strašidelný dom pre svoj nový film,“ vysvetlil Jupiter. „Traja pátrači by vám chceli pomôcť pri jeho hľadaní.“

  Alfred Hitchcock sa usmieval pod fúzy.

  „Ja už mám dvoch prieskumníkov, čo mi hľadajú taký dom,“ povedal. „Jeden je v Saleme, v Massachusetts, a druhý v Charlestone, v Južnej Karolíne. Obe mestečká sú opradené neslýchane fantastickými povesťami. Títo dvaja muži pôjdu zajtra ešte do Bostonu a do New Orleansu. Určite nájdu pravý dom pre moje účely.“

  „A čo ak vám nájdem pravý strašidelný dom tu, v Kalifornii. Bude pre vás predsa oveľa jednoduchšie nakrútiť svoj nový film priamo tu, pane,“ dokazoval Jupiter.

  „Ľutujem, mládenci, to je vylúčené.“

  „Nežiadame peniaze, pane,“ nedal sa Jupiter. „Všetci slávni detektívi mali dakoho, kto opísal a uverejnil ich prípady, aby si ich mohli ľudia prečítať - Sherlock Holmes, Ellery Queen, Hercule Poirot, všetci do jedného. Z toho vyvodzujeme, že práve preto sa stali slávnymi. Aby sme získali väčší počet zákazníkov, aby sa ľudia dozvedeli o Troch pátračoch, dáme opísať naše prípady nášmu kamarátovi Bobovi Andrewsovi. On píše do novín.“

  „Tak, chlapci...“ Alfréd Hitchcock pozrel na hodinky.

  „Viete, pán Hitchcock, myslel som, že by ste mohli... Iba uviesť náš prvý prípad.“

  „To je nemysliteľné! Prosím, požiadajte cestou slečnu Larsonovú, aby sem prišla.“

  „Áno, pane.“ Jupiter vyzeral sklamane, keď sa s Petrom obrátili a zamierili von. Už boli skoro pri dverách, keď Alfréd Hitchcock zavolal:

  „Moment, mládenci.“

  „Prosím, pane?“ obrátili sa. Pán Hitchcock sa na nich zamračene díval.

  „Myslím, že ste neboli celkom úprimní. Chcel by som vedieť, čo to bolo, na čo narážala slečna Larsonová. Určite to nebola vaša navštívenka.“

  „Nie, pane,“ povedal Jupiter váhavo. „Viem imitovať rozličných ľudí. A slečna myslela, že by ste radi videli, ako viem napodobniť vás ako malého chlapca.“

  „Ty ma vieš napodobniť ako malého chlapca?“ Hlas slávneho režiséra zdrsnel. Tvár mu zastreli mračná. „Čo tým chceš povedať?“

  „Toto, pane,“ a Jupiterova tvár opäť zmenila podobu. Hlas mu zdrsnel, začal rozprávať s dokonalým anglickým prízvukom. Stal sa úplne inou osobou.

  „Zišlo mi na um, pán Hitchcock,“ povedal úplne cudzím hlasom, „že by ste azda niekedy radi našli dakoho, kto by vás imitoval ako chlapca vo zvukovom filme. A keby ste si želali...“

  Pán Hitchcock zvraštil obočie. Od urážky mu zosivela tvár.

  „Príšerné!“ vykríkol. „Prestaň s tým! A to hneď.“

  Jupiter opäť nadobudol vlastnú podobu.

  „Domnievate sa, že som vás nenapodobnil dobre?“ spýtal sa. „Myslím ako chlapca.“

  „Pravdaže nie! V nijakom prípade. Ja som bol švárny, štíhly mládenec, a nie takáto tučná karikatúra, akú si sa tu práve pokúsil predviesť.“

  „Tak si to budem musieť ešte trochu precvičiť,“ vzdychol si Jupiter. „Ale moji priatelia vravia, že to robím dobre.“

  „Zakazujem ti to!“ zreval Alfréd Hitchcock. „Dôrazne ti to zakazujem! Sľúb mi, že nikdy nebudeš predvádzať takúto odpornú imitáciu, a ja... čert to ber, ja uverejním všetko, čo napíšete o vašom prípade.“

  „Ďakujem, pán Hitchcock!“ povedal Jupiter. „A želáte si, aby sme vám vypátrali ten strašidelný dom?“

  „Ó, áno, áno. Môžete. Ale nesľubujem vám, že dom použijem pri filmovaní. Aj keď ho nájdete. Napriek tomu pátrajte všetkými prostriedkami. A teraz už zmiznite! Kým nestratím poslednú štipku sebaovládania. Začínam mať veľmi nelichotivú mienku o takých mládencoch, ako ste vy. Si príliš prefíkaný, kamarát, a myslíš len na vlastné dobro.“

  Jupiter a Peter celí naradostení bežali k autu. Alfreda Hitchcocka nechali pohrúženého do chmúrnych myšlienok.

Tretia kapitola

Správa o Strašidelnom zámku

  Bolo už dosť neskoro popoludní, keď Bob Andrews, celý udychčaný, tlačil bicykel k Zelenej bráne číslo jeden. Mal smolu. Dostať defekt práve teraz!

  Previezol bicykel do dvora a odložil ho. Zo stredu dvora začul hlas pani Jonesovej, ako dáva príkazy Hansovi a Konrádovi, dvom manželovým pomocníkom. Ale Jupitera ani Petra v dielni nenašiel.

  Bob to čakal. Vošiel za malý tlačiarenský lis a odsunul časť starých železných mreží, ktoré boli opreté o nohy pracovnej lavice. Za mrežami ležala dlhá a objemná cementová rúra. Vliezol do rúry, pritiahol za sebou mreže a plazil sa ňou tak rýchlo, ako mu to len dovoľoval podporný prístroj na nohe. Bol to Tunel číslo dva, jeden z viacerých tajných vchodov, ktorými chlapci vchádzali do Hlavného stanu. Na konci rúry bola drevená doska. Bob postrčil dosku, ktorá sa bleskove zdvihla, a už bol v Hlavnom stane.

  Hlavný stan bol deväť metrov dlhý vyradený obývací príves, ktorý pán Jones kúpil pred rokom. Príves sa veľmi poškodil pri dopravnej nehode a pán Jones ho nemohol predať, lebo mal na kostre hlboké ryhy. A preto dovolil Jupiterovi, aby ho používal ako svoju kanceláriu.

  Počas roka naši traja chlapci s pomocou Hansa a Konráda navŕšili okolo prívesu celé hory rozličného haraburdia. Teraz bol úplne skrytý za pyramídami oceľových mreží, rozlámaných záchranných rebríkov, stavebného dreva a kadečoho iného.

  Pán Jones naň už zrejme zabudol. A nik nevedel, že si chlapci v tomto výborne zamaskovanom prívese s viacerými tajnými vchodmi zriadili kanceláriu, laboratórium a tmavú komoru na vyvolávanie filmov a zhotovovanie fotografií.

  Keď Bob vyliezol z rúry, Jupiter sedel na opravenej otáčacej stoličke za písacím stolom, ktorému pri požiari obhorel jeden bok. (Všetko zariadenie Hlavného stanu sa skladalo z opravených starých vecí. ) Peter Crenshaw sedel na druhom konci písacieho stola.

  „Ideš neskoro,“ povedal Jupiter, akoby to Bob nevedel.

  „Dostal som defekt.“ Bob sotva lapal dych. „Práve pred knižnicou som nabehol na klinec.“

  „Zistil si niečo?“

  „Samozrejme. Dozvedel som sa o Strašidelnom zámku viac, ako som chcel vedieť.“

  „Strašidelný zámok!“ zvolal Peter. „Ten názov sa mi ani trochu nepáči.“

  „Len počkaj, až sa o zámku dozvieš viac, „ riekol Bob. „O päťčlennej rodine, čo sa v ňom pokúsila stráviť noc, a nikdy...“

  „Začni pekne od začiatku, „ napomenul ho Jupiter. „Uvádzaj fakty rad-radom.“

  „Dobre.“ Bob otvoril veľký hnedý fascikel, čo si priniesol so sebou. „Ale najprv by som vám mal povedať, že Dlháň Norris sa mi celé predpoludnie lepil na päty a chcel strkať nos do všetkého, čo som robil.“

  „Dúfam, že si nepripustil, aby sa ten hlupák dačo vyzvedel!“ vykríkol Peter. „Jednostaj sa pokúša pchať ňufák do našich vecí.“

  „Ja som mu naozaj nič nepovedal. Bol hrozne dotieravý. Keď som prišiel do knižnice, zastavil ma a chcel sa vyzvedať o Jupiterovej výhre. Vypytoval sa ma, či vraj neviem, na čo mieni Jupiter používať tridsať dní auto.“

  „Skrátka, Dlháň je namrzený, lebo on chcel byť v škole jediný, kto má vlastné auto,“ povedal Jupiter. „Keby jeho otec nebol občanom takého štátu, kde vydávajú vodičské preukazy prakticky už dojčencom, ani Dlháň by nemohol jazdiť, tak ako nemôžeme my. No teraz sa už nemôže tak vyťahovať.“

  „Teda, kým som hľadal v knižnici informácie,“ pokračoval Bob, vraštiac čelo, „nespúšťal zo mňa oči. Stále ma sledoval, ako som sa prehrabával v starých časopisoch a novinách. Jupiter, musel som ti predsa vyhľadať tie správy. Nedovolil som mu ani len nazrieť do toho, čo som čítal, ale...“

  „No?“ spýtal sa Prvý pátrač.

  „Iste sa pamätáš, že si mi dal našu navštívenku, na ktorú si napísal Strašidelný dom, keď si ma žiadal, aby som vyhľadal všetky správy o takomto dome.“

  „Predpokladám, že si ju dakde položil, kým si hľadal v katalógu, a potom si ju už nenašiel,“ povedal Jupiter.

  Bob zažmurkal.

  „Ako to vieš?“ spýtal sa.

  „Keby si ju nebol stratil, nespomínal by si to,“ odvetil Jupiter. „A je najpravdepodobnejšie, že si ju stratil v knižnici, kým si prezeral katalóg.“

  „Áno, tak sa to stalo,“ priznal Bob. „Tuším som ju nechal na stole. Ale nie som si istý, že ju vzal Dlháň Norris. Bolo mi však podozrivé, že keď odchádzal, bol veľmi spokojný.“

  „Teraz sa nebudeme zapodievať Dlháňom Norrisom,“ povedal Jupiter. „Máme pred sebou dôležitú vec, ktorú musíme vyriešiť. Vrav, čo si zistil?“

  „Hneď to bude. „ Bob vybral z fascikla hŕbu papierov.

  „Tak začínam,“ poznamenal. „Strašidelný zámok stojí v malom úzkom kaňone nad Hollywoodom, zvanom Čierny kaňon. Pôvodne sa volal Terrillov zámok, lebo ho postavil filmový herec Štefan Terrill. V čase nemého filmu, kým ešte nevynašli zvukový film, bol slávnou filmovou hviezdou. Hrával v rozličných hrôzostrašných filmoch o vampíroch, vlkolakoch a podobne. Svoj dom postavil tak, aby vyzeral ako strašidelný zámok v jednom z jeho filmov. Celý ho zapratal starými brneniami, egyptskými sarkofágmi a inými tajomnými predmetmi, pochádzajúcimi z ďalších filmov, v ktorých hral.“

  „Vyzerá to sľubne,“ povedal Jupiter.

  „To závisí od toho, čo si od celej veci sľubuješ ty!“ zvolal Peter. „A čo sa stalo so Štefanom Terrillom?“

  „Práve k tomu prichádzam,“ odvetil Bob. „Štefan Terrill bol známy na celom svete ako Muž tisícich tvárí. Potom vynašli zvukový film a ľudia zistili, že Terrill má tenký, piskľavý hlas a šušle.“

  „Úžasné!“ poznamenal Peter. „Netvor šušľajúci piskľavým hlasom. To museli ľudia od smiechu padať zo stoličiek.“

  „Veď aj padali. A Štefan Terrill musel prestať s nakrúcaním filmov. Prepustil všetko služobníctvo a vzápätí aj svojho najlepšieho priateľa Jonatána Rexa, ktorý bol jeho obchodným zástupcom. Napokon prestal dvíhať telefón a neodpovedal ani na listy. Zatvoril sa vo svojom zámku a celé dni premýšľal. A ľudia pomaly začali naňho zabúdať.

  Jedného dňa objavili asi päťdesiat kilometrov severne od Hollywoodu rozbité auto. Vybehlo z cesty, preletelo cez útes a zrútilo sa takmer až do mora.“

  „Dobre, ale čo to má spoločné so Štefanom Terrillom?“ skočil mu do reči Peter.

  „Polícia podľa čísla zistila, že auto patrilo Terrillovi,“ vysvetlil Bob. „Jeho telo síce nenašli, ale to nikoho neprekvapilo. Mohlo ho počas prílivu odplaviť more.“

  „Uf!“ zhrozil sa Peter. „Myslíš si, že sa zrútil z útesu náročky?“

  „To nie je isté,“ odvetil Bob. „Ale keď polícia prišla do Čierneho kaňonu prezrieť zámok, dvere boli dokorán otvorené. Naokolo nebolo živej duše. Keď prezreli dom, našli v knižnici na stole lístok pripichnutý pripináčikom a na tom lístku stálo,“ Bob si skontroloval poznámky, „Hoci ma svet už nikdy neuvidí živého, môj duch nikdy neopustí tento dom. Zámok bude navždy prekliaty. A lístok bol podpísaný: Štefan Terrill.“

  „Ach!“ zvolal Peter. „Čím viac o tom dome počujem, tým menej sa mi pozdáva.“

  „Naopak,“ odsekol Jupiter, „vyzerá to čoraz sľubnejšie. Pokračuj, Bob.“

  „Polícia prehľadala každý kútik, každú škáročku starého zámku, no okrem lístka nenašla už po Terrillovi nijakú stopu. Vyšlo najavo, že dlhuje banke veľa peňazí. Banka mala na dom hypotéku. Poslala do zámku svojich ľudí, aby spísali majetok po Štefanovi Terrillovi, ale títo ľudia boli zo dňa na deň nervóznejší - a nevedeli si vysvetliť prečo - až nakoniec odmietli dokončiť prácu. Rozprávali, že počuli a videli čudesné veci, ktoré vraj nevedeli jasne opísať. Napokon sa banka pokúsila predať celý zámok aj so zariadením. Ale nemohla nájsť nikoho, kto by v zámku chcel čo len bývať, nieto ho ešte kúpiť. Každý, kto vkročil do domu, za malú chvíľočku zistil, že ho zachvacuje strašná nervozita. Jeden obchodník s domami sa rozhodol, že tam strávi celú noc. Silou-mocou chcel dokázať, že je to všetko len fantázia. O polnoci vybehol zo zámku ako šialený a bežal dolu celým kaňonom.“

  Jupiter bol nanajvýš spokojný. Peter preglgol.

  „Pokračuj,“ vyzval ho Jupiter. „Je to lepšie, ako som dúfal.“

  „Viacerí ľudia sa pokúsili stráviť v zámku noc,“ povedal Bob. „Jedna filmová hviezda to urobila pre reklamu. Utiekla odtiaľ ešte pred polnocou. Od strachu tak drkotala zubami, že nemohla zo seba dostať ani slovko. Až po hodnej chvíli vzlykajúc vyjachtala, že videla Modrý prízrak a Hmlu strachu.“

  „Modrý prízrak a Hmlu strachu?“ Peter si oblizol pery. „Iné nič? Uch! Ani bezhlavého jazdca, ani duchov rinčiacich reťazami, ani...“

  „Keby si radšej nechal Boba dokončiť,“ prerušil ho Jupiter, „mohli by sme pokračovať rýchlejšie.“

  „Podľa mňa,“ zamrmlal si pod nos Peter, „už skončil. Ani veru nemám chuť ďalej počúvať.“

  Jupiter si ho nevšímal. „Ešte máš dačo, Bob?“

  „Nuž, mám,“ odvetil Bob, „ale iba navlas podobné príhody. Raz sa nasťahovala do zámku päťčlenná rodina z východu. Banka im ponúkla, že tam môžu bývať celý rok zadarmo, ak sa im podarí vyvrátiť povesti, ktorými je zámok opradený. Ale odvtedy niet o nich ani chýru ani slychu. Jednoducho... zmizli... a to hneď v prvú noc.“

  „Ako sa to strašenie prejavovalo?“ spýtal sa Jupiter. „Bolo počuť nejaké vzdychy, stony alebo náreky? Zjavovali sa tam duchovia, strašidelné prízraky alebo niečo podobné?“

  „Spočiatku nie,“ odpovedal Bob. „Ale neskoršie bolo toho veľa - bolo počuť vzdialené stony a vzdychy, zavše vystupovali po schodoch tajomné postavy, a občas bolo počuť odkiaľsi z podzemia zámku tlmené výkriky. A viacerí ľudia rozprávali, že počuli záhadnú hudbu, vychádzajúcu z rozladeného organa v hudobnej sieni. A poniektorí vraj naozaj videli postavy duchov a akúsi blikajúcu modrú hviezdicu, ktorá hrala na organe. Pomenovali ju Modrý prízrak.“

  „Tieto nadprirodzené zjavy iste niekto preskúmal, nie?“

  „Dvaja profesori sa nasťahovali do zámku, aby ich preskúmali,“ pokračoval Bob, kontrolujúc si poznámky, „no veľa toho nepočuli ani nevideli. Iba sa po celý čas cítili akísi nesvoji. Ustráchaní. Rozrušení. Po ich odchode sa banka rozhodla, keďže už stratila všetku nádej na predaj zámku, že uzavrie cestu a zámok ponechá osudu. Už vyše dvadsať rokov niet ani najmenšej správy, že by niekto vydržal stráviť v zámku celú noc. Jeden človek vraví, že spočiatku sa pokúšali používať zámok ako skrýšu tuláci a vandráci, ale ani oni tam nemohli vydržať. A rozšírili o zámku také povesti, že každý tulák na hony obchádzal toto miesto.

  Za posledné roky niet v novinách ani v časopisoch o Strašidelnom zámku nijakých správ. Pokiaľ som si mohol zistiť,“ povedal Bob, „Strašidelný zámok ešte stále stojí prázdny a opustený. Banka ho nemohla nikdy predať. A nik sa nepribližuje k tomu miestu, lebo niet na to dôvodu.“

  „Veru niet na to dôvodu,“ potvrdil Peter. „A mňa ta ani párom koní nedostanete.“

  „Napriek tomu,“ vyhlásil Jupiter, „sa ide do zámku:.. a to ešte dnes večer. Podnikneme predbežnú návštevu Strašidelného zámku a zistíme, či v ňom naozaj straší. Vezmeme si so sebou fotoaparát a magnetofón. Naše zistenia budú podkladom pre ďalšie dôkladnejšie pátranie. Máme veľkú nádej, že nájdeme naozajstný strašidelný dom. Ak v zámku skutočne straší, tak príde práve vhod pre nový film pána Hitchcocka.“

Štvrtá kapitola

Do Strašidelného zámku

  Bob mal vo svojich poznámkach ešte veľa správ o Strašidelnom zámku a Jupiter si ich všetky pozorne prečítal. Peter jednostaj tvrdil, že by ho k zámku nepritiahlo ani sto párov divých koni, ale keď nadišiel čas, bol pripravený. Obliekol si staré šaty a vzal so sebou prenosný magnetofón, ktorý získal od jedného chlapca zo školy výmenou za sériu poštových známok.

  Bob mal so sebou notes a dve dobre zastrúhané ceruzky. Jupiter niesol fotoaparát s bleskom. Peter a Bob povedali rodičom, že sa idú previezť s Jupiterom v aute, ktoré vyhral na tridsať dní, a rodičia boli spokojní. Pokým boli ich deti s Jupiterom, nič sa im nemohlo stať. A potom, pravdaže, vedeli, že auto riadi šofér Worthington.

  Obrovský rolls-royce s velikánskymi staromódnymi reflektormi vybehol hneď po zotmení ľahučko k Jonesovmu bazáru. Chlapci nasadli. Jupiter vzal so sebou mapu, na ktorej bola zakreslená oblasť Čierneho kaňonu. Worthington pozrel na mapu a povedal: „Dobre, pán Jones,“ a naštartoval. Ako uháňal cez kopec, kolíšuc sa z boka na bok v zákrutách a serpentínach, Jupiter dával ešte posledné pokyny.

  „Táto návšteva,“ povedal, „je len na to, aby sme získali prvý dojem. No ak zbadáme niečo nezvyčajné, samozrejme, že to hneď odfotografujeme. Ak začujeme nejaké zvuky, Peter ich zaraz zachytí na magnetofón.“

  „Ak vôbec niečo na magnetofón nahrám,“ povedal Peter, keď Worthington odbočil na úzku cestu, ktorú lemovali po oboch stranách strmé svahy, „tak to bude iba drkotanie zubov.“

  „Ty, Bob,“ pokračoval Jupiter, „počkáš na nás v aute.“

  „To si trafil. Takú prácu mám rád,“ povedal Bob. „Doparoma, veď je tu tma ani vo vreci.“

  Stále stúpali hore úzkymi serpentínami. Široko-ďaleko nebolo ľudského príbytku. „Ten, kto nazval toto údolie Čiernym kaňonom, vedel, čo robí,“ ozval sa Peter.

  „Tuším sme narazili na prekážku,“ poznamenal Jupiter.

  Cestu zatarasovali hŕby kamenia a štrku. Hoci v tejto oblasti boli kopce zavše husto pokryté kosodrevinou a inými krami, tu bol iba veľmi riedky trávový porast. A tak sa kamene veľmi ľahko zosúvali na cestu. Zrejme sa tu spustila skalná lavína a prerazila zábranu, čo postavili kedysi dávno, aby na cestu nepadali kamene.

  Worthington zatiahol auto na okraj cesty.

  „Obávam sa, že už ďalej neprejdeme,“ vyhlásil. „Aspoň tak ukazuje mapa. Kaňon sa tiahne iba niekoľko sto metrov za tamtou zákrutou pred nami.“

  „Ďakujem, Worthington. Poď, Peter, zvyšok cesty prejdeme pešo.“

  A vystúpili.

  „O hodinu sa vrátime!“ zvolal Jupiter na Worthingtona, ktorý sa opatrne obracal s autom.

  „Pána!“ ustráchano si vzdychol Peter. „Vyzerá to tu príšerne.“

  Jupiter sa krčil v tme vedľa neho a mlčal. Odhodlane hľadel pred seba. V diaľke, až kdesi na konci tmavého úzkeho kaňonu, rozoznali chlapci iba nejasné obrysy fantastickej stavby. V hviezdnatej oblohe sa zreteľne týčila špicatá veža. No okrem veže bol takmer celý zámok ponorený v tme. Stál na konci úzkeho kaňonu, oproti vysokej skalnej stene, takže na budovu dopadal tmavý tieň.

  „Mali by sme sem prísť za bieleho dňa,“ navrhol znezrady Peter. „Tak by sme si mohli všetko lepšie prezrieť.“

  Jupiter zavrtel hlavou.

  „Za bieleho dňa sa tu nič neprihodí,“ povedal. „Toto miesto desí ľudí na zbláznenie iba v noci.“

  „Zabudol si na tých ľudí z banky,“ dokazoval Peter. „Okrem toho nechcem, aby ma niečo na zbláznenie vydesilo. Už mi aj tak veľa nechýba.“

  „Veru ani mne,“ pripustil Jupiter. „Cítim sa, akoby som bol zhltol ježa.“

  „Tak sa vráťme!“ zvolal Peter s úľavou. „Na prvý večer sme toho urobili dosť. Mali by sme sa vrátiť do Hlavného stanu a premyslieť si podrobnejší plán.“

  „Ja som si už urobil plán,“ povedal jeho zavalitý spoločník a zastal. „Naplánoval som, že dnes večer zostaneme jednu hodinu v Strašidelnom zámku.“

  Vykročil hore po ceste, svietiac si baterkou a kliesniac si cestu pomedzi kamene, čo sa zgúľali zo strmých stien kaňonu na popraskaný betón. Peter sa náhlil za ním.

  „Keby som bol vedel, že to bude vyzerať takto,“ ťažkal si Peter, „nikdy by som sa nebol stal pátračom.“

  „Keď rozlúštime tajomstvo, budeš sa cítiť lepšie,“ odpovedal mu Jupiter. „Mysli na to, aký to bude skvelý začiatok pre našu firmu.“

  „Ale čo ak stretneme strašidlo? Alebo Modrý prízrak, alebo šialenú mátohu, alebo čokoľvek, čo v tom zámku straší?“

  „Veď práve to chceme,“ potľapkal si Jupiter po objemnom fotoaparáte, ktorý mal zavesený na pleci. „Ak sa nám podarí odblysnúť si ho, budeme slávni.“

  „Len aby ono neodblyslo nás,“ odvrkol Peter.

  „Pst!“ zašepkal jeho odvážny priateľ, zastal a zhasol baterku. Peter stíchol a zmeravel. Zôkol-vôkol sa rozprestrela tma.

  Niekto... alebo niečo schádzalo dolu úbočím rovno k nim.

  Peter sa prikrčil. Jupiter stál vedľa neho a s chvatom nastavoval fotoaparát. Hrmot padajúcich kameňov, ktoré uvoľnila čiasi noha, znel už celkom pri nich, keď Jupiterov blesk preťal nočnú tmu. V prudkej žiare blesku Peter zbadal, ako sa priamo k nim rútia dve velikánske červené oči. Vzápätí prebehol popri nich akýsi chlpatý tvor, dorazil na betónovú cestu a fujazdil preč. Za ním sa valila celá lavína kameňov a zastavila sa až chlapcom pri nohách.

  „Zajac!“ vykríkol Jupiter sklamane. „Vyplašili sme ho.“

  „Áno, my sme vyplašili jeho!“ zvolal Peter. „A čo myslíš, že asi urobil on mne?“

  „To je len prirodzený účinok tajomných zvukov a pohybov na precitlivený nervový systém za tmavej noci,“ odvetil Jupiter. „Vpred!“ Schytil Petra za ruku a ťahal ho za sebou. „Už nemusíme ísť potichu... fotoblesk varoval prízrak, ak tam vôbec nejaký prízrak je.“

  „Môžem si aj spievať?“ spýtal sa Peter, držiac s ním krok, aj keď veľmi neochotne. „Keby sme si nahlas zaspievali Vesluj, vesluj, vesluj na svojej lodičke, nepočuli by sme náreky ani stony.“

  „Len nijaké výstrednosti,“ zahriakol ho Jupiter. „Musíme počuť každý nárek a ston... každý výkrik, vzdych, zavýjanie alebo rinčanie reťazí, všetko, čo možno považovať za obvyklé prejavy nadprirodzených síl.“

  Peter potlačil v sebe chuť povedať kamarátovi, že netúži počuť vôbec nič, nijaké náreky, stony, výkriky, vzdychy ani rinčanie reťazí. Vedel, že to nemá zmysel. Keď si Jupiter niečo zaumieni, nik mu to nevytlčie z hlavy. Je tvrdohlavý ani mulica.

  Ako postupovali vpred, stará budova, zahalená v tme, vyrastala pred nimi čoraz väčšia, chmúrnejšia, odpudivejšia. Peter sa zo všetkých síl pokúšal zabudnúť na historky, ktoré im rozprával Bob o tomto starom sídle.

  Keď chlapci prešli posledný úsek cesty, vedúcej povedľa vysokej steny z drobivých kameňov, dostali sa na hlavné nádvorie Strašidelného zámku.

  „A sme tu,“ povedal Jupiter a zastal.

  Jedna veža sa týčila do oblakov. Druhá, nižšia veža, akoby sa na nich zlostne mračila. Prázdne obloky vyzerali ako slepé oči, odrážajúce žiaru hviezd.

  Znezrady im dačo preletelo okolo hláv. Peter sa prikrčil.

  „Juj!“ zjačal. „Netopier!“

  „Netopiere žerú iba hmyz,“ pripomenul mu Jupiter. „Ľudia im nechutia.“

  „Nevieš, či si tento náhodou nechce zmeniť jedálny lístok. Prečo by nemohol skúsiť šťastie?“

  Jupiter ukázal na široký vchod a na veľkú vyrezávanú bránu priamo pred nimi.

  „Tam je brána,“ povedal. „Musíme ňou vojsť dnu. To je predbežne celá naša robota.“

  „Rád by som presvedčil svoje nohy, že máš pravdu. Lebo ony si myslia, že by sme sa mali vrátiť.“

  „Aj moje,“ pripustil Jupiter. „Ale ja viem svojim nohám rozkázať. Poď!“

  Bežal vpred. Peter nemohol pripustiť, aby jeho kamarát vkročil sám na také obávané miesto, akým bol Strašidelný zámok, a preto šiel za ním. Vystúpili po starých mramorových schodoch a prebehli krížom cez dlaždicovú terasu. No keď chcel Jupiter čiahnuť na kľučku, Peter ho schmatol za ruku.

  „Počkaj!“ zvolal. „Počuješ tú záhadnú hudbu?“

  Obaja chlapci načúvali. Chvíľku mali dojem, že začuli niekoľko záhadných tónov, prichádzajúcich z obrovskej diaľky. Potom už počuli v tme iba bzukot nočného hmyzu a šramot jedného či dvoch kamienkov, gúľajúcich sa dolu strmou stenou kaňonu.

  „To budú len halucinácie,“ povedal Jupiter, hoci sám neveril, že je to tak. „Alebo nebodaj doľahli cez horský hrebeň zvuky televízora pusteného v susednom kaňone. Nejaký akustický klam.“

  „Dobre, nech je to akustický klam,“ zamrmlal Peter. „A čo ak to hral Modrý prízrak na starom rozladenom organe?“

  „Veď práve jeho chcem počuť,“ odvetil Jupiter. „Poďme dnu.“

  Mocne uchopil kľučku a potiahol. Brána sa otvorila s takým vrzgotom, že Petrovi stuhla krv v žilách. Naši dvaja chlapci nečakali, kým ich opustí všetka odvaha. Rýchlo vošli do dlhej tmavej predsiene, svietiac si pred seba baterkami. Minuli otvorené dvere, plné tieňov. Keď prechádzali popri nich, ovanul ich potuchnutý vzduch. Vzápätí náhlivo vstúpili do velikánskej haly, vysokej vyše dve poschodia. Jupiter zastal.

  „Sme na mieste,“ oznámil. „Toto je hlavná sieň. Zostaneme tu celú hodinu. Potom odídeme preč.“

  „Preč!“ šepol im do uší hlboký a príšerný hlas.

Piata kapitola

Hala ozveny

  „Počul si?“ zvolal Peter. „Prízrak nám rozkázal, aby sme šli preč. Poďme teda! Sú veci, ktoré mi netreba hovoriť dva razy.“

  „Počkaj!“ chytil ho kamarát za ruku.

  „Počkaj!“ zopakoval ešte hlasnejšie strašidelný hlas.

  „To som predpokladal,“ konštatoval Jupiter. „Je to iba ozvena. Všimni si, táto hala je veľmi vysoká a kruhovitá. Kruhovité steny dobre odrážajú zvuky. Pán Terrill, pôvodný majiteľ zámku, ju naschvál postavil v podobe kruhu. Nazval ju Halou ozveny alebo Izbou ozveny.“

  „Ozveny!“ opäť zašelestila Petrovi v ušiach ozvena.

  Predsa len má Jupiter pravdu. Peter však nechcel pripustiť, že ho vydesila ozvena.

  „Ja ťa len podpichujem,“ povedal potom s úľavou. „Vedel som hneď od začiatku, že je to ozvena.“ A začal sa nahlas smiať, aby to dokázal.

  Vzápätí zaznel okolo nich príšerný smiech. Akoby sa smiali všetky steny: Cha-cha-cha-cha-cha-cha-cha-cha! Chi-chi-chi-chi-chi! Smiech napokon doznel v tajomnom chichote a zavládlo hrobové ticho. Peter preglgol.

  „Ale som tomu dal, čo?“ zašepkal.

  „To veru hej,“ odvetil mu šeptom kamarát. „Len to, prosím ťa, neurob znova.“

  „Neboj sa,“ zašepkal Peter. „Za nič na svete.“

  „Poď sem.“ Jupiter odtiahol Petra k stene. „Teraz sa môžeme smelo rozprávať,“ povedal mu. „Ozvena odpovedá len vtedy, keď stojíme uprostred haly. Chcel som si to vyskúšať ako pravdepodobný zdroj informácií o strašidelných prejavoch, spomínaných rozličnými pozorovateľmi v minulosti.“

  „Mohol si ma na to upozorniť,“ vyčítal mu Peter.

  „O Hale ozveny sa jasne hovorilo v prieskumnej správe, ktorú vypracoval Bob,“ konštatoval Jupiter. „Ale ty si to zrejme neprečítal dosť pozorne.“

  „Ja som si prečítal iba tú časť o päťčlennej rodine z východu, ktorá tu strávila jeden večer a potom zmizla bez stopy,“ povedal Peter.

  „Možno sa jednoducho vrátila na východ,“ poznamenal Jupiter. „Ale zrejme je predsa len pravda, že za posledných dvadsať rokov nik nestrávil celú noc v tejto budove. Našou úlohou bude zistiť, čo odplašilo týchto ľudí. Keby sme vypátrali, že to bol pravý prízrak alebo nejaká nadprirodzená bytosť - napríklad duch bývalého majiteľa zámku Štefana Terrilla - urobíme dôležitý vedecký objav.“

  „Čo iné by to mohlo byť?“ spýtal sa Peter. Svietil baterkou dookola po kruhových kamenných stenách miestnosti. Na poschodie viedli točité schody, ale on nemal ani najmenšiu chuť vyjsť po nich hore. Na stene viseli ošumelé gobelíny a pod nimi boli umiestené vyrezávané drevené lavice. V početných plytkých prístenkoch a výklenkoch stáli rozličné brnenia. Na stene viselo množstvo veľkých obrazov. Lúč svetla z Petrovej baterky prechádzal z jedného obrazu na druhý. Podľa všetkého to boli portréty toho istého muža v rozličných kostýmoch. Na jednom bol ako anglický šľachtic, na druhom ako hrbáč, na ďalších ako cirkusový netvor, jednooký pirát a podobne.

  Peter usúdil, že sú to všetko podobizne niektorých slávnych filmových postáv pôvodného majiteľa zámku Štefana Terrilla z čias nemého filmu.

  „Skúmal som vlastné pocity,“ prerušil Jupiter prehliadku haly, „a zatiaľ sa ešte nebojím. Iba sa cítim trochu nesvoj.“

  „Ani ja,“ prisvedčil Peter. „Len čo prestali tie bláznivé ozveny, cítim sa tu naozaj ako v nejakom starom dome.“

  „Zvyčajne to chvíľu trvá,“ povedal mu kamarát zamyslene, „kým Strašidelný zámok začne pôsobiť na ľudí, čo doň vstúpia. Najprv cítia len malé vzrušenie. Potom nasleduje pocit veľkej nervozity, ktorý prerastie do šialeného strachu.“

  Peter začul jeho poznámku iba na pol ucha. Znova zamieril baterkou na obrazy visiace na stene. A vtom zbadal čosi, čo v ňom vyvolalo pocit náhleho vzrušenia, po ktorom okamžite nasledovala úžasná nervozita.

  Jediné oko jednookého piráta na obraze sa uprene dívalo naňho! Druhé bolo previazané čiernou páskou. Ale to zdravé oko sa určite naňho dívalo. Malo žiarivý červenkastý lesk, a keď sa Peter lepšie prizrel, zbadal, že žmurklo.

  „Jupiter!“ vykríkol chrapľavo. „Ten obraz... Pozerá na nás!“

  „Aký obraz?“

  „Tamten,“ Peter zamieril baterkou na obraz piráta a osvietil ho. „Videl som, ako sa na nás díval!“

  „To bude iba klamná predstava,“ povedal mu kamarát. „Keď maliar namaľuje portrét s očami uprenými priamo pred seba, každému sa zdá, že sa dívajú naňho, bez ohľadu na to, na ktorej strane stojí.“

  „Ale toto oko nie je namaľované!“ protestoval Peter. „To je skutočné oko. Na maľovanom obraze je skutočné oko!“

  „Obávam sa, že sa mýliš,“ namietol Jupiter. „To je zaručene namaľované oko. Poďme bližšie a uvidíme.“

  Podišiel k obrazu a Peter šiel váhavo za ním. A už obaja svietili baterkami na obraz. Peter sa presvedčil, že Jupiter má pravdu - oko bolo namaľované. Vyzeralo celkom ako živé, lenže nemalo taký lesk ako skutočné oko.

  „Tuším, som sa zmýlil,“ pripustil Peter. „No mohol by som prisahať, že som ho videl žmurknúť.. . Ech!“ vzdychol si z plného hrdla. „Cítiš to isté, čo ja?“

  „Cítim zimu,“ povedal Jupiter, lapajúc vzduch. „Prekročili sme pásmo nízkej teploty. Chladné miesta sa hojne vyskytujú práve v strašidelných zámkoch.“

  „Tak tento zámok je strašidelný,“ povedal mu Peter Crenshaw, drkotajúc zubami. „Cítim studený prievan, akoby sa bol okolo nás prehnal celý húf duchov. Naskočila mi husia koža. Bojím sa! To je všetko. Jednoducho sa bojím!“

  Postál tam ešte chvíľu a pokúšal sa ovládnuť rozdrkotané zuby. Skadiaľsi zafúkal ľadový prievan a ovanul ich. Vzápätí zazrel jemný chumáčik hmly, ktorý sa začal formovať v povetrí, akoby sa nejaký duch menil na živú bytosť. V tej istej chvíli sa pocit vzrušenia zmenil na ohromnú nervozitu a prerástol do šialeného strachu.

  Nevdojak sa obrátil, hoci ani nechcel. Urobili to zaňho nohy. Samy ho vyniesli hlavným vchodom zo Strašidelného zámku a hnali dolu starou cestou, že bežal ani jeleň. Po pravej strane mu s vetrom opreteky uháňal Jupiter Jones. Peter ešte nikdy nevidel svojho kamaráta takto utekať.

  „Tuším, si povedal, že vieš svojim nohám rozkázať,“ zavolal naňho.

  „Samozrejme,“ odvetil mu Jupiter. „Rozkázal som im utekať.“

  A obaja uháňali, čo im dych stačil. Baterky im v rukách nadskakovali a vytvárali pred nimi divoko tancujúce svetelné pásy. Za sebou zanechávali tichú, chmúrnu budovu Strašidelného zámku a ten šialený, neovládateľný pocit strachu, od ktorého behali po tele zimomriavky a naskakovala husia koža.

Šiesta kapitola

Strašidlo telefonuje

  Hoci mal Peter dlhé nohy, len s námahou držal tempo s ozlomkrky bežiacim kamarátom. Vtom sa mu srdce rozbúchalo ako zvon. Tesne za sebou začul kroky!

  „Ktosi...“ dychčal, „ktosi... nás... prenasleduje.“

  Jupiter zavrtel hlavou.

  „To je iba... ozvena... od... stien kaňonu,“ odvetil, sotva lapajúc dych.

  Kroky, čo ich prenasledovali, naháňali Petrovi hrôzu. Nepripadali mu ako ozvena, ani ako kroky živej bytosti. No len čo nechali za sebou stenu kaňonu, v tej chvíli ich kroky prestali prenasledovať. Jupiter mal zrejme zase pravdu. Bola to iba ozvena.

  No to, čo zapríčinilo ten neslýchaný pocit strachu, ktorý Petra zachvátil vo velikánskej kruhovitej hale Strašidelného zámku, nebola nijaká ozvena. Vedel to. A nebol by prestal utekať ani za tisíc dolárov.

  Trochu spomalili, aby sa vyhli veľkým balvanom, čo zužovali cestu v úzky chodníček, ale ešte stále bežali. Podľa všetkého to bol dobrý nápad. Zahli za ohyb cesty a tmavá, zlovestná budova im zmizla z dohľadu. V diaľke pred nimi, v hlbokom údolí, blikali svetlá Los Angeles. A dolu na ceste, asi sto metrov od nich, parkovalo auto. Worthington, anglický šofér, sedel za volantom a čakal.

  Peter a Jupiter spomalili beh do mierneho klusu, keď vtom sa zrazu ďaleko za nimi ozval prenikavý výkrik. Bol to zvláštny ostrý výkrik, trochu klokotavý a bublavý, akoby ho vydal niekto, čo práve... ale Peter sa netrápil úvahami, čo bolo príčinou toho čudného výkriku.

  Konečne dobehli k veľkému autu so zlatými kľučkami a ozdobami, jagajúcimi sa v hviezdnom svite, ktoré na nich čakalo na ceste. Ktosi prudko otvoril dvere a Peter dopadol na zadné sedadlo, kde ich čakal Bob. Ten pritiahol Petra bližšie a Jupiter vkĺzol za ním.

  „Worthington!“ zvolal Jupiter. „Zavezte nás domov!“

  „Áno, pán Jones,“ povedal vysoký, uhladený šofér. A veľké auto sa rozbehlo, bralo zákrutu za zákrutou a uháňalo dolu do údolia čoraz rýchlejšie a rýchlejšie.

  „Čo sa stalo?“ spýtal sa Bob, keď sa dvaja chlapci, ťažko oddychujúc, pohodlne usalašili na zadnom koženom sedadle. „Čo to bol za výkrik?“

  „Neviem,“ povedal Jupiter.

  „Ja ani nechcem vedieť,“ dodal Peter. „A keď to niekto iný vie, dúfam, že mi to nepovie.“

  „Ale čo sa vlastne stalo?“ znova sa spýtal Bob. „Videli ste Modrý prízrak?“

  Jupiter pokrútil hlavou.

  „Nič sme nevideli. A práve to nič z nás urobilo bláznov.“

  „Pardon,“ opravil ho Peter. „Blázni sme boli už aj predtým, to čosi nás len ešte viac pomiatlo.“

  „Tak v zámku naozaj straší?“ spýtal sa Bob netrpezlivo. „Všetky tie správy sú pravdivé?“

  „Dovolím si tvrdiť, že je to sídlo amerického Zväzu duchov, démonov a vlkolakov,“ vyhlásil Peter, ktorému sa teraz dýchalo tým ľahšie, čím viac sa auto vzďaľovalo od zámku. „Dúfam, že na to miesto viac nevkročíme. Však nie?“ Obrátil sa k Jupiterovi, ktorý si palcom a ukazovákom poťahoval spodnú peru a tuho rozmýšľal.

  „Jupiter, pravda sa ta už nikdy nevrátime?“ zopakoval Peter s nádejou. No Jupiter Jones akoby ho nepočul. Vyzeral von oblokom z uháňajúceho auta, ďalej si poťahoval peru a mlčal. Keď napokon auto dorazilo k Jonesovmu bazáru, Jupiter sa poďakoval Worthingtonovi a povedal mu, že ak bude nabudúce potrebovať niekam sa odviezť, zatelefonuje mu.

  „Želám vám, aby ste mali druhý raz viac šťastia, pán Jones,“ povedal šofér. „Musím sa priznať, že sa mi takáto práca páči. Je to pre mňa vítaná zmena. Doteraz som vozil samých vypasených bankárov a zámožné staré dámy.“

  Auto odišlo a Jupiter zaviedol kamarátov do dvora. Strýko Titus a teta Matilda boli už vo svojom domčeku, susediacom s dvorom bazára, a chlapci videli cez otvorený oblok, že sa dívajú na televíziu.

  „Ešte je skoro,“ ozval sa Jupiter. „Vrátili sme sa z rušnej výpravy skôr, ako som plánoval.“

  „Ale vonkoncom nie tak skoro, ako by som si bol želal ja,“ povedal Peter. Bol ešte trochu poblednutý. Aj Jupiter bol bledý. Ale keď si musel priznať, že mal strach, zaťal sa ešte väčšmi.

  Povedal: „Dúfam, že si zachytil ten výkrik na magnetofón. Ak áno, môžeme si ho vypočuť a pokúsiť sa ho identifikovať.“

  „Tak ty dúfaš, že som zachytil ten výkrik!“ zvolal Peter. „To si na veľkom omyle. Ja som utekal ako šialený, a nie zachytával výkrik. Vari si si to nevšimol?“

  „Dal som ti predsa pokyn, aby si zachytil všetky nezvyčajné zvuky,“ namietol Jupiter. „Myslím však, že za takýchto okolností ti to nemožno vyčítať.“

  Jupiter prišiel k dverám a z debny na odpadky, ktorej by nik nevenoval ani najmenšiu pozornosť, vylovil veľký hrdzavý železný kľúč. Odomkol dubové dvere, chvíľu ich podržal a všetci vliezli dnu.

  Ocitli sa v starom železnom kotle z parnej lokomotívy. Keď ním prechádzali, museli sa trochu zhrbiť. Na druhom konci kotla boli okrúhle dvere, ktorými sa dostali rovno do Hlavného stanu. Jupiter zažal svetlo a sadol si za písací stôl.

  „Teraz,“ povedal, „musíme zhodnotiť, čo sa stalo. Peter, čo ťa prinútilo, aby si dnes večer zdupkal zo Strašidelného zámku?“

  „Nič ma neprinútilo,“ odvetil Peter. „Utekal som, lebo som chcel utekať.“

  „Postavím otázku inakšie. Čo zapríčinilo, že si chcel utekať?“

  „Nuž,“ spomínal Peter, „najprv som sa začal cítiť v Hale ozveny akýsi nesvoj. Len nesvoj. O chvíľu som pocítil ohromnú nervozitu. A zrazu táto veľká nervozita vyvrcholila do šialeného strachu. A potom som chcel utekať.“

  „Hm,“ poťahoval si Jupiter spodnú peru. „Tvoje pocity sú navlas také ako moje. Najprv neistota. Potom ohromná nervozita. Potom šialený strach. A čo sa v skutočnosti stalo? Počuli sme nejaké ozveny... cítili sme studený prievan ...“

  „Ľadový prievan!“ opravil ho Peter. „A čo obraz, z ktorého sa na nás dívalo živé oko?“

  „To bol pravdepodobne iba zrakový klam,“ odvetil mu Jupiter. „V skutočnosti sme nevideli ani nepočuli nič, čo by nás mohlo vystrašiť. A predsa sme boli vystrašení. Ba ešte aj teraz cítim úzkosť. Prečo?“

  „Ako to myslíš, prečo?“ spýtal sa Peter. „Ja sa domnievam, že každý neobývaný, opustený dom do istej miery naháňa strach. A táto budova je taká hrozivá, že by vydesila aj strašidlá!“

  „Možno je to správna odpoveď,“ súhlasil Jupiter. „Musíme navštíviť Strašidelný zámok znova a...“

  Vtom zazvonil telefón. Roztržito naň vypleštili oči. Tento telefón ešte nikdy nezvonil. Jupiter si ho dal zaviesť pred necelým týždňom, keď sa neodvolateľné rozhodli, že začnú niečo podnikať. Telefónny poplatok chceli platiť z peňazí, ktoré si zarobia opravou rozlámaných vecí pre pána Jonesa. Telefón bol zahlásený na Jupiterovo meno, ale ešte nebol v telefónnom zozname. Doteraz nik nevedel, že ho majú. A už zvoní!

  Telefón opäť zazvonil. Peter preglgol.

  „No, ohlás sa!“ povedal.

  „Áno.“ Jupiter zdvihol slúchadlo. „Haló?“ povedal do telefónu.

  Držal slúchadlo tesne pri mikrofóne a zosilňovači, ktoré si zmontoval zo starého rádia. Tak mohli všetci naraz počúvať, čo sa hovorí. No teraz nepočuli nič, iba čudný vzdialený šum.

  „Haló!“ zopakoval. No keď zase nedostal odpoveď, zložil slúchadlo.

  „Asi si niekto zmýlil číslo,“ konštatoval. „Ako som vravel ...“

  Telefón opäť zacengal. Znova naň vyjavené pozreli. Jupiter schmatol slúchadlo tak rýchlo, akoby mu šlo o život.

  „Ha-haló?“ povedal.

  Opäť počuli iba čudný, vzdialený šum. Potom začuli akýsi bublavý hlas, akoby človek na druhom konci drôtu už dlhé roky neprehovoril a pokúšal sa niečo s námahou vysloviť.

  „Nechajte...“ prevravel hlas. Potom akoby s veľkým úsilím, s nepredstaviteľne veľkým úsilím vyrazil ďalšie dve slová.

  „ ...na pokoji,“ povedal. „Nechajte... na pokoji...“

  Potom hlas zanikol v pomalom, ťažkom dýchaní a ozval sa opäť iba záhadný šum.

  „Čo máme nechať na pokoji?“ spýtal sa Jupiter do telefónu.

  Ale telefón neodpovedal. Iba jednostaj šumel a bzučal. Zložil slúchadlo. Hodnú chvíľu nik neprehovoril. Potom Peter vstal.

  „Už musím ísť domov,“ povedal. „Práve som si spomenul, že mám ešte niečo vybaviť.“

  „I ja,“ vyskočil Bob. „Idem s tebou.“

  „Teta Matilda možno bude chcieť, aby som odniesol nejaké odkazy zákazníkom,“ vyhlásil Jupiter a bral sa preč.

  Doslova sa pretekali v úsilí dostať sa čo najskôr z Hlavného stanu. Hlas v telefóne nedokončil vetu. Ale oni sa veľmi ľahko dovtípili, čo sa im on - alebo ono, nech to bolo čokoľvek - pokúšal povedať.

  Nechajte na pokoji Strašidelný zámok!

Siedma kapitola

V pasci

  „Je tu jeden problém,“ povedal Jupiter, keď na druhý deň popoludní sedeli s Petrom v kancelárii Hlavného stanu iba sami dvaja, lebo Bob mal veľa práce v knižnici. Jupiter sa zlostne mračil nad akýmsi papierom.

  „Vlastne dva problémy,“ opravil sa Prvý pátrač.

  „Ja ti poradím, ako rozriešime naše problémy,“ ozval sa Peter. „Jednoducho zdvihni telefón, zavolaj pánu Alfrédovi Hitchcockovi a otvorene mu povedz, že sme sa rozhodli zastaviť pátranie po strašidelnom dome. Povedz mu, že kedykoľvek sa priblížime k tomu miestu, roztrasieme sa ani osiky a naskakuje nám husia koža. Povedz mu, že sa nám roztrasú nohy a samy od seba začnú utekať.“

  Jupiter si nevšímal Petrove reči.

  „Našou prvou úlohou bude zistiť,“ konštatoval, „kto nám to včera večer telefonoval.“

  „Nie kto,“ vyhlásil Peter, „ale čo ... Či už to bol prízrak, strašidlo alebo vlkolak, alebo jednoducho dajaký nehmotný duch.“

  „Duchovia,“ povedal mu kamarát, „nepoužívajú telefón. Ani strašidlá, ani prízraky, ani vlkolaky.“

  „To bolo za starých čias. Prečo by sa časom aj oni nemohli zmeniť a zmodernizovať? Ten hlas včera večer mi vôbec nepripadal ako ľudský.“

  Jupiter sa zamračil a na jeho okrúhlej tvári bolo vidieť rozpaky. „Máš pravdu,“ pripustil. „Celý problém sa skomplikoval tým, že okrem nás a Worthingtona ani živá duša nevedela o našej včerajšej návšteve Strašidelného zámku.“

  „A čo neživá duša?“ spýtal sa Peter.

  „Ak v Strašidelnom zámku skutočne straší,“ povedal zamyslene Jupiter, „musíme to dokázať. Potom sa naozaj budeme mať čím pochváliť. Mali by sme sa viac dozvedieť o Štefanovi Terrillovi. Ak on privolal kliatbu na zámok, tak tam pravdepodobne straší jeho duch.“

  „No, to vyzerá celkom rozumne,“ súhlasil Peter.

  „Teda našou prvou úlohou bude nájsť niekoho, kto poznal Štefana Terilla v časoch, keď bol slávnou hviezdou nemého filmu, a kto by nám o ňom mohol povedať niečo viac.“

  „Ale to bolo už veľmi dávno!“ namietol Peter. „Koho nájdeme po toľkých rokoch?“

  „To sa iba nám zdá tak dávno, pretože sme mladí. Ale v Hollywoode musí žiť ešte veľa ľudí, čo poznali pána Terrilla.“

  „Ó, zaiste. Mohol by si mi povedať aspoň dvoch?“

  „Náš najlepší typ,“ odvetil Jupiter, „by mohol byť obchodný zástupca pána Terrilla - Šeptoš.“

  „Šeptoš?“ vykríkol Peter. „Čo je to za meno?“

  „To je prezývka. Jeho pravé meno je Jonatán Rex. Tu mám jednu jeho fotografiu.“

  Prvý pátrač podal Petrovi noviny so Šeptošovou fotografiou a s krátkym článkom. Bob Andrews si z nich v knižnici na rozmnožovacom stroji urobil fotokópiu. Na fotografii bol vyobrazený značne vysoký, úplne holohlavý muž s dlhou škaredou jazvou na krku, ako si podáva ruku s pomenším brunetom, ktorý sa figliarsky usmieva. Vysoký muž mal úzke, divé oči.

  „Bŕr!“ vyhŕkol Peter. „Takto teda vyzeral Štefan Terrill! Ten vôbec nemusel hrať. Ľudí musel desiť už jeho zjav. Tá jazva a tie oči by vystrašili aj čerta.“

  „Nedívaš sa na toho pravého. Pán Terrill je ten pomenší muž, čo vyzerá tak priateľsky a neškodne.“

  „Ten?“ zadivil sa Peter. „Ten fešácky chlapík hral všetkých tých ukrutných netvorov?“

  „Mal celkom obyčajnú tvár, ale vedel ju tak skriviť, že mohol zahrať každú diabolskú postavu,“ vysvetlil Jupiter. „V článku sa píše, ak si ho náhodou nečítal...“

  „Ja som sa sústredil iba na strašidelné veci,“ priznal sa Peter.

  „V článku sa ďalej píše, že keď vymysleli zvukový film, Štefan Terrill stratil sebadôveru a bol taký nešťastný zo svojho šušlania, že sa vôbec nechcel stýkať s ľuďmi. A tak si najal Šeptoša, aby mu vybavoval všetky obchodné záležitosti. Ľudia nevedeli Šeptošovi klásť odpor, a preto sa s nimi vždy celkom ľahko dohodol o primeraných honorároch.“

  „To si myslím!“ vyhlásil Peter. „Vyzerá tak zabijácky, že by asi hneď vytiahol nôž, keby si niekto trúfol povedať mu nie.

  „Keby sme ho našli, zaiste by nám vedel povedať všetko, čo potrebujeme vedieť.“

  „Áno, určite... Keby nebolo keby. Alebo si dačo vyhútal?“

  „Pozriem sa do telefónneho zoznamu. Možno ešte stále býva v týchto končinách.“

  Jeho meno našiel v zozname Peter.

  „Tu je!“ vykríkol. „Jonatán Rex, Veterné údolie 915. Zavoláme mu?“

  „Myslím, že bude lepšie, keď mu našu návštevu neohlásime. Ale zatelefonujeme si po auto.“

  „To bola geniálna vec vyhrať takéto auto,“ povedal Peter, keď Jupiter dotelefonoval. „Nerád myslím na to, čo budem robiť, keď uplynie tých tridsať dní.“

  „Mám isté plány,“ vyhlásil Jupiter. „Ale to má ešte čas. Radšej by sme mali povedať tete Matilde, že prídeme na večeru neskoršie.“

  Pani Jonesová im bez všetkého sľúbila, že im večeru odloží. Keď však k bráne Jonesovho bazára dorazil Worthington na veľkom ligotavom aute, pokrútila hlavou.

  „Bože dobrotivý!“ zvolala. „Raz neviem, ako sa to s tebou skončí, Jupiter. Či sa vôbec vpraceš do starých koľají, keď sa jednostaj prevážaš v aute vyrobenom pre akéhosi arabského šejka! Načisto sa mi pokazíš! Zapamätaj si moje slová!“

  Lenže nepovedala, ako by sa mal jej synovec pokaziť. A keď sa Jupiter usadil dozadu na kožené sedadlo, vonkoncom nevyzeral, že by ho trápilo tetino proroctvo. Worthington musel najprv preštudovať rozličné mapy, keď chcel zistiť, kde sa vlastne Veterné údolie nachádza. Zrejme sa začínalo dosť ďaleko odtiaľto, až na druhej strane pohoria. Keď uháňali cez hory, Jupiter dostal jedno zo svojich častých vnuknutí.

  „Worthington,“ povedal, „myslím, že táto cesta vedie popri vjazde do Čierneho kaňonu.“

  „Áno, pán Jones,“ odpovedal šofér. „Čoskoro budeme pri ňom.“

  „Tak sa cestou na chvíľočku zastavíme v Čiernom kaňone. Niečo si tam chcem zistiť.“

  Trvalo to naozaj iba chvíľu, a už sa blížili k vjazdu do úzkeho kaňonu, ktorý navštívili minulý večer - a z ktorého tak rýchlo utiekli. Vo dne vyzeral lepšie - no iba o niečo lepšie. Keď Worthington dorazil k miestu, kde bola cesta zatarasená zhnitou zábranou a zosunutými kameňmi, zvolal:

  „Pozrite! Stopy po pneumatikách! To nie sú naše stopy zo včerajška. Nechcel som vám nič povedať, pán Jones, ale včera som mal dojem, že nás niekto sleduje. Nebol som si však celkom istý.“

  „Niekto nás sledoval?“ Peter a Jupiter si vymenili pohľady.

  „Ďalšia záhada, ktorú musíme rozlúštiť,“ poznamenal Jupiter. „Ale tá musí počkať. Teraz si chcem obzrieť okolie Strašidelného zámku.“

  „Príma!“ povedal Druhý pátrač. „Rád súhlasím, ak si budeme obzerať iba okolie zámku.“

  Vo dne im ubiehala cesta rýchlejšie, hoci sa museli predierať po úzkej cestičke, zatarasenej zosunutými kameňmi, ktorá viedla hore k Strašidelnému zámku, týčiacemu sa nad nimi.

  „Keď si pomyslím, že sme sa sem včera trepali potme, mráz mi behá po chrbte!“ vyhlásil Peter. „Bŕŕ!“

  Jupiter ho povodil okolo celej budovy. Prezreli si zadnú časť zámku, aj strmé svahy nad ním.

  „Hľadám dôkazy, ktoré by svedčili o tom, že nejakí ľudia používajú tento zámok ako skrýšu,“ povedal. „Keby ho používali, museli by tu zanechať nejaké stopy - šľapaj e v prachu... odpadky... ľahkomyseľne odhodené ohorky cigariet...“

  Ale pri rozsiahlej prehliadke okolia zámku nenašli celkom nič. Napokon sa zastavili na jednej strane budovy, aby si odpočinuli.

  „Rozhodne tu niet nijakých stôp po ľuďoch, ktorí by prichádzali, alebo odchádzali zo zámku,“ podotkol Jupiter s uspokojením. „Ak je zámok obývaný, tak v ňom môžu bývať jedine strašidlá. A to práve my chceme dokázať.“

  „Ja tomu verím, mne netreba nič dokazovať,“' povedal Peter.

  V tej chvíli ich akýsi výkrik - a bol to rozhodne ľudský výkrik - prinútil otočiť sa okolo vlastnej osi, takže zastali tvárou k hlavnému vchodu do Strašidelného zámku a vyjavené zízali, čo sa bude diať. Vtom z dverí vybehli s hurónskym vreskom dve chlapčenské postavy a ozlomkrky bežali dolu kaňonom. Jeden chlapec sa potkol a rozpľaštil sa na zemi ako žaba. Z ruky mu vyletel akýsi ligotavý predmet a dopadol vedľa cesty. Vôbec si ho nevšímal, vyskočil a hnal sa za svojím spoločníkom.

  „To teda určite neboli strašidlá,“ povedal Peter, keď sa trochu spamätal z prvého prekvapenia. „Ale správali sa tak, akoby boli stretli aspoň dve strašidlá.“

  „Rýchlo!“ Jupiter sa s chvatom rozbehol dolu svahom. „Musíme zistiť, kto to je.“

  Peter trielil za ním. Dvaja bežci im už zmizli z dohľadu. Jupiter dobehol k miestu, kde jeden z nich spadol a zdvihol zo zeme drahú baterku. Na baterke bol vyrytý monogram: E. S. N.

  „E. S. N.,“ čítal Jupiter. „Hovorí ti to niečo?“

  „E. Skinner Norris!“ vybuchol Peter. „Dlháň Norris! To nie je možné! Ako by sa sem dostal?“

  „Pamätáš, čo nám Bob povedal o Dlháňovi? Vraj sa mu v knižnici jednostaj lepil na päty, a práve vtedy sa mu stratila naša firemná navštívenka. A čo vravel Worthington? Vraj nás včera niekto sledoval. To sa na Dlháňa podobá. Prišlo by mu vhod, keby mohol vyňuchať, čo sme tu robili, a potom nás buď predbehnúť, alebo nás popliesť a prekaziť nám pátranie.“

  „Máš pravdu,“ uvážlivo prisvedčil Peter. „Dlháň by urobil všetko na svete, len aby ťa aspoň raz pretromfol. Ale ak sa naozaj pokúsil s niektorým zo svojich kamarátov vkročiť do Strašidelného zámku, akosi veľmi rýchlo z neho vybehol!“

  Zasmial sa, no Jupiter ostal vážny a zamyslene si vkladal baterku do vrecka.

  „My sme tiež veľmi rýchlo vybehli,“ pripomenul kamarátovi. „Rozdiel je iba v tom, že my sa doň vraciame, a som presvedčený, že Dlháň Norris to nikdy neurobí. Rozhodol som sa, že sa ta vrátime hneď teraz a poprezeráme si zámok za bieleho dňa.“

  Vtom zbadali, ako sa dolu príkrou cestou kaňonu rúti rovno na nich obrovský balvan! Peter sa chcel uhnúť, ale Jupiter ho schmatol za ruku a stiahol ho nazad.

  „Počkaj!“ povedal. „Minie nás o pár metrov.“

  Naozaj ich minul. Dopadol s veľkým treskom na cestu asi desať metrov od nich, roztrieskal betón a gúľal sa ďalej dolu svahom.

  „Keby nás bol zasiahol,“ povedal vzrušene Peter, „Strašidelný zámok by bol mal dnes večer o dvoch duchov viac!“

  „Pozri!“ schytil ho Jupiter za ruku. „Tam hore na svahu sa ktosi skrýva za kríkmi. Stavím sa, že sa ta vyšplhal Dlháň Norris a zhodil na nás ten kameň!“

  „Ak to urobil on,“ povedal zlostne Peter, „my ho naučíme po kostole hvízdať. Poď, Jupiter, musíme ho dolapiť.“

  Chlapci sa začali škriabať hore príkrym skalnatým svahom kaňonu, pridržiavajúc sa vyčnievajúcich kameňov a nízkych kríkov. Postava nad nimi sa rýchlo vzďaľovala. Obišli ostrú vyčnievajúcu skalu a zastali, aby si oddýchli. Tesne pred nimi pretínala úbočie kľukatá puklina. Niekedy dávno tieto vrchy zasiahlo zemetrasenie a rozštiepilo škály pozdĺž prirodzenej štiepnej čiary. Ako tak prekvapene zízali do otvoru, upútal zrazu ich pozornosť ohlušujúci rachot nad hlavami. Z výšky sa na nich valila po svahu celá hora kameňov a balvanov.

  Peter zmeravel. Ale Jupiter neváhal ani sekundu. Schmatol priateľa za ruku a strhol ho za sebou tak hlboko do úzkej pukliny, ako sa len dalo. Vzápätí zosúvajúce sa kamene, zmiešané so zeminou, s dunivým hrmotom preleteli okolo otvoru. Niekoľko kameňov vletelo dnu. Na plošinke pred priehlbňou sa navŕšila velikánska kopa kamenia a zeminy, utvorila pevnú stenu a fakticky ich pochovala v kopci. Zvyšok balvanov sa s treskotom zgúľal dolu na cestu.

Ôsma kapitola

Muž s jazvou

  Keď hrmot zosúvajúcej sa skalnej lavíny ustal, chlapci sa ocitli v nepriehľadnej tme. Vzduch bol presýtený suchým pieskovým prachom.

  „Jupiter,“ ozval sa Peter kašľajúc, „stadiaľto sa jakživ nedostaneme. Sme v pasci! Zadusíme sa!“

  „Dýchaj cez vreckovku, kým sa prach neusadí,“ poradil mu Jupiter. Hmatal dookola, kým nenašiel v tme svojho kamaráta. „Žiadne strachy!“ Potľapkal ho po pleci. „Nezadusíme sa. Táto puklina sa tiahne hlboko do úbočia. A ešte je tu dosť vzduchu. Vďaka Dlháňovi Norrisovi máme aspoň baterku.“

  „Vďaka Dlháňovi Norrisovi sme v pasci!“ vyhŕkol zlostne Peter. „Počkaj, nech sa mi len dostane do rúk. Vykrútim mu ten jeho tenký krk!“

  „Žiaľ, nemôžeme mu dokázať, že kameň na nás zvalil on,“ povedal Jupiter.

  Keď zmĺkol, jasný lúč svetla z baterky preťal tmu. Jupiter pomaly pohyboval svetlom a postupne si prezeral priestor, v ktorom boli uväznení. Bola to akási jaskynka, vysoká asi dva metre a široká čosi vyše metra. Smerom dozadu sa prudko zužovala do pukliny. Hoci sa zdalo, že sa tiahne hlboko do úbočia, nedalo sa cez ňu prejsť.

  „Náš východ,“ poznamenal Jupiter, „je poriadne zatarasený.“

  „Ešte ani v takejto situácii nevieš rozprávať ako človek!“ vyčítal mu Peter. „Prečo nepovieš rovno, že sa nedostaneme von, že sme v pasci!“

  „Nebudem predsa tárať, že sa nedostaneme von, keď to presne neviem. To sa ešte len ukáže,“ povedal Jupiter.

  „Pomôž mi potlačiť tieto balvany... Keby sa dali pohnúť.“

  Ale nedali sa. Obaja chlapci sa celou silou zapreli do zátarasy, no všetko márne. Celí udychčaní na chvíľku prestali, aby si oddýchli.

  „Worthington nás iste pôjde hľadať,“ ozval sa Peter mrzuto, „a, samozrejme, že nás nenájde. Potom zavolá políciu a skautov. Prekutajú všetky kopce, ale cez tieto kamene nikto nebude počuť naše volanie. Ak nás vôbec nájdu, bude to niekedy na budúci týždeň. A vtedy už... Čo to robíš?“

  Jupiter Jones kľačal na kolenách, svietil si baterkou a uprene sa díval na malú plochu na samom konci jaskynky.

  „Vidím v prachu popol z táboráka,“ povedal. „Zrejme niekedy používal túto jaskynku ako útulok nejaký pútnik.“

  Načiahol sa, odhrnul z čohosi prach a zdvihol asi pol druha metra dlhú a dosť hrubú palicu, na jednom konci zašpicatenú. Bola obhorená a mala zlomený hrot.

  „A tu je palica,“ pokračoval, „na ktorú si nastokával potravu a opekal nad ohňom. To je veľmi cenný objav.“

  Peter pochybovačné pozrel na palicu. Musela tu byť už veľmi dlho. Bola stará a vysušená.

  „Nie je dosť silná, aby si s ňou mohol odtlačiť kamene,“ povedal, „ak si mal toto na mysli.“

  „To veru nie,“ uistil ho Jupiter.

  Keď mal Jupiter v hlave dajaký plán, zvyčajne o ňom nehovoril vopred. Bol rád, keď sa jeho zámery uskutočnili prv, ako sa o nich niekto dozvedel. Takže Peter sa nič nepýtal, ani keď mu jeho zavalitý spoločník zvesil z opaska vzácny švajčiarsky nôž s ôsmimi čepeľami. Otvoril najväčšiu čepeľ a začal orezávať obhorený hrot palice.

  Zašpicatil palicu a stal si pred stenu z kameňa a zeminy, ktorá ich uväznila. Pozorne osvietil baterkou po kúsku celú plochu zátarasy, vybral si miesto blízko kamennej steny a zasúval hrot palice do zeminy. O chvíľu narazil na prekážku. Vytiahol palicu a zastrčil ju o kúsok ďalej. Potom Jupiter toľko strkal a krútil palicou, až napokon medzi malými kameňmi našiel štrbinu. Po jednej či dvoch minútach sa už palica zasúvala celkom ľahko. Jupiter ju vytiahol. Za palicou sa nahrnulo dnu trochu zeme a chlapci zbadali cez maličkú dierku jasné denné svetlo.

  Jupiter sa vrátil k práci; ďalej skúmal stenu z kameňa a zeminy. Z času na čas palica narazila na prekážku, ale nevzdával sa. Vzápätí vytlačil trochu viac zeminy, takže mohli ľahko a bez prekážky vybrať menší kameň celkom pod stropom jaskynky, veľký asi ako futbalová lopta.

  „Peter,“ povedal Jupiter spokojne, „ak teraz potlačíš tento kameň na ľavej dolnej strane - musíš ho však tlačiť trochu doprava, a nie rovno dopredu - verím, že moja taktika bude korunovaná úspechom.“

  Peter si stal za uvoľnený kameň, napäl všetky sily a potlačil, ako mu radil Jupiter. Prvý raz sa kameň ani nepohol. Potom náhle povolil, vyvalil sa zo steny a padal dolu úbočím. Strhol so sebou celú lavínu kameňov a zeminy a odkryl na samom vrchu vchodu do jaskynky asi polmetrový otvor.

  „Jupiter, ty si génius!“ zvolal Peter.

  „Prosím ťa,“ bránil sa Jupiter trochu zarazene, „nevrav mi génius. Ja sa iba usilujem vyskúšať, pokiaľ vystačím so svojou vrodenou inteligenciou.“

  „Dobre,“ súhlasil Peter, „ale si nás odtiaľto vyslobodil... alebo vyslobodíš, len čo sa preplazíme tou dierou.“

  A keď sa napokon dostali von a oprašovali si šaty, vyšší chlapec zhrozene zvolal: „Preboha, ale vyzeráme!“

  „Umyjeme a oprášime sa pri niektorej benzínovej pumpe,“ rozhodol Jupiter. „Potom budeme pokračovať v ceste do rezidencie pána Rexa.“

  „Ty ešte stále chceš navštíviť pána Rexa?“ spýtal sa Peter, keď Jupiter zamieril dolu po ceste, ktorá bola teraz ešte väčšmi pokrytá kameňmi. Pobrali sa k miestu, kde ich čakal Worthington s autom.

  „Veru tak,“ povedal Prvý pátrač. „Už je veľmi neskoro, za vidna by sme sa už nedostali do Strašidelného zámku. Zostáva nám čas iba na návštevu pána Rexa.“

  Keď ich Worthington zočil, obrátil sa k nim s výkrikom úľavy.

  „Pán Jones!“ zvolal. „Už som sa začínal o vás báť. Vari vás postihla nejaká nehoda?“ spýtal sa, dívajúc sa na ich ušpinené ruky, tváre i šaty.

  „Nič vážne,“ odpovedal Jupiter. „Povedzte mi, nevyšli asi pred štyridsiatimi minútami z Čierneho kaňonu dvaja chlapci?“

  „Áno, vyšli, ale o niečo skôr, ako vravíte,“ odvetil Worthington, keď nastúpil do auta. „Dvaja mládenci bežali dolu touto cestou, no keď ma zbadali, vyhli sa mi. Vliezli do kríkov pri ceste. Zrejme tam mali ukryté auto, lebo zakrátko stadiaľ vybehol modrý športový voz.“

  Peter a Jupiter si vymenili pohľady a pokývali hlavami. Modré športové auto má Dlháň Norris.

  „A potom,“ pokračoval Worthington, „som počul rachot padajúcich kameňov. Keď ste sa nevracali, začal som sa strachovať o vašu bezpečnosť. Mám síce príkaz, že nikdy nesmiem spustiť auto z očí, no keby ste sa neboli o chvíľku objavili, bol by som vás šiel hľadať.“

  „A rachot padajúcich kameňov ste počuli až po odchode tých dvoch chlapcov?“ spýtal sa Jupiter.

  „Pravdaže. Až po odchode,“ odpovedal Worthington. „Kam ideme teraz, pane?“

  „Veterné údolie číslo 915,“ povedal Jupiter roztržito. Peter vedel, čo ho mätie. Ak Dlháň Norris a jeho kamarát odišli pred tou skalnou lavínou, kto potom zhodil kamene, ktoré ich uväznili v pukline?

  Peter úchytkom pozrel na svojho spoločníka. Jupiter si poťahoval peru a tuho premýšľal.

  „Myslím, že sme rozlúštili záhadu, kto zanechal na ceste stopy po pneumatikách,“ poznamenal Jupiter. „Je pravdepodobné, že ich tam zanechal Dlháň Norris. Ale koho sme potom videli v kaňone, keď Dlháň a jeho priateľ utiekli?“

  „Bol to akýsi nízky muž,“ povedal Peter. „Rozhodne to však nebolo ani strašidlo, ani prízrak, ani mátoha alebo duch.“

  „Veru nie. Ale nech to bol, kto chcel, mal ľudskú podobu,“ súhlasil Jupiter. „Worthington, keď prídeme k benzínovej pumpe, radi by sme sa tam na chvíľku zastavili a trochu sa očistili.“

  Keď sa dali do poriadku, vy liezlo ich auto na dlhú strmú serpentínu, vedúcu cez horský hrebeň, a potom sa spustilo do širokého údolia. Odbočilo vpravo a asi po jednom-dvoch kilometroch naďabili na vjazd do Veterného údolia. Spočiatku to bola široká, lákavá cesta, po oboch stranách lemovaná honosnými domami, no ako pokračovala ďalej k horskému hrebeňu, ktorý práve križovali, čoraz väčšmi sa zužovala a kľukatila. Na niektorých miestach boli steny kaňonu takmer úplne kolmé, inde sa našlo pobiede miesto pre maličký zrub alebo menšiu staromódnu chatu.

  Veterné údolie pokračovalo ďalej, cesta stúpala čoraz vyššie, zužovala sa, až sa napokon náhle končila pod príkrym skalnatým svahom malou okrúhlou plošinkou, kde sa mohlo obrátiť auto.

  „Došli sme na koniec cesty,“ vyhlásil Prvý pátrač. „No nevidím tu nijaké obydlie.“

  „Tamto je schránka na listy!“ zvolal Peter. „Je tam napísané Rex - 915. Dom musí byť niekde nablízku.“

  Peter a Jupiter vystúpili. Schránka na listy stála vedľa divo rastúceho kríka. Za ním viedol príkry úzky chodníček z kamenných schodov hore do úbočia pomedzi ďalšie kríky a nízke stromy. Pustili sa hore chodníčkom a o pár minút ostalo auto hlboko pod nimi.

  Keď potom obišli skupinku kríkov, zočili staromódny španielsky zrub s červenou škridlicovou strechou, skrytý za stenou kaňonu. Na jednej strane zrubu, hneď pri stene kaňonu, stálo niekoľko velikánskych klietok so stovkami dlhochvostých papagájov, ktoré trepotali krídlami, lietali z bidla na bidlo a bez prestania škriekali.

  Chlapci zastali a prekvapene pozerali na klietky s nádhernými pestrými vtákmi, keď zrazu začuli za sebou kroky.

  Obrátili sa a s úžasom vyvalili oči na chlapa, ktorý sa k nim blížil po chodníku. Bol vysoký a plešivý, oči mu zakrývali veľké čierne okuliare. Na krku mal sinavú jazvu. Tiahla sa mu od ucha takmer k hrudnej kosti. Ozval sa, a jeho hlas znel ako zlovestný šepot.

  „Stojte! Nehýbte sa! Ani krok, počujete?“

  Stáli ani prikovaní. Blížil sa k nim, zaháňajúc sa veľkou mačetou, ktorú zvieral v ľavej ruke. Jej ostrá čepeľ sa jagala v slnečnom svetle.

Deviata kapitola

Strašní duchovia

  Vysoký plešivý muž so zjazveným krkom rýchlo podišiel k nim.

  „Stojte ticho, chlapci!“ šepol. „Nehýbte sa, ak je vám život milý!“

  Petra veru nemusel napomínať, aj tak sa nevládal ani pohnúť. Vzápätí sa mačeta zablysla v povetrí a dopadla medzi neho a Jupitera. Zapichla sa do zeme kdesi blízko ich nôh, a chlap sklamane vykríkol:

  „Netrafil som!“

  Plešivý muž si zložil tmavé okuliare a prezeral si chlapcov celkom milými belasými očami. Teraz už nevyzeral tak zlovestne.

  „Chlapci, v tráve za vami bol had,“ prehovoril. „Neviem, či to bol štrkáč, alebo nejaký iný, tu na okolí je ich veľa. Chcel som ho trafiť mačetou, ale nepodarilo sa mi to.“

  Vybral si červeno-bielu vreckovku a utrel si spotené čelo.

  „Osekával som kríky pod kopcom,“ povedal. „Suché kríky sú nebezpečné, raz-dva sa chytia a je z toho požiar. Je to namáhavá robota. Chlapci, nechcete si vypiť trochu limonády?“ Jeho chrapľavý šepot sa im už zdal prirodzenejší. Usúdili, že je to asi následok zranenia, po ktorom mu zostala na krku veľká jazva.

  Jonatán Rex ich zaviedol do zrubu. V izbe, ktorá bola na jednej strane predelená závesom, 'stáli kreslá a stôl. Na stole bol položený veľký džbán ľadového nápoja. Za závesom boli klietky s vtákmi, z ktorých sa ozýval neutíchajúci škrekot.

  „Živím sa chovom papagájov,“ vysvetľoval pán Rex. Medzitým nalial limonádu do troch pohárov a dva z nich podal chlapcom. Potom sa na chvíľku ospravedlnil a vošiel do vedľajšej izby.

  Jupiter zamyslene chlipkal limonádu. „Čo si myslíš o tomto Rexovi?“ spýtal sa.

  „Prečo? Je celkom milý,“ odvetil Peter. „Len si človek musí zvyknúť na jeho hlas.“

  „Áno. Je veľmi milý. Rád by som však vedel, prečo vravel, že osekával mačetou kríky? Veď má úplne čisté ruky aj ramená. Keby bol naozaj osekával suché kríky, bol by mal na nich aspoň malé vetvičky alebo kúsky kôry.“

  „Ale prečo by sa namáhal s vymýšľaním bájky pre dve decká, ktoré nikdy predtým nevidel?“

  „Neviem. No keby bol býval dlhší čas vonku osekával kríky, ako by mohol mať na stole džbán čerstvej limonády s takmer nerozpusteným ľadom?“

  „Ale choď!“ zvolal Peter. „Na to je zaiste ľahká odpoveď. Azda má rád limonádu.“

  „Všetky odpovede sú ľahké, keď ich človek pozná. Ťažké sú iba vtedy, keď ich nepozná.“

  Jupiter stíchol, lebo Rex sa vracal do izby. Preobliekol sa do športovej košele s vysokým golierom a zaväzoval si okolo krku šatku.

  „Ľudia sa neradi dívajú na moju jazvu,“ zašepkal. „Keď mám návštevu, radšej si ju zakryjem. Je to pamiatka na malú bitku, do ktorej som sa zaplietol pred mnohými rokmi na Malajskom súostroví. Ale povedzte mi, čo vás ku mne priviedlo?“

  Jupiter mu podal navštívenku a pán Rex si ju pozorne prezrel.

  „Traja pátrači?“ začudoval sa. „A po čom pátrate?“

  Keď Jupiter vysvetľoval, že by mu radi položili niekoľko otázok o Štefanovi Terrillovi, Rex si zobral tmavé okuliare zo stola, kde si ich predtým položil.

  „Mám oči citlivé na denné svetlo,“ zašepkal. „Najlepšie sa mi pozerá v noci... A čo by ste chceli vedieť o mojom starom priateľovi Štefanovi Terrillovi?“

  „Radi by sme sa dozvedeli,“ odvetil Jupiter, „či pán Terrill bol taký človek, čo by sa mohol zmeniť na pomstivého ducha, ktorý by strašil ľudí a odháňal ich od svojho bývalého domu, aby sa mu zďaleka vyhýbali.“

  Pán Rex sa na nich díval cez tmavé okuliare tak uprene, akoby im chcel nazrieť až na dno duše.

  „Zaujímavá otázka,“ povedal. „Dovoľte, aby som na ňu odpovedal takto: Môj priateľ Štefan Terrill, hoci vo svojich filmových úlohách predstavoval prízraky a príšery, pirátov a tajomné netvory, bol v skutočnosti veľmi plachý a jemný človek. A práve to bol dôvod, prečo ma potreboval ako obchodného zástupcu. Nevedel sa hádať s ľuďmi a vyjednávať s nimi. Pozrite sa na tento obrázok.“

  Načiahol sa dozadu, kde stála na stole veľká zarámovaná fotografia. Chlapci si ju dôkladne pozreli. Fotografia zobrazovala dvoch mužov stojacich medzi dverami a podávajúcich si ruky. Jeden z nich bol Šeptoš. Ten druhý bol pomenší a o niečo mladší. Zrejme to bol originál fotografie, ktorej kópiu videli v Bobovom záznamovom bloku. Pod fotografiou bolo napísané: Môjmu dobrému priateľovi J. R. venuje Štefan.

  „Z toho môžete vidieť,“ povedal pán Rex, „prečo som mu viedol ja všetky obchodné záležitosti. Vedel som vychádzať s ľuďmi... Neradi sa so mnou hádali.

  To dovoľovalo Štefanovi, aby sa venoval iba herectvu. Bral to veľmi vážne. Keď sa potom pre jeho nemožný hlas stal jeho posledný film predmetom smiechu, zlomilo mu to srdce. To bola jediná vec, ktorej nemohol nijako čeliť - nezniesol, že sa mu ľudia vysmiali. Zaiste to chápete, chlapci.“

  „Áno, pane,“ odvetil Jupiter. „Viem si predstaviť, ako sa cítil. Ani ja neznášam, keď sa zo mňa niekto smeje.“

  „Správne,“ zašepkal muž. „Po uvedení filmu Štefan celé týždne nevyšiel z domu. Prepustil služobníctvo. Ja som zaobstarával všetky nákupy. Prichádzali ďalšie správy, že všade, kde sa film premietal, obecenstvo priam výskalo od smiechu. Naliehal som naňho, aby na všetko zabudol, ale on sa s tým nevedel zmieriť.

  Napokon mi rozkázal, aby som získal späť všetky kópie jeho starých filmov, ktoré sa ešte premietali. Rozhodol sa, že ich už viac nik neuvidí. Podarilo sa mi získať ich späť, no iba za veľké sumy peňazí. Všetky som mu ich priniesol. Musel som mu, žiaľ, oznámiť, že banka, ktorá financuje výstavbu jeho domu, sa vyhráža, že mu zoberie zámok. Viete, bol to mladý človek a rátal s tým, že nakrúti ešte veľa filmov, takže mal ušetrených málo peňazí.

  Raz, keď sme boli sami v hlavnej sieni zámku, zadíval sa na mňa blčiacimi očami a povedal: Nikdy ma nedonútia stadiaľto odísť. Nech sa čokoľvek stane s mojím telom, môj duch nikdy neopustí tento dom.“

  Šeptajúci hlas zmĺkol. Nevýrazné, tmavé okuliare vyzerali ako oči nejakého čudného tvora. Petrovi prebehli po chrbte zimomriavky.

  „Preboha!“ zvolal. „Veď to vyzerá, akoby sa bol chcel stať strašidlom!“

  „Áno,“ súhlasil Jupiter. „Povedali ste, pán Rex, že pán Terrill bol jemný človek. Nemôžem uveriť, že by sa takáto osoba zmenila na zlomyseľného ducha, schopného vzbudzovať šialený strach v každom, kto prekročí prah zámku.“

  „To je pravda, chlapče!“ vyhlásil muž. „No vieš, neviditeľná sila, vyvolávajúca v každom pocit strachu, nemusí byť duch môjho starého priateľa. Môžu to byť nejakí iní, oveľa strašnejší duchovia, čo pôsobia v zámku. Aspoň ja mám také podozrenie.“

  „Iní...“ Peter ťažko preglgol, „oveľa strašnejší duchovia?“

  „Áno. Nuž sú tu v skutočnosti dve možnosti,“ pokračoval Rex. „Bezpochyby viete, že auto Štefana Terrilla našli na úpätí skalného útesu.“

  Chlapci prikývli.

  „A pravdepodobne ste počuli aj o lístku, ktorý zanechal v zámku a v ktorom sa píše, že zámok bude navždy prekliaty.“

  Chlapci opäť prikývli, upierajúc zrak na Jonatána Rexa.

  „Polícia,“ hovoril ďalej Rex, „je presvedčená, že môj priateľ sa zrútil zo skalného útesu náročky, a ja verím, že má pravdu. Po našom poslednom rozhovore, o ktorom som vám vravel, som viac Štefana nevidel. Prepustil ma, a ja som sa zaprisahal, že nikdy viac neprekročím prah zámku.

  Aké myšlienky mu asi vírili v hlave pred smrťou, keď písal lístok? Nezabúdajte, že jeho životným poslaním bolo strašiť ľudí. A potom sa mu ľudia vysmiali. Nemohol sa vari rozhodnúť, že po smrti ich opäť začne strašiť, hoci len preto, aby dokázal, že jemu sa nemožno len tak beztrestne vysmievať?“

  „Povedali ste, že sú dve možnosti,“ súril ho Jupiter v obave, že sa neznámy plešivý muž ponorí do hlbokých úvah. „Vraveli ste aj o iných, oveľa strašnejších duchoch.“

  „Ach, áno,“ povedal muž. „Keď Štefan staval zámok, zháňal po celom svete materiál a zariadenie z rozličných budov, v ktorých údajne strašilo. Z Japonska doviezol stavebné drevo zo starobylého, strašidlami zamoreného kostola, kde prišla pri zemetrasení o život jedna vznešená rodina. Ďalej kúpil materiál zo zbúraného domu v Anglicku, v ktorom sa obesilo prekrásne dievča, lebo sa nechcelo vydať za muža, ktorého jej vybral otec. Priviezol si kamene zo zámku na Rýne, kde vraj strašil duch bláznivého muzikanta, ktorý bol dlhé roky uväznený v podzemnej kobke zámku. O muzikantovi sa povrávalo, že si znepriatelil najmocnejšieho pána v kraji, lebo stále vyhrával pesničky, ktoré šľachtic nemal rád. Po jeho smrti vraj často vychádzali zo zamknutej hudobnej siene zámku melódie, ktoré mu priniesli doživotný žalár.“

  „Pána!“ vykríkol Peter. „Ak sa všetci tí mŕtvi duchovia túlajú okolo Strašidelného zámku, potom nečudo, že sa v ňom nedá žiť.“

  „Možno áno, možno nie,“ zašepkal Jonatán Rex. „Ja viem iba toľko, že ešte aj tuláci, vandráci a zlodeji sa na kilometre vyhýbajú Strašidelnému zámku. Raz za mesiac chodievam autom na okružnú cestu po okolitých kopcoch. Pri tejto príležitosti si vyjdem vždy pešo až hore k zámku pozrieť, v akom stave je jediný pamätník môjho starého priateľa. Za všetky tie roky som nikdy nezbadal ani stopy po tom, že by sa okolo budovy motali podobní ľudia.“

  Jupiter prikývol. Súhlasilo to s pozorovaniami, ktoré vykonali s Petrom. A nevidel nijaký dôvod spomínať osobu, nech už to bol ktokoľvek, čo zhodila na nich kamene.

  „A čo poviete na novinové správy, v ktorých sa spomína záhadná hudba, vychádzajúca z organa pána Terrilla, a Modrý prízrak?“ spýtal sa.

  „O tom vám neviem povedať nič. Jakživ som Modrý prízrak nevidel. Počul som o ňom, dokonca ešte pred Štefanovou smrťou. Sám mi spomínal, že zavše počul záhadnú hudbu, ktorú vyludzoval organ v premietacej sieni. Vraj na skúšku zamkol dvere a prerušil elektrické zariadenie, ktoré poháňalo organ. Ale hudba hrala ďalej. No len čo vstúpil do miestnosti, zmĺkla.“

  Peter ťažko preglgol. Pán Rex si sňal okuliare a prezeral si chlapcov.

  „Nemohol by som odprisahať, či v Strašidelnom zámku straší môj starý priateľ, alebo niekto iný,“ zašepkal, „ale osobne by som nevkročil na to miesto a nezostal tam celú noc ani za desaťtisíc dolárov.“

Desiata kapitola

Nešťastné pošmyknutie

  „Jupiter!“ zazvonil hlas Matildy Jonesovej do jasného, slnkom zaliateho kalifornského rána. „Poukladaj tieto železné tyče k ohrade. Peter! Pomôž ich Jupiterovi poodnášať. Bob, dúfam, že si všetko značíš a kontroluješ!“

  V Jonesovom bazári mali rušný deň. Bob Andrews sedel na prevrátenej vani a usilovne kontroloval dodaný tovar. Pritom hútal, či sa vôbec dostanú do Hlavného stanu, aby sa mohli poradiť. Prešli už dva dni, čo sa Jupiter a Peter rozprávali so Šeptošom, no doteraz sa nemohli zísť. Pani Jonesová ich naháňala až strach. A keď ich nezapriahla do roboty ona, Bob mal zase prácu v knižnici a Peter musel pomáhať pri domácich prácach.

  Pán Jones bol na obchodnej pochôdzke, takže na dvor jednostaj prichádzali nekonečné zásoby nového materiálu. V tomto zhone môže prejsť aj týždeň, kým nájdu trochu pokoja, aby si mohli na chvíľku sadnúť a zamyslieť sa nad niektorými záhadnými vecami, s ktorými sa stretli.

  Chvíľka oddychu nadišla pre chlapcov okolo poludnia, keď pani Jonesová zazrela vchádzať bránou do dvora ich najväčšie nákladné auto plné materiálu.

  Jupiterov strýko Titus Jones, územčistý muž s dlhým nosom a s veľkými čiernymi fúzmi, sedel na samom vrchu nákladu v nádhernom starožitnom vyrezávanom drevenom kresle ako kráľ na tróne. Keď sa pán Jones vybral na obchodnú pochôdzku, pokúpil všetko, čo vyhovovalo jeho vkusu. Nákladné auto zastalo a pani Jonesová zhíkla: „Pre zmilovanie božie! Titus Andronicus Jones, čo si to zasa pokúpil! Chceš nás priviesť na mizinu?“

  Pán Jones im zakýval fajočkou, druhou rukou pridržiavajúc veľký zväzok kovových rúr čudného tvaru. Bol to asi dva a pol metra vysoký bytový organ.

  „Matilda, kúpil som organ,“ zavolal pán Jones na manželku svojím zvučným hlbokým hlasom. „Budem sa na ňom učiť hrať. Hans... Konrád, sem sa! Musíme túto cennú hudobnú relikviu opatrne zložiť na zem.“

  Hans šiel za ním a Konrád pripevňoval píšťaly organa na žeriav umiestený v zadnej časti nákladného auta. Keď s tým bol hotový, Hans všetko prekontroloval a náklad opatrne spustil na zem.

  „Organ!“ Matilda Jonesová bola taká ohromená, že zabudla rozkázať chlapcom, aby pokračovali v práci. „Prepánajána, čo budeš robiť s organom?“

  Pán Jones si zabafkal z fajočky. „Naučím sa na ňom hrať, duša moja,“ povedal. „Koniec koncov, kedysi som hrával v cirkuse na kaliope.“

  Hans a Konrád podľa pokynov pána Jonesa zložili z nákladného auta ostatné časti organa. Títo dvaja bratia boli Bavori. Obaja boli mocní, asi dva metre vysokí plavovlasí mládenci. Dokázali zdvihnúť takmer všetko na svete.

  Pán Jones sa rozhodol postaviť organ v ohrade, čo najbližšie k domu. Hans a Konrád ťahali a zdvíhali a nosili, až boli napokon všetky časti organa na kope a čakali na zmontovanie.

  „Toto je naozajstný píšťalový organ. Hrá sa na ňom tak, že sa vháňa prúd vzduchu do píšťal,“ pyšne povedal pán Jones chlapcom. „Tento vzácny exemplár som našiel cestou do Los Angeles v malom divadle, ktoré sa má búrať.“

  „Pane na nebesiach!“ zavzdychala pani Jonesová. „Som naozaj rada, že bývame tak ďaleko od najbližších susedov.“

  „Keby sme tu mali naozaj veľký píšťalový organ,“ povedal chlapcom pán Jones, „taký, aké bývajú v koncertných sieňach, mohli by sme doň namontovať také veľké píšťaly, viete, takej dĺžky a rozmerov, ktoré vydávajú také nízke zvuky, že ich ľudské ucho nezachytí.“

  „Strýko Titus, ale ak ich nepočuť, možno ich potom nazývať zvukmi?“ spýtal sa Jupiter.

  „Niekto ich azda počuje - možno napríklad slony. Slony majú velikánske uši,“ uškrnul sa pán Jones.

  „Načo je komu dobrý organ, čo vydáva také zvuky, ktoré človek nepočuje?“ spýtal sa Peter. „Myslím, že sa sotva nájdu slony, čo by počúvali organovú hudbu.“

  „Neviem, chlapci moji, neviem,“ odvetil Titus Jones. „Myslím, že veda by ich mohla na niečo využiť, keby sa o to pokúsila.“

  „Koniec koncov,“ pridal sa Bob, „aj na psy sú píšťalky, ktoré my nepočujeme, lebo vydávajú veľmi vysoké tóny.“

  „Správne, chlapče,“ súhlasil pán Jones. „Azda v cirkuse by si mali zhotoviť píšťalky na slony, ktoré by boli pravým opakom píšťaliek na psy. Namiesto vysokých tónov by vydávali nízke.“

  „Subsonické,“ dodal Jupiter. „Zvuky, či skôr vibrácie príliš nízke, nepočuteľné, sú subsonické zvuky alebo podzvuky. Zvuky príliš vysoké pre ľudské ucho sú ultrasonické.“

  Všetci boli takí zaujatí organom, že si nevšimli modré športové auto, ktoré prefrčalo bránou a zabrzdilo tesne za nimi. Šofér - vysoký, vyziabnutý dlhonosý mládenec - hlasno zatrúbil. Všetci traja spolujazdci vybuchli v hlasitý smiech.

  „Dlháň Norris!“ vykríkol Peter, keď zbadal vykĺznuť z auta vysokého mládenca.

  „Čo ten tu chce?“ spýtal sa Bob.

  Norrisovci trávievali v Rocky Beach iba niekoľko mesiacov v roku, ale podľa názoru Petra, Boba a Jupitera to bolo až priveľa. E. Skinner Norris, preceňujúc svoju inteligenciu a využívajúc výhodu, že jazdí na vlastnom aute, sa všemožne usiloval stať sa vodcom svojich rovesníkov. Väčšina chlapcov a dievčat v meste ho ignorovala. Podarilo sa mu však získať niekoľko dobrých kamarátov. Priťahovali ich peniaze, čo s nimi ľahkomyseľne utrácal, a večierky, ktoré usporadúval. Títo v ňom ešte väčšmi upevňovali pocit dôležitosti.

  Dlháň Norris niesol v ruke škatuľu od topánok prikrytú vrchnákom a blížil sa k Trom pátračom. Jeho priatelia ho sledovali z auta a chichúňali sa. Prv ako k nim pristúpil, vybral z vrecka veľkú lupu a predstieral, že si prezerá dvor, plný všakovakého haraburdia. Pán Jones a jeho pomocníci zatiaľ skladali jednotlivé časti organa.

  „Ó, pravdaže,“ povedal, usilujúc sa rozprávať čistou angličtinou, čo mu išlo mizerne. „Myslím, že sme na pravom mieste. Toľko haraburdia možno nájsť iba v Jonesovom bazári.“

  Jeho snahu byť vtipný povzbudzoval z auta hurónsky smiech. Peter zaťal päste.

  „Čo chceš, Dlháň?“ opýtal sa rázne.

  E. Skinner Norris sa tváril, že nepočuje. Obrátil sa s lupou k Jupiterovi, akoby si ho cez ňu dôkladne prezeral, a potom si ju vložil späť do vrecka.

  „Pane, vy nemôžete byť nik iný ako Jupiter MacSherlock, svetoznámy detektív,“ povedal, ďalej sa usilujúc hovoriť čistou angličtinou. „Som nesmierne rád, že sa mi dostalo tej cti. Chcel by som vám totiž zveriť prípad, s ktorým si nevedel rady celý Scotland Yard. Ide o beštiálnu vraždu nevinnej obete. Som presvedčený, že vy ho rozriešite.“

  Už keď podával Jupiterovi škatuľu od topánok, všetci traja chlapci bezpečne vedeli, čo v nej je. Podľa zápachu, čo z nej vychádzal, to nebolo ťažké uhádnuť. Napriek tomu Jupiter otvoril škatuľu a pozrel sa do nej. Dlháň Norris so širokým úsmevom čakal, ako zareaguje.

  V škatuli bola veľká krysa, ktorá sa už dávnejšie rozlúčila so životom.

  „Domnievate sa, že budete schopný rozriešiť tento ohavný zločin, MacSherlock?“ spýtal sa E. Skinner Norris. „Ponúkam primeranú odmenu za dolapenie páchateľa. Päťdesiat známok.“

  Jeho spoločníci v aute zrejme pokladali žart za geniálny. Ale Jupiter nepohol ani brvou, iba pomaly a dôstojne prisvedčil.

  „Chápem tvoju túžbu urobiť zadosť spravodlivosti, Dlháň,“ povedal, „lebo vidím, že obeťou sa stal jeden z tvojich najlepších priateľov.“

  Smiech v aute stíchol, akoby uťal, a po chlapcových vpadnutých lícach sa začal rozlievať rumenec.

  „Môj predbežný prieskum,“ pokračoval Jupiter, „naznačuje, že pravdepodobne zomrel na poruchu tráviaceho systému, keď sa pokúsil zožrať chvastúnstvo človeka, ktorého totožnosť nateraz ešte musí zostať skrytá za iniciálkami E. S. N.“

  „Myslíš, že si vtipný, čo?“ spýtal sa zlostne Dlháň Norris. Mal tú smolu, že vždy stratil výrečnosť práve vo chvíli, keď ju najviac potreboval.

  „Zišlo mi na um, že pre teba čosi mám,“ povedal Jupiter a odložil škatuľu na kopu starého železa. Len zo dva kroky odtiaľ stála kancelária Jonesovho bazára. Jupiter vbehol dnu a vzápätí sa vrátil s baterkou, ktorú s Petrom našli v Čiernom kaňone.

  „Sú na nej vyryté iniciálky E. S. N.,“ povedal. „Že by znamenali E. Skinner Norris?“

  „Mohli by tiež znamenať Extra Slabý Nervák,“ navrhol Peter a uškrnul sa. „Dlháň, tuším v poslednom čase trénuješ beh, čo?“

  „Daj to sem!“ Dlháň Norris chňapol po baterke a vytrhol ju Jupiterovi z rúk. Obrátil sa a rýchlo nasadol do auta.

  „Pátrači!“ posmieval sa trom chlapcom. „To je do popuku! Každé dojča v meste sa vysmeje takému nápadu.“

  Naštartoval auto, cúvol a vyrazil von bránou. Jupiter, Peter a Bob hľadeli za ním, ako odchádza.

  „Vedel som, že mi vtedy vzal v knižnici tú navštívenku,“ ozval sa Bob. „Teraz vie všetko. Vie, že sme sa stali Tromi pátračmi.“'

  „Veď chceme, aby to vedeli všetci,“ povedal Jupiter. „Ale to nás zaväzuje, aby sme nestroskotali hneď na prvom prípade.“

  Poobzeral sa na všetky strany. Strýko, Hans a Konrád boli práve za stenou. Motali sa okolo organa. Teta sa vrátila do domu, aby pripravila obed.

  „Teraz nás nik nepozoruje,“ povedal. „Ak sa poponáhľame, môžeme si urobiť krátku schôdzku, kým nás teta Matilda nezavolá na obed.“

  Vyrazil k Tunelu číslo dva.

  A vtedy sa to stalo. Jupiter, zaujatý svojimi plánmi, stúpil na kus rúry, tá sa mu zvrtla pod nohou, pošmykol sa a padol na zem. Keď sa zo všetkých síl pokúšal posadiť, Bob a Peter zbadali, ako zatína zuby.

  „Vyvrtol som si členok,“ povedal. A keď si vytiahol nohavicu, aby sa o tom presvedčil, videl, že členok mu už puchne. „Obávam sa,“ poznamenal váhavo, „že budem potrebovať lekárske ošetrenie.“

Jedenásta kapitola

Cigánkina výstraha

  Taká smola!

  Prešli už dva dni, čo sa Jupiter zranil. Strýko Titus sa s ním hneď ponáhľal do nemocnice a tam ho držali celý deň. Röntgenovali mu nohu, potom mu ju ponorili do akéhosi kúpeľa a napokon ho pustili domov.

  Doktor Alvarez povedal, že čoskoro bude môcť pomaly krivkať po dome. Zrejme chcel, aby si Jupiter čím skôr začal trochu cvičiť vyvrtnutý členok.

  Zatiaľ však Jupiter ležal v posteli a členok mal obviazaný siahodlhým obväzom. A pán Hitchcock si už možno našiel pre svoj film iný strašidelný dom.

  Vyzeralo to, akoby Traja pátrači boli skrachovali, hoci ešte ani poriadne nezačali podnikať.

  Peter a Bob sedeli pri Jupiterovej posteli a cítili sa mizerne.

  „Bolí?“ spýtal sa Peter, keď Jupiter trochu pohol nohou a zaškrípal pritom zubami.

  „Tak mi treba! Zaslúžim si to, lebo som bol neopatrný. Ale teraz pokračujme v našej porade. Prvým bodom rokovania je záhadný telefonát hneď po našej návšteve Strašidelného zámku. Worthington sa domnieva, že nás v ten deň večer niekto sledoval. Je veľmi pravdepodobné, že nás špehoval Dlháň Norris.“

  „To je dosť možné,“ súhlasil Bob. „Vedel, že sa o ten dom zaujímame.“

  „Dlháň nám nemohol telefonovať. Nevedel by natoľko zmeniť hlas,“ namietol Peter, „Aby znel tak drsno a mŕtvolne. Veď rozpráva, ako keď erdží poník.“

  „Máš pravdu,“ prisvedčil Jupiter. „Ale to je jediná možnosť, ktorá prichádza do úvahy.“

  Pohýbal nohou a zastonal.

  „Kým sa nepresvedčím o opaku,“ doložil, „odmietam veriť, že by prízrak bez tela mohol použiť telefón.“

  „Dobre, v poriadku,“ súhlasil Bob. „Čo máme na programe ďalej? Záhadného chlapa, čo zhodil na nás kamene?“

  „Áno,“ povedal Peter zamračene. „Čo s ním? Dostať ho tak do rúk, nech si ma nežiada!“

  „Zatiaľ ma nezaujíma,“ povedal Jupiter. „Už sme sa presvedčili, že to nebol Dlháň Norris. Možno nemá vonkoncom nič spoločné s naším prípadom. Azda zablúdilo do kaňonu nejaké dieťa, alebo sa tadiaľ túlal nejaký človek a čírou náhodou zakopol do kameňov a zhodil ich.“

  „Ale na človeka, ktorý zhodí kamene náhodou, mieril fantasticky dobre,“ zamrmlal Peter.

  „Zostane to záhadou, kým nevyjdú najavo ďalšie fakty. Teraz rozmýšľam o klamstvách, ktoré nám navravel pán Rex, keď sme ho s Petrom navštívili. Prečo povedal, že osekával suché kríky, keď bolo jasné, že to nerobil? A prečo mal pripravený džbán čerstvej limonády? Vyzeralo to, akoby bol čakal, že ho priam v tej chvíli navštívime.“

  Tieto dve otázky zmiatli všetkých troch chlapcov. Peter sa poškrabal na hlave.

  „Prekliata robota!“ povedal. „Čím ďalej sa dostávame, tým viac sa všetko zamotáva.“

  Vtom vbehla do izby Jupiterova teta Matilda. „Jupiter, chcela som ti už prv niečo povedať, ale v rozčúlení som zabudla. Včera predpoludním, krátko pred tvojím návratom z nemocnice, sa stala čudná vec.“

  „Čudná vec?“ spýtal sa Jupiter a všetci nastrčili uši.

  „Prišla k našim dverám akási čudná stará cigánka. Neviem, či ti mám vôbec povedať, čo vravela.“

  Stará cigánka! To ich teda naozaj poriadne ohúrilo.

  „Veľmi by som to chcel vedieť, teta Matilda.“

  „No veď to bola aj tak iba taká hlúposť. Ale keď to chceš vedieť, nuž tá malá, drobná cigánka zabúchala na dvere a hroznou lámanou angličtinou mi povedala, že čítala o tvojom nešťastí a že ti chce dať výstrahu.“

  Výstraha! Od starej cigánky! Chlapci si nechápavo vymenili pohľady.

  „Nech je, ako chce,“ pokračovala pani Jonesová, „ale napokon som z jej reči vyrozumela, že to vyčítala z karát a že jej tri razy za sebou a v rozličnom čase vyšla jedna a tá istá správa pre teba. Máš sa vystríhať písmen S. Z. alebo každého, kto má také iniciálky. Tvoje nešťastie vraj zavinili písmená S. Z. A vraj S. Z. by ti mohli priniesť ešte viac trampôt, keby si sa im alebo tomu - nech je to čokoľvek - nevyhýbal. Vysmiala som sa jej a povedala, že má pravdu - že S.Z. znamená spadnúť a zajajkať. Potom odišla. Chuderka, vyzerala taká stará a spustnutá. Mala som dojem, že nemá v hlave všetko v poriadku.“

  Potom pani Jonesová odišla naspäť do kuchyne a nechala troch chlapcov samých. Dlho sa mlčky dívali jeden na druhého.

  „S. Z.,“ povedal skleslo Bob, „Strašidelný zámok.“

  „Možno si Dlháň Norris niekoho najal,“ pripomenul Jupiter a trochu zbledol. „Lenže Dlháň nemá dosť fantázie. Ešte tak priniesť mi zdochnutú krysu, ale na viac sa nezmôže.“

  „Niekto...“ začal Peter, „...pardon, niečo nechce, aby sme sa ponevierali okolo Strašidelného zámku. Najprv dostaneme záhadnú výstrahu cez telefón. Potom to niečo využije cigánkine vykladacie karty, aby nám poslalo ďalšiu výstrahu. Ja si myslím, že všetko má na rováši pán Niečo. A preto navrhujem, aby sme hlasovali, či nechať, alebo nenechať na pokoji Strašidelný zámok. Kto je za to, aby sme poslúchli výstrahu?“

  „Ja!“ zvolal Bob.

  „Ja tiež!“ pridal sa Peter. „To je väčšina hlasov.“

  Jupiter na nich uprel prísny pohľad. „Chcete, aby sa nám Dlháň Norris nakoniec vysmial?“ spýtal sa. „Veď už teraz je bezpochyby presvedčený, že sme ako pátrači zlyhali. A je ochotný vytrúbiť to celému svetu. Preto musíme rýchlo konať.“

  „Okrem toho,“ dodal, „nevidíte, že tieto výstrahy opriadli náš prípad novou záhadou?“

  „Čo tým myslíš?“ spýtal sa Peter.

  „Nikto iný, kto pátral po tajomstve Strašidelného zámku, nedostal nijakú výstrahu. My sme prví, ktorých varovali, aby sa nepribližovali k zámku. To ma vedie k záveru, že sme sa priblížili k rozlúšteniu tajomstva neslýchaného strachu, ktorý sa v ňom šíri, oveľa viac, ako si myslíme.“

  „Aj keď máš pravdu,“ oponoval mu Peter, „čo z toho? Aký to má zmysel? Ty musíš ležať, a my nemôžeme robiť nič, kým nebudeš opäť na nohách.“

  „To nie je celkom správne,“ povedal Jupiter. „Keď som tu včera v noci ležal a nemohol zaspať, rozhodol som sa zmeniť náš postup. Kým budem ležať, vy dvaja musíte pokračovať v prieskume Strašidelného zámku bezo mňa. Ja budem zatiaľ rozmýšľať o záhadách, ktorým stojíme zoči-voči.“

  „Ja mám robiť prieskum v Strašidelnom zámku?“ vykríkol Bob. „Stačí mi, keď o tom dome musím čítať, nieto ešte ta ísť.“

  „Pravdaže, nečakám, že toho vypátrate bohviekoľko,“ povedal Jupiter. „Ale dúfam, že vyskúšate na vlastnej koži pocity neistoty, ktoré prechádzajú do strašnej nervozity a potom sa menia na šialený strach. Ďalej by som chcel, aby ste zistili, keď vás tieto pocity ovládnu, pokiaľ ich až budete cítiť.“

  „Pokiaľ?“ zavrešťal Peter. „Naposledy som ich cítil od hlavy až po päty. Prechádzali zvnútra von a zvonka dnu. Naozaj po celom tele. Čo si myslíš, že v pravej ruke budem cítiť nervozitu, a v ľavej nie?“

  „Ja som tým myslel, že pokiaľ, do akej vzdialenosti od Strašidelného zámku pôsobí pocit strachu,“ vysvetlil Jupiter. „A keď odídete zo zámku, ako ďaleko od neho budete, keď vás opustí strach. To chcem vedieť.“

  „Minule to bolo asi dvadsať kilometrov odtiaľ,“ vyhlásil Peter. „Keď som prišiel domov a ľahol som si do postele.“

  „Tentoraz, keď sa vás začne zmocňovať pocit strachu, úzkosti, hrôzy alebo pocítite blízkosť záhuby, musíte odchádzať pomaly, dôstojne. A po pár krokoch zastaňte, aby ste sa presvedčili, či už tieto pocity nezmizli.“

  „Pomaly,“ zasmial sa hlucho Peter. „Dôstojne.“'

  „Možno nebudete cítiť vôbec nič,“ dodal Jupiter, „lebo chcem, aby ste ta šli zajtra za bieleho dňa. Tentoraz budete skúmať budovu ešte za svetla. Keď sa zvečerí, ak chcete, môžete zostať stáť vnútri pri dverách a uvidíte, či vás pocit strachu zachváti aj tam.“

  „Takého my máme kamaráta,“ zašepkal Peter Bobovi. „Nič od nás nechce, iba maličkosť - stáť vnútri pri dverách.“

  Bob si uľahčene vydýchol.

  „To znamená, že mňa sa to netýka,“ povedal. „Zajtra musím totiž celý deň pracovať v knižnici a pozajtra tiež.“

  „Ber do úvahy, že ani ja nebudem mať čas,“ pridal sa Peter. „Je to smutné, ale myslím, že my to jednoducho nemôžeme urobiť.“

  Jupiter si potiahol spodnú peru a mozog sa mu rozbehol na plné obrátky. Potom prikývol.

  „V tom prípade,“ ozval sa, „musíme zmeniť plán.“

  „Presne to sme sa ti usilovali vysvetliť,“ povedal Peter.

  „Ešte bude niekoľko hodín svetlo,“ vyhlásil Jupiter. „Preto sa budete musieť skôr navečerať a navštíviť Strašidelný zámok ešte dnes.“

Dvanásta kapitola

Modrý prízrak

  „Hádaj,“ povedal Peter, „prečo Jupiter vždy vyhráva, keď sa o niečo škriepime?“

  „Tentoraz vyhral, máš pravdu,“ súhlasil Bob.

  Priamo pred nimi, na strmej skale kaňonu, sa týčil do oblohy Stašidelný zámok. V žiare podvečerného slnka sa jasne črtali zámocké vežičky, rozbité obloky zívajúce prázdnotou a divá réva, ktorou bol obrastený celý zámok.

  Bobovi sa roztriasli kolená. „Hádam by sme mali ísť dnu,“ povedal. „O dve hodiny zapadne slnko a prikvačí nás noc, ani sa nenazdáme.“

  Peter sa obzrel dolu na cestu pokrytú balvanmi. Za zákrutou čakal na nich Worthington. Pomohol Bobovi cez najnebezpečnejšie balvany a potom sa musel vrátiť k autu. Tak mu to prikazovala pracovná zmluva.

  „Myslíš, že nás Dlháň Norris špehoval?“ spýtal sa Peter.

  „Nie, dával som pozor, či niekto nejde za nami,“ odvetil Bob. „A okrem toho Jupiter je presvedčený, že odteraz sa bude Dlháň na kilometre vyhýbať Strašidelnému zámku.“

  „Ale my musíme dokázať, že máme viac odvahy ako on,“ vzdychol si Peter.

  Bob niesol fotoaparát a Peter magnetofón. Obaja mali na opasku pripevnenú baterku. Vedno vystúpili po schodoch k veľkej bráne. Bola zatvorená.

  „To je čudné,“ zamračil sa Peter. „Bezpečne viem, že Dlháň vtedy, keď sme ho videli ozlomkrky vybehnúť zo zámku, bránu nezatvoril.“

  „Možno ju zabuchol vietor,“ povedal Bob.

  Peter pootočil guľatou kľučkou. Brána sa otvorila s takým silným vrzgotom, že od ľaku odskočil.

  „Zhrdzavené pánty,“ poznamenal Bob. „Netreba sa znervózňovať.“

  „Kto vraví, že sa znervózňujem?“ spýtal sa Peter.

  Potom vošli do haly. Bránu nechali otvorenú. Na jednej strane haly bol vchod do veľkej miestnosti, zariadenej starým nábytkom; boli tam masívne vyrezávané stoličky a stoly a obrovský kozub. Bob nevidel v miestnosti nič zvláštne, no predsa si urobil zopár snímok pomocou fotoblesku.

  Z haly prešli do okrúhlej, pochmúrnej a tajomnej siene, kde Jupiter s Petrom počuli ozvenu.

  Vo výklenku stálo brnenie a na stenách viseli obrazy pána Terrilla vo fantastických kostýmoch. Niekoľko slnečných lúčov prenikalo cez zaprášený oblok v polovičke schodišťa a aspoň trochu oživovalo chmúrne prostredie.

  „Mysli si, že si v múzeu,“ navrhol Bob Petrovi. „Veď vieš, ako sa človek cíti v múzeu. A preto žiadne strachy!“

  „Máš pravdu,“ súhlasil Peter. „Celý zámok vyzerá ako múzeum - všetko je tu zaprášené, staré a mŕtve.“

  „Mŕtve-mŕtve-mŕtve-mŕtve!“

  Opakovala ozvena posledné slovo.

  „Uf!“ zvolal Bob. „Tá ozvena!“

  „Ozvena-ozvena-ozvena-ozvena!“ odpovedali steny.

  Peter ho odtiahol k stene.

  „Poď sem,“ povedal. „Ozvenu počuť iba vtedy, keď človek stojí uprostred miestnosti.“

  Za normálnych okolností mal Bob ozvenu rád. Zavše náročky vykríkol: „Haló!“ a načúval, ako ozvena z veľkej vzdialenosti odpovedá: „Haló.“ Ale tu, v Hale ozveny, akosi vôbec nemal chuť skúsiť to ešte raz.

  „Prezrime si obrazy,“ navrhol. „Ukáž mi, z ktorého obrazu sa na vás dívalo to živé oko?“

  „Z tamtoho,“ ukázal Peter krížom cez miestnosť na obraz jednookého piráta. „Oko bolo chvíľu živé a chvíľu namaľované.“

  „To musíme preskúmať,“ povedal Bob. „Staň si na stoličku a skús, či dočiahneš na obraz.“

  Peter prisunul pod obraz vyrezávanú stoličku. Ale nemohol naň dočiahnuť, ani keď si stal na prsty.

  „Nad obrazom je akýsi balkón,“ povedal Bob. „Obraz visí na dlhých drôtoch z balkóna. Možno by sa nám ho podarilo vytiahnuť, keby sme vyšli na balkón.“

  Peter práve zliezol zo stoličky a Bob sa chcel obrátiť ku schodišťu, keď vtom pocítil, ako ho ktosi schmatol za remeň, na ktorom mal cez plece prevesený fotoaparát. V tom istom okamihu zazrel úchytkom vysokú postavu stojacu za ním v malom, tmavom výklenku. Vykríkol a rozbehol sa k dverám.

  Ale nedostal sa ďaleko. Remeň fotoaparátu ho strhol nazad. Bob stratil rovnováhu a padol dolu tvárou na mramorovú dlážku. Ako padal, zbadal, že sa naňho rúti ozrutná postava. Ktosi v brnení sa naňho rozohnal obrovským mečom, mieriac mu priamo na hlavu.

  Bob opäť vykríkol a vrhol sa štvornožky vpred. Veľký meč s brinkotom vrazil do dlážky presne na miesto, kde predtým ležal Bob. A za ním nasledoval chlap v brnení; zrútil sa na mramorovú dlážku s takým hrmotom, ako keď padne z veľkej výšky na skalu sud, plný konzervových plechovíc. Napokon sa remeň fotoaparátu zošmykol Bobovi z pliec a Bob ďalej rýchlo liezol po dlážke, až sa ocitol pri stene. Obzrel sa v domienke, že chlap v brnení ide za ním. Ale uvidel čosi, od čoho mu až vlasy dupkom vstávali.

  Chlapovi v brnení odletela hlava a gúľala sa po dlážke.

  Potom sa Bob pozrel lepšie a zistil, že brnenie je prázdne. Prilba sa odtrhla a kotúľala sa za ním po dlážke, keď brnenie dopadlo na zem. Bob vstal a oprášil sa. Fotoaparát ležal vedľa brnenia a remeň bol ešte stále zakvačený v kovových kĺboch, kde sa zachytil, keď sa Bob odvracal od výklenku.

  Zdvihol fotoaparát a odfotografoval Petra, ktorý sa išiel popučiť od smiechu.

  „Teraz mám obrázok Smejúceho sa prízraku zo Strašidelného zámku,“ povedal Bob. „Jupiter sa mu určite poteší.“

  „Nehnevaj sa, Bob.“ Peter si zotrel z očí slzy a usiloval sa potlačiť smiech. „Ale vyzeral si strašne komicky, keď si to hrdzavé brnenie ťahal za sebou.“

  Bob pozrel na brnenie, ležiace na dlážke. Jeho miesto bolo na podstavčeku vo výklenku. Teraz však z neho spadlo. Bolo trochu hrdzavé, no vôbec nebolo strašné. Urobil si z neho snímku. Potom si odfotografoval portrét jednookého piráta, visiaci na stene, a ešte niekoľko ďalších obrazov.

  „Ak si sa už do chuti nasmial,“ povedal, „poď sem. Sú tu nejaké dvere, ktoré sme si nevšimli. Je na nich malý štítok s nápisom...“ s námahou sa snažil prečítať gravírovaný nápis na mosadznej tabuľke „...Premietacia sieň.“

  Peter podišiel k nemu. „Otec vravel, že kedysi mali všetky veľké hviezdy vo svojich domoch súkromné premietacie siene, aby mohli ukazovať priateľom svoje filmy. Poďme sa pozrieť, ako to tam vyzerá.“

  Bob mocne potiahol dvere. Otvárali sa pomaly a ťažko, akoby ich niekto z druhej strany pridŕžal. Keď sa otvorili, ofúkol ich slabý závan vlhkého, potuchnutého vzduchu.

  V miestnosti bolo tma ani vo vreci.

  Peter rozsvietil baterku. Vydávala dosť silné svetlo, takže si dobre mohli prezrieť premietaciu sieň. Bola to veľká miestnosť; stálo v nej asi sto plyšových sedadiel a celkom vzadu pri stene zazreli obrysy obrovského organa.

  „Miestnosť je zariadená presne ako staromódne kiná,“ poznamenal Peter. „Aha! Aký obrovský organ! Môže byť asi desaťkrát väčší ako organ, čo kúpil pán Jones. Poďme si ho obzrieť zblízka.“

  Bob chcel zažať svoju baterku, ale nefungovala. Zrejme sa v nej niečo pokazilo, keď spadol. Ešte dobre, že Petrova baterka dávala dosť svetla. Prešli popri zadnej stene premietacej siene až k starému organu.

  Už sa celkom upokojili. Bobova smiešna príhoda s prázdnym brnením im dodala odvahy.

  Starý organ s obrovskými píšťalami, siahajúcimi až k vysokému stropu, bol zaprášený a pokrytý pavučinami. Bob ho odfotografoval pre Jupitera a potom si ešte trochu poprezerali miestnosť. Plyšové sedadlá boli úplne schátrané. Na mieste, kde bolo kedysi premietacie plátno, viselo iba niekoľko bielych zdrapov. Čím dlhšie Peter a Bob zostávali v miestnosti, tým sa im zdal vzduch vlhkejší a potuchnutejší.

  „Tu nič nie je,“ ozval sa napokon Peter. „Poďme sa pozrieť, čo je na poschodí.“

  Z premietacej siene sa vrátili do Haly ozveny a začali vystupovať po točitých schodoch umiestených v kúte haly.

  V polovici schodišťa, kde cez zaprášený oblok prenikali slnečné lúče, zastali a pozreli sa von. Zámocké múry sa vypínali na samom vrchole strmej skalnej steny Čierneho kaňonu.

  „Ešte máme takmer dve hodiny do západu slnka,“ skonštatoval Bob. „Ostáva nám dosť času, aby sme si tu všetko dobre prezreli.“

  „Tak sa lepšie pozrime na portrét piráta,“ navrhol Peter. „Vytiahnime ho na balkón a obzrime si ho, či na ňom nenájdeme niečo zvláštne.“

  Keď vyšli hore, zistili, že všetky obrazy sú zavesené na ozdobnej rímse priamo pod balkónom. Vedno uchopili drôty, na ktorých visel, a začali ho ťahať hore. Portrét piráta bol v ťažkom ráme, no spoločnými silami sa im ho napokon podarilo vytiahnuť na balkón, kde si naň mohli posvietiť baterkou.

  Bol to celkom obyčajný obraz, iba trochu lesklejší, lebo bol namaľovaný olejovými farbami. Bob sa nazdával, že možno ten lesk vyvolal v Petrovi dojem, akoby sa naňho dívalo živé oko. Ale Peter o tom pochyboval.

  „Mne sa zdalo, že oko bolo naozaj živé,“ povedal. „Ale tuším, som sa mýlil. No dobre, dajme ho späť.“

  Spustili obraz na pôvodné miesto a začali vystupovať hore ďalšími schodmi. Chceli vyjsť až na samý vrch a potom cestou dole si všetko dôkladnejšie prezrieť.

  Vystupovali čoraz vyššie, až sa ocitli v okrúhlej vežičke na najvyššom mieste zámku. Mala uzučké oblôčiky ako naozajstný zámok, ibaže boli zasklené. Chlapci sa pozreli dolu. Boli vysoko nad Čiernym kaňonom a videli vŕšky, veľa vŕškov črtajúcich sa na obzore do vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Vtom Peter vykríkol:

  „Aha! Pozri! Televízna anténa.“

  Mal pravdu. Na samom vrchu horského hrebeňa, ležiaceho najbližšie k nim, týčila sa do výšky televízna anténa. Postavil si ju tam ktosi, kto býva dolu v susednom kaňone, keď nemal dobrý príjem.

  „Je tam ďalší kaňon, a celkom blízko,“ zistil Peter. „Nie je to tu také opustené, ako sa zdalo!“

  „Do tohto pohoria zabieha veľa kaňonov,“ povedal Bob. „Ale pozri, aký je hrebeň strmý. Iba kamzík sa vyšplhá na vrcholec. Ty by si ho musel obísť dookola.“

  „Máš pravdu,“ súhlasil Bob. „Ako vidno, tu hore nie je nič. Zídeme dolu a pozrieme sa, či tam nenájdeme niečo, čo by mohlo Jupitera zaujímať.“

  Zišli o poschodie nižšie a po chodbe sa dostali k miestnosti, na ktorej boli otvorené dvere. Nazreli dnu. Bola to iste knižnica Štefana Terrilla, miesto, kde zanechal lístok na rozlúčku, lebo tam bolo množstvo regálov so stovkami kníh. Na jednej stene viseli obrazy, podobné portrétom v Hale ozveny, ibaže menšie.

  „Prezrieme si túto miestnosť lepšie,“ rozhodol Peter a vošli dnu. Obrazy boli veľmi zaujímavé. Všetky zobrazovali Štefana Terrilla v rozličných scénach z jeho filmov. Na každom obraze vyzeral inakšie. Na jednom bol pirát, na ďalšom zbojník, vlkolak, blázon, upír, morská obluda. Bob strašne ľutoval, že nemohol vidieť celé filmy.

  „Volali ho Muž tisícich tvárí,“ pripomenul Peter, keď prechádzal od jedného obrazu k druhému. „Márnosť šedivá! Pozri sem!“

  V malom výklenku bol uložený sarkofág, ozajstný egyptský sarkofág, aké často vídali v múzeu. Bol zatvorený vrchnákom, na ktorom bol pripevnený strieborný štítok. Peter posvietil baterkou na štítok a Bob napol zrak v snahe prečítať, čo je na ňom vyryté. Boli tam tieto slová:

OBSAH TEJTO RAKVY PORUČIL JEJ MAJITEĽ

PÁN HUGH WILSON MUŽOVI, KTORÝ MU POSKYTOL

TOĽKO ROZPTÝLENIA - PÁNU ŠTEFANOVI TERRILLOVI.

  „Hrom a peklo!“ zvolal Peter. „Čo myslíš, čo v tom asi je?“

  „Azda múmia,“ hádal Bob.

  „Mohlo by tam byť niečo cenné. Pozrime sa dnu.“ Zapreli sa do vrchnáka rakvy a pokúšali sa ho zdvihnúť. Bol poriadne ťažký. Keď sa im ho podarilo nadvihnúť, Peter vykríkol a pustil ho. Vrchnák s buchotom zapadol na pôvodné miesto.

  „Aj ty si to videl?“ spýtal sa:

  Bob dva razy preglgol. „Videl,“ odvetil, „je tam kostra.“

  „Pekná, bieloskvúca kostra a čerí na nás zuby!“

  „Tak toto je tá vec, ktorú pán Hugh Wilson poručil Štefanovi Terrillovi za to, že mu poskytol toľko rozptýlenia,“ povedal Bob. „Svoju kostru. Otvorme rakvu, urobím z nej snímku pre Jupitera.“

  Petrovi sa neveľmi chcelo. Ale Bob mu pripomenul, že kostra je iba kopa kostí a že nemôže nikomu ublížiť. Opäť otvorili sarkofág a Bobovi sa podarilo urobiť dobré zábery kostry s vycerenými zubami. Bol presvedčený, že bude Jupitera zaujímať.

  Kým Bob pretáčal a nabíjal blesk na fotoaparáte, Peter sa ponevieral pri obloku. Náhodou pozrel von a vykríkol: „Bob, vonku sa už stmieva. Mali by sme sa ponáhľať!“

  Bob pozrel na hodinky. „To nie je možné. Veď do západu slnka je ešte vyše hodiny.“

  „Možno slnko nevie, koľko je hodín. Poď sa pozrieť.“

  Bob prikrivkal k obloku. Vonku sa naozaj stmievalo. Slnko práve zachádzalo za stenu kaňonu. Ak im ešte svietilo do okna, bolo to iba preto, že Strašidelný zámok bol postavený vysoko na horskom hrebeni.

  „Celkom som zabudol, že v tomto kaňone zapadá slnko skôr,“ povedal. „Preto teda ten rozdiel.“

  „Poďme!“ rozhodol Peter. „Lebo táto miestnosť je práve tým miestom, kde by som sa po zotmení najmenej chcel ocitnúť.“

  Vyšli do dlhej chodby. Obzreli sa napravo i naľavo a zistili, že má na každom konci jedno schodište. Nevedeli, po ktorom schodišti prišli, a tak Peter napokon vybral to bližšie. Keď sa ocitli o poschodie nižšie, svetla nápadne ubudlo. Akosi nemohli určiť, kadiaľ by sa dostali dolu. Konečne našli úzke schodište za dverami na konci dlhej chodby.

  „Tadiaľto sme nešli hore,“ povedal Bob. „Nemali by sme sa vrátiť?“

  „Všetky schody vedú dolu!“ odvetil Peter. „A my chceme ísť práve dolu... a rýchlo! Poď!“

  Zamierili dolu schodmi. Len čo zašli za dvere, tie sa za nimi automaticky zabuchli, a oni sa ocitli v nepreniknuteľnej tme na úzkom schodišti.

  „Radšej sme mali nájsť cestu, ktorou sme sa dostali hore,“ ozval sa Bob celý nesvoj. „Nemám rád takúto tmu. Vôbec ťa nevidím.“

  „Ty nemáš rád tmu, ja nemám rád tmu - v tom sa úplne zhodujeme,“ súhlasil Peter. „Kde si?“ Čiahol rukou po Bobovi. „Musíme sa držať spolu. Vráť sa a otvor dvere.“

  Spolu sa vrátili po schodoch nazad k dverám. No guľatá kľučka sa nedala otočiť.

  „Myslím, že z tejto strany sa nedajú otvoriť,“ povedal Bob, pokúšajúc sa zachovať pokoj a rozvahu.

  „Zdá sa, že budeme musieť zísť dolu týmto schodišťom, či sa nám to páči, alebo nie.“

  „Potrebujeme nejaké svetlo,“ uvažoval Peter. „Keby sme len mohli nájsť... Ach, ja blázon! Veď mám baterku... peknú novú baterku.“

  „No tak ju rozsvieť a chod napred,“ naliehal Bob. „Možno tá tma nás tak skľučuje. A je čoraz černejšia.“

  „Pardon! Omyl!“ ozval sa Peter neistým hlasom. „Napokon tú baterku predsa len nemám. Pamätáš sa, keď sme zatvárali ten sarkofág? Musel som ju nechať tam.“

  „Veľkolepé!“ zvolal Bob. „Skvelé! A moja sa pokazila, keď ma zrazilo na zem to brnenie.“

  „Možno sa v nej iba niečo uvoľnilo,“ mienil Peter. „To sa stáva.“

  Čiahol rukou k Bobovi a vytiahol mu baterku spoza opaska. Bob počul, ako po nej niekoľko ráz pobúchal. Dlho sa nič nedialo. Potom sa to podarilo. Zasvietila. Nevydávala však obvyklé svetlo, ale len slabulinkú žiaru.

  „Má zlý kontakt,“ povedal Peter. „Svieti slabo ako sviečka. No aj to je svetlo. Poďme!“

  Rýchlo schádzali dolu úzkym točitým schodišťom. Bob by si nikdy nebol pomyslel, že by mohol niekedy tak rýchlo kráčať s podporným prístrojom na nohe.

  Peter šiel vpredu a svietil na cestu slabučkým svetlom baterky. Napokon sa dostali celkom dolu, odkiaľ už neviedli ďalej nijaké schody, a usúdili, že musia byť na prízemí. Svietili baterkou na všetky strany, ale zistili iba toľko, že sú v malej štvorcovej miestnosti s dvoma dverami. Keď sa rozhodovali, ktoré vyskúšajú, Peter náhle chytil Boba za plece.

  „Pst!“ šepol. „Počuješ to isté čo ja?“

  Bob načúval. Počul.

  Organová hudba! Slabá, záhadná organová hudba. Niekto hral na rozladenom organe v premietacej sieni. Boba sa znezrady zmocnila veľká nervozita, o ktorej sa zmienil Jupiter.

  „Hudba prichádza odtiaľto,“ zašepkal Peter a ukázal na jedny z dvier.

  „Tak poďme tadiaľto,“ ukázal Bob na druhé dvere.

  „Nie, tadiaľto,“ povedal Peter. „Pretože tadiaľto sa musíme dostať k premietacej sieni. A vieme, že hlavný vchod je za premietacou sieňou. Keby sme išli tou druhou stranou, mohli by sme poriadne zablúdiť. Najlepšie bude, keď pôjdeme tadiaľto.“

  Peter otvoril dvere a rázne vkročil do tmavej miestnosti, držiac Boba za ruku. Ako postupovali vpred, hudba silnela, no ešte stále znela akoby z veľkej diaľky, zlovestne, plná piskotu a kvílenia.

  Bob kráčal ďalej, lebo mu Peter nedovolil zastať, ale čím väčšmi sa približovali k hudbe, tým väčšmi ho opantávala nervozita. Potom Peter náhle otvoril dvere a ocitli sa priamo v premietacej sieni.

  Boli si istí, že je to naozaj premietacia sieň, lebo aj slabé svetlo baterky stačilo na to, aby rozoznali operadla sedadiel. Na konci dlhej sály, pri organe, sa jagalo modré svetielko. Viselo vo vzduchu, asi meter a štvrť nad zemou, vyzeralo ako akási nepravidelná hrboľatá hviezdica a jednostaj blikalo. A keď blikalo, starý rozladený organ vydával ešte strašidelnejší sipot a chrapot.

  „Modrý prízrak!“ vykríkol Bob a od strachu mu zovrelo hrdlo.

  Bola to chvíľa, keď pocit úžasnej nervozity prechádzal v náhlu úzkosť a postupne sa menil na šialený strach; presne tak, ako to predpovedal Jupiter Jones.

  Ako bez duše bežali krížom cez miestnosť k dverám, ktorými vošli. Peter do nich vrazil, že sa hneď rozleteli dokorán, a chlapci sa ocitli v Hale ozveny. Obaja trielili ďalej k hlavnému vchodu, kde bola brána ešte stále otvorená, a vyrútili sa na kachličkami vykladanú terasu. Utekali ďalej, ale Bob už nevládal. Horko-ťažko vliekol za sebou chorú nohu, keď vtom mu chodidlo uviazlo v štrbine medzi dlaždicami a spadol. Peter si to v rýchlom behu ani nevšimol. Bob letel hodný kus vo vzduchu, dopadol na kopu lístia pri konci terasy a hneď sa doň zahrabal ako prenasledovaná myš do skrýše.

Čakal, že Modrý prízrak pôjde za ním. Srdce mu bilo ani zvon a dýchal tak hlasno, že okrem vlastného dychu nepočul vôbec nič. Keď si to uvedomil, zatajil dych a v tom hrobovom tichu začul, že Modrý prízrak ide za ním. Prichádzal čoraz bližšie a bližšie drobnými, šúchavými krokmi. Mal ťažký, nepravidelný a nezvyčajne zlovestný dych.

  Zrazu kroky zastali. Prízrak stál nad ním. Stál tam dosť dlho a lapal dych. Potom čiahol do lístia a schmatol Boba za plece. Keď Bob zacítil dotyk jeho ruky, zjačal tak prenikavo, až sa okolité svahy zatriasli a s rachotom z nich začali padať kamene.

Trinásta kapitola

Značka Troch pátračov

  „Bob, a čo sa stalo po tom, keď ťa Modrý prízrak schmatol za plece?“

Slovo mal Jupiter. Konečne po troch dňoch usporiadali Traja pátrači v Hlavnom stane svoju prvú schôdzku. Peter bol s otcom a s mamou u príbuzných v San Franciscu a Bob bol zaneprázdnený prácou v knižnici, lebo robil novú katalogizáciu kníh. Jeho pomocník bol chorý, takže Bob musel pracovať celé dni aj večery. Jupiter bol medzitým pripútaný na lôžko; liečil si vyvrtnutý členok a čítal knihy. Toto bola vlastne prvá príležitosť, aby sa mohli spolu nerušene poradiť.

  „No tak?“ naliehal Jupiter. „Čo sa stalo?“

  „Myslíš po tom mojom výkriku?“ ozval sa váhavo Bob, pokračujúc v rozhovore.

  „Áno ... po tvojom reve.“

  „Prečo sa nespýtaš Petra?“ povedal Bob v snahe vyhnúť sa odpovedi. „Bol tam takisto ako ja.“

  „No dobre. Tak mi to teda povedz ty, Peter.“

  Peter sa trochu okúňal, ale poslúchol.

  „Spadol som,“ povedal. „Bob tak príšerne zreval, keď som ho chytil za plece, že som sa zľakol a padol naňho. A Bob začal kopať a mlátiť rukami a revať: Strať sa odo mňa, prízrak! Prac sa do zámku, ak ti je život milý! Ruky mám samú sinku, Bob ma celého dotĺkol, kým sa mi podarilo vysvetliť mu, že som to ja a že som sa vrátil, aby som sa pozrel, čo sa mu stalo.“

  „Bob je odvážny ani lev, aj keď nevyzerá na veľkého siláka,“ poznamenal Jupiter. „Tak ty si zistil, že nejde za tebou, a vrátil si sa ho hľadať. On začul nad sebou tvoj ťažký dych, a keď si sa k nemu sklonil a chytil ho, domnieval sa, že je to prízrak. Je to tak?“

  Bob prikývol. Cítil sa strašne hlúpo, keď si s Petrom napokon v tom lístí všetko vysvetlili. Lebo on si v tej chvíli naozaj myslel, že bojuje s Modrým prízrakom.

  Jupiter si potiahol peru.

  Zdalo sa, že je s niečím veľmi spokojný.

  „A keď ste sa prestali klbčiť, zistili ste ešte niečo?“ spýtal sa. „Nezistili ste náhodou, že pocit krajného strachu pominul?“

  Peter s Bobom sa na seba začudovane pozreli. Ako to mohol Jupiter uhádnuť? Nechávali si to pre seba, aby ho prekvapili.

  „Uhádol si,“ povedal Peter. „Pocit strachu pominul.“

  „Teda pocit strachu nepôsobí vonku, za múrmi Strašidelného zámku,“ usúdil Jupiter. „Je to veľmi významný objav.“

  „Naozaj?“ spýtal sa Bob.

  „Som o tom presvedčený,“ vyhlásil Jupiter. „Snímky by už mali byť hotové, mohli by sme si ich prezrieť. Peter, prosím ťa, prines ich z tmavej komory, kým zatvorím vetrák. Strýko Titus robí na dvore strašný lomoz.“

  Mal pravdu, z dvora naozaj doliehal neobvyklý hluk. Pánu Jonesovi sa konečne podarilo zmontovať organ, čo si nedávno kúpil. Kým bol Jupiter pripútaný na lôžko, prečítal akúsi knihu o organoch, ktorú si vypožičal z knižnice, a dal strýkovi niekoľko dobrých rád. A pán Jones práve skúšal zmontovaný organ. Hral obľúbenú pesničku Hansa a Konráda Spi, sladko spi, a schuti vyludzoval z nástroja mohutné hlboké tóny hlavnej melódie, sprevádzané bohatým trilkovým sprievodom.

  Chlapci mali na Hlavnom stane otvorený strešný otvor, takže si nadostač užili jeho hudby. Keď pán Jones nechal naplno zaznieť hlboké tóny, všetky predmety v Hlavnom stane doslova podskočili. Bob mal pocit, akoby ho hudba už-už išla nadvihnúť zo stoličky, a celý sa chvel.

  Medzitým Jupiter zatvoril vetrák, čo trochu stlmilo hluk, a Peter sa vrátil z malej tmavej komory so snímkami, ktoré Bob narýchlo urobil v Strašidelnom zámku. Boli ešte vlhké, ale už si ich mohli prezrieť.

  Jupiter ich podrobne skúmal pod veľkou lupou. Potom ich podával Bobovi a Petrovi. Najviac času venoval záberom z knižnice pána Terrilla a brneniu, ktoré naháňalo Petra.

  „Si chlapík, Bob,“ prehovoril Jupiter. „Až na jedno. Neodfotografoval si Modrý prízrak, ako sedí pri klávesoch rozladeného organa.“

  „Vari si čakal, že zídem dolu a odfotografujem blikajúcu hviezdicu hrajúcu na organe, na ktorom sa vlastne ani hrať nedá?“ ohradil sa Bob trochu ironicky.

  „Nikto by tam nebol schopný urobiť snímku,“ povedal Peter. „V tom ovzduší bolo toľko hrôzy, že ani ty by si ho nebol odfotografoval, Jupiter.“

  „Asi nie,“ prisvedčil Jupiter. „Ťažko je človeku konať chladnokrvne, keď ním zmieta strach. Ale tá snímka by nám bola veľmi pomohla pri riešení nášho problému.“

  Peter a Bob čakali. Veď Jupiter tri dni ležal, mal teda celé tri dni na rozmýšľanie a iste musel prísť na veľa dobrých myšlienok, no doteraz im ešte nič neprezradil.

  „Pozrite,“ dodal Jupiter, „vaše dobrodružstvo bolo v jednom ohľade veľmi nezvyčajné. Prízrak Strašidelného zámku sa vám skutočne zjavil pred západom slnka.“

  „V zámku už nesvietilo slnko,“ odporoval Peter. „Bola tam tma ani v hrobe.“

  „Ale vonku svietilo. A ešte nikomu sa nestalo, že by v zámku spozoroval nezvyčajný úkaz pred zotmením. Ale pozrime sa, čo nám povedia ostatné snímky.“

  Vybral obrázok, na ktorom bolo brnenie.

  „Toto brnenie,“ povedal, „vôbec nevyzerá zhrdzavené, celkom sa leskne.“

  „Veď ani nebolo veľmi zhrdzavené,“ odvetil Bob. „Iba miestami.“

  „Ani knihy a obrazy v knižnici pána Terrilla nevyzerajú veľmi zaprášene.“

  „Máš pravdu,“ povedal Peter, „nebolo na nich bohviekoľko prachu.“

  „Hm.“ Jupiter sa dlho díval na kostru v sarkofágu. „A táto kostra, to je akési čudné dedičstvo.“

  V tej chvíli pocítili, ako sa príves, v ktorom mali Hlavný stan, celý zachvel. Kus železa sa zosunul z kopy starého haraburdia a s rachotom dopadol na ich skrýšu. Nezvyčajne silný tón z nového organa pána Jonesa ich takmer zodvihol zo zeme.

  „Fíha!“ zvolal Peter. „Už som si myslel, že je zemetrasenie.“

  „Keď strýko Titus hrá na organe, nevie ovládať vlastnú silu,“ poznamenal Jupiter. „Ak to takto pôjde ďalej, môžeme našu schôdzku odložiť. No prv než to urobíme, mám tu niečo pre vás.“

  Podal každému chlapcovi dlhý kus kriedy. Bola to obyčajná krieda, aká sa používa v škole, ibaže Petrova bola modrá a Bobová zelená.

  „Načo je to?“ spýtal sa Peter.

  „Budeme tým značiť, kadiaľ prešli Traja pátrači.“ Jupiter vzal bielu kriedu a nakreslil na stenu veľký otáznik.

  „To znamená,“ povedal, „že tu bol jeden z Troch pátračov. Biela farba vraví, že tu bol Prvý pátrač. Modrý otáznik bude označovať Petra, Druhého pátrača, a zelený otáznik bude zasa tvojou značkou, Bob. Keby som bol na to pomyslel prv, nemuseli ste v Strašidelnom zámku zablúdiť. Boli by ste si označili cestu otáznikmi a podľa nich sa po nej vrátili späť.“

  „Človeče, vieš, že máš pravdu?“ zvolal Peter.

  „Všimnite si, aká je tá značka jednoduchá,“ povedal im Jupiter. „Otáznik je jedna z najobyčajnejších značiek. Keď niekto zbadá otáznik napísaný kriedou na stene alebo na dverách, pomyslí si, že sa tam hralo nejaké dieťa, a ďalej ho to nebude zaujímať. Ale pre nás bude otáznik znamenať dôležitú správu. Môžeme ho použiť na označenie cesty, ktorou sme prešli, tajnej skrýše alebo podozrivého domu. Odteraz musíme nosiť svoju kriedu vždy so sebou.“

  Peter a Bob sľúbili, že bez nej neurobia ani krok, a Jupiter pristúpil k hlavnému bodu programu.

  „Telefonoval som do kancelárie pána Alfréda Hitchcocka,“ povedal. „Henrieta mi vravela, že zajtra ráno sa pán Hitchcock stretne so svojím štábom. Majú sa rozhodnúť, či pôjdu nakrúcať svoj film do jedného strašidelného paláca v Anglicku, alebo nie. To znamená, že mu musíme do zajtra rána podať o našom pátraní správu. A to znamená ...“

  „Nie!“ vykríkol Peter. „Na to ma nenavedieš! Čo sa mňa týka, v Strašidelnom zámku straší a pokojne môže strašiť aj naďalej. Viac dôkazov mi netreba.“

  „Kým som bol pripútaný na lôžko, veľa som premýšľal,“ pokračoval Jupiter, „a dospel som k istým záverom, ktoré si treba overiť. A musíme to urobiť rýchlo, aby sme včas mohli podať správu pánu Hitchcockovi. Preto si musíte obaja vyžiadať doma súhlas, že môžete dnes večer zostať dlhšie vonku. Lebo dnes večer podnikneme definitívny útok na tajomstvo Strašidelného zámku!“

Štrnásta kapitola

Strašidlo v zrkadle

  Vysoko nad Jupiterovou a Petrovou hlavou črtal sa v šere Strašidelný zámok. Bola bezmesačná noc, iba pár hviezd zjasňovalo ebenovú tmu kaňonu.

  „Už sa viac nezotmie,“ poznamenal Jupiter pokojným hlasom. „Mohli by sme ísť dnu.“

  Peter rozsvietil novú, veľmi silnú baterku, ktorú si kúpil za posledné vreckové. Starú baterku mal ešte stále hore v knižnici.

  Vystúpili po zvetraných schodoch a prešli po dlaždicovej terase. Jupiter trochu pokrivkával, lebo mal členok pevne stiahnutý obväzom. V tme zneli ich kroky veľmi hlučne. Odkiaľsi vybehlo zo skrýše nejaké zvieratko a splašene utekalo pred svetlom bateriek.

  „To zvieratko má rozum,“ ozval sa Peter, „lebo stadiaľto uteká.“

  Jupiter si ho nevšímal. Už bol pri bráne a pokúšal sa ju otvoriť. Ani sa nepohla.

  „Pomôž mi, brána je zaseknutá,“ povedal Petrovi.

  Aj Peter chytil veľkú mosadznú kľučku a začal ju ťahať k sebe. A vtom sa to stalo. Kľučka sa uvoľnila, zostala im v rukách a obaja sa prekoprcli na dlaždice.

  „Jaj!“ zastonal Peter. „Ležíš mi na žalúdku. Nemôžem sa ani pohnúť. Nemôžem dýchať. Vstaň! Rýchlo!“

  Jupiter sa pregúlil a postavil na nohy. Peter vstal a skúšal, či je v poriadku.

  „Dúfam, že som celý,“ povedal. „Iba dobrá nálada mi chýba. Tú som nechal doma.“

  Jeho priateľ pri svetle baterky skúmal mosadznú kľučku na dverách.

  „Pozri,“ povedal, „vypadla skrutka, čo upevňuje kľučku na kovovú tyčku prechádzajúcu cez zámku.“

  „Posledné dva týždne tu bolo veľmi rušno,“ zahundral Peter. „Možno sa jednoducho opotrebovala.“

  „Hm.“ Jeho statný kamarát vraštil čelo od tuhého premýšľania. „Rád by som vedel, či ju niekto neuvoľnil náročky.“

  „Kto by to robil?“ spýtal sa Peter. „Ale tak či onak, dnu sa nedostaneme, takže by sme sa mohli rovno vrátiť.“

  „Som si istý, že sa dostaneme dnu inakade,“ povedal Jupiter. „Vieš čo? Skúsime otvoriť niektoré okno na prízemí.“

  Kráčali popri priečelí budovy. Priamo na terasu viedlo pol tucta vysokých krídlových oblokov. Prvých päť bolo bezpečne zavretých. Ale šiesty bol trochu odchýlený. Jupiter ho mierne postrčil. Otvoril sa ľahko, akoby to boli dvere. Za ním bola nepreniknuteľná tma.

  Jupiter posvietil baterkou cez otvorený oblok a čiastočne rozptýlil tmu. Svetlo dopadlo na dlhočizný stôl a stoličky poukladané okolo neho. Na samom konci stola ležali taniere.

  „Jedáleň,“ povedal Jupiter potichu. „Môžeme vojsť tadiaľto.“

  Keď už boli vnútri, posvietil si baterkou postupne na celú miestnosť. Lúč svetla dopadol najprv na pekné vyrezávané stoličky a dlhý mahagónový stôl, potom na umelecky vypracovaný príborník a napokon na steny obložené vyrezávaným drevom.

  „Zdá sa, že je tu viacero dverí,“ poznamenal Jupiter.

  „Čo povieš, ktorými pôjdeme ďalej?“

  „Pokiaľ ide o mňa... Jaj!“ vykríkol Peter priduseným hlasom, keď sa pootočil a zazrel, ako sa na nich díva žena v dlhých vlajúcich šatách, aké vídal na obrazoch spred tristo rokov. Okolo krku mala uviazaný povraz, ktorého voľný koniec jej voľne padal popri šatách až k nohám. Ruky sa jej strácali v širokých rukávoch a pohľad, ktorý upierala na chlapcov, bol plný žiaľu.

  Peter vystrel ruku a pomykal Jupitera za blúzu. „Čo je?“ spýtal sa Jupiter.

  „Po-pozri,“ zajachtal. „Nie sme sami. Máme spoločnosť.“

  Jupiter sa obrátil a Peter cítil, že stŕpol. To znamenalo, že aj on zbadal tú ženu, čo sa na nich dívala, nepohla sa, nedýchala, iba stála a pozerala. Peter bol presvedčený, že vie, kto je tá bytosť. Bol to duch ženy, o ktorej im rozprával pán Rex, že sa vraj obesila, aby sa vyhla sobášu s mužom, za ktorého ju chcel vydať jej otec.

  Chlapci zostali chvíľu ako primrazení. Strašidelný prízrak sa ani nepohol, ani neprehovoril.

  „Posvieť baterkou tým smerom,“ zašepkal Jupiter. „Keď poviem 'teraz'... Teraz!“

  Obaja zamierili baterky na stojacu ženu.

  Zmizla tak ticho, ako sa zjavila.

  Nebolo tam nič, iba zrkadlo. Svetlo sa od neho odrazilo a oslepilo im oči.

  „Zrkadlo!“ vyrazil zo seba Peter. „Tak musí byť za nami!“

  Otočili sa, svietili baterkami hore-dolu, ale nikde nikoho. Boli v miestnosti sami.

  „Je preč!“ povedal Peter. „A ja idem tiež! Veď to bol duch!“

  „Počkaj!“ chytil ho za zápästie jeho zavalitý kamarát. „Videli sme na vlastné oči odraz strašidla v zrkadle, alebo sme sa mýlili? Škoda, že sme konali tak unáhlene. Mali sme si dožičiť viac času a preskúmať ten čudný úkaz.“

  „Viac času?“ zvolal Peter. „Dobre, a prečo si ju vlastne neodfotografoval? Veď máš aparát!“

  „To mám,“ odvetil Jupiter namrzene. „Ale som naň celkom zabudol.“

  „Aj tak by na fotografii nič nebolo. Ducha predsa nemožno fotografovať.“

  „Duch sa nemôže ani odrážať v zrkadle,“ povedal Jupiter. „Ale duch tejto ženy sa buď odrážal v zrkadle, alebo v ňom naozaj stál. Ešte som nikdy nepočul o duchovi v zrkadle. Želal by som si, aby sa tá žena zjavila ešte raz.“

  „To je tvoja mienka, nie moja,“ odsekol Peter. „A vôbec, overili sme si, že v Strašidelnom zámku naozaj straší, tak poďme hneď za pánom Hitchcockom a povedzme mu to.“

  „Ešte sme len začali,“ povedal Jupiter. „Ešte je tu veľa vecí, ktoré treba preskúmať. Musíme pátrať ďalej. Teraz už nezabudnem na fotoaparát. Strašne rád by som odfotografoval Modrý prízrak, ako hrá na rozladenom organe.“

  Jeho chladnokrvnosť Petra upokojila. Pokrčil plecami.

  „Nedbám,“ súhlasil. „Ale neoznačkuješ kriedou, kade sme prešli?“

  Jupiter sa udrel po čele.

  „Máš pravdu,“ priznal. „Hneď napravím svoju zábudlivosť.“

  Podišiel k obloku, ktorým vošli dnu, a nakreslil naň kriedou veľký otáznik. Potom slabo načrtol tú istú značku na jedálenský stôl, dávajúc pritom pozor, aby nepoškodil jeho povrch. Napokon pristúpil k veľkému zrkadlu, visiacemu na stene, aby aj naň nakreslil značku Troch pátračov.

  „Keby Worthington a Bob museli prísť za nami, otáznik pritiahne ich pozornosť,“ povedal Petrovi, keď veľmi tuho pritláčal kriedu na vyleštené zrkadlo, aby výraznejšie nakreslil značku.

  „To myslíš v prípade, že by nás už nikdy nevideli?“ spýtal sa Peter.

  Jupiter neodpovedal.

  Poď tlakom jeho ruky sa veľké zrkadlo ticho otvorilo ako dvere. Za ním ležala tmavá chodba, vedúca do podzemia Strašidelného zámku.

Pätnásta kapitola

Hmla strachu

  Naši dvaja chlapci s úžasom hľadeli do tmavej chodby.

  „Márnosť šedivá!“ ozval sa Peter. „Tajná chodba!“

  „Skrytá za zrkadlom.“ Jupiter zvraštil obočie. „Musíme ju preskúmať.“

  Prv než mohol Peter zaprotestovať, Prvý pátrač vkročil do otvoru, ktorý odkrylo zrkadlo. Baterkou osvietil dlhú úzku chodbu. Zdalo sa, že je to iba nejaký priechod. Steny boli z drapľavých kameňov a jediným východom boli dvere na konci chodby.

  „Poď,“ povedal Jupiter. „Musíme vypátrať, kam táto chodba vedie.“

  Peter šiel za ním. Nemal síce bohvieakú chuť vliezť do tajnej chodby, ale ani nechcel zostať sám. Predsa len je lepšie, keď sú dvaja.

  Jupiter baterkou starostlivo skúmal kamenné steny. Vtom sa obrátil a začal si prezerať zrkadlové dvere. Zistil, že je to obyčajné zrkadlo, vmontované do povrchu tajných drevených dvier. Nemali ani kľučku, ani závoru.

  „Zvláštne,“ zamrmlal. „Dvere sa zrejme otvárajú nejakým tajným systémom.“ Prudko ich posotil. Cvak! a dvere sa zabuchli. Boli zatvorení v úzkej chodbe.

  „Teraz si tomu dal!“ zvolal Peter. „Sme zamknutí v tajnej chodbe!“

  „Hm.“ Jupiter sa pokúšal nájsť nejakú škáru, kde by strčil prst a otvoril dvere. Nenašiel nič. Dvere boli z hladkého dreva a dobre priliehali, takže tam nebola ani len škáročka, do ktorej by sa dal vsunúť čo len necht.

  „Určite sa nejakým tajným spôsobom musia dať otvoriť,“ povedal. „Rád by som vedel, prečo sa tak ľahko otvorili, keď som sa ich pred chvíľou iba dotkol.“

  „Nevídali!“ zatiahol Peter. „Ale otvor ich tak ľahko ešte raz. Chcem sa dostať von.“

  „Som presvedčený, že keby nastala kritická situácia, iste by sa nám podarilo preraziť túto dosku a potom zrkadlo,“ povedal Jupiter, hmatajúc končekmi prstov po drevenom chrbte dvier. „Ale to aj tak nebude potrebné. Chceme ísť predsa iným smerom.“

  Peter mu chcel povedať, že to, čo práve povedal, nie je v súlade s názorom Druhého pátrača, ale Jupiter už kráčal dolu úzkou chodbou, klopkajúc hánkami po stenách.

  „Masívna,“ poznamenal, keď zaklopkal po stene. „Ale mám dojem, že za kamennou stenou je prázdny priestor. Počúvaj!“

  Znova poklepkal po stene. Peter počúval. A čosi začul.

  Začul v diaľke zvuky veľkého rozladeného organa. Záhadné sípavé tóny napĺňali celú chodbu; prichádzali odrazu zo všetkých strán.

  „Počuješ?!“ vykríkol Peter. „Modrý prízrak opäť hrá!“

  „Počujem,“ odvetil Jupiter a priložil si ucho k stene chodby a dlho ho neodťahoval.

  „Podľa všetkého hudba prechádza cez kamennú stenu,“ konštatoval. „Povedal by som, že sme asi priamo za rozladeným organom, ktorý je v premietacej sieni.“

  „Myslíš, že Modrý prízrak je na druhej strane steny?“ stŕpol Peter.

  „Dúfam,“ odpovedal Jupiter. „Napokon, jediným cieľom našej dnešnej večernej výpravy je stretnúť prízrak a odfotografovať ho. A keď to bude možné, pozhovárať sa s ním.“

  „Pozhovárať?“ zastonal Peter. „Naozaj s ním mieniš hovoriť?“

  „Ak ho dolapíme.“

  „A čo ak on dolapí nás?“ spýtal sa Peter. „Mám z toho strach.“

  „Musím zopakovať,“ ozval sa znovu Jupiter už celkom vážne, „že podľa všetkých dostupných záznamov Modrý prízrak nikdy nikomu neublížil. Na tom zakladám celú svoju stratégiu. Počas svojej choroby som prišiel k niektorým záverom o tomto prípade. Zatiaľ som si ich nechal pre seba; chcem si ich najprv overiť. Myslím, že čoskoro zistíme, či sú správne, alebo nie.“

  „A čo ak sa mýliš?“ spýtal sa Peter. „Čo ak sa mýliš a Modrý prízrak sa rozhodne, že nás dá prenasledovať tlupou svojich mátoh? Čo potom?“

  „Potom si priznám, že som sa mýlil,“ povedal Jupiter. „Ale teraz chcem vysloviť jednu predpoveď. O chvíľku nás zachváti šialený strach.“

  „O chvíľku!“ zvolal Peter. „A čo si myslíš, že cítim teraz?“

  „Iba veľkú nervozitu. Šialený strach ešte len príde.“

  „Tak ja radšej pôjdem. Poď, rozbime zrkadlo a ujdime stadiaľto preč.“

  „Počkaj!“ Jupiter mu zovrel zápästie. „Dovoľ, aby som ti pripomenul, že úzkosť a strach sú iba pocity. Budeš síce zdesený, no uisťujem ťa, že ti to neublíži.“

  Kým sa Peter pokúšal nájsť odpoveď, Jupiter si všimol čudnú zmenu v tajnej chodbe. Kým počúvali záhadnú hudbu šíriacu sa cez stenu, nezbadali podivné chumáče hmly, ktoré sa znezrady zjavili v povetrí.

  Boli všade - pri zemi, pri stenách, pri strope.

  Peter pohyboval baterkou hore-dolu. V silnej žiare svetla chumáče hmly pomaly vírili a zhlukovali sa do tajomných haditých kotúčov a kruhov. Ako sa na ne díval, zdalo sa mu, že sa vo vzduchu formujú do čudesných obrazov.

  „Pozri!“ ozval sa Peter trasľavým hlasom. „Vidím tváre! Tam je šarkan... a tiger... a tučný pirát...“

  „Vzchop sa, človeče!“ povzbudil ho Jupiter. „I ja vidím čudesné obrazy, ale to sú len výtvory našej fantázie. To máš takisto, ako keď človek leží na úbočí a pozoruje mračná. Menia sa pred očami na fantastické bytosti. Táto hmla je úplne neškodná. Ale myslím, že už čoskoro musí prísť šialený strach.“

  Mocne chytil Petra za ruku. Aj Peter jeho. Jupiter mal pravdu. Odrazu pocítil strach, po celom tele mu behali zimomriavky, od hlavy až po päty. Cítil, ako sa od hrôzy celý chveje. Iba vedomie, že Jupiter musí mať ten istý pocit a že pritom stojí pevne ako skala, zadržalo Petra, aby sa nerozbehol späť a nevrazil do zrkadla, ktoré uzatváralo chodbu.

  Keď ich zachvátil pocit strachu, hmla zhustla, točila sa a skrúcala a menila sa v povetrí na fantastické obrazy.

  „Hmla strachu!“ zvolal Jupiter. Hlas sa mu trochu triasol, ale on pevne vykročil vpred. „Už sa raz o nej pred mnohými rokmi písalo. Najstarší úkaz Strašidelného zámku. Teraz sa pokúsime vylákať Modrý prízrak, dokiaľ si myslí, že sme ochromení strachom.“

  „Ja nemôžem ísť,“ horko-ťažko precedil Peter pomedzi zaťaté zuby. „Ja som ochromený. Nemôžem pohnúť nohami.“

  Jupiter zastal. „Peter, je načase, aby som ti povedal, na čo som prišiel, kým som bol prinútený ležať,“ vyhlásil. „Prišiel som na to, že v Strašidelnom zámku naozaj straší...“

  „Ja som ti to vravel hneď od začiatku!“

  „...naozaj straší, no nestraší v ňom duch. Straší v ňom živý človek. Podľa mojich záverov je v skutočnosti prízrakom Strašidelného zámku pán Terrill, slávny filmový herec, ktorého ľudia pokladajú za mŕtveho.“

  „Čože?“ Peter od prekvapenia celkom zabudol na strach. „Ty sa domnievaš, že žije a že celé tie roky tu býva?“

  „Pravdaže. Živé strašidlo. Straší ľudí a odháňa ich od svojho domu, aby oň neprišiel.“

  „Ale ako to robí?“ spýtal sa Peter. „Obaja sme sa predsa presvedčili, že tu niet nijakých ľudských stôp. Nezistili sme, že by niekto niekedy vošiel do zámku, alebo z neho vyšiel. Ako si zaobstaráva potravu a iné potreby?“

  „Neviem. To je vec, na ktorú by som sa ho chcel opýtať. Ale teraz už chápeš... strašil nás, len aby nás udržal čo naj ďalej od zámku. V skutočnosti nechce nikomu ublížiť. Už sa ti uľavilo?“

  „No, pravdaže,“ odvetil Peter. „Hoci ešte stále mám v nohách taký pocit, že by som najradšej išiel niekam inam.“

  „Tak dokončime naše pátranie a poďme odhaliť prízrak,“ povedal Jupiter.

  Zamieril k dverám na konci chodby a Peter kráčal za ním. Teraz, keď mu to Jupiter vysvetlil, bola celá záležitosť jasná.

  Sám Štefan Terrill, majster v strašení, celé tie roky býval v starom zámku a strašením odháňal ľudí!

  Prišli k dverám na konci chodby. Na ich veľké prekvapenie otvorili sa celkom ľahko. Vkročili do nepriehľadnej tmy. Záhadná hudba už znela hlasnejšie a z jej zvuku spoznali, že musia byť vo veľmi veľkej miestnosti.

  „Premietacia sieň,“ zašepkal Jupiter. „Nezažínaj baterku. Musíme prízrak prekvapiť.“

  Bok po boku obozretne postupovali povedľa steny, až došli do rohu miestnosti. Peter len-len že nezvrieskol, keď sa čosi ľahučko a kĺzavo znieslo zhora nad neho a omotalo sa mu okolo tváre a hlavy. Bol to však iba starý zamatový záves, ktorý náhodným dotykom uvoľnil a stiahol na seba. Vyslobodil sa z neho bez najmenšieho hluku.

  Prešli ďalej a asi v polovici veľkej miestnosti, práve tam, kde stál rozladený organ, zbadali blikať nejasné modré svetlo. Zastali. Peter zacítil v tme, ako si jeho kamarát chystá fotoaparát s bleskom.

  „Prikradneme sa k nemu,“ zašepkal Jupiter, „a odfotografujeme ho.“

  Peter sa díval na svetielkujúcu hviezdicu a odrazu mu prišlo pána Terrilla ľúto. Po celých tých dlhých rokoch, čo žil v Strašidelnom zámku sám, bude to preňho veľmi ťažký úder, keď ho odhalia.

  „Mohli by sme ho vyplašiť,“ zašepkal cez plece. „Radšej naňho zavolajme, aby vedel, že sme tu, a mal čas pochopiť, že prichádzame s priateľskými úmyslami.“

  „To je skvelá myšlienka... Pôjdeme pomaly k nemu a ja naňho medzitým zavolám.“

  Postupovali ďalej k blikajúcej hviezdici a k strašidelnej hudbe.

  „Pán Terrill!“ zvolal Jupiter. „Pán Terrill, musíme s vami hovoriť. Sme priatelia.“

  Nik sa neozval. Hudba ďalej sipela a kvílila a modrá hviezdica blikala ako predtým. Prikradli sa ešte o pár krokov bližšie a Jupiter znova skúsil šťastie.

  „Pán Terrill!“ zvolal. „Ja som Jupiter Jones. Je tu so mnou aj Peter Crenshaw. Chceme sa s vami iba pozhovárať.“

  Vtom hudba náhle stíchla.

  Blikajúca modrá hviezdica sa pohla. Pôvabne sa vzniesla do výšky, až k stropu, a tam ostala visieť.

  Keď Jupiter a Peter zastali, s úžasom sa dívajúc hore na nepredvídaný let mátožného organistu, znezrady si uvedomili, že v tme vedľa nich ktosi stojí. Jupiter od prekvapenia div nezmeravel. Fotoaparát ešte stále tuho zvieral v ruke. Peter ešte stačil stlačiť gombík baterky a posvietiť tým smerom. Lúč svetla im pred zrakmi odhalil dvoch chlapov, jedného strednej postavy, druhého celkom nízkeho; obaja boli oblečení vo vlajúcich arabských burnusoch. Práve vyhadzovali do vzduchu niečo biele.

  Petrovi dopadla na hlavu velikánska sieť. Vyrazila mu z rúk baterku, ktorá pri dopade na zem zhasla. Sieť ho prikryla od hlavy po päty.

  Pokúsil sa bežať, ale noha mu uviazla v sieti á padol na dlážku, pokrytú kobercom. Zúfalo sa prevaľoval a metal po zemi, ale s úžasom zistil, že sa chytil do pasce tak dokonale ako ryba do siete. Čím viac sa metal, tým tuhšie sa zamotával do hustých slučiek siete, ktorá ho už tesne obopínala.

  „Jupiter!“ kričal. „Pomoc!“

  Kamarát neodpovedal. Keď sa Peter prevalil a zdvihol hlavu, zbadal prečo.

  Dvaja chlapi zdvihli Jupitera, jeden za plecia a druhý za nohy ako vrece zemiakov. Aj Jupiter bol celý zamotaný v hustej sieti. Svietiac si lampášom, niesli zavalitého chlapca krížom cez miestnosť, až zmizli za dverami. Bolo vidno, že im jeho váha robí určité ťažkosti. Peter, zamotaný v sieti, sa sotva mohol pohnúť. Ležal na dlážke a v tme nevidel nič okrem modrej hviezdice, ktorá blikala vysoko nad ním, až pod samým stropom.

  Zdalo sa mu, že sa pohybuje - najprv sťahuje, potom rozťahuje - presne tak, akoby sa mu Modrý prízrak vysmieval.

Šestnásta kapitola

Zajatci v zámockom väzení

  Vzápätí sa Modrý prízrak rozplynul a zmizol. Petra obklopila nepreniknuteľná tma. Ešte raz sa pokúsil vyslobodiť z velikánskej siete, no zamotal sa do nej ešte väčšmi.

  - To sme teda v peknej kaši! - pomyslel si mrzuto. Namiesto toho, aby dolapili neškodného starca, ktorý sa hrá na strašidlo, sami sa chytili do pasce. Tí dvaja chlapi, čo ich uväznili, vyzerali dosť divoko. A určite boli pripravení na ich príchod a čakali ich.

  Peter myslel na Boba a Worthingtona, ktorí ich čakajú na ceste dolu v kaňone. Uvidí ich ešte niekedy? Uvidí ešte svoju mamu a otca?

  Cítil sa tak biedne ako nikdy v živote. Ani si nevšimol, že sa k nemu krížom cez izbu približuje tancujúce svetlo. Keď prišlo bližšie, zbadal, že je to lampáš, ktorý niesol v ruke vysokánsky chlapisko. Mal na sebe dlhé hodvábne rúcho, aké nosia orientálni šľachtici.

  Pristúpil k Petrovi a sklonil sa nad neho, svietiac mu lampášom do tváre. Peter zazrel nad sebou šikmé oči a ústa plné zlatých zubov.

  „Vy blázni,“ povedal chlap. „Prečo ste neboli rozumní a nevyhli sa zámku ako ostatní? Teraz sa o vás musíme postarať.“ Prešiel si prstom po hrdle a príšerne zachrčal. Peter pochopil, čo tým myslel. Krv mu stuhla v žilách.

  „Kto ste?“ spýtal sa trochu zajakavo. „Čo mi chcete urobiť?“

  „Ha!“ zvolal muž. „Uvrhnem ťa do najhlbšieho zámockého väzenia!“ Zdvihol Petra ako vrece zemiakov, prehodil si ho cez plece a pobral sa smerom, odkiaľ prišiel.

  Peter visel chlapovi cez plece a v hustej tme nevidel takmer nič. Vedel však, že prešli cez dvere, pokračovali po chodbe a potom zišli dolu veľmi dlhým točitým schodišťom. Vošli do vlhkej a chladnej chodby, prešli cez viacero dverí, až napokon zastali v miestnosti maličkej ako cela. Väzenie! V stenách boli zabudované hrdzavé kruhy. V kúte ležalo čosi biele, podobalo sa to balíku bavlny. Vedľa toho sedel menší Arab a brúsil si dlhý nôž.

  „Kde je Abduli?“ spýtal sa orientálec a zhodil Petra na kamennú dlážku vedľa balíka. Peter zrazu zistil, že ten balík je Jupiter, ešte stále zamotaný v sieti, do ktorej ho chytili.

  „Šiel zavolať Zeldu,“ povedal malý Arab hlbokým hrdelným hlasom. „Ona a cigánka Kata ukrývajú perly. My budeme hlasovať, čo urobíme s týmito štencami, čo sme chytili.“

  „Ja vravím, že ich jednoducho necháme v tejto útulnej izbičke a zamkneme dvere,“ povedal druhý chlap. „Jakživ ich nikto nenájde. A v starom zámku bude čoskoro naozaj strašiť.“

  „To nie je zlá myšlienka,“ zahundral Arab. „Ale len tak, pre istotu, by sme im najprv mali trochu pustiť žilou.“

  Vyskúšal palcom ostrie noža. Keď to Peter videl, ťažko preglgol. Chcel niečo pošepnúť svojmu zavalitému kamarátovi, ale Jupiter ležal vedľa neho tak nehybne, že sa Peter zľakol, či nie je ranený.

  „Idem sa pozrieť, kde toľko trčí tá Zelda.“ Arab strčil nôž do pošvy a vstal. Hodil pohľad na dva batohy, ležiace na zemi. „Poď so mnou, pomôžeš mi zahladiť stopy. Tieto ryby sa tak rýchle nevymocú zo sietí.“

  „Máš pravdu. Musíme sa poponáhľať.“ Vysoký orientálec zavesil lampáš na stenu, takže jasne osvetľoval chlapcov. Potom dvaja chlapi rýchlo odišli. Peter počul ich vzďaľujúce sa kroky. Vzápätí začul akýsi rachot, ako keď sa gúľa veľký kameň. A potom ticho... až kým sa neozval Jupiter.

  „Peter,“ spýtal sa, „si v poriadku?“

  „To závisí od toho, čo tým myslíš,“ odvetil Peter. „Ak tým myslíš, či nemám dolámané hnáty, tak som v poriadku, som chlapík, švihák, krásavec.“

  „Som rád, že si sa nezranil,“ povedal vzrušene Jupiter. „Musím sa ti ospravedlniť, že som ťa priviedol do takého nepredvídaného nebezpečenstva. Bol som príliš presvedčený o správnosti svojich záverov.“

  „Ech, to sa môže stať hocikomu,“ odvetil Peter. „Veď vyzerali celkom logické. Kto mohol tušiť, že vletíme do rúk takej bandy. Najmä, keď sme zvonka nenašli nijaké stopy, že by niekto používal zámok ako skrýšu.“

  „Áno, a ja som bol presvedčený, že to všetko má na svedomí pán Terrill,“ povedal Jupiter. „Nikdy mi neprišlo na um, aby som za tým čo len tušil niečo iné. Povedz, môžeš hýbať rukami?“

  „Môžem hýbať malíčkom, ale to je málo platné,“ odvetil Peter. „Som celý zamotaný v sieti.“

  „Našťastie ja môžem voľne hýbať pravou rukou,“ povedal mu Jupiter. „Už pracujem na svojom vyslobodení. Možno by si mi mohol pomôcť, keď mi povieš, kde mám prestrihnúť sieť.“

  Peter sa pregúlil nabok a Jupiter urobil to isté. Teraz, keď bol k nemu kamarát obrátený chrbtom, Peter videl, že sa Jupiterovi podarilo dočiahnuť švajčiarsky nôž, ktorý mal zavesený na opasku. Nôž mal okrem viacerých nožíkov a vývrtky aj nožničky. Jupiter ich otvoril a rozstrihol na sieti niekoľko slučiek, aby mohol vystrčiť ruku.

  „Prestrihni sieť aj na ľavej strane,“ zašepkal Peter, „aby si uvoľnil aj ľavú ruku... Tak.“

  Nožničky boli malé a sieť bola zhotovená z pevného nylonu, ale Jupiterovi sa to s Petrovou pomocou celkom dobre darilo. Čoskoro mal voľné obe ruky. Potom mohol postupovať oveľa rýchlejšie. Práve začal prestrihovať spodnú časť siete, keď znezrady začuli kroky.

  Chvíľku sa nemohli od ľaku ani pohnúť. Potom sa Jupiterovi vrátila rozvaha a rýchlo sa prevalil na chrbát, aby tak skryl rozstrihanú sieť. S búšiacimi srdciami čakali, čo bude nasledovať.

  Netrvalo dlho a do miestnosti vošla stará zhrbená babizňa. Svietila si na cestu lampášom, držiac ho vysoko nad hlavou. Mala na sebe roztrhané cigánske handry a z uší jej viseli velikánske kruhovité zlaté náušnice.

  „Tak čo, moji zlatí,“ zakrákorila, „odpočíva sa vám príjemne a pohodlne? Vy ste si teda nevzali k srdcu výstrahu dobrej cigánky Katy, že ak ju neposlúchnete, budete mať veľa trampôt! A teraz vidíte, čo ste dosiahli. Vždy sa držte cigánkinej výstrahy, moji zlatí, a bude sa vám vodiť lepšie.“

  Niečo jej na nich bolo podozrivé, asi že ležali tak nehybne, lebo sa náhlila priamo k nim.

  „Prekabátiť by ste ma chceli, holúbkovia, áno?“ znova zakrákorila. Obratne prevrátila Jupitera a zbadala rozstrihanú sieť.

  „Tak je to teda! Kuriatka chcú ubziknúť!“ Pevne zovrela Jupiterovi zápästie a vykrútila mu ruku. Nôž mu vypadol na zem. Schmatla ho a schovala. „Teraz vám dáme lekciu,“ povedala zvýšeným hlasom. „Zelda!“ zavolala. „Povrazy! Prines povrazy! Vtáčiky nám chcú uletieť.“

  „Už idem. Kata, už idem,“ Odpovedal hlas s anglickým prízvukom. O chvíľku sa zjavila vo dverách vysoká, pekne oblečená žena. Držala v rukách kus povrazu.

  „Sú šikovní, veľmi šikovní,“ zavrčala stará cigánka. „Musíme ich zviazať mocnejšie. Pomôž mi držať toto chlapčisko.“

  Peter nemohol nič robiť, len bezmocne hľadel, ako dve ženy opäť spútavajú jeho kamaráta. Najprv rozstrihali zvyšok siete a stiahli ju z Jupitera, potom mu bezpečne zviazali ruky za chrbtom. A potom nohy. Napokon prevliekli povraz, ktorým mal zviazané zápästia, cez starý hrdzavý železný kruh, zabudovaný v kamennej stene, a priviazali ho k nemu.

  Keďže sieť, v ktorej bol spútaný Peter, bola neporušená, iba niekoľko ráz omotali okolo neho povraz a dobre pritiahli.

  „Teraz zostanú tu, Zelda,“ zakrákorila stará cigánka. „Nikdy sa odtiaľto nedostanú. Presvedčila som chlapov, aby neboli na nich krutí. Veru nie, nesmieme byť krutí, nesmieme prelievať krv. Jednoducho ich necháme tu v tejto cele a zatvoríme dvere. Nikdy sa o nich nikto nedozvie, čo sa im prihodilo.“

  „To je škoda,“ ozvala sa Angličanka. „Vyzerajú celkom milo.“

  „Len sa mi tu nerozplač, Zelda,“ zapišťala cigánka. „Hlasovali sme, a teraz už musíš poslúchnuť vôľu väčšiny. Ponáhľaj sa, musíme zahladiť stopy a zmiznúť.“

  Zvesila zo steny lampáš a náhlila sa von. Angličanka držala v ruke ďalší lampáš a posvietila ním na dvoch bezmocných chlapcov.

  „Prečo ste boli tvrdohlaví, chlapci?“ spýtala sa. „Všetci ostatní dostali strach a viac do zámku nevkročili. Stačila krátka melódia zo strašidelného organa, a nik sa viac nevrátil. Prečo ste boli tvrdohlaví a vracali sa späť?“

  „Traja pátrači sa nikdy nevzdávajú,“ odvetil Jupiter zanovito.

  „Zavše je rozumnejšie vzdať sa,“ povedala žena. „No, už je načase, aby som sa rozlúčila. Dúfam, že sa v tme nebudete báť. Už musím ísť.“

  „Prv než odídete,“ spýtal sa Jupiter - a Peter ho musel obdivovať, ako si mohol uchovať taký pevný hlas - „môžem vám položiť otázku?“

  „Samozrejme, chlapče, samozrejme,“ povedala žena.

  „Čo za zločinecký podnik to tu máte, vy a vaši kumpáni?“ spýtal sa Jupiter.

  „Ó, načo také silné slová!“ zasmiala sa žena. „Nuž, aby si vedel, mládenček, my sme pašeráci. Pašujeme všelijaké cennosti z Orientu, najmä perly. A tento zámok používame ako hlavný stan. Dlhé roky sme nútili ľudí, aby sa domu vyhýbali. Opriadali sme ho povesťou, že v ňom straší. Zámok je dokonalou skrýšou.“

  „Ale prečo nosíte také nápadné úbory?“ pýtal sa chlapec. „Veď si vás musí všimnúť každý, kto vás stretne.“

  „Nik nás nevidí, mládenček,“ odvetila Angličanka. „A ja nemôžem odpovedať na všetky tvoje otázky, lebo potom by si nemal nad čím rozmýšľať. Tak zbohom, ak by sme sa už nestretli. Ale nemyslím, že by sme sa ešte niekedy mohli vidieť.“

  Vzala lampáš a náhlila sa von. Keď zabuchla za sebou dvere cely, okolo chlapcov sa rozprestrela hlboká tma. Peter cítil, že mu vyschlo v hrdle a jazyk sa mu lepí na podnebie.

  „Jupiter,“ povedal, „vrav niečo! Chcem počuť ľudský hlas.“

  „Ach, prepáč,“ ozval sa Jupiter roztržito. „Premýšľal som.“

  „Premýšľal! V takejto situácii?“

  „Áno. Prečo nie? Všimol si si, keď od nás pred chvíľkou Kata odchádzala, že sa zvrtla vpravo a šla dolu chodbou tým smerom?“

  „Nie, nevšimol. A čo na tom záleží?“

  „Nuž, išla opačným smerom. Nás priniesli z druhej strany. Nevracala sa hore schodmi do zámku, ale šla hlbšie do podzemia. To naznačuje, že tu musí byť niekde tajný vchod. A to by tiež vysvetľovalo, prečo tu nikto, kto vchádzal do zámku alebo vychádzal von, nenechal nijakú stopu.“

  Neuveriteľné! Jupiter ešte aj tu, spútaný a uvrhnutý do podzemného väzenia, odsúdený na smrť hladom, nútil svoju mozgovú kôru myslieť.

  „Nepredpokladám, že by si pri všetkom tom premýšľaní bol prišiel na nejaký spôsob, ako sa odtiaľto dostať von,“ povedal Peter.

  „Veru nie,“ pripustil Jupiter. „Neprišiel som na nič. Nemyslím, že by existoval nejaký spôsob, ako sa odtiaľto dostať bez cudzej pomoci. Prosím ťa, Peter, nehnevaj sa na mňa. Tentoraz som zle odhadol situáciu.“

  Peter nevedel, čo by mu na to mohol odpovedať, a tak obidvaja chlapci ležali mlčky a načúvali slabučkým zvukom v tme. Kdesi prebehla myš, inde zase kvapkala voda. A každá z padajúcich kvapiek akoby odmeriavala čas, ktorý navždy odchádzal.

Sedemnásta kapitola

Po stope z otáznikov

  Worthington a Bob Andrews začali mať obavy. Už hodinu sedeli v rolls-royce a čakali na Jupiterov a Petrov návrat, no o tých nebolo ani chýru ani slychu. Bob každých päť minút vyskočil z veľkého auta, aby sa pozrel hore Čiernym kaňonom. Aj Worthington podchvíľou vystúpil a prebehol očami po kaňone. Bolo to, akoby sa človek díval na obrovského hada.

  „Pán Andrews,“ povedal napokon Worthington, „myslím, že by som mal ísť za nimi.“

  „Ale veď vy nesmiete odísť od auta, Worthington,“ pripomenul mu Bob. „Zabudli ste, že ho nemáte spúšťať z očí?“

  „Pán Jones a pán Crenshaw sú dôležitejší ako auto,“ povedal Worthington. „Idem ich hľadať.“

  Vystúpil z auta a otvoril kufor. Bob stál pri ňom, keď vyťahoval veľký elektrický lampáš.

  „Idem s vami, Worthington,“ vyhlásil Bob. „Sú to moji kamaráti.“

  „Výborne, pôjdeme spolu.“

  Worthington chvíľu uvažoval, potom vybral z kufra ťažké kladivo, ktoré im mohlo v prípade potreby poslúžiť ako zbraň, a už sa uberali hore Čiernym kaňonom. Bob s chorou nohou nestačil držať krok s vysokým, svalnatým šoférom, a tak ho Worthington cez najväčšie kopy skál spola niesol. Za malú chvíľu dorazili k Strašidelnému zámku.

  Hneď zistili, že brána sa nedá zvonka otvoriť, lebo v nej chýba kľučka. Potom Worthington zbadal kľučku spadnutú na zemi.

  „Zrejme chlapci nevošli do zámku dverami,“ povedal. „Musíme pohľadať iný vchod.“

  Pobehúvali pred zámkom hore-dolu, svietiac lampášom do oblokov. Odrazu Bob zazrel na mierne odchýlenom krídlovom obloku značku - kriedou nakreslený veľký otáznik.

  „Tadiaľto museli vojsť dnu!“ zvolal Bob a vysvetlil Worthingtonovi, že otáznik je tajná značka Troch pátračov.

  Otvorili oblok a potichu vkĺzli dnu. Worthington posvietil lampášom okolo seba a zistil, že sú v starej jedálni.

  „Ktovie, kam išli chlapci odtiaľto,“ povedal Worthington zmätene. „Je tu viacero dverí a ani jedny nie sú označené.“

  Vtedy Bob zazrel veľké zrkadlo, uprostred ktorého bol nakreslený otáznik.

  „Pochybujem, že by mohli vojsť do zrkadla,“ poznamenal Worthington rozpačito. „Ale aj tak to treba preskúmať.“

  Siahol na zrkadlo a na ich veľké prekvapenie otvorilo sa ako dvere. Za ním sa odkryla úzka chodba.

  „Tajné dvere?“ vykríkol Worthington. „Chlapci určite šli tadiaľto. Musím ísť za nimi.“

  Bob by iste nebol mal odvahu vliezť sám do tej úzkej chodby, čiernej ani smola, no Worthington vkročil do nej bez váhania. Bobovi teda nezostávalo nič iné, len ísť s ním. Keď objavili značku Prvého pátrača na dverách na druhom konci chodby, otvorili ich a ocitli sa v premietacej sieni.

  „Worthington!“ vykríkol. „Tu je Petrova nová baterka!“ závesy, starožitné kreslá a na starý organ pokrytý vrstvou prachu. Ale Jupiterovu a Petrovu značku nenašli nikde.

  Potom si Bob všimol slabučký lúč svetla, vychádzajúci spod kresla. Čiahol po ňom.

  „Worthington!“ vykríkol. „Tu je Petrova baterka!“

  „Pán Crenshaw by ju tu len tak z ničoho nič nenechal,“ povedal Worthington. „Tu, na tomto mieste, sa muselo niečo stať. Pozorne hľadajme, možno nájdeme nejaké stopy.“

  Kľakli si v uličke medzi kreslami a Worthington posvietil lampášom na zem celkom zblízka. „Aha, tu je na veľkej ploche zotretý prach.“

  Mal pravdu. Uprostred plochy, kde bola zotretá vrstva prachu, nakreslil niekto trasľavou rukou biely otáznik.

  Worthington vyzeral veľmi vzrušene, keď zbadal značku, no Bobovi nepovedal, na čo myslí. Vstal a pozorne sliedil dookola. Vtom zbadal v prachu šľapaj e, ktoré viedli popri sedadlách, pokračovali smerom za rozpadávajúce sa premietacie plátno a vychádzali dverami, ktoré boli za ním. Za dverami bola chodba a z tej sa dolu, do ešte nepriehľadnejšej tmy stáčalo schodište. Ale z chodby sa dalo vyjsť aj iným smerom.

  Ako tam tak stáli, nevediac, ktorým smerom sa pustiť - či dolu schodišťom, alebo ďalej po chodbe - Worthington zočil na prvom schode slabo viditeľný otáznik.

  „Dolu schodmi!“ povedal. „Pán Jones je veľmi vynachádzavý. Zanechal nám stopu všade, kadiaľ šli.“

  „Ale, čo myslíte, Worthington, čo sa s nimi stalo?“ spýtal sa Bob, keď bežali dolu schodmi, ktoré sa jednostaj krútili a krútili, až sa mu z toho zakrútila hlava.

  „To môžem iba tušiť,“ odvetil Worthington, keď sa nakrátko zastavil, aby preskúmal ďalšiu značku, nakreslenú kriedou na odpočívadle medzi schodmi. „Keby bol pán Jones šiel na vlastných nohách, bol by napísal značku na stenu v rovine očí. Z toho vyvodzujem, že ho niekto niesol. Využil príležitosť a nakreslil značku, keď ho osoba, alebo osoby, ktoré ho niesli, položili na zem, aby si odpočinuli. Pravdepodobne sa dotkol zeme, keď ho nik nepozoroval.“

  „Kto ho len mohol zniesť do tejto pivnice?“ spýtal sa Bob ustráchané. „Ak je to vôbec pivnica. Pripadá mi to skôr ako podzemné väzenie.“

  „Je to naozaj ako podzemné väzenie, ktoré som raz videl v starom anglickom zámku, kde som bol zamestnaný,“ povedal mu Worthington. „Bolo to príšerné miesto. Nemám ani tušenia, kto sem mohol zniesť pána Jonesa. Žiaľ, zdá sa, že sme stratili stopu.“

  Zostúpili z posledného schoda. Tri rozličné chodby, jedna tmavšia ako druhá, viedli rôznymi smermi. Ale tu už nebolo kriedových značiek.

  „Zhasnime svetlo a počúvajme,“ navrhol šofér. „Možno potme niečo začujeme.“

  Nastražili uši do tichej tmy, zvykajúc si na vlhké, potuchnuté povetrie. Vtom náhle začuli zvuky, ako keď niekto škriabe kameňom o kameň. O chvíľku zazreli tancujúce svetlo, prichádzajúce z diaľky strednou chodbou.

  „Pán Jones!“ zvolal Worthington. „Ste to vy?“

  Na zlomok sekundy zazreli ženu, nesúcu rozsvietený lampáš. Potom svetlo zmizlo a počuli škrabot kamenia. A vzápätí bolo opäť všade tma a ticho.

  „Za ňou!“ vykríkol Worthington a rozbehol sa dolu chodbou. Bob krivkal za ním tak rýchlo, ako mu len nohy stačili. Po chvíľke chlapec dobehol šoféra. Worthington búchal na hladkú betónovú stenu. Na tom mieste sa chodba jednoducho končila.

  „Prešla tadiaľto!“ povedal Worthington. „Môžem to odprisahať. Túto stenu treba preskúmať.“ Vytiahol spoza pása ťažké kladivo a začal ním tĺcť do steny. Odrazu obaja nastražili uši. Stena bola na jednom úseku dutá.

  Niekoľko ráz silno udrel kladivom na to miesto. Omietka začala odskakovať. Rýchlo prerazil do steny dieru. Stenu tvorila asi desaťcentimetrová hrubá cementová platňa, zabudovaná do železného rámu. Tajné dvere?

  Keď videl, že má dvere za čo chytiť, začal nimi lomcovať. Po štvrtom zalomcovaní sa otvorili a za nimi sa odkryla ďalšia tajná chodba. Podľa všetkého viedla priamo do úbočia. Strop a steny boli celé z kameňa.

  „Podzemná chodba!“ vykríkol Worthington. „Tí, čo chytili chlapcov, museli odísť touto chodbou. A tá žena patrí určite k nim. Rýchlo za ňou! Kým nám neujde.“

  Chytil Boba pod pazuchu, aby mohol rýchlejšie kráčať, a vošiel do podzemnej chodby. Po niekoľkých krokoch sa drsné steny chodby zúžili a strop bol taký nízky, že sa Worthington musel zohnúť, ak chcel cez ňu prejsť. Keď sa zohýnal, narazil do steny a lampáš mu vypadol z rúk. Svetlo zhaslo. Kým Bob hmatal okolo seba a hľadal lampáš, rozľahol sa okolo nich trepot krídel a potom podráždený piskot a štebot. V nasledujúcej chvíli narazilo doňho v tme čosi mäkké. A ďalšie tvory mu plieskali krídlami do hlavy.

  „Netopiere!“ poľakane vykríkol Bob. „Worthington, napadli nás obrovské netopiere.“

  „Nonono, chlapče!“ upokojoval ho Worthington. „Nerobte paniku.“

  Kľakol si na kolená a hľadal po zemi lampáš, zatiaľ čo Bob si rukami chránil hlavu. Veľké mäkké tvory doňho vrážali zo všetkých strán a jeden sa pokúsil sadnúť mu na hlavu. Bob šialene zvrieskol a zrazil ho na zem.

  „Worthington!“ zvolal. „Sú veľké ako holuby! Iste sú to obrovské upíry!“

  „Nemyslím, pán Andrews,“ namietol Worthington, keď opäť rozsvietil lampáš. Posvietil ním hore a v žiare svetla zbadali nad hlavami množstvo poletujúcich tvorov. Ale neboli to netopiere, lež vtáky. Len čo zazreli svetlo, vrhli sa všetky k nemu a podráždene pišťali a škriekali.

  Worthington zhasol lampáš.

  „Svetlo ich priťahuje,“ povedal Bobovi. „Naspäť pôjdeme potme. Podajte mi ruku.“

  Bob chytil Worthingtona za ruku. Angličan šiel vpredu, habkajúc rukami po drsných kamenných stenách. Vtáky sa napokon v tme znova upokojili a zmizli, takže dvaja pátrači sa dostali k dverám do podzemia Strašidelného zámku bez ďalších prekážok. Zatvorili ich, aby vtáky nevleteli dnu.

  „Pochybujem, že by boli chlapcov niesli cez túto podzemnú chodbu,“ poznamenal Worthington. „Tí, čo ich chytili, by ich boli museli položiť pri tajných dverách na zem, aby mohli otvoriť. Potom by bol mal pán Jones možnosť nakresliť tu značku. A tu nijakej značky niet.“

  Otáznik tam naozaj nebol. No znezrady začuli akýsi hlas. A nebolo pochýb, čí je to hlas. Jupiter volal o pomoc. A o chvíľku sa k nemu pripojil aj Peter.

  Ich hlasy prichádzali zozadu a boli veľmi tlmené. Robustný šofér sa náhlivo pustil späť hore tmavou chodbou a natrafil na zatvorené dvere, ktoré minuli, keď prenasledovali záhadnú ženu. Za dverami bolo ozajstné podzemné väzenie so železnými kruhmi, zabudovanými v stene. A tam našli Petra a Jupitera poviazaných ako balíky. Ani neprejavovali bohvieakú radosť nad tým, že ich zachránili. Boli skôr nazlostení, že ich nezačuli prv.

  Keď ich Worthington rozviazal, vysvetlil im, že pri prenasledovaní záhadnej ženy a búchaní na tajné dvere podzemnej chodby narobili príliš veľa hrmotu, a preto nemohol počuť ich volanie.

  „Musíme odtiaľto hneď zmiznúť a zavolať políciu,“ vyhlásil anglický šofér, kým sa Jupiter a Peter oprašovali. „Títo ľudia sú nebezpeční. Nechali vás tu napospas smrti.“

  Ale Jupiter si neveľmi všímal, čo vraví. Natrčil uši, až keď sa Bob zmienil o tom, že ich v podzemnej chodbe napadli vtáky.

  „Aké vtáky?“ zvolal Bob bojovne. „Ja som sa ich nepýtal. Podľa toho, ako sa na nás vrhli, mohli to byť mladé orly.“

  „Vlastne boli neškodné,“ povedal Worthington. „Iba ich priťahovalo svetlo. Vyzerali ako papagáje, pán Jones.“

  „Papagáje!“ Prvý pátrač vyskočil, akoby ho poštípal sršeň. „Poďte za mnou! Musíme rýchlo konať!“

  Vybral si spoza pása baterku a vybehol von.

  „Čo mu je?“ spýtal sa Peter, keď mu Bob podával svoju baterku.

  „Možno našiel kľúč k rozlúšteniu tajomstva,“ odpovedal Bob. „Tak či onak, nemôžeme ho pustiť samého.“

  „Pravdaže nie,“ súhlasil Worthington. „Chlapci, musíme ísť za ním.“

  Bežali za Jupiterom, ktorý bol už napriek vyvrtnutému členku aspoň päťdesiat metrov pred nimi. Peter predbehol Worthingtona, ktorý sa zastavil, aby pomohol Bobovi. Keď poslední dvaja vbehli do podzemnej chodby, zbadali už len svetlá, blikajúce ďaleko pred nimi... Klesali, potom stúpali, až napokon zmizli za zákrutou prírodnej kamennej chodby.

  Bežali, čo im nohy stačili, nevšímajúc si vyplašené papagáje, ktoré okolo nich trepotali krídlami. Na niektorých úsekoch sa musel Worthington zohnúť, aby vôbec mohol prejsť. Konečne došli na schodnejší úsek chodby a opäť zazreli pred sebou blikajúce svetlá, ako sa v diaľke zastavili. Rýchlo prebehli posledný úsek chodby a dorazili k dreveným dverám, otvoreným dokorán. Keď prekročili ich prah, ocitli sa pri Jupiterovi a Petrovi, vo veľkej drôtenej klietke plnej papagájov, ktoré vyľakane trepotali krídlami a pišťali od strachu.

  „Sme vo veľkej klietke, v ktorej pán Rex chová papagáje!“ povedal im Jupiter. „Ústie Čierneho kaňonu musí ležať rovnobežne s okrajom Veterného údolia a oddeľuje ich asi len niekoľko sto metrov skalnatého hrebeňa. Nikdy som nepomyslel na takúto možnosť - veď sa začínajú na opačných stranách pohoria, vzdialených od seba pekných pár kilometrov.“

  Jupiter sa mocne zaprel do drôtených dvier klietky, až sa otvorili. Všetci štyria vybehli von a ocitli sa len pár metrov od malého zrubu pána Rexa. Nazreli do obloka. Pán Rex a ďalší pomenší muž s hustými vlasmi hrali karty, akoby ich nič iné na svete nezaujímalo.

  „Prekvapíme ich,“ zašepkal Jupiter. „Zhasnite všetky svetlá.“

  Zhasli baterky a ticho kráčali za ním okolo zrubu k prednému vchodu. Zazvonili. O chvíľku sa dvere otvorili. Pán Rex stál na prahu a chmúrne sa na nich díval. Bob mal po prvý raz príležitosť vidieť na vlastné oči, ako zlovestne vyzerá s plešinou na hlave a jazvou na krku.

  „Čo chcete?“ zašepkal Rex hrozivým tónom.

  „Radi by sme sa s vami pozhovárali, pán Rex,“ povedal Jupiter.

  „A čo ak si neželám, aby ste ma obťažovali, chlapci?“

  „V tom prípade budeme musieť zavolať políciu, aby vec vyšetrila,“ povedal nahlas Worthington.

  Pán Rex sa naľakal. „To netreba,“ šepol. „Poďte ďalej, poďte ďalej.“

  Všetci štyria vošli za ním do izby, kde sedel za kartárskym stolíkom druhý muž.

  Bol to veľmi nízky chlap, nemeral viac ako stošesťdesiat centimetrov.

  „Toto je môj starý priateľ Karol Grant,“ predstavil ho Rex. „Karol, a toto sú chlapci, ktorí pátrajú v Strašidelnom zámku. Nuž, chlapci, už ste objavili strašidlá?“

  „Áno,“ odvetil Jupiter trúfalo. „Rozlúštili sme tajomstvo zámku.“

  Tváril sa tak presvedčivo, že ohromil aj Petra a Boba. Keby aj boli niečo rozlúštili, nikto im o tom nič nepovedal.

  „Naozaj?“ spýtal sa Šeptoš. „Aké je to tajomstvo?“

  „Vy dvaja,“ povedal Jupiter, „ste tie mátohy, ktoré strašia v zámku a odháňajú ľudí. A práve pred chvíľou ste zviazali Petra Crenshawa a mňa a uvrhli ste nás do podzemného väzenia.“

  Šeptoš ho preklal očami tak zlovestne, že Worthington mocne zovrel v pästi kladivo.

  „To je veľmi vážne obvinenie, chlapci,“ zašepkal Rex. „Stavím sa, že to nemôžete dokázať.“

  Na to myslel aj Peter. Neprestrelil Jupiter náhodou? Veď ich zväzovala Angličanka a stará cigánka.

  „Pozrite sa na špičky topánok,“ vyzval ich Jupiter, „Označil som ich našou tajnou značkou, keď ste stáli pri mne a zväzovali ma.“

  Dvaja muži si pozreli na topánky. Pozreli sa ta aj ostatní. Na vyleštenej čiernej koži pravej topánky mali obaja kriedou nakreslený otáznik - značku Troch pátračov.

Osemnásta kapitola

Rozhovor so strašidlom

  Obaja muži boli ohromení, rovnako ako aj Peter, Bob a Worthington.

  „Ale...“ začal Peter.

  „Boli len preoblečení do ženských šiat a na hlavách mali parochne,“ vysvetlil Jupiter. „Prišiel som na to, keď som im ohmatal topánky a zistil som, že sú mužské. Vtedy som pochopil, že piati členovia bandy, ktorí nás zajali, boli v skutočnosti len dvaja muži, oblečení vždy v iných šatách.“

  „Chceš tým povedať, že dvaja Arabi a orientálec a tie dve ženy, že to boli vždy pán Rex a pán Grant?“ vypytoval sa Peter celý ohúrený.

  „Má pravdu,“ ozval sa otrávene pán Rex. „Predstierali sme, že sme veľká banda, aby sme vám nahnali poriadny strach. Kostýmy, dámske šaty a sukne sme si mohli obliecť a vyzliecť veľmi rýchlo. Nechcem však, aby ste si mysleli, že sme vám chceli ublížiť. Vracal som sa práve nazad, aby som vás rozviazal, a vtedy ma zazreli vaši priatelia.“

  „My nie sme vrahovia,“ povedal pán Grant, územčistý chlapík. „Ani pašeráci. Sme iba strašidlá.“

  Usmieval sa pod fúzy, no pán Rex sa tváril vážne.

  „Ja som vrah,“ vyhlásil. „Zabil som Štefana Terrilla.“

  „No áno, to je pravda,“ prisvedčil územčistý chlapík. Povedal to tak, akoby išlo o bezvýznamnú maličkosť, na ktorú pozabudol - ako keď si človek zabudne natiahnuť hodinky. „Pravda, poslal si ho na druhý svet, ale to sa dá ťažko dokázať.“

  „Možno polícia bude mať na to iný názor,“ povedal Worthington. „Chlapci, myslím, že bude najlepšie zavolať políciu.“

  „Nie, počkajte,“ zdvihol Šeptoš ruku. „Dajte mi ešte chvíľku času, a ja vám dovolím pozhovárať sa so Štefanom Terrillom.“

  „Chcete povedať s jeho duchom?“ zvolal Peter.

  „Áno, s jeho duchom. On vám vysvetlí, prečo som ho zabil.“

  Prv než mohol niekto Šeptoša zastaviť, prekĺzol dverami do vedľajšej izby.

  „Žiadne strachy,“ ozval sa pán Grant. „Neutečie. Hneď príde. Mimochodom, tu je váš nôž, Jupiter Jones. Vraciam vám ho.“

  „Ďakujem,“ povedal Jupiter. Mal ten nôž veľmi rád.

  Ubehla sotva minúta, keď sa dvere znova otvorili a na prahu zastal muž. Ale to už nebol Šeptoš. Tento muž bol nižší, vyzeral mladšie a mal úhľadne učesané hnedé prešedivené vlasy. Na sebe mal tvídové sako a milo sa usmieval.

  „Dobrý večer,“ pozdravil. „Som Štefan Terrill. Želáte si so mnou hovoriť?“

  Vyvalili naňho oči, nevediac, čo robiť. Tentoraz dokonca aj Jupiter zmĺkol.

  Napokon prerušil mlčanie pán Grant. „Je to naozaj Štefan Terrill,“ povedal.

  Jupiter sa v tej chvíli tváril, akoby si bol odhryzol z pekného šťavnatého jablka a zistil, že zahryzol do červíka. Zlostil sa sám na seba.

  „Pán Terrill,“ prehovoril. „Vy ste aj Jonatán Rex, Šeptoš, však?“

  „On a Šeptoš?“ vykríkol Peter. „Ako to? Veď nie je taký vysoký, má vlastné vlasy a ...“

  „K vašim službám,“ povedal Štefan Terrill. Šmahom si strhol parochňu a odkryl plešivú hlavu. Stál vzpriamene, takže vyzeral oveľa vyšší, zagúľal očami, vykrivil ústa a zasyčal: „Stáť! Ani krok, ak je vám život milý!“

  Bolo to také presvedčivé, že všetci vyskočili. Bol to Šeptoš. Dobre. A bol aj slávnym filmovým hercom, ktorý - ako sa každý domnieval - už dávno zomrel. Aspoň toľko už Bob a Peter pochopili.

  Pán Terrill vybral z vrecka čudný predmet. Bola to umelá jazva, zhotovená z plastickej látky.

  „Keď som si ju prilepil na krk, odložil parochňu a obul si topánky s hrubou podošvou a s vyššími podpätkami, prestal som byť Štefanom Terrillom,“ vysvetľoval. „Zmenil som si hlas na zlovestný šepot a stal som sa obávaným indivíduom, známym pod menom Šeptoš.“

  Nasadil si späť parochňu a znova vyzeral ako normálny človek. Hneď mu všetci začali klásť otázky, ale on zdvihol ruku.

  „Radšej si všetci posadajte,“ povedal, „ja vám to vysvetlím. Vidíte ten obraz?“ Ukázal na fotografiu na stole, na ktorej si podáva ruku so Šeptošom - v skutočnosti sám so sebou.

  „To bol, pravdaže, iba trik na podoprenie klamnej predstavy, že ide o dve úplne odlišné osoby. Viete, keď som sa stal pred mnohými rokmi filmovou hviezdou, odrazu som zistil, že moja plachosť a Šušlanie mi veľmi prekážajú v úspešnom vedení mojich obchodných záležitostí. Z duše nerád som vyjednával s ľuďmi. Nevedel som sa prieť o svoje práva. A tak som vytvoril postavu Šeptoša, ktorý bol akýmsi mojím obchodným zástupcom. Šeptoš vždy odporne šepkal, takže zakryl moje šušlanie; aj jeho vzhľad budil hrôzu, a preto som nemal pri vyjednávaní s ľuďmi nijaké ťažkosti. Nik, okrem tuná môjho priateľa Granta, nevedel, že Šeptoš a ja je jeden a ten istý človek. Karol bol mojím maskérom a vždy mi pomáhal, keď som sa chcel zmeniť zo Štefana Terrilla na Šeptoša.

  Tento trik sa mi daril, kým som nenakrútil svoj prvý zvukový film. Potom sa mi celý svet vysmial! Bol to pre mňa strašný úder. Utiahol som sa do svojho domu, a keď som sa dozvedel, že banka ma chce pripraviť aj o ten, upadol som do malomyseľnosti a zúfalstva.

  Počas výstavby môjho zámku našli robotníci v skalách Čierneho kaňonu rozsadlinu, ktorá sa tiahla cez celý horský hrebeň až na druhú stranu a vyúsťovala na okraji Veterného údolia. Dal som túto prírodnú podzemnú chodbu zamurovať, ale potajomky som tam namontoval tajné dvere. Potom som ako Jonatán Rex kúpil pozemok na druhom konci tajného priechodu a postavil som si tam domček. Touto chodbou som mohol kedykoľvek vojsť a odísť zo zámku, a nik nemal podozrenie, že žijem dvojakým životom.

  V tých dňoch som často chodieval autom na dlhé samotárske vychádzky a usiloval som sa striasť hlbokej depresie. Jedného dňa som uháňal vysoko nad morom a odrazu mi skrsla v hlave skvelá myšlienka o fingovanej nehode.“

  „Tak vy ste sami pustili auto z toho útesu, však?“ prerušil ho Jupiter.

  Terrill prikývol.

  „Áno. Najprv som napísal list na rozlúčku a nechal som ho na takom mieste, kde ho musel určite niekto nájsť. Potom jednej tmavej búrlivej noci som naaranžoval nehodu: svoje auto som pustil do priepasti. Pravdaže, ja som v ňom nebol. Štefan Terrill bol mŕtvy. Aspoň pre svet. A pre mňa tiež. Aj pre mňa bol mŕtvy a pochovaný a chcel som, aby to ostalo tak. Okrem toho som si chcel udržať svoj zámok. Myšlienka, že by ho vlastnil alebo býval v ňom niekto iný, bola príliš bolestná.

  Hoci bol zámok prázdny, mohol som doň vojsť, kedykoľvek sa mi zažiadalo, podzemnou chodbou. Takže som bol pánom situácie, keď polícia viedla pátranie, a presvedčil som sa, ako vždy všetci rýchlo opustili zámok. Viete, keď som zámok staval, namontoval som v ňom rozličné zariadenia, aby som postrašil priateľov. Neskôr mi dobre poslúžili a pomohli mi rozšíriť chýr, že v zámku straší.

  Keď banka poslala svojich ľudí, aby sa zmocnili môjho majetku, privítal som ich, ako sa na strašidlo patrí. Čoskoro už ani nebolo treba odháňať strašením tých, čo vkročili do zámku. Odohnali ich vlastné predstavy. Len som sa zavše presvedčil, či hrozná povesť budovy nezaniká. A pre to, aby sa môj zámok zdal ešte nevyhovujúcej ši pre každého, kto by čo len pomyslel na to, že by ho mohol kúpiť, občas som zhadzoval kamene dolu úbočím na cestu.

  Plán sa mi daril. Nik nechcel od banky zámok kúpiť. Medzitým som začal šetriť peniaze, aby som si ho mohol kúpiť ja sám. Ako Jonatán Rex, chovateľ vzácnych vtákov, nadobudol som dosť peňazí, už som chcel vyplatiť zálohu... A vtedy ste prišli vy, chlapci.“

  Herec si vzdychol.

  „Boli ste oveľa húževnatejší ako ktokoľvek predtým,“ povedal.

  „Pán Terrill,“ spýtal sa Jupiter, ktorý dychtivo počúval, „telefonovali ste nám po našej návšteve u vás a zmenili ste hlas, akoby volalo strašidlo, aby ste nás poľakali?“

  Muž prikývol. „Myslel som, že to pomôže a že sem viac neprídete.“

  „Ako ste vedeli, že prídem v tú noc, a ako ste poznali, kto sme?“ spýtal sa Jupiter.

  Herec sa usmieval.

  „Tuná môj priateľ Karol Grant je mojou hliadkou,“ povedal. Územčistý muž prikývol. „Práve pri vchode do Čierneho kaňonu stojí malý, sotva viditeľný zrub. A býva v ňom Karol. Len čo zbadá, že niekto vchádza do kaňonu, zatelefonuje mi, a ja sa už náhlim podzemnou chodbou, aby som sa na návštevu pripravil.

  Keď mi hlásil, že hore kaňonom uháňa rolls-royce, usúdil som podľa jeho opisu, že to bude auto, o ktorom som čítal v novinách. A, pravdaže, čítal som aj to, že ty si ten šťastlivec, čo vyhral súťaž a má právo používať auto.

  V ten večer ste odišli dosť rýchlo. Prosím, nevysvetľujte si moje slová po zlom. Iní odišli ešte rýchlejšie. Vrátil som sa do svojho zrubu a hľadal som tvoje meno v telefónnom zozname. Keď som ho tam nenašiel, zavolal som telefónnu informačnú službu a zistil som, že máš telefón. Tak som vám zavolal.“

  „Och,“ vzdychol Jupiter a Peter sa poškrabal na hlave. Presne, ako vravel Jupiter. Odpoveď na záhady môže byť celkom jednoduchá - ak ju poznáme. Ale kým na ňu prídeme, môže sa zdať veľmi ťažká.

  „Tak preto Dlháň Norris so svojím spoločníkom - tí ďalší dvaja chlapci - tak rýchlo zdupkali zo zámku v ten večer, keď sme vás s Petrom prišli navštíviť,“ poznamenal Jupiter.

  „Áno, Karol ma varoval, a ja som si na nich počkal. Ale váš príchod takmer v tom istom čase nás zastihol nepripravených.“

  Pán Grant sa tváril rozpačito.

  „Rád by som vám to vysvetlil, chlapci,“ povedal. „Keďže ste šli hore autom, už som nemohol svojho priateľa včas upozorniť. Tak som rýchlo vkĺzol bočným chodníkom do kaňonu, aby som mohol pozorovať, čo sa bude diať. Videl som tých druhých chlapcov utekať a sledoval som, ako ich prenasledujete. Pritom som náhodou zhodil kameň a vy ste sa pozreli hore a zbadali ste ma.“

  „Tak to vás sme sa pokúšali chytiť!“ vybuchol Peter. „A vy ste zvrhli dolu tú skalu priamo na nás.“

  „To bola naozaj nešťastná náhoda,“ povedal vážne pán Grant. „Máme tam prichystané na kope kamene, ktoré zavše zhadzujeme na cestu, aby sme odradili prípadných kupcov. Pokúsil som sa za ne skryť, a vtedy jeden zletel. Nesmierne ma trápilo, či nie ste vážne zranení, hoci som vás videl vbehnúť do skalnej rokliny. Potom som zazrel koniec palice, ako sa vystrčil z hŕbky kameňov a zeminy, čo vám zatarasili východ... a usúdil som, že ste živí a zdraví. Ešte som počkal, kým stadiaľ bezpečne vyleziete. Keby ste sa boli dostali do ťažkej situácie, bol by som vám prišiel na pomoc.“

  Petrovi v tej chvíli nevedelo prísť na um nič, čo by ešte mohol povedať. Napokon, vysvetlenia pána Terrilla a pána Granta objasnili niekoľko záhad. Teraz bolo ľahké pochopiť, ako sa títo dvaja muži mohli na nich pripraviť, kedykoľvek navštívili zámok.

  Jupiter sa ešte stále mračil.

  „Myslím, že rozumiem mnohému, čo sa stalo,“ ozval sa. „No niektoré veci ešte stále zostávajú nejasné.“

  „Pýtajte sa, čokoľvek chcete,“ povzbudil ho herec. „Vydobyli ste si právo poznať pravdu.“

  „Keď sme vás vtedy popoludní navštívili, pán Terrill,“ povedal Jupiter, „mali ste na stole džbán čerstvej limonády, akoby ste nás boli čakali. Povedali ste, že ste osekávali suché kríky, a nebola to pravda. Sú to síce iba maličkosti, ale bol by som rád, keby ste ich objasnili.“

  Herec sa usmial. „Keď ste vyliezli z jaskyne,“ odvetil, „boli ste veľmi zamyslení a nezbadali ste môjho priateľa, ako vás sleduje na spiatočnej ceste k autu. Ukryl sa nablízku a začul, ako udávate šoférovi moju adresu. Len čo ste odfrčali, šiel mi zatelefonovať. Hneď som sa na vás prichystal. Z obloka mám výhľad na jeden úsek cesty do Veterného údolia. A ten váš starodávny rolls-royce so zlatými ozdobami poznať veľmi ľahko už zďaleka. Len čo som ho zbadal, pripravil som limonádu, potom som vybehol von a vkĺzol som do kríkov s mačetou v ruke, aby sa zdalo, že osekávam kríky. Pozoroval som vás, ako sa blížite po chodníku. V tej chvíli som si vlastne ešte nebol istý, ako sa k vám budem správať. Napokon som sa raz rozhodol, že budem k vám milý, ponúknem vám osviežujúci nápoj a pokúsim sa vzbudiť vo vás dojem, že v Strašidelnom zámku naozaj straší a že by ste sa ta vo vlastnom záujme nemali vracať.   Spomeňte si, prosím, že som sa všemožne snažil povedať vám tak málo neprávd, ako to len bolo možné. Pravdaže, povedal som, že Štefan Terrill je mŕtvy - ale on v mojej mysli naozaj bol mŕtvy. A ešte som povedal, že som sa zaprisahal nikdy viac neprekročiť prah zámku. Ani som neprekročil. Vchádzal a odchádzal som podzemnou chodbou. Keďže vchod do chodby bol v mojej klietke na vtáky, mohol som vkĺznuť do zámku a vykĺznuť z neho bez toho, že by si to niekto všimol. Dnes som sa tak ponáhľal, že som nechal otvorené dvere, a vtáky vleteli do podzemnej chodby.“

  Jupiter si opäť poťahoval spodnú peru.

  „Pán Terrill, tá cigánka, čo ste za nami poslali, aby nás vystríhala,“ povedal, „to bol váš priateľ Grant, preoblečený za starú cigánku, však?“

  „Správne, chlapče. Keď som sa dozvedel, že vy traja ste pátrači, hneď som vedel, že určite budete vytrvalí. A tak sa Karol prestrojil za cigánku a odkázal vám druhú výstrahu. Naozaj som dúfal, že vás zastraší a viac sa do zámku nevrátite.“

  „Práve to podnietilo moju zvedavosť, pán Terrill,“ povedal Jupiter zdvorilo. „Nikto pred nami nikdy podobné výstrahy nedostal. Čudoval som sa, prečo sme ich dostali práve my. Veď strašidlá nezvyknú ľudí vystríhať. Z toho som usúdil, že určite nejaká živá bytosť si neželá vidieť nás v blízkosti Strašidelného zámku. Keď som neskôr skúmal fotografie, ktoré zhotovil Bob, všimol som si, že brnenie v Hale ozveny nie je hrdzavé a že vo vašej knižnici vôbec nie je veľa prachu. Po toľkých rokoch by ho tam malo byť oveľa viacej. Vyzeralo to tak, akoby sa niekto tajne staral o všetky predmety v Strašidelnom zámku. A človekom, ktorému na zámku muselo najviac záležať, bol jeho majiteľ Štefan Terrill. Napokon som prišiel na to, že musíte žiť, pane. Je pravda, že ste ma dnes večer zviedli z pravej stopy, pretože keď ste nás chytili, predstierali ste, že patríte k bande medzinárodných pašerákov. Domnievam sa, že vy ste boli Arab, orientálec a Angličanka a pán Grant bol druhý Arab a stará cigánka. Je to tak?“

  „Áno, chlapče.“ Štefanovi Terrillovi sa zablyslo v očiach. „Použili sme niektoré z mojej veľkej zbierky parochní a kostýmov. Chcel som vám dať poriadnu príučku, aby ste si ju navždy zapamätali. Myslel som, že ak vám namiesto obyčajných strašidiel bude hroziť pomsta bandy pašerákov, vzdáte sa pátrania v Strašidelnom zámku. Boli ste naozaj čoraz dotieravej ši! No a to je už vlastne všetko. Chcete sa ešte na niečo spýtať?“

  „Ešte na veľa vecí,“ spustil teraz Peter. „Predovšetkým nám povedzte o tom oku, čo sa na nás prvý večer dívalo z obrazu.“

  „To bolo moje oko,“ povedal Štefan Terrill. „Za obrazmi je tajná chodba. A v tom obraze bola malá dierka.“

  „Ale keď sme neskôr s Bobom obraz prezerali,“ dokazoval Peter, „nebola v ňom nijaká dierka.“

  „Keď ste utiekli, zavesil som tam iný podobný obraz,“ odvetil Terrill. „Pre prípad, že by ste sa náhodou vrátili a chceli ho preskúmať.“

  „A čo Modrý prízrak?“ spýtal sa Peter. „A starý organ, vyludzujúci tie záhadné tóny? A Hmla strachu? A strašidlo v zrkadle? A studený prievan v Hale ozveny?“

  „Nerád vám to prezrádzam,“ povedal herec. „Je to tak, ako keď má kúzelník vysvetľovať, ako robí svoje triky. Potom už nie sú také zaujímavé. Ale vy ste si vydobyli právo, dozvedieť sa pravdu, a ak naozaj chcete...“

  „Myslím, že ja by som vedel vysvetliť niektoré z postupov, ktoré ste použili, pane,“ prerušil ho Jupiter. „Studený prievan bol prúd schladeného vzduchu, vháňaného dierou v stene. Záhadná hudba vychádzala z magnetofónu, na ktorý bol napojený amplión, umiestený za organom. Modrý prízrak bol pravdepodobne urobený z gázy, pokrytej svetielkujúcim náterom. Hmla strachu bol bezpochyby nejaký chemicky vyrobený dym, prerážajúci do tajnej chodby malými dierkami v stene.“

  „Máš pravdu, chlapče,“ pripustil Štefan Terrill. „Predpokladám, že keď si si už raz uvedomil, že za strašidelnými úkazmi sa skrýva ľudská činnosť, potom si už mohol ľahko uhádnuť, ako sa tie triky robia.“

  „Áno, pane,“ povedal Jupiter. „A strašidlo v zrkadle, to ste nám asi premietli z nejakého filmu. Ale jedna vec mi nie je jasná. Ako sa vám podarilo vyvolať v zámku ten pocit nervozity a strachu?“

  „Prosím vás, nežiadajte odo mňa, aby som vám povedal všetko,“ odvetil herec. „Niektoré svoje tajomstvá by som si rád nechal pre seba. Vypátrali ste toho dosť na to, aby ste mohli zničiť všetky moje plány... Chcem vám niečo ukázať. Pozrite!“

  Prudko otvoril dvere, v ktorých pred chvíľou zmizol, aby sa prestrojil zo strašného Šeptoša na Štefana Terrilla. Za dverami sa zjavila obliekáreň. Na stenách viseli kostýmy od výmyslu sveta a na stojanoch boli do výšky poukladané parochne. A v jednom kúte bola obrovská kopa okrúhlych plechových škatúľ, používaných na úschovu filmov.

  „Tu, v tejto miestnosti,“ povedal herec, „...tu je skutočný Štefan Terrill. Tie kostýmy. Tie parochne. Všetky tie filmy, uschované v plechových škatuliach. To som naozaj ja. Štefan Terrill je iba nástroj, ktorý pretváral tie kostýmy a parochne na neznáme postavy, aby poskytoval zábavu, plnú vzrušenia a pôžitku miliónom ľudí na celom svete. Dlhé roky bol Strašidelný zámok mojou poslednou pýchou. Tu sa mi ľudia nevysmievali - tu som im ešte vždy naháňal strach. A po celý ten čas som cvičil. Vyliečil som sa zo šušlania. Naučil som sa rozprávať hlbším hlasom. Teraz, keď chcem, viem hlasom napodobniť strašidlo, ženu, piráta, Araba, Číňana - a veľa iných postáv. Sníval som o návrate na filmové plátno.

  Ale prešli roky, a filmy, v akých som hrával, vyšli z módy. Teraz sa hrôzostrašné filmy uvádzajú často len preto, aby ľudí rozosmiali. K starým nemým filmom, čo vysielajú v televízii, pridávajú smiešne hlasy a zvuky, aby boli ešte komickejšie. A ja odmietam degradovať svoj talent len na zdroj lacného smiechu!“

  Pán Terrill bol veľmi vzrušený. Udieral si päsťou do dlane a ťažko dýchal. „Ale teraz mi už neostáva celkom nič. Už nemôžem byť ani prízrakom Strašidelného zámku. Aj o ten zámok ma oberú. Nemôžem byť ani Šeptošom. Naozaj neviem, čo si počnem.“

  Stíchol a snažil sa ovládnuť. A znova sa ozval Jupiter, ktorý si medzitým skoro rozmliaždil peru.

  „Pán Terrill,“ spýtal sa, „v tamtých škatuliach sú všetky vaše nádherné hrôzostrašné filmy, ktoré ste nakrútili a ktoré už dlhé roky nikto nevidel?“

  Herec prikývol a uprene sa naňho zahľadel.

  „Na čo myslíš?“ spýtal sa.

  „Mám výborný nápad, ako by ste mohli dostať zámok nazad a ďalej zabávať ľudí strašením,“ povedal Jupiter. „Viete...“

  A Jupiter, ako zvyčajne, prišiel na neuveriteľne dobrú myšlienku.

Devätnásta kapitola

Pán Hitchcock uzatvára dohodu

  Na druhé ráno ich Worthington viezol na rolls-royce do Hollywoodu navštíviť pána Hitchcocka. Jupiter bol akýsi namosúrený. Peter vedel, čo ho trápi. Jupiter bol ešte stále na seba napálený, lebo neuhádol, že Šeptoš a Štefan Terrill sú jedna a tá istá osoba.

  Chlapci šli navštíviť pána Hitchcocka sami dvaja, bez Boba, lebo ten na nešťastie musel predpoludním pracovať.

  „Len čo sa Worthington zmienil o tom, že tajná chodba pod Strašidelným zámkom je plná papagájov,“ vravel Jupiter, vychádzajúc zo svojich hlbokých úvah, „hneď som si uvedomil, že to musia byť papagáje pána Rexa... a že podzemná chodba musí vyúsťovať do klietky, kde chová vtáky a že Rex nechal náhodou otvorené dvere. A ešte stále som nepochopil, že Jonatán Rex je v skutočnosti pán Terrill.“

  „Na všetko ostatné si prišiel,“ povedal mu Peter. „Dokonca aj na to, že pán Terrill ešte žije, hoci si na čas stratil stopu. Mal by si byť na seba hrdý.“

  Ale Jupiter iba pokrútil hlavou.

  Tentoraz im už nerobilo starosti dostať sa k pánu Hitchcockovi. Vrátnik im pokynul, aby šli ďalej, a o chvíľu už sedeli v kancelárii slávneho režiséra.

  „Tak, mládenci,“ povedal hromovým hlasom pán Hitchcock. „Čo máte nové?“

  „Našli sme strašidelný dom, pane,“ odvetil Jupiter.

  „Ó? Naozaj?“ Režisér zdvihol komické obočie. „A aká mátoha tam straší?“

  „Je to smola,“ priznal sa Jupiter. „V zámku nestraší duch, ale živý človek.“

  „Hm. To je zaujímavé.“ Pán Hitchcock sa oprel o stoličku. „Tak mi všetko pekne porozprávajte.“

  Pozorne počúval ich rozprávanie. Keď Jupiter skončil, poznamenal: „Rád počujem, že Štefan Terrill žije. Na svoju dobu to bol veľký umelec. Ale priznám sa, že som zvedavý, ako vyvolával ovzdušie strachu, ktoré napĺňalo zámok a zachvacovalo každého, kto doň vkročil.“

  „Vravel, že nám to radšej nepovie, pane,“ odvetil Jupiter. „Ale ja verím, že to uhádnem. Preštudoval som jednu knihu, aby som pomohol strýkovi zmontovať organ, ktorý si kúpil, a náhodou som narazil na zmienku, že podzvukové vibrácie - príliš hlboké a nízke - majú zvláštny účinok na ľudskú nervovú sústavu. Som toho názoru, pane, že medzi píšťalami naschvál rozladeného organa pána Terrilla sú niektoré píšťaly, vyvolávajúce takéto hlboké vibrácie, ktoré pôsobia na ľudskú nervovú sústavu, a nie na sluch. V istej vzdialenosti účinok vibrácií môže človeka znervózňovať. Teda pocit úzkosti a strachu je pravdepodobne ich dôsledkom. No, prirodzene, ich účinok sa nešíri mimo zámku; tento fakt mi skutočne moji priatelia jedného večera overili.“

  Peter zagánil na svojho zavalitého kamaráta. Tak preto Jupiter naliehal, aby ešte v ten večer navštívil s Bobom Strašidelný zámok! Mal sto chutí utrúsiť nejakú uštipačnú poznámku, ale to už znovu hovoril pán Hitchcock.

  „Chlapče,“ povedal, „urobil si zrejme dobrú vec, keď si vypátral tajomstvo Strašidelného zámku. No teraz, keď sa ti to podarilo, čo bude s Terrillom? Nevidí sa mi, že by si mu bol preukázal nejakú láskavosť odhalením jeho tajomstva.“

  Jupiter sa pomrvil na stoličke.

  „Pán Terrill má istý plán,“ povedal. „Zdá sa, že je ním skutočne veľmi nadšený. Pôjde vraj do banky s peniazmi, ktoré si ušetril chovom papagájov, a dohodne sa o opätovnej kúpe zámku. Som presvedčený, že keď im predostrie svoj plán, požičajú mu chýbajúcu sumu. Viete, najprv sa znovu zjaví ako Štefan Terrill, dlho nezvestná filmová hviezda, a nasťahuje sa späť do zámku. Samozrejme, budú o tom písať vo všetkých novinách.“

  „To áno,“ prisvedčil pán Hitchcock, prezerajúc si zvrchu Jupitera. „A čo ďalej?“

  „Potom sprístupní zámok širokej verejnosti za určitý poplatok. V súkromnej premietacej sieni bude uvádzať svoje staré hrôzostrašné filmy. Ďalej dovolí návštevníkom, aby si poprezerali celý zámok, ktorý ponechá skoro presne v tom istom stave, ako je dnes. Turisti sa budú hrnúť v celých húfoch, aby sa pobavili na filmoch a okúsili aj trochu hrôzy z Hmly strachu a iných zariadení, ktoré pán Terrill inštaloval v zámku, aby poskytol ľuďom neškodné vzrušenie. Pán Terrill bude tiež predvádzať v rozličných kostýmoch portréty príšerných postáv, ktoré kedysi predstavoval vo svojich najslávnejších filmoch. Určite to bude mať veľký úspech.“

  „Hm,“ pán Hitchcock si premeriaval zavalitého mládenca. „Mám podozrenie, mladý Jones, že na pláne, ktorý si mi práve predložil, sa tvorivo podieľala tvoja mladá fantázia. Ale nechajme to. Traja pátrači vykonali záslužnú prácu, aj keď sa im nepodarilo nájsť mi dom, v ktorom straší pravé strašidlo. Dodržím slovo a uvediem rozprávanie o vašom prípade, ak vám ho niekto napíše.“

  „Ďakujem vám, pane,“ povedal Jupiter. „Pre Troch pátračov to bude znamenať veľmi veľa.“

  „Ak je to nejaká útecha,“ pokračoval pán Hitchcock, „poviem vám, že nájsť dom, v ktorom naozaj straší, je také ťažké, že som sa toho zvláštneho plánu nakoniec musel vzdať. Ale povedzte mi, čo mienite robiť ďalej?“

  Peter bol v pokušení ozvať sa prvý a povedať, že po vzrušujúcich chvíľach, ktoré zažili v Strašidelnom zámku, si naplánovali trochu odpočinku a pokoja. Ale Jupiter ho predbehol.

  „Sme pátrači, pán Hitchcock, začneme teda hneď hľadať nový prípad.“

  Režisér si ho premeral ostrým pohľadom.

  „Dúfam, že nemienite prísť znova za mnou a žiadať ma, aby som uviedol váš druhý prípad, ak nejaký dostanete. Alebo áno?“ spýtal sa.

  „Nie, pane,“ povedal Jupiter dôstojne. „Vôbec som na to nepomyslel. Keby ste však boli ochotný...“

  „Nie tak zhurta, chlapče!“ ozval sa hromovým hlasom pán Hitchcock, a Jupiter sa zháčil. „Nič také som nepovedal. Nič také. Rozumel si?“

  „Áno, pane,“ odvetil Jupiter pokorne.

  Režisér sa naňho chvíľku chmúrne díval a potom pokračoval:

  „Zišlo mi na um, že mám pre vás prípad. Jednému môjmu priateľovi, bývalému predstaviteľovi shakespearovských postáv, sa stratil papagáj. Veľmi na ňom lipol. Polícia mu zrejme nevie pomôcť. Vy ste ukázali - to musím priznať - určitú vynaliezavosť. Azda mu pomôžete papagája nájsť. Iba že by,“ zamyslene pozrel na Jupitera a Petra, „honba za strateným papagájom bola príliš nedôstojná úloha pre Troch pátračov.“

  „Ale kdeže!“ ozval sa tentoraz Peter. Ak sa už mali pustiť do nejakého prípadu, poskytlo by mu hľadanie strateného papagája zrejme práve toľko vzrušenia, koľko si ho v tejto chvíli želal. „Naším heslom je: Vypátrame všetko.“

  „Radi sa vynasnažíme pomôcť vášmu priateľovi, pane,“ sľúbil Jupiter.

  Pán Hitchcock sa usmieval. Bol to úsmev, za ktorým sa možno skrývali nejaké tajné myšlienky, ale chlapci si tým neboli istí.

  „Ak je to tak,“ povedal, „uvediem aj tento váš prípad.“

  „Ďakujeme, pane!“ zvolali obaja jednohlasne.

  „Ale len pod jednou podmienkou!“ rázne dodal režisér. „Musí to byť prípad, ktorý stojí za to, aby sa o ňom písalo. Pochopiteľne, jednoduché nájdenie strateného papagája, aj keď je to papagáj, ktorý sa zajakáva, nie je dostatočným dôvodom na napísanie knihy. Ak sa ukáže, že prípad bol jednoduchý a ľahký, ja, prirodzene, nebudem mať viac do činenia ani s ním, ani s Tromi pátračmi.“

  „Vravíte, že sa papagáj zajakáva?“ spýtal sa Jupiter a od záujmu mu až oči zažiarili.

  „Áno,“ potvrdil režisér. „Rozumeli ste všetkému, čo som vám povedal?“

  „Áno, pane!“ odvetil Jupiter. „Ešte nikdy som nepočul o papagájovi, čo sa zajakáva. Poď, Peter, dostali sme druhý prípad!“

  „Moment!“ zarazil ich pán Hitchcock a chlapci zastali. „Myslím, že vám pomôže, keď vám dám meno a adresu svoj ho priateľa.“ Napísal niečo na kúsok papiera. „Tu je.“

  „Ďakujeme,“ povedal Jupiter. Vopchal si papier do vrecka a už sa s Petrom rozbehli k dverám. Ale prv než odišli, Jupiter sa ešte obrátil a povedal: „Oznámime vám, ako sme si s tým poradili.“

  Pán Hitchcock s úsmevom hľadel za nimi. Ako rozprávka, pomyslel si - Tajomstvo Strašidelného zámku.

TRAJA PÁTRAČI

2

ZÁHADA ZAJAKAVÉHO
PAPAGÁJA

Text Robert Arthur

Úvod

 Po druhý raz uvádzam trojicu chlapcov, ktorí sa nazývajú Traja pátrači. Nepredpokladal som, že to budem ešte raz robiť. Pravdu povediac, myslel som, že sa mi raz navždy podarilo vyčiarknuť ich zo svojho života. Lenže...

 Radšej by som sa však nepúšťal do podrobností. Stačí, keď ich uvediem, ako som sľúbil. Vy, ktorí ste čítali o ich prvom prípade, o Tajomstve Strašidelného zámku, už všetko viete. Celý môj úvod môžete pokojne preskočiť a prejsť rovno k hlavnej časti, vrelo vám to odporúčam.

 Ale svoju povinnosť si splním voči vám, noví čitatelia.

 Trojicu chlapcov, ktorí sa nazývajú Traja pátrači, tvoria Bob Andrews, Peter Crenshaw a Jupiter Jones. Všetci žijú v meste Rocky Beach, na pobreží Tichého oceánu, niekoľko kilometrov od Hollywoodu. Bob je pomerne chudý, svetlovlasý, je poslušný a svedomitý, ale má dobrodružnú povahu. Peter je vysoký, sval­natý, býva nervózny skôr, ako sa niečo začne diať, ale keď k niečomu príde, dá sa na neho spoľahnúť. Jupiter Jones je...

 Nuž, vedel by som napísať veľa o tom, aký je Jupiter Jones, ale jeho priatelia by nemuseli so mnou súhlasiť. Dovoľte mi povedať o ňom len toľko, že je územčistý, pevne stavaný a že má okrúhlu tvár, na ktorej sa niekedy vie objaviť nahlúply výraz, ale za ktorou sa v skutočnosti skrýva bystrá a často prenikavá myseľ.

 Zatiaľ čo Bob Andrews a Peter Crenshaw žijú u svojich rodi­čov, Jupiter žije u tety a strýka, pretože obidvoch rodičov stratil v útlom detstve. Ako dieťa bol neobyčajne bacuľatý a vystupoval v televíznom seriáli o humorných deťoch pod menom Tučibomba. Dodnes sa mu to meno protiví a neznáša, keď sa mu smejú.

 V súťaži, ktorú usporiadala miestna požičovňa áut, vyhral Ju­piter na tridsať dní pozlátený sedan rolls-royce i so šoférom. Keď takto získal dopravný prostriedok, taký potrebný tu v Kalifornii, kde sú veľké vzdialenosti, on i jeho priatelia si založili firmu Traja pátrači, aby lúštili všetky záhady, hádanky, rébusy alebo tajom­stvá, s ktorými sa stretnú.

 Základňou ich činnosti je Jonesov bazár, skvelá zberňa použi­tých vecí, ktorú vedú Titus a Matilda Jonesovci, Jupiterov strýko a teta. Ich Hlavným stanom je starý, asi desať metrov dlhý obytný príves, v ktorom si zariadili kanceláriu, tmavú komoru a maličké laboratórium a ktorý je ukrytý pred nepovolanými zrakmi za navŕšenými kopami obyčajného odpadu, takže sa doň musí vchá­dzať tajnými chodbami, ktoré si vybudovali.

 Teraz, keď som vám toho toľko narozprával, prenechávam ostatné na vás. Zriekam sa ďalšej zodpovednosti. Čítajte ďalej na vlastné riziko!

Prvá kapitola

Volanie o pomoc

  „Pomoc!“ ozval sa zreteľný, ale akosi čudne tlmený hlas. „Pomoc! Pomoc!“

  Zakaždým, keď výkrik zvnútra starého rozpadávajúceho sa domu preťal ticho, Petrovi Crenshawovi prebehli po chrbte zimomriavky. Potom volanie prešlo do akéhosi čud­ného utíchajúceho bublania, čo bolo ešte horšie.

  Vysoký hnedovlasý chlapec kľačal za hrubým palmovým pňom a hľadel na krivolaký, štrkom vysypaný chodník pri dome. On i jeho spoločník Jupiter Jones boli už blízko domu, keď ich prvý výkrik prinútil ukryť sa do krovia.

  Jupiterova územčistá postava sa krčila za kríkom na dru­hej strane chodníka, odkiaľ hľadel na dom. Čakali na ďalšie zvuky. Teraz však starý dom v španielskom slohu stál ticho na konci zanedbanej záhrady, ktorá rástla ako malá tro­pická džungľa.

  „Jupiter!“ zašepkal Peter. „Bol to muž, alebo žena?“

  Jupiter potriasol hlavou. „Neviem,“ zašepkal. „Možno ani muž, ani žena.“

  „Čože?“ Peter preglgol. Dieťa to určite nebolo, a ak to nebol ani muž, ani žena, neostávalo mu nič iné, len prestať o tom rozmýšľať.

  Obidvaja čakali. V Hollywoode bola únavná a vyčerpá­vajúca letná horúčava.

  Všade okolo nich rástli nadivoko palmy, kríky a kvety. Voľakedy to bola pekná záhrada, ale roky zanedbáva­nia ju premenili na divočinu. Ani dom za ňou nebol udržia­vaný.

  Býval v ňom Malcolm Fentriss, shakespearovský herec, teraz už na penzii, veľmi dobrý priateľ Alfréda Hitchcocka, známeho režiséra napínavých a hrôzostrašných filmov a televíznych programov. Títo dvaja chlapci prišli ako pát­rači, aby pomohli pánu Fentrissovi nájsť strateného papa­gája. Pán Hitchcock sa im zmienil o tom, že herec stratil papagája a veľmi by ho chcel získať späť.

  Potom sa ozvalo to nečakané volanie o pomoc. Chlapci sa krčili v kroví a čakali, čo sa stane.

  „Pána, Jupiter!“ povedal Peter potichu. „Iba sme začali hľadať strateného papagája, ešte sme sa nedostali ani k domu, a už niekto kričí o pomoc! Dúfam, že nás nečaká podobný prípad ako minule.“

  „Naopak,“ zašepkal jeho zavalitý priateľ, „začína sa to veľmi sľubne. Teraz je všade ticho. Lepšie bude, ak sa priblížime k domu a zistíme, čo sa deje.“

  „Veľmi sa mi do toho domu nechce,“ povedal Peter. „Vyzerá, akoby v ňom bolo veľa zamknutých miestností, ktoré neslobodno otvoriť.“

  „Veľmi dobrý opis,“ odvetil Jupiter. „Nezabudni to po­vedať Bobovi, keď sa vrátime do Hlavného stanu.“

  Bob Andrews bol tretím členom firmy. Mal na starosti záznamy z ich prípadov a robil potrebné výskumy.

  Jupiter sa začal zakrádať k domu. Pohyboval sa medzi kríkmi a kvetmi tak opatrne, že ani len vetvičkou nepo­hol. Peter išiel zarovno s ním po druhej strane chodníka. Keď boli asi tridsať metrov od domu, niečo chytilo Petra za nohu a strhlo k zemi. Chcel sa vyslobodiť, no neviditeľná ruka ho zovrela ešte tuhšie a potiahla nazad. Od strachu zbledol ani mŕtvola a márne sa snažil zistiť, kto alebo čo ho to chytilo.

  „Jupiter!“ vyrazil zo seba. „Niečo ma chytilo!“

  Jupiter sa napriek svojej zavalitosti pohyboval rýchlo. Prefrkol cez chodník a bol pri Petrovi skôr, ako ten stačil dopovedať.

  „Čo je to?“ bedákal Peter a gúľal očami po svojom pria­teľovi. „Niečo ma ťahá preč. Nie je to boa? V tejto záhrade sa môže skrývať hocičo.“

  Na Jupiterovej okrúhlej, rozhodnej tvári sa objavil nezvy­čajne vážny výraz.

  „Je mi veľmi ľúto, že ti to musím povedať,“ ozval sa, „ale chytil ťa neobyčajne zlý druh Vitis vinifera.“

  „Rob niečo!“ jačal Peter. „Nedovoľ vitis, alebo čo to je, aby ma držalo!“

  „Mám nôž,“ povedal Jupiter. „Urobím, čo budem môcť.“ Vytiahol svoj drahocenný švajčiarsky nôž s ôsmimi nožíkmi. Potom pevne chytil Petrovu nohu. Peter cítil, ako Jupiter nebojácne seká nožíkom. Zovretie na členku povolilo. Pe­ter sa ihneď prevalil a vyskočil na rovné nohy.

  Jeho spoločník stál za ním so širokým úškrnom a odkladal si nôž. Ťažké prúty viniča, prerezané v strede, sa pohojdávali hore-dolu pri zemi.

  „Stúpil si do skrúteného viniča,“ vysvetľoval Jupiter. „Čím silnejšie si sa mykal, tým silnejšie ťa vinič ťahal na­späť. Bola to veľmi dobrá skúška. Ani jeden z vás nerozmýš­ľal. Vinič nemôže, a ty si podľahol panike namiesto toho, aby si začal uvažovať.“

  Jupiter mal vo zvyku takto rozprávať. Peter bol na to navyknutý.

  „Dobre, dobre,“ povedal Peter zahanbene. „Som panikár. To volanie o pomoc ma vyviedlo z rovnováhy.“

  „Panika je nebezpečnejšia ako nebezpečenstvo samo,“ vyhlásil Jupiter. „Strach zbavuje človeka schopnosti rozho­dovať sa. Ničí... ničí... Ach!“

  Ako sa tak Peter pozeral na Jupitera, zdalo sa mu, že jeho spoločník prejavuje všetky príznaky strachu, o ktorom práve hovoril. Zrazu zbledol. Vytreštil oči a otvoril ústa. Vyzeral, akoby hľadel na niečo za Petrovým chrbtom.

  „Si dobrý herec, Jupiter,“ povedal Peter. „Toto je naj­lepšie znázornenie strachu, aké som kedy videl. A teraz, čo povieš na to, keby sme...“

  Obrátil sa a zbadal, na čo sa pozeral Jupiter. Slová sa mu zasekli v hrdle. Jupiter nehral. Tučný muž, ktorý stál oproti nim s veľkou staromódnou pištoľou v ruke, by vydesil kaž­dého.

  Tučný muž mal okuliare, za ktorými jeho oči vyzerali veľké a okrúhle ako oči nejakej obrovskej ryby v akváriu. Slnečné lúče sa odrážali od skiel a zdalo sa, akoby oči spoza nich vrhali ohnivé iskry.

  „No tak, chlapci,“ ozval sa tučný muž a zamával pištoľou. „Poďme do domu. Tam si zistíme, čo za neplechu ste tu chceli vyvádzať. Tak poďme!“

  Petrovi a Jupiterovi od strachu vyschlo v hrdle. Váhavý­mi krokmi sa vliekli pred ním po štrkovitom chodníku k pochmúrnemu, rozpadávajúcemu sa domu.

  „Nepokúšajte sa utiecť, chlapci!“ varoval ich tučný muž. „Oľutovali by ste!“

  „Neutekaj, Peter,“ zašepkal Jupiter. „To by bolo to naj­horšie, čo môžeme urobiť. Chceme presvedčiť pána Fentrissa, že sme tu úradne.“

  „Nebudem utekať,“ šepkal Peter. „Nohy sa mi tak trasú, že mám pocit, akoby som sa práve teraz učil chodiť.“

  Štrk im škrípal pod nohami. Pod veľkou váhou tučného muža však vydával taký zvuk, že Petrovi naskakovala husia koža. Takmer bol rád, keď už vkročili na vydláždený dvor a zastali pred obrovským vchodom.

  „Teraz otvorte dvere,“ prikázal tučný muž, „a vstúpte. Pamätajte si, že mám prst na kohútiku. Obráťte sa na­pravo. Vstúpte do izby a sadnite si oproti dverám.“

  Jupiter stlačil kľučku. Dvere sa otvorili do tmavej chodby. Peter sa vzchopil a obidvaja vstúpili, zabočili do­prava a vošli do veľkej miestnosti, zapratanej knihami, no­vinami a starým nábytkom. Oproti bolo niekoľko veľkých kožených kresiel. Prešli cez izbu a posadili sa.

  Tučný muž stál a spokojne sa na nich pozeral. Fúkol do hlavne pištole, akoby ju čistil po vystrelenej guľke.

  „Teraz,“ povedal, „bude najlepšie, keď mi vysvetlíte, aké huncútstvo ste mali za lubom, keď ste sa tak potmehúdsky zakrádali cez záhradu k môjmu domu.“

  „My sme vás len prišli navštíviť, pán Fentriss,“ odvetil Jupiter. „Viete...“

  Ale tučný muž mu nedal dohovoriť. Položil si prst na nos a prefíkane na nich pozrel.

  „Iba navštíviť?“ opýtal sa. „Prečo ste sa teda zakrádali ako Indiáni od stromu k stromu? Ako zlodeji! Ako vraho­via!“

  „Počuli sme niekoho volať o pomoc,“ vyhŕkol Peter. „Keď sa to stalo, skryli sme sa za stromy, aby sme videli, čo sa robí.“

  „Ach,“ tučný muž zošpúlil pery. „Tak to ste počuli? Ako niekto volá o pomoc?“

  „Pozrite,“ vysvetľoval Jupiter, „poslal nás sem pán Al­fréd Hitchcock. Povedal nám, že sa vám stratil papagáj a že polícia vám ho nechce hľadať. My sme pátrači a prišli sme vám pomôcť nájsť toho strateného vtáčika.“

  Siahol do vrecka a vybral jednu z ich úradných navštíveniek, na ktorej bolo vytlačené:

TRAJA PÁTRAČI

VYPÁTRAME VŠETKO

? ? ?

Prvý pátrač - Jupiter Jones

Druhý pátrač - Peter Crenshaw

Záznamy a výskum - Bob Andrews

  „Ja som Jupiter Jones,“ predstavil sa Jupiter. „Toto je môj spoločník Peter Crenshaw.“

  Tučný muž vzal navštívenku a prezeral si ju. „Pátrači? A čo znamenajú tie otázniky? Pochybujete o svojich schop­nostiach?“

  Peter čakal túto otázku. Skoro každý sa pýtal na tie otázniky. Vymyslel ich Jupiter, aby upútal pozornosť ľudí.

  „Otáznik, ináč známy ako opytovacie znamienko,“ vy­svetľoval Jupiter, „označuje neznáme veci, nezodpovedané otázky a nevyriešené hádanky. Našou úlohou je zodpovedať otázky, rozlúštiť hádanky a vypátrať záhady, ktoré nám prídu pod ruku. Teda otázniky sú symbolom Troch pátra­čov.“

  „Rozumiem, rozumiem,“ odvetil pán Fentriss a vopchal si navštívenku do vrecka. „A tak ste prišli rozlúštiť záhadu strateného papagája.“

  Usmial sa na nich. Petrovi na okamih trochu stúpla ná­lada. Ale pri ďalších slovách poklesla tak hlboko ako nikdy predtým.

  „Rád by som tomu veril. Ste celkom milí chlapci, ale myslím, že by ste už mali ísť, aby vás rodičia nehľadali,“ povedal tučný muž.

  Vybral si opatrne z vrecka cigaru a vložil si ju medzi zuby. Potom namieril pištoľou na nich a potiahol kohútik.

  Ozvalo sa hlasné cvaknutie. Pri ústí pištole sa objavil jasný modrý plameň. Pán Fentriss si priložil oheň k cigare, silno potiahol, aby sa zapálila, potom sfúkol plameň a polo­žil pištoľ na stôl.

  ,Fíha,' pomyslel si Peter, ,zapaľovač' Krv, ktorá mu v tej hroznej chvíli stuhla v žilách, začala znovu prúdiť.

  „Gratulujem, chlapci!“ povedal pán Fentriss veselo. „Skúšku ste zložili na výbornú. Aj napriek môjmu úsiliu zastrašiť vás, držali ste sa chlapsky. Dovoľte mi potriasť vám ruky.“

  Podišiel k nim a stisol im ruky. Stisk ruky mal veľmi silný. Zachichotal sa, keď im pomáhal vstať.

  „Som na vás hrdý,“ vyhlásil. „Dospelý muž by dostal strach z mojej nevraživosti. Zavolám svojmu priateľovi Al­frédovi, že svoju prácu beriete skutočne vážne a nehráte sa len tak na detektívov.“

  „To znamená...“ ozval sa Jupiter a iba Peter zbadal, že sa mu nedarí hovoriť tak pokojne ako inokedy, „to zna­mená, že pán Hitchcock vám telefonoval, že prídeme, a chcel, aby ste nás vyskúšali?“

  „Presne tak!“ pán Fentriss si pomädlil ruky. „Povedal mi, aby som vás čakal, trochu vás nastrašil a vyskúšal vašu smelosť. Prejavili ste výnimočnú odvahu. Lenže nemám pre vás nijakú robotu.“

  „Teda nezmizol vám papagáj?“ opýtal sa Peter. „Pán Hitchcock nám predsa povedal, že ste z toho veľmi skormútený.“

  „Áno, stratil sa,“ odvetil pán Fentriss. „A naozaj som bol preto veľmi nešťastný. Ale vrátil sa. Práve dnes ráno vletel oblokom, ktorý som preň nechal otvorený. Drahý Billy, ako ma len potrápil.“

  „Billy?“ opýtal sa Jupiter. „Tak sa volá papagáj?“

  „Áno. Billy Shakespeare, skrátene z William Shakespeare.“

  „A čo to volanie o pomoc?“ opýtal sa Peter. „Ozývalo sa z tohto domu a...“

  „Ste veľmi podozrievaví. Prirodzene,“ zahundral pán Fentriss. „Ale to bol Billy. Ten nezbedník je tak trochu hercom. Naučil som ho, aby predstieral, že je vo väzení - za mrežami svojej klietky, a on sa zabáva tým, že volá o po­moc.“

  „Nemohli by sme ho vidieť?“ opýtal sa Jupiter. „Musí to byť veľmi nadaný vták.“

  „Ľutujem.“ Tvár pána Fentrissa sa zachmúrila. „Billy už tak vystrájal, že som musel prikryť klietku handrou, práve keď ste prišli. Keby som ju teraz dal dolu, začal by znovu.“

  „Myslím, že tu nemáme po čom pátrať,“ sklamane pove­dal Jupiter. „Pôjdeme, pán Fentriss. Som rád, že sa váš papagáj vrátil.“

  „Ďakujem vám, chlapci,“ lúčil sa s nimi tučný muž. „Nechám si vašu navštívenku. Keď budem potrebovať roz­lúštiť nejakú záhadu, oznámim to Trom pátračom.“

  Odprevadil ich k dverám. Peter a Jupiter sa pustili krivolakým chodníkom, ktorý viedol neprehľadnou záhra­dou.

  „Musím priznať, že som sklamaný,“ povedal Jupiter. „Prípad sa začínal veľmi sľubne. Opustený dom, volanie o pomoc, zlý muž... Veľa som si od toho sľuboval.“

  „Druhý pátrač má na to iný názor,“ namietol Peter. „Mne osobne stačí naháňať sa len za strateným papagájom. Nepotrebujem nijaké volanie o pomoc, ani zlých tuč­ných mužov. Na všetko treba ísť postupne.“

  „Asi máš pravdu,“ súhlasil Jupiter, ale neznelo to pre­svedčivo.

  Mlčky sa uberali k ceste, ktorá viedla dosť starou, ošar­panou štvrťou Hollywoodu. Veľké domy, ďaleko od seba, pomaly chátrali, lebo majitelia nemali prostriedky na ich udržiavanie.

  Pri chodníku stál rolls-royce s pozláteným zariadením. Toto pekné auto aj s Worthingtonom - anglickým šoférom - patrilo na tridsať dní Jupiterovi za výhru v súťaži.

  „Myslím, že bude lepšie, keď pôjdeme domov, Worthington,“ povedal Jupiter, keď si s Petrom sadli dozadu do luxusného starého auta. „Papagáj sa sám vrátil.“

  „Dobre, pán Jones,“ povedal Worthington so spevavým anglickým prízvukom.

  Auto sa pohlo dopredu a začalo sa obracať. Jupiter zatiaľ uprene hľadel cez okno na záhradu pána Fentrissa. Dom nebolo vidieť, lebo bol skrytý za palmami a kvitnúcimi krík­mi.

  „Peter,“ ozval sa náhle Jupiter, „prosím ťa, prezri si sta­rostlivo okolie. Niečo nie je v poriadku, ale neviem zistiť čo.“

  „Aké okolie?“ opýtal sa Peter. „Myslíš záhradu?“

  „Záhradu, súkromnú cestu, všetko. Cítim, že tu niečo nesedí.“

  „Chceš povedať, že tu niečo nesedí, a ty nemôžeš na to prísť?“

  Jupiter prikývol, poťahujúc si spodnú peru, čo zname­nalo, že tuho rozmýšľa.

  Peter skúmal pohľadom okolie a záhradu. Všetko sa mu pozdávalo, okrem záhrady, v ktorej by bolo treba pracovať celý mesiac, vo dne v noci, aby sa dala do poriadku. Na súkromnej ceste ležalo plno palmových listov. Auto ich mliaždilo kolesami. To však nič neznamenalo.

  „Ja nič nevidím,“ oznámil. Ale Jupiter akoby ho nepočul. Petrov zavalitý kamarát pozeral zadným oblokom, ako sa vzďaľujú, a stále si štípal prstami spodnú peru a zúrivo premýšľal.

  Prešli takmer desať blokov, keď sa Jupiter zrazu obrátil.

  „Worthington!“ vykríkol. „Musíme sa vrátiť. Rýchlo!“

  „Dobre, pán Jones.“ Šofér šikovne obrátil auto. „Ide sa späť.“

  „Čo je, Jupiter!“ protestoval Peter. „Čo sa ti porobilo? Prečo sa vraciame?“

  „Pretože teraz viem, v čom je chyba,“ povedal Jupiter a okrúhla tvár mu blčala vzrušením. „Do domu pána Fen­trissa nevedú nijaké telefónne drôty.“

  „Nijaké telefónne drôty?“ Peter sa snažil pochopiť, kam tým jeho spoločník mieri.

  „Elektrické vedenie áno, ale telefónne drôty nie,“ pove­dal Jupiter. „A pán Fentriss jasne povedal, že pán Hitchcock mu telefonoval o našom príchode. To bola lož. Ak bola toto lož, pravdepodobne bola lož aj všetko ostatné, čo nám povedal.“

  „Lož?“ Peter potriasol hlavou. „Prečo by klamal?“

  „Pretože to nebol pán Fentriss!“ odvetil Jupiter. „Bol to podvodník. Pán Fentriss bol ten, ktorého sme počuli volať o pomoc.“

Druhá kapitola

Zajakavý papagáj

  Veľký rolls-royce sa hnal dolu kľukatou cestou. Keď minuli deväť blokov, Peter a Jupiter zbadali malé čierne auto zahraničnej značky, ako vychádza zo súkromnej cesty a obracia sa k nim. Nabralo rýchlosť a prehnalo sa popri nich. Stačili si všimnúť len postavu muža za volantom. Bol to veľmi tučný muž s veľkými okuliarmi. Nevideli mu dobre do tváre, pretože ju mal odvrátenú.

  „Veď je to pán Fentriss!“ vykríkol Peter.

  „Mýliš sa. To je muž, ktorý sa vydával za pána Fentrissa,“ povedal Jupiter. „Nech nám nezmizne, Worthington! Sle­dujte ho, kam ide.“

  „Áno, pán Jones,“ povedal šofér a zabrzdil. Začal sa obracať. Peter pozrel pochybovačne za rýchlo miznúcim zahraničným vozom.

  „Čo urobíme, ak ho chytíme?“ opýtal sa. „Nemáme proti nemu nijaké dôkazy. Okrem toho, možno pán Fentriss po­trebuje našu pomoc.“

  Jupiter zaváhal, zmietajúc sa medzi túžbou sledovať uni­kajúceho podvodníka a pomôcť niekomu, kto ich možno potrebuje. Potom prikývol.

  „Máš pravdu,“ súhlasil. „Najprv musíme zistiť, či je pán Fentriss v poriadku. Poďme k jeho domu,“ požiadal Worthingtona.

  Šofér pokračoval po hradskej, až kým neprišli k súkrom­nej ceste pána Fentrissa, z ktorej sa vynorilo zahraničné auto. Worthington zabočil na ňu a pribrzdil veľký voz na úzkej ceste lemovanej palmami a kríkmi, ktoré sa ho zľahka dotýkali. Prišli až k zadnému vchodu starého domu, ktorý Peter s Jupiterom pred niekoľkými minútami opustili.

  „Peter,“ povedal Jupiter potichu. „Povedz mi, všimol si si niečo na tom zahraničnom aute, ktoré prešlo popri nás?“

  „Bol to dvojdverový ranger, športový model, veľmi dobré anglické auto,“ odvetil Peter. „Skoro nové. Malo kaliforn­ské číslo. Zapamätal som si iba, že sa končilo na 13.“

  „Vy ste si nevšimli číslo, Worthington?“ opýtal sa Jupi­ter.

  „Ľutujem, pán Jones,“ odpovedal šofér. „Dával som po­zor na cestu, a nevšimol som si auto bližšie. Viem len to, že to bol ranger a že mal červené kožené poťahy.“

  „Nuž vieme aspoň niečo. Neskôr sa pustíme do hľadania tučného muža a jeho auta,“ vyhlásil Jupiter a vyskočil z auta. „Poďme sa pozrieť, či je pravý pán Fentriss vnútri.“

  Peter išiel za ním a rozmýšľal o tom, ako len Jupiter nájde toto celkom obyčajné auto medzi miliónmi áut v juž­nej Kalifornii. Cítil však, že Jupiter nájde na to nejaký spôsob.

  Zrazu Peter a jeho zavalitý priateľ zastali. Z pochmúrne­ho starého domu sa ozvalo ďalšie volanie o pomoc.

  „Pomoc!“ hlas bol slabý a pridusený. „Prosím vás, po­môžte mi! Rýchlo, kým...“ Hlas celkom zanikol.

  „Ako keby umieral,“ zašepkal Peter. „Poďme!“

  Zamieril dlhými krokmi k zadným dverám. Boli pootvo­rené, akoby ich tučný muž v náhlivosti zabudol zavrieť. Vstúpili žmurkajúc, pokiaľ si ich oči neprivykli na šero.

  Chvíľu stáli a počúvali.

  V tichu sa neozýval nijaký zvuk, okrem slabého vŕzgania starej dosky.

  „My sme boli v tamtej miestnosti,“ povedal Jupiter a ukázal na koniec chodby. „Bolo by lepšie, keby sme to skúsili na opačnej strane domu.“

  Ponáhľali sa na koniec chodby a skúsili dvere napravo. Otvorili sa do veľkej staromódnej obývačky s obrovskými klenutými oblokmi.

  „Kto je tam?“ opýtal sa slabý hlas a zdalo sa, akoby prichádzal od veľkej rastliny, ktorá stála vo výklenku okna. Fialový kvet sa kolísal a Peter mal čudný pocit, že sa s nimi rozpráva.

  „Prišiel niekto?“ akoby sa kvet opýtal.

  Za kvetináčom, v ktorom bol zasadený kvet, Peter zazrel niečo schúlené, takmer celkom skryté pod popínavými lis­tami.

  „Tadiaľto!“ vykríkol Peter. Niekoľkými skokmi bol pri vyčerpanom, dosť chudom mužovi, ktorý ležal na bo­ku, ruky aj nohy mal zviazané a v ústach vopchanú handru.

  „Všetko je v poriadku, pán Fentriss,“ povedal. „My vás rozviažeme.“

  Uzly sa dali celkom ľahko rozviazať. Handry v ústach sa pán Fentriss už zbavil sám. Opierajúc sa o Petra a Jupitera, dostal sa ku koženému gauču a natiahol sa naň.

  „Ďakujem vám, chlapci,“ zašepkal. „O chvíľu budem v poriadku.“

  Jupiter sa tváril vážne. Pritiahol si kreslo a sadol si.

  „Pán Fentriss,“ ozval sa. „Myslím, že by sme mali zavolať políciu.“

  Muž sa znepokojene pozrel. „Nie, nie!“ vykríkol. „Aj tak nemôžeme. Nemám telefón.“

  „Môžeme zavolať z auta, pane. Máme prenosný telefón.“

  „Nie,“ trval na svojom pán Fentriss. „Ale...“ prevalil sa a oprel sa o lakeť, aby sa pozrel na zavalitého chlapca. „Kto ste? Ako ste sa sem dostali?“

  Jupiter mu podal jednu z úradných navštíveniek Troch pátračov a vysvetlil mu, že ich sem poslal Alfréd Hitchcock.

  „To je od Alfréda milé,“ povedal pán Fentriss.

  „Určite nechcete, aby sme zavolali políciu?“ opýtal sa Jupiter. „Samozrejme, ak si želáte, aby sme sa pokúsili nájsť vášho papagája, Traja pátrači sú vám k službám. Ale prepadli vás, zviazali a...“

  „Nie!“ povedal pán Fentriss. „Budem veľmi šťastný, ak vy, chlapci, prevezmete tento prípad. Cítim, že vám môžem dôverovať. Už som bol na polícii. Najprv mi povedali, že môj papagáj pravdepodobne odletel. Ale keď som trval na svojom, začali robiť narážky, že odkedy som hercom, chcem len upútať pozornosť.“

  „Rozumiem, pane,“ prikývol Jupiter. „Mohli by si mys­lieť, že toto je len váš ďalší trik.“

  „Áno, chlapče,“ vydýchol si pán Fentriss. „A preto - nijaká polícia. Musíte mi to sľúbiť.“

  Prisľúbili mu to a Jupiter zisťoval ďalšie veci, týkajúce sa strateného papagája.

  „Mal som Billyho veľmi rád,“ povedal herec. „Jeho plné meno znie Billy Shakespeare. Určite viete, kto bol William Shakespeare.“

  „Áno, pane,“ odvetil Jupiter. „Najväčší svetový drama­tik. Narodil sa v Anglicku roku 1564 a zomrel roku 1616. Jeho hry sa ešte stále hrajú na celom svete. Jeho najzná­mejšou hrou je pravdepodobne Hamlet.“

  „Veľa ráz som hral Hamleta,“ povedal zanietene pán Fentriss. „Bol som v tej úlohe vynikajúci.“ Jednu ruku si položil na hruď a druhú vystrel. Potom povedal hlbokým hlasom: „Len dva mesiace mŕtvy! Ani nie!“ Obrátil sa ku

chlapcom. „To je verš z Hamleta,“ vysvetlil. „A môj papa­gáj ho vedel citovať. Donekonečna to opakoval.“

  „Váš papagáj citoval Shakespeara?“ opýtal sa Peter. „Musel to byť dobre vycvičený vták.“

  „To veru bol. Citoval ho s veľmi dobrým anglickým prí­zvukom. Mal však jednu chybu.“

  „Chybu?“ opýtal sa Jupiter.

  „Chudáčik, zajakal sa,“ odvetil pán Fentriss. „Keď cito­val ten verš, hovoril: ,L-len dva-dva me-mesiace mŕtvy! Ani nie!'“

  „Počul si to, Peter?“ opýtal sa. „Kto to kedy počul, aby sa papagáj zajakal. Myslím, že toto bude veľmi neobyčajný prípad.“

  Peter to cítil tiež. Mal čudný pocit, že Jupiter má pravdu.

  Keď sa pánu Fentrissovi vrátili sily, Jupiter sa ho vypy­toval ďalej. Herec mal zajakavého papagája asi tri týždne. Kúpil ho od podomového obchodníka, malého muža, ktorý hovoril so silným mexickým prízvukom. Prišiel k jeho domu na malom dvojkolesovom vozíku so somárom.

  „Musíme vedieť všetko, pane,“ povedal Jupiter. „Ako sa dostal ten podomový obchodník do vášho domu?“

  „Poslala ho slečna Irma Waggonerová,“ odpovedal pán Fentriss. „Býva vo vedľajšom dome. Ona tiež kúpila od neho papagája, a keď počula, ako Billy cituje Shake­speara, myslela si, že ma to bude zaujímať. A tak ho poslala sem.“

  „Rozumiem.“ Jupiter si poťahoval spodnú peru. „Bol to skutočne podomový obchodník?“

  „To ja naozaj neviem.“ Pán Fentriss neurčito zažmurkal. „Keď som ho zazrel, mal na vozíku len dve klietky. V jednej Billy. V druhej bol nevšedný tmavý vták, celý špinavý, o ktorom povedal, že je to vzácny čierny papagáj. Ale ja som tomu neveril. Povedal, že nikto ho nekúpi, pretože vyzerá chorý.“

  „Povedal vám svoje meno? Alebo bolo nejaké napísané na vozíku?“

  „Nie,“ pokrútil herec hlavou. „Mal ošúchané šaty, veľmi kašľal a zdalo sa, že chce papagája silou-mocou predať. Kúpil som ho. Stál iba pätnásť dolárov. Viete, nikto iný by ho nebol kúpil, lebo sa zajakal.“

  „Bol to obyčajný dvojkolesový vozík so somárom?“ opý­tal sa Jupiter.

  „Tak je,“ súhlasil pán Fentriss. „A už veľmi potreboval nový náter. Ťahal ho malý somárik, ktorý sa volal Pablo. Viac neviem.“

  „Jupiter, myslíš si, že papagája ukradol?“ opýtal sa Peter.

  „Pochybujem, že by ich predával verejne na ulici, keby ich bol ukradol,“ povedal Jupiter zamyslene. „Ale je jasné, že on nebol pôvodným majiteľom a učiteľom Billyho.“

  „Ako si na to prišiel?“

  „Jednoducho. Pán Fentriss hovorí, že Billy rozprával s anglickým prízvukom. Ale muž, ktorý ho predal, mal mexický prízvuk.“

  „Naozaj.“ Peter by si bol najradšej vynadal, že na to zabudol.

  „A teraz, pán Fentriss,“ povedal Jupiter vysokému mu­žovi, ktorý sa posadil, „povedzte mi všetko, čo viete o zmiz­nutí papagája.“

  „Nuž, chlapče,“ odvetil pán Fentriss, „asi pred tromi dňami som si vyšiel na večernú prechádzku. Nezamkol som a oblok som nechal otvorený. Keď som sa vrátil, Billy bol preč. Na mojej súkromnej ceste boli stopy po pneuma­tikách, a ja nemám auto. Bolo mi jasné, že za mojej neprí­tomnosti niekto prišiel autom, vošiel do domu a ukradol Billyho. A polícia povedala, že odletel!“ dodal herec opovržlivo. „Počuli ste už niekedy o papagájovi, ktorý by odle­tel aj s klietkou?“

  „Nie, pane,“ súhlasil Jupiter. „Teraz, keď už poznáme začiatok, povedzte nám, prosím, všetko, čo sa prihodilo dnes. To znamená, o tom tučnom mužovi, čo chcel a ako vás poviazal.“

  „Ten darebák!“ vykríkol herec. „Najprv mi povedal, že sa volá Claudius a že je od polície. Vraj ho poslali, aby mi pomohol nájsť môjho strateného papagája. Kládol mi viac-menej také isté otázky ako vy, a ja som mu na ne odpove­dal podobne ako vám. Potom sa ma opýtal, či viem ešte o niekom v susedstve, kto by bol kúpil papagája od mexic­kého podomového obchodníka. Spomenul som slečnu Waggonerovú.

  Zdalo sa, že ho to veľmi zaujíma. Ďalej sa ma vypytoval, čo hovoril môj papagáj, a ja som mu povedal, že som to už polícii oznámil. Zdalo sa, že ho to zmiatlo, ale povedal, že si to chcel len overiť. A tak som mu zopakoval, čo Billy stále hovoril. ,Volám sa Billy Shakespeare. Len dva mesiace mŕtvy! Ani nie!' Toto ho ešte viac rozrušilo a pozorne si to zapísal.“

  „Prepáčte, pán Fentriss,“ ozval sa Peter. „Povedali ste mu, že sa Billy zajakal?“

  „Nie,“ herec si prešiel rukou po čele. „Bál som sa, že polícia by sa jednoducho vysmiala rečiam o zajakavom pa­pagájovi.“

  „A pán Claudius sa napriek tomu zaujímal, čo vták ho­vorí,“ dodal Jupiter. „Môžete nám o tom povedať ešte niečo viac, pane?“

  „Myslím, že nie,“ pokrútil herec hlavou. „Ah, áno, jednu zvláštnu vec. Ten muž, pán Claudius, sa ma vypytoval, či podomový obchodník mal ešte iného papagája na predaj. Spomenul som toho tmavého vtáka, ktorý vyzeral chorý, a to ho úžasne rozrušilo. ,To musí byť Čierna Brada,' povedal nahlas. ,To musí byť určite Čierna Brada.' Vtedy som ho začal upodozrievať. Pomaly som sa presviedčal, že pán Claudius vôbec nie je od polície.“

  „Prepáčte, pán Fentriss.“ Jupiter sa pozrel do poznámok, ktoré si urobil. „Zabudol som sa vás opýtať, ako váš papa­gáj vyzeral. Aký to bol druh? Iste viete, že ich existuje veľa.“

  „O takýchto veciach neviem nič,“ odvetil pán Fentriss. „Jednako, Billy mal prekrásnu žltú hlavu a hruď.“

  „Pán Fentriss, čo sa stalo potom, keď tučný muž, pán Claudius, zbadal, že ho upodozrievate?“

  „Postavil som sa oproti nemu,“ rozhorčene povedal he­rec. Vzpriamil sa ako herec na javisku a vystrel ruku. „Vy nie ste od polície!“ povedal hlbokým dramatickým hlasom. „Som presvedčený, že vy ste ten ohavný ničomník, čo ukra­dol môjho Billyho. Vráťte ho zaraz, ináč bude s vami zle! To som mu povedal.“

  „A potom?“ opýtal sa Jupiter.

  „Potom,“ pokračoval pán Fentriss, „sme počuli zvonku hluk. Pán Claudius sa vrhol k oknu. Asi videl vás, chlapci, ako prichádzate, a myslel si, že je s vami polícia. Ľahko ma premohol. Volal som o pomoc, ale on ma zviazal, zapchal mi ústa a ponáhľal sa von. Tak som zostal ležať, až kým ste ma nevyslobodili. Vôbec tomu nerozumiem. Ale chcem svojho papagája späť. Myslíte, že sa vám ho podarí nájsť?“

  „Traja pátrači,“ povedal Jupiter, „urobia všetko, čo bude v ich silách.“

  Keď už získali všetky informácie, rozlúčili sa a Jupiter zaviedol Petra späť k autu. Worthington ho práve leštil, ale keď sa objavili, hneď prestal.

„Domov, pán Jones?“ opýtal sa, keď nastúpili.

  „Myslím, že áno,“ prikývol Jupiter. Keď sa ocitli na kľu­katej ceste, obrátil sa k Petrovi.

  „Som takmer presvedčený,“ vyhlásil, „že Billyho Shakespeara ukradol pán Claudius. Vrátil sa, pretože potreboval viac informácií. Našou prvou úlohou je nájsť pána Claudiusa.“

  „Ja mám z toho strach,“ povedal Peter. „Vyzeral ako človek, ktorý by mohol použiť skutočnú pištoľ práve tak ľahko ako ten zapaľovač na cigary. Ale ako ho nájsť, keď nemáš nijakú stopu?“

  „Ja si to premyslím,“ povedal Jupiter. „Musí sa nájsť nejaký spôsob. Worthington, dávajte pozor!“

  Jeho varovanie bolo zbytočné. Šofér už sám zbadal novú sivú limuzínu, ktorá sa vrútila na súkromnú cestu rovno na nich, a prudko skrútol volant. Rolls-royce vletel do starého zanedbaného kvetinového záhonu, zatiaľ čo blížiaca sa li­muzína s malým mužom s prenikavými očami za volantom škrípala, brzdila a šmýkala sa, aby sa vyhla zrážke.

Tretia kapitola

Malá Bo-Peep sa stratila

  Obidve autá zastali, nárazník limuzíny len pár centime­trov od lesknúceho sa náteru elegantného starého rolls-roycea. Worthington rýchlo, ale dôstojne vyskočil spoza volantu a zastal pri malom mužovi s prenikavými očami, ktorý vystúpil z limuzíny a zaútočil na Worthingtona.

  „Čo nedávaš pozor, kade ideš, ty opičiak?“ kričal chla­pík.

  Worthington sa vytiahol do svojich plných stodeväťdesiat centimetrov.

  „Chlape,“ povedal, „ja som šiel popri domoch pomaly. Ty si sa sem bezohľadne vrútil. Keby si mi bol poškodil auto, bol by s tebou amen.“

  Worthingtonove slová zneli tak presvedčivo, že menší muž, oblečený v nových krikľavých šatách, o krok cúvol.

  „Daj si pozor!“ zavrčal. „Sluhovia mi nemajú čo papuľovať.“

  „Nenazývaj ma sluhom,“ povedal Worthington, „lebo ti dám takú príučku, že si ma zapamätáš.“

  Zdvihol ruku, akoby chcel chytiť chlapíka za chlopne kabáta a potriasť ním. Ten rýchlo vopchal ruku pod ka­bát. V tej chvíli sa otvorili zadné dvere limuzíny a vystúpil z nej veľmi elegantne oblečený muž.

  „Adams!“ povedal. „Poď nazad do auta!“

  Jeho hlas bol ostrý a panovačný. Mal slabý francúzsky prízvuk, úzke čierne fúziky a malé znamienko pri kútiku úst.

  Šofér zaváhal, ale potom sa so zamračenou tvárou vrátil do auta, kde sedel tretí muž, veľký a škaredý, a pozoroval ich. Muž, ktorý sa vynoril z auta, pristúpil k Worthingtonovi.

  „Ľutujem,“ ospravedlňoval sa, „že môj šofér bol taký neopatrný. Šťastie, že sme nenarazili do tohto nádherného auta. Neodpustil by som si, keby sme poškodili taký voz. Ak dovolíte, mohol by som hovoriť s vaším pánom?“

  Až do tejto chvíle sa všetko odohrávalo príliš rýchlo na to, aby Jupiter a Peter mohli zasiahnuť. Ale teraz Jupiter vystúpil z auta. „Chcete sa so mnou rozprávať?“ opýtal sa.

  Muž bol prekvapený.

  „Vy... hm... vy ste majiteľ tohto rolls-roycea?“ opýtal sa.

  „Nateraz je môj,“ nedbalo odvetil Jupiter. Vedel sa správne zachovať v každej situácii, naučil sa to ešte v det­stve, keď hrával. „Neskôr ho možno vymením.“

  „Rozumiem.“ Muž zaváhal. „Smiem sa vás opýtať - ste priateľom pána Fentrissa, ktorého idem práve navštíviť?“

  „Áno, myslím, že môžem povedať, že sme priatelia,“ odvetil Jupiter, a Peter, hľadiac na nich, musel obdivovať nenútenosť svojho spoločníka. Jupiter bezpochyby vedel, ako sa treba rozprávať s dospelými. „Boli sme ho práve navštíviť.“

  „Tak mi asi budete môcť povedať,“ vyzvedal muž, „ako sa má jeho papagáj Billy Shakespeare.“

  „Ešte sa nenašiel,“ povedal Jupiter. „Pán Fentriss je preto veľmi skormútený.“

  „Nenašiel sa!“ Mužova tvár nič neprezrádzala. „To mi je ľúto. Niet po ňom nijakej stopy?“

  „Vôbec nijakej,“ odvetil Jupiter. „Práve ideme na políciu opýtať sa, či už dačo zistili. Máme im povedať, že sa ho pokúšate nájsť aj vy?“

  „Nie, nie,“ povedal muž rýchlo a zdalo sa, že slovo polícia ho vyľakalo. „Nemusíte im o mne hovoriť. Ja som sa chcel opýtať na Billyho len tak, z kamarátstva. Keďže sa ešte nenašiel, nebudem pána Fentrissa obťažovať. Dúfam, že dostane vtáka späť, ale teraz myslím, že pôjdeme svojou cestou.“

  Dobre oblečený muž s francúzskym prízvukom bez toho, že by sa predstavil, nastúpil do auta.

  „Adams!“ rozkázal. „Zavezte ma späť do hotela.“

  „Áno, pane,“ zašomral šofér s prenikavými očami. Vrhol na Worthingtona zlostný pohľad a cúvol s limuzínou zo súkromnej cesty. O chvíľu bolo auto s mužmi preč.

  „Zvládli ste situáciu dobre, pane,“ poznamenal Worthington, keď si Jupiter sadol do auta. „Smiem povedať, že som na vás pyšný?“

  „Ďakujem vám, Worthington,“ povedal Jupiter.

  „Počuj,“ dožadoval sa Peter, „môžem sa ťa opýtať, čo to všetko znamenalo? Tí muži v aute boli nebezpeční ľudia. Nechcel by som ani jedného z nich stretnúť v tmavej uličke. Ako si ich mohol tak vyplašiť?“

  Jupiter sa zhlboka nadýchol a nadobudol znovu nor­málny, tak trochu ťažkopádny chlapčenský výraz.

  „To bol bluf,“ odvetil. „Vycítil som, že ich slovo ,polícia' vyľaká, a preto som predstieral, že ta máme namierené.“

  „Dobre,“ súhlasil Peter, zatiaľ čo Worthington cúval na súkromnú cestu a púšťal sa s autom znovu na ulicu, „to som počul. Ale...“

  „Ten šofér Adams mal pravdepodobne zbraň,“ povedal Jupiter. „V puzdre pod pazuchou. Nevidel si, ako po nej siahal? Zrejme je zvyknutý na násilie.“

  „Zbraň? A zvyknutý používať ju?“ preglgol Peter.

  „Jeho zamestnávateľ mu v tom zabránil,“ pokračoval Jupiter. „Zdá sa, že je oveľa inteligentnejší. Ale je čudné, prečo má za šoféra banditu.“

  „Ja sa čudujem tomu,“ povedal Peter, keď sa už auto rútilo dolu cestou, „prečo sa musíme zamotať s takýmito osobami. Veď my sme chceli iba nájsť strateného papagá­ja, nič viac.“

  „To je pravda,“ súhlasil Jupiter.

  „A doteraz sme sa už stretli so zlým tučným mužom, potom s chlapom, ktorý mal cudzí prízvuk a najatého hr­dloreza, čo mu riadil auto, a počuli sme o záhadnom me­xickom podomovom obchodníkovi. A všetci títo ľudia sa zaujímajú o toho istého vtáka.“

  „Všetci okrem podomového obchodníka,“ opravil ho Jupiter. „Keď predal vtáka, viac sa už oň nezaujímal.“

  „Ale prečo?“ zvedavo sa opýtal Peter. „Čo na tom za­jakavom papagájovi môže byť, keď ho tí surovci chcú dostať i za cenu, že by ho mali ukradnúť?“

  „Za nejaký čas,“ povedal Jupiter, „nám naše pátranie určite odhalí odpoveď. Momentálne som úplne zmätený.“

  „Nuž, sme na tom prinajmenšom rovnako,“ zašomral Peter. „Ak chceš vedieť, čo si myslím...“

  „Čo je to, Worthington?“ skočil mu do reči Jupiter.

  „Niekto je na ceste, pán Jones,“ odpovedal šofér. „Žena, ktorá asi niečo stratila.“

  Chlapci vykukli. Worthington zabrzdil a auto prudko zastavilo.

  Na ceste stála malá tučná žena, vôbec si nevšímala pre­mávku, nakúkala do kríkov a volala: „Sem, moja zlatá, sem. Poď k Irme. Mám pre teba pekné slnečnicové semienka.“

  „Niečo sa jej stalo,“ povedal Jupiter. „Poďme pozrieť, či jej môžeme pomôcť.“

  Vystúpili z auta a podišli k žene, ktorá stále nakúkala do hustých kríkov pri ceste a s nádejou vystierala pred sebou dlaň plnú slnečnicových semienok.

  „Prepáčte,“ ozval sa Jupiter, „stratili ste niečo?“

  „Áno, stratila,“ odvetila žena hlasom podobným vtáčie­mu, nakláňajúc hlavu na jednu stranu celkom ako vták. „Malá Bo-Peep sa mi stratila a ja ju neviem nájsť. Vy ste ju nevideli, však? Nevideli ste Malú Bo-Peep?“

  „Nie, pani,“ povedal Jupiter. „Malá Bo-Peep je papa­gáj?“

  „Áno.“ Žena naňho prekvapene pozrela. „Ako ste to uhádli?“

  Jupiter vytiahol jednu z ich úradných navštíveniek.

  „My sme pátrači,“ povedal. „Usúdil som, že hľadáte pa­pagája, pretože ste položili klietku pre papagája na trávu, k tamtým kroviskám, a pretože ste sa snažili prilákať vtáka slnečnicovými semienkami, ktoré majú papagáje veľmi rady.“

  Toľko si domyslel aj Peter, ale žena vyzerala veľmi pre­kvapená.

  Niekoľkokrát vykríkla a potom ich poprosila, aby vošli do jej domu porozprávať sa o čudnom zmiznutí Malej Bo-Peep.

  „Počkajte na nás, Worthington,“ zavolal Jupiter na šoféra a spolu s Petrom vykročil za drobnou ženou po vydláž­denom chodníku k domčeku, ktorý bol skrytý za banánov­níkmi.

  Keď sa usadili v malej obývačke, Jupiter sa opýtal: „Slečna Waggonerová, kúpili ste Malú Bo-Peep pred nie­koľkými týždňami od podomového obchodníka, ktorý mal silný mexický prízvuk?“

  „Áno!“ odvetila slečna Waggonerová s naširoko otvore­nými očami. „Musíte byť veľmi dobrí pátrači, keď to viete, a k tomu ešte aj moje meno.“

  „To je len otázka informovanosti,“ povedal Jupiter. „Pán Fentriss spomenul slečnu Irmu Waggonerovú a vy ste volali na Bo-Peep, aby prišla k Irme, teda ako vidíte, mal som všetky potrebné fakty.“

  „Mnohí ľudia poznajú fakty,“ odpovedala slečna Waggo­nerová, „a nikdy sa nenaučia dať ich dokopy. Poznať fakty je len časť práce. Ale povedzte mi, úbohý pán Fentriss ešte stále nenašiel Billyho?“

  „Nie, slečna. Billy sa ešte nenašiel,“ zamiešal sa do reči Peter. „My sa pokúšame nájsť ho. Môžete nám presne po­vedať, ako zmizol váš papagáj?“

  „Nuž, išla som len dolu do obchodu,“ rozprávala slečna Waggonerová. „Malá Bo-Peep už nemala slnečnicové se­mienka, a má ich tak rada. Ako som išla, skoro ma zrazilo malé čierne zahraničné auto. Bože, ako len tí ľudia dnes jazdia!“

  Peter s Jupiterom si vymenili pohľady. Obidvaja zachytili poznámku o malom čiernom zahraničnom aute a obidvaja si pomysleli to isté. Keď naposledy videli pána Claudiusa, uháňal týmto smerom.

  „Teda,“ pokračovala slečna Waggonerová, „išla som ďa­lej do obchodu a kúpila som slnečnicové semienka. Cestou späť som sa trochu poprechádzala na slniečku, a keď som vošla do domu, našla som Bo-Peepinu klietku otvorenú a môj papagáj bol preč. Myslela som, že som klietku ne­chala otvorenú a Bo-Peep vyletela a bude niekde na dvore. Práve som ju hľadala, keď ste sa tu zjavili.“

  „Slečna Waggonerova,“ ozval sa Jupiter, „videli ste po­tom ešte to auto, ktoré vás skoro zrazilo?“

  „Nie.“ Pokrútila hlavou. „Zašlo za roh a zmizlo tamto za tými stromami a kríkmi. Preboha, myslíte, že ten tučný muž, ktorý ho riadil, ukradol Bo-Peep?“

  „Obávam sa, že áno,“ odvetil Jupiter. „Myslím si, že aj Billyho pána Fentrisa ukradol on.“

  „Bože môj!“ zabedákala bezradne slečna Waggonerova. „Aký bezcitný človek! Ale prečo by sa toľko namáhal, aby získal nejaké papagáje, keď si môže kúpiť vlastné?“

  Peter by to tiež rád vedel. Ale na túto otázku Jupiter nevedel odpovedať.

  „Zatiaľ je to záhada,“ povedal. „Slečna Waggonerová, rozprávala Malá Bo-Peep?“

  „Pravdaže rozprávala. Hovorila: ,Bo-Peep stratila svoju ovečku a nevie ju nájsť. Choďte za Sherlockom Holmesom.' Nie je čudné naučiť papagája takéto slová?“

  „Áno, pani,“ súhlasil Jupiter. „Hovorila to s anglickým prízvukom?“

  „Áno, s dokonalým anglickým prízvukom, akoby ju to bol naučil nejaký veľmi vzdelaný Angličan.“

  Jupiter si robil o všetkom poznámky pre Boba Andrewsa, ktorý mal na starosti všetky záznamy o ich prípa­doch.

  „Slečna Waggonerova,“ povedal, keď dopísal, „som pre­svedčený, že tučný muž, ktorý sa volá pán Claudius, vkĺzol do vášho domu za vašej neprítomnosti a ukradol Malú Bo-Peep. Mali by sme zavolať políciu.“

  „Políciu? Panebože, nie!“ zvolala slečna Waggonerova. „To by znamenalo ísť znovu dolu do mesta, povedať im o tom a... och, nie, vy mi musíte pomôcť. Prosím vás, povedzte, že áno,“ modlikala. Vyzerala veľmi znepokojená a rozrušená.

  „Dobre, slečna Waggonerova,“ súhlasil Jupiter. „Keďže som presvedčený, že pán Claudius má obidva papagáje, môžeme viesť obidve pátrania súčasne.“

  „Som vám veľmi povďačná. Trochu ste ma upokojili.“

  „Ešte jedna otázka,“ povedal Jupiter. „Kúpili ste Malú Bo-Peep od mexického podomového obchodníka, ktorý sa viezol na dvojkolesovom vozíku so somárom?“

  „Áno. Veľmi kašľal, vyzeral chorý. Bolo mi ho ľúto.“

  „Dal vám nejakú potvrdenku alebo účet?“

  „Ale nie,“ odvetila slečna Waggonerova zmätene. „Ani mi na um neprišlo pýtať si.“

  „Nevšimli ste si nejaké meno alebo adresu napísanú na vozíku?“ neprestával Jupiter. Ale slečna Waggonerova pokrútila hlavou. Nevedela im už viac povedať.

  Keď chlapci videli, že sa už od nej nič nedozvedia, zdvo­rilo sa rozlúčili a odišli. Len čo boli vonku, Peter schmatol svojho zavalitého priateľa za rameno.

  „Jupiter,“ ozval sa, „povieš mi, ako chceš nájsť tie dva papagáje, Billyho Shakespeara a Malú Bo-Peep, ktoré sú už bohviekde? Pripúšťam, že to môžu byť veľmi učené papa­gáje, ktoré vedia citovať Shakespeara a Matku hus, ale v pralese sú iste milióny papagájov, ktoré by ich mohli nahradiť. Zbytočne márnime čas.“

  Jupiter premýšľal. „Nezdalo sa ti, že pán Claudius je čudák?“ opýtal sa.

  „Ani nie,“ priznal Peter. „Ale keď zamieril na nás tou pištoľou, myslel som si, že je to poriadny surovec.“

  „Presne tak. Riskoval už veľa nepríjemností, len aby ukradol dva papagáje s neobyčajnými menami a pozoru­hodnými schopnosťami. Jeho dôvody ešte nepoznáme. Mu­síme však predpokladať, že to musia byť nejaké mimoriadne dôvody, však?“

  „Myslím, že áno,“ zahundral Peter. „Ale máme nejakú nádej, že ho ešte vôbec nájdeme?“

   „Sme pátrači. Vieme rozmýšľať,“ povedal Jupiter. Od­hodlaný výraz na jeho tvári presvedčil Petra, že nič na svete nezmení jeho rozhodnutie.   „Okrem toho... Pozor!“

  Hodil sa na Petra a obidvaja spadli na zem jeden na druhého. Niečo veľké a tvrdé prefičalo vzduchom na mieste, kde pred chvíľou bola Petrova hlava, a zarylo sa do trávnika.

  „Zlez... zlez zo mňa dolu!“ Peter ledva lapal dych, pre­tože Jupiter mu padol rovno na žalúdok. „Nemôžem... dýchať. Nemôžem... sa pohnúť.“

  Jupiter sa zdvihol a Peter sa zhlboka nadýchol. Pomaly sa postavil, zatiaľ čo jeho spoločník vyťahoval čosi z trávy. Bol to kus červenej hlinenej škridlice, takej istej, akou je po­krytá strecha domu slečny Waggonerovej.

  „Keby to bolo niektorého z nás zasiahlo,“ poznamenal Jupiter, „boli by sme vyradení na dlhý čas. Našťastie som zazrel nejaký pohyb v kroví, a hneď nato letela táto vecička smerom k nám.“

  „Ďa-ďakujem,“ povedal Peter trasľavým hlasom. „Kto to hodil?“

  „Nezbadal som, kto to hodil. Ale som si istý, že to bola výstraha. Niekto si neželá, aby sme hľadali Billyho Shakespeara a Malú Bo-Peep!“

Štvrtá kapitola

Tulákov červený vchod

  Pri večeri Bob Andrews neprestajne poškuľoval po tele­fóne. Odkedy prišiel domov z knižnice, čakal, že každú chvíľu zazvoní. V knižnici bol zamestnaný len na polovičný úväzok. Pomáhal tam ukladať knihy do políc a podobné veci.

  Už jedol zákusok, piškóte vy nákyp s dobrou čokoládo­vou polevou navrchu, a hoci si už dával do úst posledné sústo, telefón ešte stále nezazvonil.

  Jeho matka, pôvabná štíhla hnedovlasá žena, tentoraz zachytila jeho pohľad a zdalo sa, že si na niečo spome­nula.

  „Preboha!“ zvolala. „Zabudla som. Máš tu odkaz. Tele­fonoval tvoj priateľ Jupiter Jones.“

  „Naozaj?“ vykríkol Bob. „Čo hovoril?“

  Včera sa Bob od Jupitera dozvedel o tom prípade. Do­hodli sa, že Traja pátrači sa zídu večer v Hlavnom stane, ak Jupiter bude mať čas. Niekedy musel pomáhať svojmu strý­kovi a tete v Jonesovom bazári, a vtedy nemal čas na pá­tranie.

  „Zapísala som si to.“ Matka sa začala prehrabávať vo vrecku medzi rozličnými papierikmi. „Nebola by som si to zapamätala. Jupiter hovorí niekedy veľmi čudne.“

  „Rád používa učené slová,“ povedal Bob. „Prečítal toľko kníh, že to robí už automaticky. Okrem toho, jeho strýko Titus hovorí takisto. Zvykneš si na to.“

  „Nuž, nech je, ako chce, tu je odkaz!“ Našla kus papiera. Tulákov červený vchod, poď, poď. Rýchlo letí vták, ide o prípad. Chodník je úzky a kľukatý, drž sa šípky a potrafíš. Ale teraz pravdu!“ Pozrela prísne na Boba. „Čo je to za odkaz, Róbert? Zabávate sa vymýšľaním šifier, či čo?“

  Bob už bol na polceste k dverám, ale zastavil sa, pretože keď sa ho matka pýtala, musel odpovedať.

  „Ale, mama, veď je to celkom jasné,“ odvetil.

  „Mne to nie je ani trochu jasné,“ odvrkla.

  „Je to jasné, ibaže to znie ako šifra,“ vysvetľoval. „To preto, aby nikto nezasvätený nerozumel našim odkazom.“

  „Tak ja som teda nezasvätená? Tvoja vlastná matka?“

  „Ale nie, mami,“ povedal Bob. „Ja ti to vysvetlím, ak ťa to zaujíma. Pozri. Založili sme si pátračskú firmu, a práve teraz máme jeden prípad.“ Pokúšame sa nájsť strateného papagája.“

  „No, to znie dosť nevinne,“ povedala a tvár sa jej vyjas­nila. „Teda Rýchlo letí vták, ide o prípad, sa vzťahuje na to, však?“

  „Tak je. A Tulákov červený vchod znamená...“

  „Nechaj to už tak. Teraz utekaj, a nebuď príliš dlho. Musíme rozoslať pozvánky na večeru, ktorú pripravujeme na budúci týždeň.“

  Bob vybehol a naskočil na bicykel. Ešte stále bolo svetlo, pretože bolo leto.

  Rocky Beach sa rozprestiera na pobreží Tichého oceána, niekoľko kilometrov od Hollywoodu. Za ním je pás veľkých kopcov. Nedávno Bob utrpel úraz a zlomil si nohu. Preto na nej teraz musel mať podporný prístroj. Jedného dňa si ho však dá dolu, a potom poletí na bicykli ako víchor.

  Prepletal sa bočnými uličkami, kde nebola taká rušná premávka ako na pobreží, a tak sa raz-dva dostal k Jonesovmu bazáru. Bola to asi najbohatšia zberňa na okolí. Obklopoval ju dlhý, vysoký doštený plot, ktorý miestni umelci pánu Jonesovi z vďačnosti za jeho veľkorysosť pes­tro pomaľovali.

  Na celej zadnej časti plota bol zobrazený požiar v San Franciscu roku 1906, dramatický výjav horiacich budov, ku ktorým sa rútia hasičské striekačky, ťahané koňmi, a ľudia utekajú s batohmi na chrbtoch.

  Bob sa presvedčil, či ho niekto nevidí, zahol za roh a asi po dvadsiatich krokoch zastal. Práve na tom mieste bol namaľovaný veľký červený plameň šľahajúci z budovy, pri ktorej sedel psík a smutno hľadel na svoj bývalý domov. Tomuto psíkovi dali meno Tulák. Jedným jeho okom bola hrča v dreve. Bob nechtami vybral hrču a vopchal dnu ruku, aby odsunul závoru. Tri dosky sa odchýlili a Bob pretiahol bicykel dovnútra. To bol Tulákov červený vchod.

  Do dvora zberne viedli štyri rozličné tajné vchody, takže Traja pátrači mohli, ak bolo treba, prísť a odísť bez toho, že by ich niekto zbadal.

  Keď už bol dnu, odložil bicykel a kľakol si. Bola tam navŕšená kopa stavebného materiálu, ktorá sa podobala jaskyni. Na samom vrchu bola stará tabuľa s veľkou čier­nou šípkou a s nápisom Kancelária. To bolo ich tajné zna­menie. Šípka v skutočnosti ukazovala na Hlavný stan.

  Bob sa plazil pod kopou stavebného materiálu, až vyšiel do úzkej chodby, ktorú tvoril odpad nakopený po oboch stranách. Chodba sa niekoľkokrát skrúcala a nakoniec si musel znova kľaknúť a preplaziť sa popod niekoľko ťažkých dosiek, ktoré tam ležali akoby len tak, hoci v skutočnosti to boli Dvere č. 4, jeden z vchodov do Hlavného stanu.

  Plazil sa ešte chvíľu, a potom sa už mohol postaviť. Zaklopal na dosku tri razy, raz a dvakrát. Doska sa otvorila a Bob sa sklonil, aby mohol vstúpiť do Hlavného stanu.

  Hlavným stanom bol rozheganý, asi desať metrov dlhý, obytný príves, ktorý stál vo dvore, kde ho nebolo ani vidieť, pretože všade dookola boli nakopené rozličné nepotrebné haraburdy. Dokonca ani pán Jones nevedel o tom, že si spravili zo starého prívesu moderný Hlavný stan, kde bola tmavá komora, laboratórium a kancelária s písacím strojom, telefónom, stolom a magnetofónom. Celé zariadenie si uro­bili z pokazených vecí, ktoré sa dostali na dvor. Prirodzene, okrem telefónu. Ten si kúpili za peniaze, ktoré si zarobili tým, že pomáhali v zberni.

  Kedykoľvek boli chlapci dnu, ich schôdzky boli úplne tajné.

  Jupiter sedel na otáčacej stoličke a hrýzol ceruzku. Peter Crenshaw si pohmkával a kreslil obrázky papagájov.

  „Ahoj, Bob,“ povedal Jupiter. „Prečo tak neskoro?“

  „Mama zabudla na tvoj odkaz,“ odvetil Bob. „I tak by ma nebola pustila bez večere. Máme mimoriadnu schôdz­ku?“

  Jupiter prikývol. „Kvôli tete Matilde,“ povedal. „Celý deň riadila dom a ja som jej musel pomáhať. Teraz chce, aby som poumýval všetky obloky. Samozrejme, urobím to, ale je nevyhnutné, aby sme si najprv určili postup, ako hľadať Billyho Shakespeara a Malú Bo-Peep. Skôr ako sa pustím do umývania oblokov, pokúsim sa logicky zvážiť situáciu a určiť, čím by ste mali začať pátranie.“

  Toto bola typická reč Jupitera Jonesa, ktorý roky čítaval všetko, čo mu prišlo pod ruku. Naozaj to nevyzeralo, že by sa vedel vyjadrovať jednoducho.

  „Sme v koncoch,“ ozval sa Peter. „Prešľapujeme na jed­nom mieste. Vieme, že tučný muž, ktorý sa volá pán Claudius, musel ukradnúť Billyho Shakespeara a Malú Bo-Peep, ale nemôžeme prísť na to, ako ho nájsť. Polícia by mohla nájsť auto, ale tá by prípad nebrala vážne. Predstavte si, keby sme prišli ku komisárovi Reynoldsovi a požiadali ho o pomoc pri hľadaní Shakespeara a Malej Bo-Peep!“

  „V nijakom prípade. Pán Fentriss i slečna Waggonerová nás zaprisahali, aby sme mlčali,“ odvetil Jupiter. „Nejako však musíme nájsť toho pána Claudiusa, alebo si priznať, že sme zlyhali.“

  „Mám nápad,“ povedal Bob. „Povypytujem sa ľudí, či nevideli auto pána Claudiusa. Ak sa opýtame viacerých ľudí, určite sa nájde niekto, kto si ho všimol. A ak nájdeme auto, on určite bude niekde nablízku.“

  „Ľudia sú veľmi nepozorní,“ namietol Jupiter. „Dokonca i očití svedkovia si niekedy protirečia.“

  „Ale deti nie,“ podotkol Bob. „Deti si všimnú všetko, čo ich zaujíma. Každý chlapec sa zaujíma o autá. Keby sme sa opýtali tisícok chlapcov v celom okolí Los Angeles a Hollywoodu, stavím sa, že by sme našli jedného, ktorý by si auto presne pamätal.“

  Výraz na Jupiterovej tvári svedčil o tom, že tuho pre­mýšľa. „Bob, tvoj nápad je vynikajúci.“

  „Vážne?“ uprel na neho oči Bob. „Skutočne si myslíš, že je vynikajúci?“

  „Veľmi jednoduchý, a práve preto vynikajúci,“ povedal Jupiter. „Presne, ako hovoríš, chlapci každého veku sa za­ujímajú o autá, zvlášť o neobyčajné autá. Dovtedy sa musí­me vypytovať chlapcov po celom meste, kým nenájdeme niekoho, kto videl auto. Potom budeme vedieť, že pán Claudius je nablízku. Ale je jasné, že sa nemôžeme pýtať každého chlapca osobne.“

  „Ako to teda urobíme?“ sklamane sa opýtal Peter.

  Jupiter sa naklonil a pozrel na nich.

  „Použijeme metódu ,Od ducha k duchovi',“ vyhlásil.

Piata kapitola

Od ducha k duchovi

  Ich zavalitý spoločník na nich pozrel, ako keby vedeli, o čom hovorí. Ale Peter a Bob nemali ani poňatia, čo to znamená.

  „Čo je to ,Od ducha k duchovi'?“ opýtali sa obidvaja odrazu.

  „To je spôsob, ako získať informácie od tisícok chlapcov bez priameho styku s nimi. Väčšina chlapcov, s ktorými nadviažeme spojenie, nás nebude poznať a ani my ich ne­uvidíme. Budú to pre nás len hlasy v telefóne. Budeme ich nazývať ,duchovia'. Keď sa budeme rozprávať o týchto ne­známych informátoroch ako o ,duchoch',“ zakončil Jupiter, „nikto kto nás počuje, nebude vedieť, o čom sa rozpráva­me. To bude naše tajomstvo.“

  „No, to nie je zlé,“ súhlasil Peter.

  „A ešte jedna poznámka,“ povedal Jupiter. „Ak by bolo potrebné, môj plán by sa mohol použiť na nadviazanie stykov s chlapcami odtiaľto až po Atlantický oceán. Tak by vzniklo spojenie ,Od brehu k brehu'. Ale tento názov už raz v minu­losti používali v rozhlase a v televízii. Ja chcem byť odlišný. A preto náš spôsob sa bude volať ,Od ducha k duchovi'.“

  „Keď si na to prišiel ty, myslím, že to môžeš nazvať, ako chceš,“ povedal Peter.

  „Jasné,“ súhlasil Bob. „Ale na čom sa vlastne zakladá ten tvoj spôsob?“

  „Robí sa to veľmi jednoducho. Koľko máš na okolí pria­teľov, Bob?“

  „No, myslím, asi desať alebo dvanásť,“ odvetil Bob. „Prečo?“

  „O chvíľu uvidíš. Peter, koľko priateľov máš ty, ale iných ako Bob?“

  „Šesť alebo sedem,“ povedal Peter. „Načo ti to je?“

  „O chvíľu uvidíte. Ja mám štyroch, alebo piatich priate­ľov iných ako vy. A teraz, Peter, mohol by si znovu opísať auto pána Claudiusa? Bob, ty to zapisuj.“

  „Dvojdverový športový model ranger, čierna farba,“ po­vedal Peter. „Červené kožené poťahy. Skoro nový. Má kalifornské číslo, ktoré sa končí trinástkou.“

  Bob si to zapísal. Jupiter dodal: „Vodič, ktorý sa volá pán Claudius, je dosť tučný a má veľmi silné okuliare. Myslím, že to je všetko. Teraz musíme začať pracovať.

  Budeme postupovať takto: Najprv ja zavolám piatim priateľom a opýtam sa ich, či nevideli čierny ranger. Pred­pokladám, že nevideli, preto ich požiadam, aby zavolali piatim priateľom, dali im opis a požiadali ich, aby zavolali ďalším piatim. Tí obratom zavolajú ďalším piatim a tak ďalej, až kým sa nedozvieme, čo sme chceli. Každý zavolaný dostane naše telefónne číslo. Každý, kto nám pomôže poskytnúť informácie o aute, nech nám zavolá zajtra ráno o desiatej. Je vám teraz postup jasný?“

  „Pánabeka!“ zvolal Bob. „Jupiter, to je úžasné!“

  „Fantastické!“ nadchol sa Peter. „Do rána bude každý chlapec v južnej Kalifornii hľadať ten čierny ranger.“

  „Ak bude treba,“ povedal Jupiter. „No prv ako začneme, vidí niektorý z vás v pláne nejaké nedostatky?“

  „Nemali by sme ponúknuť odmenu?“ opýtal sa Peter. „Za informácie sa zvykne ponúkať odmena.“

  „Správne,“ povedal Bob. „To vzbudí v každom ešte väčší záujem.“

  „Výborná pripomienka.“ Jupiter sa zamyslel. „Ale čo môžeme ponúknuť? O peniazoch nemôže byť ani reči.“

  „A čo keby sme ponúkli jazdu v rolls-royce?“ navrhol Peter. „Každý chlapec, ktorý má rád autá, by sa rád povozil v pozlátenom rolls-royce. A mohli by sme mu dovoliť za­telefonovať z auta niektorým svojim priateľom, aby sa im pochválil.“

  „Myslím, že je to dobrý nápad,“ súhlasil Jupiter. „Bob, ty čo navrhuješ?“

  „Chcel som povedať,“ pridal sa Bob, „že by sme mohli dovoliť prvému, ktorý nám poskytne informácie, aby si vybral niečo v zberni. Veď priemerný chalan by si mohol nájsť na tomto dvore tucet vecí, ktoré by sa mu zišli.“

  „Správne,“ súhlasil Peter. „Nepoznám nikoho, kto by sa nepotešil, keby si mohol vybrať niečo z týchto nádherných starých vecí, ktoré sem naznášal tvoj strýko Titus, Jupiter.“

  „Ale to haraburdie nie je naše,“ povedal Jupiter so zvraš­teným čelom. „A nemôžeme rozdávať niečo, čo nám ne­patrí.“

  Chvíľu to všetkých trápilo. Peter si však spomenul, že pán Jones im bol niečo dlžný za to, že pomáhali pri oprave vecí, ktoré potom mohol znovu predať. Zrátali to - všetci traja by mali dostať spolu 25 dolárov a 13 centov. Dohodli sa teda, že ako odmenu za informáciu ponúknu jazdu v pozlátenom rolls-royce a hocičo zo zberne v hodnote do 25 dolárov a 13 centov.

  Keď to takto vyriešili, pustili sa do telefonovania. Jupiter zavolal piatim priateľom. Ani jeden z nich nevidel čierne auto, ale všetci súhlasili, že zavolajú ďalším piatim a pošlú opis auta ďalej.

  Len čo Jupiter dotelefonoval, ponáhľal sa Tunelom č. 2, ktorý bol ich hlavným vchodom i východom, poumývať obloky tete Matilde.

  Potom telefonoval Peter a po ňom Bob. Nebolo treba veľa vysvetľovania. Každý chlapec, s ktorým sa rozprávali, hneď pochopil a lichotilo mu, že je zapojený do dôležitého pátrania.

  Ešte ani nedotelefonovali, a Bob i Peter už vedeli, že prví, s ktorými sa rozprávali, šíria odkaz ďalej.

  Bob ostal v Hlavnom stane a prepisoval svoje doterajšie poznámky o prípade. Keď o hodinu prišiel domov, jeho matka práve zavesila slúchadlo so zmäteným výrazom v tvári.

  „Toto teda nechápem,“ povedala. „Jednoducho nechá­pem.“

  „Čo sa stalo, mama?“ opýtal sa Bob.

  „Pokúšala som sa zavolať ženám, ktoré mi majú prísť pomôcť pripraviť slávnostnú večeru. Vytočila som už dva­násť čísel, a predstav si, všetky linky sú obsadené.“

  Bob preglgol. Tušil, čo za tým väzí.

  „Majú všetky chlapcov v mojom veku?“ opýtal sa.

  „Áno. Nebola by som prekvapená, keby boli obsadené tri alebo štyri linky. Ale, preboha, dvanásť naraz? No, skú­sim ešte zavolať pani Garretovú.“

  „Myslím, že sa tam ľahšie dovoláš, ak chvíľu počkáš,“ povedal Bob. „Niečo asi nie je v poriadku.“

  „I ja si to myslím,“ odvetila, stále nechápavo hľadiac na telefón. Bob išiel hore do svojej izby.

  Tam si sadol a počítal. Trikrát päť, toľkokrát volali osobne, je pätnásť. Ak všetci pätnásti zavolali ďalším pia­tim priateľom, to by bolo sedemdesiatpäť. Päťkrát sedem­desiatpäť je tristosedemdesiatpäť, a ešte krát päť, to je tisíc osemstosedemdesiatpäť, krát päť je...

  Bob sa zahľadel na výpočty a zahvízdal. Niet divu, že telefóny boli obsadené. Ani sám Jupiter si neuvedomil do­sah svojho nápadu. Jeho metóda, to bol hotový dynamit!

  Keďže odkaz bol krátky, nebude dlho trvať, kým sa roz­šíri. Vedel, že všetko bude čoskoro v poriadku, a tak si začal prezerať svoje poznámky o Záhade zajakavého papagája, ako to sám nazval.

  Čosi mu však nedalo pokoja. Možno to bolo veľmi jedno­duché, ale nevedel to zaradiť. Nebola to otázka, prečo tučný muž ukradol papagája - všetci sa zhodli v tom, že to je záhada a že budú musieť čakať, ako sa to ďalej vyvinie. Záhadou však bolo, prečo by niekto učil papagája zajakať sa. Bolo jasné, že Billyho Shakespeara, ako upozornil Jupi­ter, naučili hovoriť: ,L-len dva-dva-dva me-mesiace mŕtvy! Ani nie!', pretože nie je možné, aby sa papagáj zajakal náhodou. Teda...

  Pri tomto bode ležal v posteli a zaspával. Ale asi o polnoci sa zobudil a v tichu sa mu zdalo, akoby počul hlas, spieva­júci mu do ucha: ,Malá Bo-Peep stratila svoju ovečku a nevie ju nájsť. Choďte za Sherlockom Holmesom.' Toto hovorila Malá Bo-Peep, ako im oznámila slečna Waggone­rová.

  Lenže text, okrem tajuplného návrhu obrátiť sa na Sherlocka Holmesa, bol nesprávny. Správny text z rečňovaniek Matka hus ako si ho Bob pamätal, znel: „Malá Bo-Peep stratila svoje ovečky a nevie ich nájsť.“

  No papagáj, ktorý sa volal Bo-Peep, nehovoril ich, ale ju.

  Bob akosi cítil, že Jupiter tomu bude prikladať veľký význam.

  „Hm,“ Jupiterova okrúhla tvár prezrádzala hlboké sú­stredenie. „Máš pravdu, Bob. Slečna Waggonerová určite vyhlásila, že papagáj hovoril: ,...nevie ju nájsť.' Samozrej­me, slovo ,ovca' má v angličtine rovnaký tvar v jednotnom aj množnom čísle. Teda aj ju aj ich je správne. Jednako...“

  „Prosím ťa, nemohol by si sa vyjadrovať normálnejšie?“ povzdychol si Peter. „Čo to znamená?“

* * *

  Ráno sa traja chlapci zišli v Hlavnom stane. Bolo nie­koľko minút pred desiatou hodinou, čas, kedy sa mali uká­zať výsledky ich akcie ,Od ducha k duchovi', ktorú predošlú noc rozbehli. Zatiaľ rozoberali Bôbov objav.

  „Pravdaže,“ dodal Bob, „mohla by to byť len náhodná chyba. Angličan, ktorý učil papagája, si nezapamätal text správne.“

  „Mýliš sa,“ povedal Jupiter. „Billy Shakespeare sa zaja­kal. To by sa mohlo nazvať chybou. Malá Bo-Peep ne­správne cituje svoj text z Matky husi. To sú už dve chyby.“

  „To je tak veľa, dve?“ netrpezlivo sa opýtal Peter. „Ja urobím v školskej úlohe zakaždým oveľa viac chýb ako dve.“

  „Celkom správne,“ súhlasil Jupiter, „ale v tomto prípade sme presvedčení, že obidva papagáje naučil hovoriť veľmi vzdelaný Angličan. Jedna chyba by mohla byť náhodná. Ale dve chyby naznačujú nejaký zámer.“

  „Zámer?“ Peter sa tváril nechápavo, a Bob sa mu vôbec nečudoval. Nebolo vždy ľahké sledovať myslenie Jupitera Jonesa. Mal rozum ako britva.

  „Ty si myslíš, že papagája možno takisto naučiť hovoriť niečo správne, ako aj nesprávne?“ uvažoval Bob. „A že teda existuje nejaký zvláštny dôvod, prečo sa Billy Shake­speare zajaká a Malá Bo-Peep hovorí len o jednej ovečke?“

  „Presne tak,“ povedal Jupiter. „Predovšetkým, záhadné je to, prečo pán Claudius chodí kradnúť papagáje. Ďalšou záhadou je, prečo vlastne naučili papagáje hovoriť ne­správne.“

  „Nerozumiem tomu,“ pokrútil Bob hlavou. „Načo by kto učil papagája také veci. Väčšina ľudí je spokojná, ak papa­gáj vie povedať: ,Polly chce keks.'“

  „Pátraním sa záhada stáva tajomnejšou,“ odvetil Jupiter. Jeho tvár mala výraz naozajstného uspokojenia, ktorý na­dobúdala len vtedy, keď vedel, že má dobrý, ťažký problém, niečo, do čoho sa oddá zahryznúť.

  „Učiť papagája vyžadovalo veľkú trpezlivosť,“ pokračo­val. „Ktokoľvek to urobil, urobil to s nejakým zámerom. Nevieme, čo to bol za zámer. Ale podozrievam pána Claudiusa, že on to vie, a preto ukradol obidva papagáje.“

  „Pána!“ zvolal Bob. „Možno sú v tom zapletené ešte aj iné papagáje, nielen Billy a Malá Bo-Peep. Spomínate si na toho, ktorého sa podomovému obchodníkovi nepodarilo predať, volal sa Čierna Brada, a aký bol pán Claudius roz­rušený, keď o ňom počul?“

  „Dosť už!“ zaúpel Peter. „Máme dosť oštary s dvo­ma papagájmi, pomyslite si, čo bude s nami, keď ich bude viac!“

  Za normálnych okolností by sa boli zasmiali. Ale práve v tej chvíli zazvonil telefón. Jupiter ho schmatol, ako keby mu mohol utiecť.

  „Haló, tu Jupiter Jones,“ ohlásil sa. „Áno, správne, ja hľadám informácie o... Naozaj? Najprv mi povedz, či malo číslo, ktoré sa končilo trinástkou...! Á, nemalo...? Žiaľ, to nie je to auto, ktorému sa chceme dostať na stopu. Ale aj tak ti ďakujem.“

  Sklamane zložil.

  „Chlapec z Hollywoodu,“ povedal. „Ale číslo bolo ne­správne.“

  Znovu sa ozval telefón. Tentoraz priložil slúchadlo k zosilňovaču, ktorý sám zhotovil, aby aj ostatní mohli po­čuť rozhovor. Bol to chlapec zo Santa Moniky, ktorý videl minulú noc čierny ranger zaparkovaný vonku pred reštau­ráciou. Ale odišla v ňom mladá dvojica a auto bolo už dosť ojazdené.   Opäť nesprávne auto.

  Vcelku mali ešte osem telefonátov. Jupiter sa každého, kto volal, v krátkosti povypytoval, ale zakaždým to bolo nepravé auto.

  Jeho metóda ,Od ducha k duchovi' teda nevyšla. Stále ešte nemali stopu, ktorá by ich zaviedla k pánu Claudiusovi.

Šiesta kapitola

Nečakaná návšteva

  Chlapci sklamane pozerali jeden na druhého, keď začuli hlas Matildy Jonesovej, Jupiterovej tety, ako na neho volá. Matilda Jonesová bola objemná žena s veľmi silným hla­som, takže ju ľahko mohli počuť.

  „Jupiter!“ volala pani Jonesová. „Niekto ťa tu hľadá! Jupiter, kde si? Preboha, kde si sa podel? Ešte pred hodi­nou som ťa tu videla. Je tu akýsi chlapec, chce sa s tebou rozprávať. Malý Mexičan.“

  Mexičan. Všetci si pomysleli to isté. Muž, ktorý predával papagáje, mal mexický prízvuk!

  Vrhli sa k Tunelu č. 2. V podlahe boli štvorcové sklápacie dvierka, ktoré sa dali otvoriť, a pod nimi bola veľká dokrivená rúra. Spustili sa do rúry a plazili sa asi dvadsať metrov. Takto sa dostali k pohyblivým železným mrežiam. Peter, ktorý bol vpredu, ich odsunul a vyliezli z Tunelu č. 2 rovno za obnoveným tlačiarenským lisom, kde si tlačili svoje úradné navštívenky a hlavičky listov.

  Ocitli sa v Jupiterovej dielni. Stála na rohu zberne, kde ju pre nakopené veci nikto nemohol vidieť. Jupiter mal v nej elektrickú pílku, vŕtačku a ostatné veci, ktoré si opravil z harabúrd, čo kúpil jeho strýko Titus. Dielňa bola ukrytá pod dvojmetrovou strechou, ktorá sa tiahla popri vnútornej strane plota, obkolesujúceho zberňu.

  V južnej Kalifornii je dosť sucho. Väčšinou mohli praco­vať vonku, a keď sa počasie zhoršilo, vždy všetko poprikrývali obalmi z plastickej látky.

  Pani Jonesová ešte stále volala na Jupitera. Prešmykli sa popri niekoľkých kopách odpadu a vyšli na hlavnú časť dvora, blízko predného vchodu a kancelárie.

  „Volala si ma, teta Matilda?“ opýtal sa Jupiter a jeho teta sa obrátila. Za ňou videl mexického chlapca asi takého vysokého ako Bob, v ošúchaných nohaviciach a roztrhanej košeli. Držal opraty malého somárika, ktorý ťahal starý dvojkolesový vozík.

  „Tento chlapec sa chce s tebou rozprávať,“ povedala pani Jonesová. „Na dnes ti dávam voľno, iste tomu budeš veľmi rád. Ale zajtra budeme mať veľa práce. Titus sa vráti z nákupu.“

  „Áno, teta Matilda,“ odvetil Jupiter.

  Pani Jonesová sa vrátila do kancelárie Jonesovho bazára. Mexičan sa obzeral dookola, čierne oči mu behali sem a tam. Potom sa obrátil k Jupiterovi, čo bolo prirodzené, pretože Jupiterova zavalitá, ale pevná postava vždy upútala pozor­nosť.

  „Seňor Jupiter?“ opýtal sa.

  „Áno, ja som Jupiter Jones,“ prisvedčil Jupiter.

  „Ja som Carlos,“ predstavil sa chlapec. Mal zreteľný mexický prízvuk, ktorý znel takmer ľubozvučne. „Auto, kde je? Smiem ho vidieť?“

  „Auto?“ Jupiter hneď nepochopil, ale Peter áno.

  „Chce vedieť, kde je rolls-royce,“ vysvetlil.

  „Ách, áno, auto je v garáži,“ povedal Jupiter Carlosovi.

  „Zlaté auto!“ nadchýnal sa Cartos. „Musí byť nádherné. Tak veľmi by som ho chcel vidieť.“ Začal sa na nich usmie­vať, ale hneď nato sa zháčil. „Prepáčte mi, seňor Jupiter, ale tak veľmi mám rád autá. Všetky autá. Raz... raz aj ja budem mať auto!“

  „Prišiel si kvôli autám?“ opýtal sa Jupiter. Poobzeral sa. Hans a Konrád, dvaja strýkovi silní plavovlasí bavorskí pomocníci, práve vchádzali do brány na malom nákladnom aute. „Poď so mnou.“

  Carlos na sekundu zaváhal, potom uviazal opraty svojho somárika o kus rúry a nasledoval Jupitera. Skôr ako odišiel, s láskou potľapkal malého sivého somárika.

  „Vrátim sa skoro, Pablo,“ povedal mu.

  O chvíľu všetci sedeli v dielni. Carlos si s naširoko otvo­renými očami obzeral všetky nástroje.

  „Carlos, prišiel si nám povedať o čiernom športovom modeli ranger?“ opýtal sa Jupiter.

  Carlos prikývol hlavou tak silno, že to vyzeralo, akoby mu mala odpadnúť.

  „Si, si, si, seňor Jupiter,“ povedal. „Včera večer ku mne prišiel môj priateľ Estéban. Povedal mi, že seňor Jupiter Jones chce vedieť o aute ranger, ktorého číslo končí na jeden a tri.“

  Chlapci čakali so zatajeným dychom. Carlos sa na nich pozrel očami plnými nádeje.

  „A...“ chvíľu zaváhal, „povedal mi tiež, že je za to od­mena.“

  „Odmena!“ Peter vykríkol tak podráždene, že sa Carlos naľakal. „Pravdaže je! Videl si to auto? Vieš, kde je?“

  „Áno, videl som ho,“ pokračoval Carlos. „Videl som tučného muža, ale neviem, kde je teraz. To bolo...“ rátal na prstoch, „jeden... dva... sedem... pred siedmimi dňa­mi.“

  „Sedem dní!“ sklamane povedal Peter. „To nám veľmi nepomôže. Ako by si si mohol pamätať auto po týždni?“

  „Ó, ja mám autá veľmi rád,“ nedal sa Carlos. „Snívam o autách. Čierny ranger je krásne auto. Môžem vám pove­dať jeho číslo. AK štyri, päť, jeden, tri. Sedadlá celé potiah­nuté červenou kožou. Malé škrabnutie na pravom prednom blatníku. Malá priehlbina na zadnom nárazníku.“

  Všetci sa naňho pozerali s rastúcou úctou. Mnohí chlapci vedia určiť značku a rok výroby skoro každého auta, ktoré vidia, ale máloktorí by si pamätali po týždni také podrob­nosti ako číslo a škrabnutie.

  „To by pomohlo polícii nájsť ho,“ povedal Jupiter, poťahujúc si peru. „Ale my sme sľúbili, že s tou vecou nepôjde­me na políciu. Carlos, videl si auto v poslednom čase?“

  Mexičan pokrútil hlavou a tmavé oči mu zosmutneli.

  „Nemôžem dostať odmenu?“ opýtal sa. „Nemôžem...“ vzdychol si, „previezť sa v tom krásnom zlatom aute?“

  „Možno, Carlos,“ odvetil Jupiter. „Predovšetkým, kde si videl auto a pána Claudiusa - toho tučného muža?“

  „Prišiel navštíviť môjho strýka Ramosa,“ prezradil Car­los, „kvôli papagájom.“

  „Kvôli papagájom?“ vykríkol Peter. „Teda to bol tvoj strýko, čo predal Billyho Shakespeara a Malú Bo-Peep?“

  Carlos prikývol. „A ostatné tiež,“ povedal. „Všetky pa­pagáje so zvláštnymi menami.“

  „Zvláštne mená?“ opýtal sa Jupiter a vymenil si s Bobom rýchly pohľad. Bob teda správne tušil, že do prípadu je zapletených viac papagájov!   „Pamätáš si mená?“

  Carlos si prešiel rukou po hustých čiernych vlasoch. Po­tom prikývol.

  „Pamätám si ich,“ odvetil. „Boli to Billy Shakespeare a Malá Bo-Peep.“

  Chlapci prikývli. „O tých vieme,“ povedal Peter.

  „Potom to bol Sherlock Holmes a Robin Hood,“ pokra­čoval Carlos.

  „Sherlock Holmes a Robin Hood,“ opakoval Bob, zapisujúc si mená.

  „Kapitán Kidd a Zjazvená Tvár,“ dodal Carlos. „Zjazvená. Tvár mal iba jedno oko.“

  Bob si zapísal ďalšie dve mená.

  „To je spolu šesť,“ povedal. „Boli ešte nejaké iné?“

  „Áno.“ Carlosovi sa rozjasnila tvár. „Jeden čierny. Pirát Čierna Brada, ktorý hovoril veľmi dobre. Všetky papagáje okrem Čiernej Brady mali pekné žlté hlavy.“

  „Pirát Čierna Brada!“ vykríkol Bob a zapísal si meno. „To je ten, ktorého spomínal pán Fentriss a ktorý tak roz­rušil pána Claudiusa. Pána, Jupiter, myslíš si, že všetkých sedem papagájov je zapletených do toho prípadu?“

  „Zistíme si to,“ odvetil Jupiter. „Carlos, hovoríš, že tučný muž navštívil pred týždňom tvojho strýka, aby získal tieto papagáje?“

  „Si, on prišiel po ne.“

  „A dal mu ich tvoj strýko?“

  „Nie, seňor,“ po Carlosovej tvári preletel smútok. „Strýko Ramos... už predal všetky papagáje. Tučný muž... ten by za ne zaplatil tisíc dolárov. Ale strýko Ramos ich už nemal. A tučný muž sa veľmi rozčúlil a vynadal strýkovi Ramosovi, keď mu strýko povedal, že si nepamätá, komu ich predal. Pretože, viete, seňor Jupiter, môj strýko nevie čítať, ani písať. On len predal papagáje a vzal peniaze.“

  „A odvtedy sa teda pán Claudius pokúša nájsť papagáje a pre nejaký neznámy dôvod kradol tie, ktoré sa mu po­darilo objaviť!“ vysvetľoval Jupiter. „Získali sme cenné in­formácie. Naša metóda predsa len priniesla svoje ovocie, i keď sme sa nedozvedeli, kde je pán Claudius.“

  „Podľa mojej mienky máme tých informácií až priveľa,“ povedal Peter. „Na začiatku sme mali nájsť jedného strate­ného papagája. Potom dvoch. Teraz, stavím sa, myslíš na to, aká nájsť všetkých sedem, však?“

  Jupiter to nepopieral.

  „Všetkých sedem vtákov je zapletených do tej istej zá­hady,“ povedal. „Ak ju chceme rozlúštiť, mali by sme ich všetkých nájsť.“

  „Lenže my sme sľúbili len toľko, že sa pokúsime dostať späť Billyho Shakespeara a Malú Bo-Peep,“ namietol Peter. „O lúštení nejakej čudnej záhady vôbec nebola reč.“

  Bob vedel, že sa Peter márne namáha. Peter to vedel tiež. Dať Jupiterovi rozlúštiť záhadu bolo to isté, ako dať buldogovi šťavnatú kosť. Nepustí ju, kým s ňou nebude hotový.

  Jupiter sa otočil k Mexičanovi. „Carlos,“ povedal, „ce­níme si informácie, ktoré si nám poskytol, ale prečo si nezatelefonoval? Prečo si meral takú dlhú cestu k nám do Rocky Beach na vozíku so somárom?“

  „Dúfal som,“ odvetil Carlos, „že si odveziem odmenu domov na vozíku. A okrem toho, seňor Jupiter, nemal som peniaze na telefón.“

  Všetci traja pozreli na seba a pomysleli si to isté. Nikdy nemali veľa peňazí, ale vždy mali nejaké vreckové, alebo si mohli trochu zarobiť prácou v zberni. Ťažko si vedeli pred­staviť, že niektorí ľudia sú úplne bez peňazí.

  Bob si všimol, že Jupiter niekoľkokrát preglgol, keď zno­vu pozrel na Carlosa a videl, aký je chudý.

  „Rozumiem,“ povedal. „Poskytol si nám niektoré veľmi cenné informácie a to je v každom prípade hodné čiastočnej odmeny. Vieš, my sme chceli nájsť auto vlastne preto, aby sme tak zistili, kde býva pán Claudius.“

  „Kde býva pán Claudius?“ Carlos ožil. „Ó, teraz už ro­zumiem.“

  Niečo hľadal vo vrecku.

  „Keď tučný muž odchádzal od strýka Ramosa,“ povedal, „sľúbil mu veľa peňazí, ak si spomenie, kde predal všetky papagáje. Dal mu tento lístok.“

  Podal Jupiterovi navštívenku. Bolo na nej meno i adresa pána Claudiusa. Predsa sa im teda podarilo vystopovať tučného muža!

  Všetci traja sa zhŕkli, aby videli, čo je napísané na navštívenke, keď zrazu červené svetlo nad tlačiarenským lisom začalo blikať. Namontoval ho tam Jupiter, aby vedeli, keď v Hlavnom stane zazvoní ich tajný telefón, a aby mohli odpovedať.

  Práve im niekto telefonoval. Jupiter sa rýchlo rozhodol.

  „Carlos,“ povedal, „zavri oči.“

  „Si, seňor Jupiter,“ súhlasil Carlos a zavrel oči.

  „Peter, ostaň s Carlosom. Bob a ja musíme vybaviť jednu vec. Hneď sa vrátime.“

  Zatiaľ čo mal Carlos zavreté oči, Bob a Jupiter vošli do veľkej pokrivenej rúry, ktorá bola Tunelom č. 2, a preplazili sa do Hlavného stanu. Jupiter schmatol slúchadlo.

  „Haló,“ ozvalo sa. Bol to ženský hlas. Žena hovorila veľmi slabo, akoby sa bála, že ju niekto začuje. „Ty si ten chlapec, Jupiter Jones, ktorý sa pokúša nájsť auto pána Claudiusa?“

  „Áno, pani,“ povedal Jupiter. „Môžete mi povedať, kde je?“

  „Je zaparkované tam, kde ho nikto nemôže vidieť!“ oz­vala sa žena skoro nahnevane. „A ty nesmieš hľadať pána Claudiusa, počuješ? Je veľmi prudký a je nebezpečné pliesť sa mu do cesty. Nech si, kto chceš, stráň sa ho. Nemiešaj sa do jeho vecí!“

  Zložila. Jupiter a Bob sedeli, uprene hľadiac jeden na druhého. Jupiter ešte stále držal v ruke navštívenku, z kto­rej sa presne dozvedeli, kde môžu pána Claudiusa nájsť. Ale teraz, keď ich tá neznáma žena varovala...

  Jupiter pomaly vložil navštívenku do vrecka.

  „Carlosovi musíme dať odmenu,“ povedal Bob po chvíľke ticha. „Potom musíme ísť k nemu a povypytovať sa jeho strýka. Som presvedčený, že sa dozvieme veľa ve­cí. Potom... nuž, potom bude dosť času rozmýšľať, čo urobiť s pánom Claudiusom.“

  O niekoľko hodín vydal sa na cestu smerom na juh pozdĺž pobrežia neobvyklý sprievod. V čele sprievodu bol obrov­ský starý rolls-royce s pozláteným zariadením. Worthington, samozrejme, viedol, a Jupiter, Peter a Carlos sedeli vzadu. Bob musel ísť pracovať do knižnice.

  Carlos sotva mohol zatajiť vzrušenie. Prebehol prstami po pozlátenom zariadení, dotkol sa žltohnedej kože, kto­rou boli potiahnuté sedadlá, a s naširoko otvorenými očami sa zahľadel na pozlátený telefón, ktorým bolo auto vyba­vené.

  „Zlaté auto!“ opakoval stále. „Aká krása! Nikdy sa mi ani nesnívalo, že sa raz budem viezť v takomto aute.“

  Bolo vidieť, že Carlos pozná autá. Vedel určiť značku, rok výroby a model každého auta, čo ako rýchlo prefičalo okolo nich. Povedal, že by chcel byť automechanikom a že by chcel mať vlastnú garáž.

  Za rolls-royceom išlo malé nákladné auto zo zberne, ktoré viedol Konrád. Na aute bola odmena, ktorú si, ako sa všetci traja zhodli, Carlos plne zaslúžil. Bolo však trochu prekvapujúce, čo si chlapec pýtal. Chcel odpadové stavebné drevo, dvere, oblok a klince, ako sa im zdôveril, na opravu domu, v ktorom býval so svojím strýkom.

  Jupiter pošepkal tete, že Carlos a jeho strýko vôbec ne­majú peniaze. Pani Jonesová, ktorá mala srdce zo zlata, ohodnotila všetok materiál veľmi nízko. Suma nielenže nepresahovala 25 dolárov a 13 centov, ktoré bola dlžná Trom pátračom, ale vyúčtovala to tak veľkoryso, že zvýšilo ešte 5 dolárov, ktoré v hotovosti dala Carlosovi.

  Všetko drevo, oblok, dvere, klince a kanva s farbou sa však nepomestili na vozík, ktorý ťahal malý sivý Pablo. Ale Hans a Konrád vyriešili problém, ako dostať Pabla s vozí­kom späť domov. Jednoducho naložili Pabla na nákladné auto aj so stavebným materiálom. Pablo, ktorý sa teraz sám viezol na aute za rolls-royceom, zvedavo pozeral ponad bočnice na všetko okolo seba.

  Sprievod zložený z osobného a nákladného auta sa ko­nečne ocitol v štvrti s veľmi malými chatrnými domčekmi a neohradenými poliami, na ktorých rástlo akési obilie. Bola to štvrť, kde býval Carlos. Chlapci a dievčatá povybiehali von a zízali na rolls-royce. Carlos im kýval.

  „José!“ kričal. „Estéban! Margita! Pozrite! Veziem sa v zlatom aute.“

  Zhŕklo sa tam tak veľa otrhaných detí, až Worthington musel zastaviť. Všetci sa chceli dotknúť rolls-roycea, ale keď im Carlos po španielsky čosi ostro povedal, ustúpili.

  „Máme teraz pokračovať, pán Jones?“ opýtal sa Wor­thington. Nikdy nestratil trpezlivosť, nech sa prihodilo čo­koľvek.

  „Nie, Worthington,“ odvetil mu chlapec. „Nákladné auto nás ešte nedohonilo. Nechceme, aby sa nám stratilo.“

  Kým čakali, Carlos ukázal na druhú stranu prázdneho pozemku. Stála tam ošarpaná chatrč a za ňou starý skleník. „Tam bývam,“ povedal. „Ja a strýko Ramos. Môžeme ta ísť pešo. Nemusíme sa viezť celou cestou v tomto prekrás­nom aute. Cesta je veľmi zlá.“

  Jupiter prijal návrh a všetci traja vystúpili. „Ďakujem vám, Worthington,“ ozval sa Jupiter. „Nebu­deme vás už potrebovať. Môžeme sa vrátiť s Konrádom na nákladnom aute.“

  „Dobre, pán Jones,“ povedal Worthington a veľké auto odišlo. Potom prišlo nákladné auto a Jupiter ukázal Konrádovi na chatrč.

  „Konrád, tam sa stretneme,“ zavolal a silný Bavorčan prikývol. Jupiter, Peter a Carlos sa pustili krížom cez pole smerom k domu, ak sa Carlosovo obydlie dalo nazvať do­mom. Čím boli k nemu bližšie, tým chatrnejšie vyzeral. Jednu stenu už skoro nemal, okno bolo preč a dvere chý­bali.

  Zdalo sa, že Carlos vytušil ich myšlienky.

  „Môj strýko prišiel z Mexika bez peňazí,“ povedal. „Toto je jediné miesto, kde môže zostať. Nájomné je päť dolárov za mesiac,“ Pohladkal si vrecko, kde mal päťdolárovú ban­kovku, ktorú mu dala pani Jonesová. „Teraz zaplatím ná­jomné na ďalší mesiac ja,“ vyhlásil šťastne. „Opravím dom, a keď sa strýko Ramos uzdraví, môže ísť znova pracovať.“

  Ako tak rozprávali, priblížili sa k zadnej časti domu. Na špinavej ceste za domom videli zaparkované auto. Bol to obyčajný čierny sedan bežnej značky, ale Carlos sa zamra­čil.

  „Kto je u strýka Ramosa?“ opýtal sa. „Toto sa mi nepáči.“

  Pridal do kroku a Peter s Jupiterom sa ponáhľali za ním. Keď prišli bližšie k chatrči, začuli zvnútra silný, nahnevaný hlas.

  „To je hlas pána Claudiusa,“ povedal Peter svojmu za­valitému spoločníkovi.

  „Povedz mi to!“ kričal pán Claudius. „Povedz mi to, ty starý hlupák, lebo ti vykrútim krk!“

  „Strýko Ramos!“ vykríkol Carlos a dal sa do behu. „Čo ti robí ten brucháč?“

  Nechal ich za sebou a Peter s Jupiterom museli bežať, aby za ním nezaostali. Keď Carlos vtrhol dnu cez vchod bez dverí, boli mu v pätách. Mali čas všimnúť si pána Clau­diusa, obráteného chrbtom k nim, ako sa nakláňa nad posteľ, na ktorej ležal muž, nepochybne Carlosov strýko. Strýko kašľal a dusil sa, vyzeralo to, akoby ho tučný muž chcel zaškrtiť.

  „Musíš si spomenúť!“ kričal pán Claudius. „I keď sa nepamätáš, kde si predal ostatné papagáje, musíš si spome­núť na Čiernu Bradu. Tá ti ostala nakoniec. Už mám štyri, ostatné dostanem, ale musím mať Čiernu Bradu. Som si istý, že vieš, kde je!“

  Carlos sa vrútil do izby a hodil sa na tučného chlapa. Pán Claudius ho však začul a obrátil sa. Jednou rukou zachytil malého Mexičana vo vzduchu. Carlos ostal bezmocne visieť s nohami nad zemou, kým ruka pána Claudiusa zvierala golier jeho roztrhanej košele.

  „Stojte,“ povedal pán Claudius tichým, ale výhražným hlasom, keď Peter a Jupiter nerozhodne vkročili dnu, „le­bo vykrútim tento malý kohútí krk. A potom vaše.“

  „Chyťte ho!“ kričal Carlos so slzami na krajíčku, nie od strachu, ale od hnevu. „Chce ublížiť môjmu strýkovi, ktorý je chorý a nemôže sa brániť.“

  „Neopovážte sa pohnúť,“ varoval Jupitera a Petra pán Claudius a oči sa mu nebezpečne ligotali. „Chlapčiská, za­čínate mi už ísť na nervy.“

  V tej chvíli Carlosova roztrhaná košeľa povolila. Malý Mexičan padol na zem a v okamihu oblapil tučného muža okolo nôh. Peter s Jupiterom mu priskočili na pomoc. Peter sa pokúšal rukami oblapiť pána Claudiusa okolo pása a Jupiter sa rozhodol pomôcť Carlosovi držať nohy.

I keď bol pán Claudius tučný, ukázalo sa, že má silu. Odhodil Carlosa nabok a prudkým pohybom striasol zo seba Petra i Jupitera, až odleteli každý na inú stranu. Prv ako sa stačili pozviechať zo zeme, vybehol von.

  Keď sa pozbierali, videli ho, ako skočil do auta a vyrazil, práve keď nič netušiaci Konrád zaparkoval nákladné auto tesne za ním.

  „Keby sme ho len boli mohli zadržať až do Konrádovho príchodu,“ ľutoval Peter, oprašujúc sa.

  „Alebo keby som nebol prepustil Worthingtona, mohli sme ho prenasledovať,“ dodal Jupiter, sledujúc pohľadom auto, ktoré práve zmizlo za rohom. „Ešte, že máme jeho meno a adresu.“

  „To je dobre,“ skonštatoval Peter. „Aspoň vieme, ktorej časti mesta sa máme vyhnúť. Ten pán Claudius nemá rád Troch pátračov.“

  „Je nahnevaný a hnev pramení zo strachu,“ povedal Jupiter. „Teraz sa nás bojí. A to je už istá výhoda.“

  „Vraj sa nás bojí!“ vykríkol Peter. „Ty si myslíš, že my sa ho nebojíme?“

  „Trochu áno, ale máme odvahu.“

  „To posledné slovo by som radšej nevravel.“

  Vrátili sa dnu. Carlos podával strýkovi vodu, aby mu zmiernil záchvat kašľa. Peter zodvihol prevrhnutú stoličku, jedinú stoličku v miestnosti, a pristúpil k posteli. Carlos sa obrátil.

  „Tisíckrát vám ďakujem,“ povedal, „že ste mi pomohli vyhnať toho pupkáča. Chcel prinútiť strýka Ramosa, aby mu povedal, komu predal papagája Čiernu Bradu. Strýko Ramos mu to nemohol povedať, lebo si nepamätá. Bola to jedna pani, ktorá býva o dva, tri, možno štyri domy ďalej, ale neviem, ako sa volá. Zaplatila len päť dolárov, lebo ho už nikto nechcel. Pupkáč by ho veľmi chcel nájsť.“

  „Samozrejme, že by chcel,“ povedal Peter. „Pán Claudius vie o tých vtákoch čosi, čo my nevieme.“

  „Niečo, čím sú pre neho veľmi dôležité,“ pokračoval Jupiter. „Som zvedavý, čo...“

  Vyrušilo ich zaklopanie na dvere. Bol to Konrád.

  „Kde mám vyložiť tie veci?“ opýtal sa.

  „Môžete ich uložiť vedľa domu,“ povedal Jupiter. Potom s Petrom zbadali za Konrádom staršiu ženu, ktorá niesla kartónovú škatuľu s malými otvormi. „Kto je to?“ spýtal sa Jupiter.

  „Pani, ktorá šla týmto smerom. Zviezol som ju,“ odvetil Konrád. „Tak ja idem vykladať.“

  Obrátil sa a žena, ktorá stála za ním, podišla k dverám. Podozrievavo pozrela na Petra a Jupitera.

  „Kto ste, chlapci?“ opýtala sa. „Kde je ten darebák Ra­mos?“

  Carlos sa pretlačil pomedzi svojich dvoch druhov. „Môj strýko je chorý,“ odvetil. „Ja som Carlos. Čo chce­te?“

  „Chcem späť svoje peniaze!“ dôrazne povedala žena. „Tvoj strýko mi predal tohto vtáka, že je to vraj vzácny papagáj, a môj zať mi povedal, že ma podviedol, pretože nie je. Je to len nejaký druh škorca. A okrem toho veci, ktoré hovorí, nehodia sa pre slušné uši.“ Strčila škatuľu Carlosovi do náručia. „A vráť mi mojich päť dolárov!“ skríkla. „Ja sa nenechám oklamať. Také niečo mi povedať, že škorec je papagáj!“

  Carlos vyzeral nešťastne. Podal škatuľu Petrovi a pomaly vopchal ruku do vrecka. Peter a Jupiter vedeli, čo to pre neho znamená. Boli to jediné peniaze, ktoré mal. Ešte sa mu podarilo usmiať sa, keď ich podával žene.

  „Prepáčte, seňora,“ ospravedlňoval sa. „Môj strýko je chorý. Zmýlil sa. Tu sú vaše peniaze.“

  „Hm, škorec!“ povedala žena a vykročila. Carlos sa obrátil k Jupiterovi a Petrovi. „To musí byť Čierna Brada,“ vyhlásil. „Hovoril tak dob­re, že strýko i ja sme boli presvedčení, že je to nejaký zvláštny druh papagája.“

  Otvoril škatuľu a malý tmavý vták s veľkým žltým zobá­kom sa zatriasol, našuchoril perie a náhle zamával krídlami. Vzniesol sa dohora a zosadol Petrovi na plece.

  „Veď to nie je nijaký škorec!“ vzrušene vykríkol Jupiter. „Je to naozaj zvláštny druh papagája. Dajú sa naučiť roz­právať dokonca lepšie ako obyčajné papagáje. A keď sú dobre vycvičené, sú veľmi vzácne.“

  „Ja som Pirát Čierna Brada!“ vykríkol zrazu vták drsným, pirátskym hlasom. „Zakopal som svoj poklad tam, kde ho stále mŕtvi ľudia strážia! Hej rup a fľašu rumu!“ Potom nasledovala spŕška výrazov, pri ktorých by sa ich rodičia určite zhrozili, keby ich začuli. Ale chlapci boli takí vzrušení, že si ich skoro ani nevšimli.

  „Čierna Brada!“ zvolal Jupiter. „Vták, ktorého pán Claudius tak veľmi zháňa. A my ho máme!“

  V tej chvíli Čierna Brada, lačno sa obzerajúc, zbadal vábivo blízko Petrovo ucho. Ďobol ho. Peter zjačal a vyho­dil Čiernu Bradu do vzduchu.   Vták zatrepotal krídlami a vzlietol.

50

  „Je preč!“ zvolal Jupiter. „Peter, práve si nás pripravil o veľmi drahocenný kľúč!“

  „A on ma pripravil o veľmi drahocennú krv!“ zamrmlal Peter, prikladajúc si k uchu vreckovku, zatiaľ čo oni poze­rali za Čiernou Bradou, ako mizne za stromami. Napriek týmto slovám sa Peter cítil veľmi hlúpo. Vtákova poznámka o zakopanom poklade a mŕtvych ľuďoch, ktorí ho strážia, zdala sa byť dokonca ešte záhadnejšia ako čudné veci, ktoré hovorili Billy Shakespeare a Bo-Peep. Jeho zavalitý kama­rát mal určite pravdu, že mali v rukách - alebo aspoň na jeho ramene - veľmi dôležitý kľúč. A on ho odohnal!

Siedma kapitola

Záhadný poklad

  Kým čakali, či sa Pirát Čierna Brada náhodou nevráti, Carlos pomohol strýkovi utíšiť kašeľ, takže sa s ním už dalo rozprávať. Ležal horeznačky v posteli a snažil sa odpovedať na otázky, ktoré mu kládol Jupiter. Ľahšie mu bolo odpo­vedať po španielsky, a tak nakoniec Carlos pokračoval v rozprávaní, zatiaľ čo jeho strýko ležal a odpočíval, nie­kedy prikyvujúc hlavou: „Si, si.“

  „Môj strýko Ramos sem prišiel pred dvoma rokmi,“ roz­prával Carlos Petrovi a Jupiterovi. „Prišiel z Mexika na vozíku, ktorý ťahal Pablo. Strýko sa veľmi dobre vyzná v pestovaní kvetov. Ale nemohol tu dostať prácu. Niekto mu povedal o tomto mieste, kde je starý rozbitý skleník. Prenajal si ho za päť dolárov na mesiac a pestuje v ňom kvety.“

  Obidvaja chlapci prikývli. Päť dolárov na mesiac za takú­to chatrč, nechránenú zvonku, bolo veľa.

  „Strýko Ramos obil skleník starými vyrovnanými ple­chovkami. Niektoré kvety pestuje v skleníku. Kvety vozieva na vozíku do mesta, kde ich predáva.

  Jedného dňa zišiel dolu cestou k nášmu domu vysoký chudý muž. Volal sa John Silver a povedal, že prišiel z Anglicka. Bol slabý a chorý a nemal veľa peňazí. Poprosil strýka Ramosa, či môže u neho ostať, a strýko súhlasil.

  Seňor Silver mal len nejaké šaty v námorníckej taške a skrinku, kovovú skrinku. Dlhú, plochú a širokú, takto a asi tak.“

  Carlos podržal ruky v dvoch rozličných vzdialenostiach a jeho strýko horlivo prikyvoval: „Si, si.“ Jupiter rýchlo rátal.

  „Asi tridsaťpäť krát šesťdesiat centimetrov,“ povedal. „Pokračuj, Carlos. Poskytuješ nám cenné informácie.“

  „Na skrinke bol ťažký zámok,“ hovoril chlapec. „Na noc si ju dával pod matrac. Každý večer ju otvoril a pozrel dnu. Vtedy vyzeral veľmi šťastne.“

  Jeho strýko znovu prikývol a vykríkol: „Si, si! Veľmi šťastne!“

  „Strýko Ramos sa spýtal pána Silvera, čo je v skrinke. Pán Silver sa zasmial a povedal...“ Carlos sa škrabal v hustej hrive neposlušných čiernych vlasov a snažil sa spomenúť si na slová... „Povedal: ,V tejto skrinke je kus dúhy, pod ktorou je kopa peňazí.'“

  „Kus dúhy, pod ktorou je kopa peňazí,“ opakoval Jupiter a zamračil sa. „Veľmi záhadný opis. Pokračuj, Carlos,“ súril Jupiter.

  „Teda, seňor Jupiter,“ pokračoval Mexičan, „strýko Ra­mos začal kašľať. Bolo mu zle, a preto poslal po mňa. Prišiel som stopom a snažil sa pomôcť mu, ale nemám skúsenosti s kvetmi. Nie som mu užitočný.“

  „Si dobrý chlapec!“ ozval sa strýko po anglicky. „Dobrý chlapec! Usilovný!“

  „Ďakujem vám, strýko Ramos,“ potešil sa Carlos. „Aj pán Silver bol chorý. Hovoril, že choroba z jeho vnútra neodíde. Spýtal som sa ho, prečo nevezme kopu peňazí spod dúhy, ktorú má, ako hovorí, v skrinke, a nejde k dobrému doktorovi. Zasmial sa a potom zosmutnel. Po­vedal mi, že sa neodváži. Povedal...“ Carlos sa nadýchol a usilovne rozmýšľal, aby si spomenul... „Povedal, že keby sa pokúsil predať kopu zlata zo skrinky, musel by povedať svoje pravé meno a ako ho získal. Bol v tejto krajine bez povolenia a vykázali by ho späť do Anglicka, kde ho chcú uväzniť. Preto musí žiť tu, bez peňazí, a tešiť sa z kúska dúhy tak dlho, ako bude môcť. Potom povedal, že to je v poriad­ku, že i tak skoro odíde.“

  Carlosova mladá tvár sa zachmúrila.

  „Nerozumel som, čo tým mienil,“ vravel ďalej. „Až do­nedávna. Jedného dňa pán Silver priniesol sedem mladých papagájov s peknými žltými hlavami a sedem klietok. Polo­žil ich do skleníka a začal ich učiť hovoriť.“

  Peter a Jupiter si vzrušene vymenili pohľady. Konečne sa dozvedia niečo o záhade s papagájmi.

  „Pán Silver to s vtákmi vedel,“ povedal Carlos. „Keď prišiel, mal Čiernu Bradu, vtáka, s ktorým sa rozprával. Sedával mu na pleci a nadával. Pán Silver sa tomu smial.

  Potom začal učiť papagáje v skleníku. Každého jedného iné slová. A dal im smiešne mená. Nerozumel som menám, ani slovám.“

  „Mená väčšinou pochádzajú z anglickej literatúry alebo dejín,“ povedal Jupiter. „Preto si ich nepoznal. Pamätáš si niektoré slová, ktoré učil papagáje?“

  „Nie,“ vzdychol si Carlos. „Sú pre mňa príliš ťažké, aby som si ich zapamätal. Ale jeden papagáj so žltou hlavou zomrel. Pán Silver sa veľmi trápil. Povedal, že Čierna Bra­da sa bude musieť stať papagájovým dvojníkom. Neviem, čo to malo znamenať.“

  „Tu, v Hollywoode,“ ozval sa Peter, „každý vie, čo zna­mená dvojník. Je to človek, ktorý vo filme nahrádza herca pri nebezpečných výkonoch.“

  „Nuž a tak doučil šesť papagájov a jedného tmavého vtáka, o ktorom hovoril, že je to zvláštny druh papagája.“

  „Asi si myslel, že by vás to poplietlo, keby ho označil menom,“ pripomenul Jupiter. „Carlos, a čo sa stalo, keď skončil?“

  Carlos s údivom rozhodil ruky.

  „Potom pán John Silver odišiel,“ povedal. „Odišiel v noci. Kovovú skrinku si vzal so sebou. Bol preč tri dni. Keď sa vrátil, bol veľmi slabý a skrinku nemal. Povedal, že ju ukryl. Ďalej povedal, že čoskoro bude musieť odísť a že skrinku s kúskom dúhy nám nemôže dať, pretože by sme mali veľa nepríjemností.

  Namiesto toho napísal dlhý list. Dal mi ho, aby som ho poslal.“

  „Pamätáš si, komu si ho posielal?“ dychtivo sa opýtal Jupiter. Ale Carlos potriasol hlavou.

  „Nie, seňor Jupiter. Ale mal veľa známok a na okraji mal červené a modré pásiky.“

  „Letecký list,“ poznamenal Peter.

  „Možno do Európy, keď mal veľa známok,“ dodal Jupi­ter.

  „Povedal, že čoskoro odíde. Myslel si, že zomrie. Ne­chcel, aby sme ho dali do nemocnice, pretože vraj v žiadnej nemocnici ho nemôžu vyliečiť. Povedal, že chce ísť za svo­jimi priateľmi.“

  Carlos stíšil pri spomienke hlas.

  „Pán Silver bol veľmi čudný človek. Robil čudné žarty, rozprával v hádankách, učil papagáje smiešne veci. Ale bol náš priateľ. Vieme, že bol dobrý!“ Carlos stíchol a po chvíli pokračoval.

  „Pán Silver povedal, že onedlho príde veľmi tučný muž. Vraj nám ponúkne tisíc dolárov, a my mu za ne máme dať sedem hovoriacich papagájov. Veľmi sa smial, keď to hovo­ril. Povedal, že je to jeho najlepší žart, že za celý život nevymyslel lepší ako tento. Tučný muž sa vraj pri ňom poriadne zapotí. Potom si šiel ľahnúť a ešte dlho sa smial. A ráno... ráno sa už nezobudil.“

  Mexičan s námahou preglgol. Obidvaja, Peter i Jupiter, cítili, ako mu je smutno.

  „Ale tučný muž neprišiel, však?“ opýtal sa Jupiter nako­niec.

  Carlos potriasol hlavou.

  „Pretože pán Silver bol náš priateľ, zariadili sme, aby ho pochovali na malom cintoríne na konci cesty. Nemali sme peniaze, ale sľúbili sme, že zaplatíme neskôr. Čakali sme týždeň, dva, tri, ale tučný muž nechodil. Nakoniec sme si mysleli, že nikdy nepríde, a strýko Ramos zapriahol Pabla, položil papagáje na vozík a vydal sa do Hollywoodu. Tam chodil od dverí k dverám a predával papagáje, pretože sme potrebovali peniaze.

  Ľuďom sa papagáje páčili, dokonca i Zjazvená Tvár a Čierna Brada, a tak všetky predal za jeden deň a mali sme peniaze. Nie veľa, ale dosť na to, aby sme zaplatili za hrob pán Silvera. Na opravu domu to však bolo málo.“

  Konečne sa Carlos usmial.

  „Ale teraz mám drevo, klince, dvere,“ povedal, „a mô­žem dať dom do poriadku. Strýko Ramos čoskoro vyzdravie a budeme sa mať dobre. Ó, ďakujem vám tisíckrát, seňor Jupiter.“

  „Nie, nie, tú odmenu si si zaslúžil, a ešte väčšiu... keby sme mali,“ úprimne povedal Jupiter. „Ale je tu ešte jedna vec. Tučný muž nakoniec prišiel, však?“

  „Ó, áno.“ Carlos prikývol a chorý muž na posteli zodvi­hol hlavu a pridal: „Si, si!“

  „Prišiel dva týždne po tom, ako sme predali papagáje. Veľmi sa nahneval. Urazil strýka Ramosa, pretože nevie čítať ani písať a nevie, komu predal papagáje. Strýko Ra­mos mu povedal, aby odišiel a nevracal sa. Tučný muž začal prosíkať. Na benzínovej pumpe som si požičal mapu a strýko Ramos mu ukázal štvrť, kde predal papagáje. Potom tučný muž odišiel vo svojom športovom aute.

  Nechal svoju navštívenku s menom, adresou a telefónom. Povedal strýkovi Ramosovi, aby mu oznámil, keď si na niečo spomenie. Ale strýko nemôže. To je veľmi zle. Bolo by nádherné mať tisíc dolárov. Ale môžeme žiť i bez nich.“

  Carlos sa pyšne vystrel.

  „Postarali sme sa o nášho priateľa. Splatili dlh. Peniaze na nájomné zoženiem. A seňor Pupkáč nebude viac strýka urážať.“

  Jupiter rozmýšľal. Teraz vedeli o papagájoch omnoho viac ako predtým. Ale ešte stále veľa vecí nevedeli. Práve chcel položiť ďalšiu otázku, keď Konrád, vysoký bavorský pomocník, vošiel dnu. Chlapci boli takí pohrúžení do prí­behu, ktorý počúvali, že celkom zabudli, že vykladal stavebný materiál z nákladného auta.

  „Všetko je vyložené,“ hlásil. „Môžeme už ísť? Mám v zberni veľa práce.“

  „Myslím, že áno,“ povedal Jupiter. „Nie, počkaj. Konrád, máš v nákladnom aute mapu Los Angeles?“

  „Pravdaže, mám dve-tri“,“ odvetil Konrád. „Chcete jed­nu?“

  Peter vybehol, našiel mapy, vybral tú, na ktorej bola zakreslená väčšina ulíc, a priniesol ju.

  „Carlos,“ opýtal sa Jupiter, „môžeš nám ukázať štvrť, kde tvoj strýko predával papagáje?“

  Chlapec vychrlil na strýka prúd rýchlych španielskych slov a ten prikyvoval. Sediac na peľasti, Carlos ceruzou urobil krúžok na mape okolo štvrti, ktorú označil strýko.

  „Tu, seňor Jupiter,“ ukázal. „Niekde v tomto okolí. Ale, žiaľ, strýko nevie povedať, ktoré ulice.“

  Jupiter vzal mapu, poskladal ju a vložil do vrecka.

  „Ďakujem, Carlos,“ povedal. „Máme už akú-takú pred­stavu, pretože vieme, kto kúpil Billyho Shakespeara a Malú Bo-Peep. Myslím, že nateraz sme sa dozvedeli všetko, čo sa dalo, hoci v tejto chvíli sa záhada zdá byť tajomnejšia ako kedykoľvek predtým.“

  „Tak veru,“ prisvedčil Peter.

  „Keby sme len neboli prišli o Čiernu Bradu...“ začal Jupiter. „Ale dobrý pátrač musí byť vždy pripravený na prekážky.“

  Potriasol si ruku s Carlosom.

  „Dúfam, že sa tvoj strýko skoro uzdraví,“ povedal. „Ak ho pán Claudius príde opäť znepokojovať, zavolaj políciu. Tá sa už oňho postará.“

  „Ha, políciu!“ Chlapcovi zažiarili tmavé oči. „Seňor Pupkáč bude potrebovať nemocnicu!“

  Peter i Jupiter zároveň s obdivom pocítili istotu, že to nie je iba plané vystatovanie.

  Nechali ho tam stáť s palicou v ruke, vyšli von a vyliezli na nákladné auto. Celou cestou do Rocky Beach Jupiter sedel so sklonenou hlavou, hrýzol si spodnú peru a myš­lienky mu tak vírili, že Peter skoro počul ich šum.

  Keď sa vrátili do zberne, Peter si dodal odvahy a spýtal sa Jupitera, čo vymyslel.

  „Chcem sa na to vyspať, a potom sa pokúsim nájsť zmysel všetkého, čo sme sa doteraz dozvedeli,“ odvetil mu kama­rát. „Zajtra si musíme najprv usporiadať fakty, ktoré máme k dispozícii. Úprimne povedané, niektorými stránkami toh­to prípadu som trochu zmätený.“

  „Ja nie trochu, ale úplne,“ priznal sa Peter. „Jupiter, nemohol by si občas hovoriť zrozumiteľnejšie? Myslím, len tak pre zmenu. Nedalo by sa jednoducho povedať, že tento prípad je strašne zamotaný?“

  Jupiter sa naňho vážne pozrel.

  „Máš pravdu,“ súhlasil. „Poviem to. Tento prípad je strašne zamotaný.“

Ôsma kapitola

Pirát Čierna Brada

  Nasledujúce ráno Bob Andrews prešiel na bicykli hlavnou bránou Jonesovho bazára a hneď pochopil, že Traja pátrači pravdepodobne nebudú mať teraz schôdzku. Peter a Jupiter usilovne pracovali a pani Jonesová na nich dozerala.

  Len čo Bob vošiel, už ho pani Jonesová zazrela.

  „Ideš práve vhod, Bob Andrews!“ zavolala. „Dnes robím inventúru.“

  Pani Jonesová mala zlaté srdce, ale keď zbadala niekto­rého chlapca, mala v hlave len jednu myšlienku - zapriahnuť ho do roboty!

  Peter a Jupiter pracovali tak usilovne, že nemali ani čas zotrieť si pot z tváre. Počítali vane, výlevky, dvíhali kopy železných žrdi, aby ich mohli zrátať, premiestňovali staré nepotrebné veci, aby zistili, čo je za nimi, a hlásili kusy pani Jonesovej.

  „Jeden päťapolmetrový trám v tvare I!“ volal Peter.

  „Jeden päťapolmetrový trám v tvare I,“ zopakovala pani Jonesová a zapísala si to. Keď prišiel Bob, podala mu blok a ceruzku. „Prevezmi to, Bob.“

  Sotva stačil chytiť ceruzku, Jupiter už kričal: „Dvanásť železných výleviek!“ Bob to zapísal. Potom sa Jupiter pre­sunul bližšie a zašepkal: „Chceme si zarobiť nejaké peniaze, Bob. Mám jeden nápad a chcem ho vyskúšať.“

  Všetci boli zabraní do usilovnej práce, keď si Bob všimol, že pani Jonesová sa motá okolo ich Hlavného stanu. Hľadela na veľkú kopu starých zhrdzavených kotlov, oceľových rúr, stavebného materiálu a iných odpadových kusov, ktoré Hans a Konrád na Jupiterov príkaz ukladali v priebehu jedného roku tak, že úplne zakryli asi desať metrov dlhý príves, ktorý im slúžil ako Hlavný stan.

  „Jupiter!“ zavolala. „Prečo ste nezapísali tento mate­riál?“

  Jupiter pozrel na Boba, ten na Petra a Peter na obidvoch.

  Ani jeden sa neozval.

  „Jupiter!“ volala pani Jonesová. „Počujete ma? Poďte mi pomôcť pozrieť sa, čo to tu je!“

  Začala vyťahovať rúry a kotly, a Jupiter s Petrom sa ponáhľali k nej. Báli sa, že v nasledujúcej chvíli by mohla objaviť Hlavný stan.

  „Prepáčte, teta Matilda,“ povedal Jupiter, „ale tento ma­teriál nemá takmer nijakú cenu. Nestojí za námahu.“

  „Nestojí za námahu!“ hundrala pani Jonesová. „Pozrite, aká veľká je tá kopa! Chcem vedieť, čo tam je,“ povedala. „Možno by sme sa jednoducho mali zbaviť všetkého tohto haraburdia a využiť tento priestor užitočnejšie.“

  Práve vtedy trikrát zatrúbil klaxón a veľké nákladné auto s Konrádom za volantom vošlo s rachotom do dvora.

  Pani Jonesová sa obrátila, a keď zbadala, čo je na ná­kladnom aute, hneď zabudla na kopu materiálu, ktorý kryl Hlavný stan.

  „Preboha živého!“ vykríkla. „Titus Andronicus Jones, čo si to doviezol?“

  Doviezol zväčša nepotrebné pokazené veci, ale vzadu na nákladnom aute stál železný jeleň s obrovskými parohmi a v životnej veľkosti.

  „Hm!“ uvažovala pani Jonesová. „Nuž, myslím, že ho budeme môcť predať zberateľovi, ale stavím sa, že si zapla­til zaň príliš veľa.“

  „Nekúpil som ho na to, aby som ho predal,“ namietol Titus. „Postavím ho pred bránu.“ Zoskočil z auta a stisol svoju ženu v páse. „Laň už mám, a teraz budem mať aj jeleňa,“ povedal.

  Bol to síce dosť nepodarený žart, ale pani Jonesová sa rozchichotala a úplne zabudla, že sa má pozrieť na kopu vecí, ktoré zakrývali Hlavný stan.

  „Nebesá!“ zvolala, pozerajúc na slnko. „Je čas obedovať. Ľudkovia, musíte byť poriadne hladní. Kde ste boli celé dopoludnie?“

  Nečakajúc na odpoveď, pobrala sa z dvora smerom k malému domu, ktorý stál hneď za ohradou.

  „Chlapci, chcete riadny obed, alebo obložené chle­bíčky?“ spýtala sa.

  „Obložené chlebíčky, prosím, teta Matilda,“ odvetil Ju­piter. „Chceme mať schôdzu.“

  „Ó, áno, váš klub,“ poznamenala neurčito a šla ďalej. Jupiter jej povedal, že si zakladajú spolok pátračov, ale podrobnosti jej vyprchali z pamäti. Utkvelo jej to ako klub.

  Jupiter šiel za ňou, aby priniesol chlebíčky, a Peter a Bob pomáhali vykladať auto. Bob potom rýchlo zapísal všetko, čo sa vyložilo.

  Hans a Konrád robili všetku ťažkú prácu. Konrád si na­šiel čas a povedal chlapcom, čo ich zdržalo.

  „Boli sme tam, kde býva váš priateľ, to chlapča Carlos,“ povedal. „Nuž sme zaskočili k nemu a pomohli mu opraviť dom. Všetko je teraz pekné, úhľadné. Ten Carlos, to je dobrý chlapec. Jeho strýko sa už cíti lepšie.“

  Chlapci sa potešili, keď sa dozvedeli, že Carlos so svojím strýkom sa dávajú do poriadku. Obdivovali Carlosovu od­vahu.

  „Pán Jones videl, že nemajú peniaze,“ pokračoval Konrád. „Tak predstieral, že sa pani Jonesová pomýlila pri účtovaní za materiál. Vrátil Carlosovi päť dolárov a sedem­násť centov. Pán Jones je skvelý. Jednoducho mu daroval päť dolárov. Pridajte k tomu sedemnásť centov, a to už je niečo!“

  Potom Konrád na nich zažmurkal.

  „Mám pre Jupitera prekvapenie,“ povedal. „Carlos mu poslal darček. Idem ho vybrať z auta.“

  Darček? Peter a Bob pozreli na seba. Čo to môže byť?

  Konrád vliezol do kabíny a vrátil sa s kartónovou škatuľou. Bola pevne previazaná špagátom a navrchu boli vyre­zané otvory. Podal ju Petrovi.

  „Carlos prikázal, aby ste ju neotvárali vonku. Vo vnútri je lístok s vysvetlením.“

  Potom sa vrátil pomôcť Hansovi a pánu Jonesovi s vykla­daním.

  „Poď, Bob!“ povedal Peter. „Otvoríme ju v Hlavnom stane. Cítim, že je to niečo, z čoho bude mať Jupiter ukrut­nú radosť, keď to uvidí.“

  Zakrádali sa popri hromadách haraburdia, až sa dostali k tlačiarenskému lisu. Bob odtisol staré železné mreže, ktoré viedli do Tunela č. 2, a vliezol dnu. Peter ho nasledo­val. Doplazili sa k doske, ktorá sa odsunula, keď ju Bob potlačil na správnom mieste. Obidvaja potom vošli do Hlav­ného stanu, zažali elektrické svetlá, ktoré tu boli potrebné, pretože veci nakopené zvonku okolo prívesu neprepúšťali dostatok denného svetla. Peter najprv priklopil otvor na povale.

  „Nemá zmysel riskovať,“ povedal, keď rozrezával špa­gát na škatuli.   Otvoril škatuľu, a v nej, celkom v kúte, sa chúlil zúbožený tmavý vták strednej veľkosti so zlatým zo­bákom.

  „Veď je to Čierna Brada!“ vykríkol Peter.

  V škatuli bol papierik. Bob ho vybral. Bol napísaný tak, akoby sa niekto bol dlho pokúšal dať písmenám správny tvar.

  Drahý seňor Jupiter,

  tu máte seňora Čiernu Bradu. Vrátil sa domov večer. Posielam Vám ho. Doprajem Vám ho, pretože je môj priateľ a aj Vy ste môj priateľ. Okrem toho mám strach, že ho tučný muž bude chcieť ukradnúť. Náš dom je teraz pekný a ďaku­jem Vám tisíckrát.

Carlos Sánchez

  Keď Bob nahlas dočítal lístok, tmavý vták našuchoril perie a vyskočil na okraj škatule. Pozrel na Petrove prsty, akoby uvažoval, či sa budú dať zjesť. Peter odtiahol ruku.

  „Nie, nesmieš!“ zakričal. „Včera si chcel moje ucho. Ne­dostaneš už viac z mojej krvi. Mohol by si sa zmeniť na upíra.“

  Za nimi sa ozval lomoz. Jupiter vliezol do Hlavného stanu a práve vstával. Ešte sa len narovnával, keď zočil Piráta Čiernu Bradu, ako sedí na okraji škatule. Jupiter i Čierna Brada zmeraveli. Chvíľu na seba uprene hľadeli. Potom Čierna Brada zatrepotal krídlami.

  „Ja som Pirát Čierna Brada! Zakopal som svoj poklad tam, kde ho stále mŕtvi ľudia strážia!“ zakrákal. „Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu, to je isté ako olovená rúra.“

  Zasmial sa potmehúdsky ako človek, ktorý vie dobrý vtip, a nechce ho povedať.

Deviata kapitola

Výzva všetkým duchom

  Peter, Bob a Jupiter sedeli v Hlavnom stane okolo stola a napchávali sa obloženými chlebíčkami, ktoré priniesol Jupiter. Vedeli, že len čo sa skončí obed, pani Jonesová ich znovu zapriahne do roboty. Nad ich hlavami sedel Pirát Čierna Brada v klietke, ktorú preň zohnal Jupiter v zberni, a zdalo sa, že načúva každému slovu.

  „Vieme, že pán Claudius má Billyho a Malú Bo-Peep,“ hovoril Peter. „Počuli sme ho, keď povedal, že má štyri papagáje. Keď sme začali s prípadom, chceli sme dostať späť Billyho a Bo-Peep. Preto navrhujem, aby sme išli rovno k pánu Claudiusovi a povedali mu, že zavoláme políciu, ak ich nevráti. Nebude vedieť, že sme sľúbili nevolať políciu a že ho len tak klameme.“

  „Hm.“ Jupiter si poťahoval peru. Bob uhádol, že Jupiter rozmýšľa o tom, akú úlohu hrajú papagáje v tejto záhade a prečo ich pán Claudius tak veľmi chce.

  „Je v tom háčik,“ začal Jupiter. „Ukázalo sa, že záhadný pán Silver chcel v prvom rade to, aby sa papagáje dostali do rúk pána Claudiusa.“

  „Možno,“ ozval sa Bob. „Ale to neznamená, že pán Claudius mal právo ukradnúť ich pánu Fentrissovi a slečne Waggonerovej. Súhlasím s Petrom. Mali by sme mu pove­dať, že ich musí vrátiť. Vezmeme so sebou Hansa a Konráda. Tí mu ukážu, keby chcel byť hrubý.“

  „Tak dobre,“ povedal Jupiter. „Tu je navštívenka pána Claudiusa.“ Vybral z vrecka navštívenku, ktorú mu dal Carlos. Stálo na nej:

CLAUDE CLAUDIUS

obchodník s umeleckými vzácnosťami

Londýn-Paríž-Viedeň

  Pod tým bola napísaná adresa veľkého činžiaka v Hollywoode a telefónne číslo.

  „Bob, zavolaj mu,“ navrhol. „Tvoj hlas ešte nikdy nepo­čul. Povedz, že máš na predaj papagája so žltou hlavou a že chceš vedieť, či nemá oň záujem, že tvoja matka ho kúpila od mexického podomového obchodníka. Dohodni sa s ním, že ho navštíviš, ale je samozrejmé, že pôjdeme všetci.“

  Bob vytočil číslo. Bol zvedavý, či to bude vedieť dobre zahrať. Ale ako sa ukázalo, ani nemusel. Telefonistka mu povedala, že Claudiusovci sa odsťahovali z činžiaka pred dvoma dňami.

  Všetci počúvali celý rozhovor cez zosilňovač, ktorý zho­tovil Jupiter. Jupiter zašepkal Bobovi do ucha: „Opýtaj sa, či si vzali papagáje so sebou.“

  Bob sa opýtal. Dostal odpoveď, že pán a pani Claudiu­sovci nemali vo svojom byte nijaké papagáje, lebo v tom dome sa nesmeli držať nijaké domáce zvieratá.

  Sklamane zložil.

  „Je preč. Teraz už vôbec nevieme, kde ho hľadať.“

  „Skvelé,“ poznamenal Peter. „Robíme úžasné pokroky. Všetko naopak.“

  „Prechodný neúspech,“ povedal Jupiter. „Bezpochyby si držia papagáje na inom mieste, kde ich nikto nemôže zba­dať. Nebudú predsa brať ukradnuté papagáje do prepycho­vého činžiaka. Bolo by to príliš nápadné.“

  „No dobre,“ povedal Peter, „ja som už vyčerpal svoje nápady. Teraz hovorte vy.“

  „Možno nám Bob niečo povie.“ Jupiter pozrel na men­šieho chlapca. „On si veľmi všíma podrobnosti.“

  „A vyjadruje sa zrozumiteľnejšie ako ty,“ zamrmlal Pe­ter. „Tak čo, Bob, aký je tvoj názor?“

  „Nuž,“ povedal Bob, „prv ako začneme robiť nové plány, mali by sme si usporiadať všetky fakty, aby sme videli do prípadu jasnejšie. My sme sa doň vlastne zaplietli v pro­striedku, po tom, čo pánu Fentrissovi ukradli papagája. Ale v skutočnosti sa začal dávno predtým.“

  „Hej rup a fľašu rumu!“ zaškriekal Čierna Brada.

  „Pokračuj, Bob,“ povedal Jupiter. „Je to veľmi užitočné počuť ešte niekoho iného uvádzať fakty.“

  „Mne sa zdá,“ hovoril ďalej vážne Bob, „že prípad sa vlastne začal u Angličana, ktorý sa volal John Silver. Keď pred mnohými mesiacmi prišiel do domu Carlosovho strýka, priznal sa, že je v tejto krajine ilegálne a že musel utiecť, aby sa nedostal do väzenia. Mal so sebou aj kovovú skrinku a v nej, ako vyhlásil, bol vzácny poklad, ktorý sa neodvážil predať.“

  Bob pozrel na Jupitera, ale Jupiter ho nechal pokojne rozprávať, a tak Bob pokračoval.

  „Pán Silver bol chorý,“ povedal Bob. „Umieral. Pred smrťou skryl svoju kovovú skrinku s pokladom, ak to bol vôbec poklad. Ale zanechal sedem papagájov - ak pokladáme za papagája aj Čiernu Bradu -, ktorých naučil vyslo­vovať čudné a nepochopiteľné vety.“

  „Čudné a nepochopiteľné,“ mrmlal Peter. „To sa ešte vyjadruješ mierne.“

  „Povedal Carlosovi a jeho strýkovi,“ Bob nazrel do svo­jich poznámok, „aby poslali list, a že čoskoro príde tučný muž, ktorý im zaplatí za papagáje tisíc dolárov. Ale tučný muž, pán Claudius, neprišiel načas. Carlosov strýko predal papagáje, aby mohol zaplatiť za pohreb pána Silvera. Potom prišiel tučný muž, ktorý zúril, pretože papagájov nebolo.   Pustil sa však do hľadania. Vedel, v ktorej štvrti mesta ich predali, a tam zrejme hľadal, kým nenašiel štyri papagáje. Vieme, že ukradol dva, ale možno ukradol všetky štyri.

  Traja pátrači sa zaplietli do prípadu, keď ukradol Billyho Shakespeara. Máme teraz Čiernu Bradu, vtáka, ktorého by chcel pán Claudius najväčšmi získať. Ale nemáme ani po­tuchy, kde môžu byť ďalšie chýbajúce papagáje. Nevieme ani, prečo sú vtáky pre pána Claudiusa také dôležité. Pán Claudius sa odsťahoval, asi sa skryl, a my nevieme, kde je. A to je,“ Bob sa zhlboka nadýchol, „všetko, čo doteraz vieme.“

  „Pod kameňmi, nie pri kostiach! Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu!“ škriekal Čierna Brada a trepotal krídlami.

  „Povedal si to celkom jasne,“ povedal Jupiter. „Ale chcel by som dodať zopár mojich vlastných dedukcií. Začnem tým, že pán Silver bol človek, ktorý sa vyznal v knihách a pravdepodobne pracoval s knihami. Po prvé, pozrite, aké meno si sám vybral - John Silver. Som presvedčený, že si ho požičal od Dlhého Johna Silvera, piráta z knihy Ostrov pokladov.“

  „Áno, to je logické,“ súhlasil Peter.

  „Práve fakt, že si dal meno po pirátovi, naznačuje, že tento jeho tajomný poklad bol ukradnutý, a preto sa ho asi neodvážil predať.“

  „Aby som potvrdil skutočnosť, že to bol človek, ktorý pracoval s knihami,“ pokračoval Jupiter, „všimnite si mená, ktoré dal papagájom. Billy Shakespeare... Malá Bo-Peep... Pirát Čierna Brada... Sherlock Holmes... Robin Hood... Kapitán Kidd.“

  „Zjazvená Tvár,“ pripomenul mu Peter.

  „Ten pravdepodobne dostal meno po nejakej postave z gangsterského filmu. Rozhodne väčšina mien má niečo spoločné s knihami alebo dejinami.“

  „Hej!“ vykríkol Bob. „Možno ten poklad, ktorý mal v kovovej skrinke, bola nejaká vzácna kniha. Niektoré vzácne knihy sú hodný tisíce dolárov!“

  Jupiter sa zamračil.

  „To je pravda,“ povedal. „Ale spomeň si, že pán Silver opísal svoj poklad ako ,kus dúhy, pod ktorou je kopa pe­ňazí'. To nevyzerá veľmi na knihu.“

  „To nie,“ zapojil sa Peter. „K čomu sme teda dospeli? Stratili sme Billyho, Bo-Peep a pána Claudiusa. Sme hoto­ví.“

  „Nie celkom,“ nesúhlasil Jupiter. „Včera sme počuli, ako pán Claudius povedal, že mu dva papagáje ešte stále chý­bajú. Navrhujem, aby sme získali tie dva chýbajúce papa­gáje. Potom spolu s Čiernou Bradou budeme mať tri vtáky, a pán Claudius bude mať štyri. Skôr alebo neskôr sa dozvie, že ich máme, a potom ho už nebudeme musieť hľadať. Príde sám.“

  „To sa mi ani trochu nepozdáva, že by mal prísť k nám,“ zahundral Peter. „A už vôbec sa mi nepáči nápad, aby sme šli kradnúť papagáje.“

  „Nenavrhujem, aby sme ich ukradli,“ povedal jeho zava­litý spoločník. „Pokúsil by som sa ich kúpiť.“

  „Kúpiť?“ opýtal sa Peter, pretože Bob bol tiež zmätený. „Ako ich môžeme kúpiť, keď ani nevieme, kde sa nachá­dzajú?“

  „Zabúdate na naše spojenie ,Od ducha k duchovi',“ po­vedal Jupiter. „Poznám najmenej troch chlapcov, čo bývajú v tejto štvrti Hollywoodu,“ položil prst na mapu, tam, kde Carlos ohraničil čiarou určitú plochu. „Zavolám tým chlap­com. Oni hneď zavolajú ostatným, a čoskoro naše otázky obsadia všetky telefónne linky v štvrti.“

  Bob a Peter boli vo vytržení.

  „Jupiter, ty si génius!“ vykríkol Bob. „Veď papagája si každý všimne. Myslím, že ak sused kúpi papagája, ktorý dobre rozpráva, ľudia si to hneď všimnú. Každý v dome bude čoskoro o ňom vedieť. Nezáleží na tom, kto kúpil tie papagáje od Carlosovho strýka, niekto to už bude vedieť. A našou metódou ,Od ducha k duchovi' sa to dozvieme.“

  „Tentoraz nemôžeme ponúknuť odmenu,“ povedal Jupi­ter, „ale myslím, že práve vzrušenie a radosť z toho, že pomáhajú pri dôležitom pátraní, povzbudí našich duchov, aby nám pomohli.“

  „Ako ich môžeme kúpiť, keď nemáme peniaze?“

  „Pokúsim sa nejaké zohnať,“ povedal Jupiter. „A ak nebudeme môcť, možno nám majitelia dovolia nahrať na magnetofón, čo papagáje hovoria. Pretože teraz je už jasné, že záhadný pán Silver naučil pred smrťou papagáje hovoriť tie čudné a nepochopiteľné vety s určitým cieľom. Ten cieľ vysvetľuje, prečo ich pán Claudius chce všetky dostať. Som presvedčený, že príčina...“

  Práve v tej chvíli začuli silný hlas pani Matildy Jonesovej, prichádzajúci z dvora.

  „Jupiter! Peter! Bob! Kde ste sa schovali, vy huncúti? Je načase vrátiť sa do práce, počujete? Do roboty!“

  Hneď sa pobrali... Niet divu, keď pani Jonesová tak kričala. Leteli Tunelom č. 2 ako tri gumové lopty. Cestou počuli, ako Čierna Brada za nimi škrieka.: „Do roboty! Do roboty!“

  Zdalo sa, že sa veľmi dobre zabáva.

Desiata kapitola

V pasci

  „Zdá sa, že sme na prvej adrese,“ povedal Peter, pozrúc na kúsok papiera, na ktorom boli napísané dve mená a adresy. „Zastavte tu.“

  „Nech sa páči,“ povedal muž, ktorý v nasledujúce ráno viedol rolls-royce.  Bol to nízky človek s pichľavými, pátra­vými očami, volal sa Fitch. Keď si Jupiter telefonicky žiadal Worthingtona a auto, požičovňa ho informovala, že Worthington odišiel. Bolo to sklamanie, pretože chlapci si už na neho zvykli. Nemohli však robiť nič iné, ako súhlasiť s iným šoférom.

  Auto zastalo pri chodníku. Fitch sa obrátil a uškrnul sa na Boba a Petra. Jupiter s nimi nebol. V to ráno ochorela sestra jeho tety. Teta a strýko narýchlo odišli a on musel zostať doma a dozerať na bazár. A tak chlapci boli odkázaní na seba.

  „Chlapci, idete dnes po niečom pátrať?“ opýtal sa Fitch. „Worthington mi rozprával o vašom pláne. Keď budete potrebovať pomoc, zavolajte ma. Kedysi som bol strážcom v banke.“ Zľahka si poklepal po čele. „Verte mi, ja viem všetko o podvodníkoch.“

  Ani jeden z chlapcov nebral nového šoféra na vedomie. Peter mierne prikývol a povedal: „Ďakujeme, Fitch. Ale dnes chceme vystopovať len nejaké stratené papagáje.“

  „Vystopovať nejaké stratené...“ začal Fitch a tvár mu očervenela. „V poriadku, keď nechcete moju pomoc...“

  Obrátil sa a vybral noviny. Myslel, že Peter žartuje.

  Predošlý večer Jupiter použil svoju metódu, a tak ako plánoval, sústredil ju na túto štvrť Hollywoodu. Žiadal infor­mácie o každom, kto nedávno kúpil papagája so žltou hla­vou. Dostali niekoľko odpovedí od tunajších chlapcov. Z in­formácií, ktoré dostali, sa dozvedeli, že pred niekoľkými dňami chodil tučný muž od dverí k dverám a že našiel dva papagáje - Kapitána Kidda a Sherlocka Holmesa. Kúpil ich tak, že ponúkol dvakrát toľko, ako zaplatili ich majitelia.

  Ale tučnému mužovi chýbali ešte dva papagáje, ktoré sa volali Zjazvená Tvár a Robin Hood. Peter a Bob mali adresy ľudí, ktorí kúpili tieto dva, a dúfali, že ich budú môcť kúpiť. Mali u seba sedemdesiatpäť dolárov, ktoré im dala Jupiterova teta dopredu po dlhšom presviedčaní a prí­sľube, že všetci traja budú usilovne pracovať v zberni naj­menej dva týždne. Dúfali, že to bude stačiť. Keby nie, Peter mal so sebou svoj prenosný magnetofón a pokúsil by sa získať nahrávku všetkých čudných viet, ktoré vtáky hovoria.

  Chlapci vystúpili z auta a pustili sa po betónovej cestičke medzi vysokými kríkmi. Približovali sa k starodávnemu do­mu so štukovou omietkou. Keď boli asi šesť metrov od neho, otvorila sa brána a vyšiel vysoký, chudý chlapec s dlhým nosom.

  „Dlháň Norris!“ vykríkol Peter, keď on i Bob zastali od prekvapenia. „Čo tu robíš?“

  E. Skinner Norris chodieval každý rok do Rocky Beach so svojimi rodičmi, ktorí boli občanmi iného štátu. V štáte, z ktorého pochádzal, dávajú vodičské preukazy na autá v skoršom veku ako v Kalifornii, preto Dlháň mohol jazdiť na svojom vlastnom aute. Využívajúc túto výhodu a veľké vreckové, chcel sa stať vodcom mládeže v meste.

  Snažil sa ukázať, že je šikovnejší ako Jupiter Jones. Nie­koľkokrát sa to pokúšal dokázať, ale bezúspešne. Výsledok toho bol, že strávil veľa času pokusmi pchať nos do Jupiterových záležitostí a do záležitostí jeho priateľov. Nedarilo sa mu to často, ale niekedy bol otravný.

  E. Skinner sa na nich uškrnul. Ruky mal za chrbtom a niečo pred nimi ukrýval.

  „Nejdete trochu neskoro?“ posmieval sa. „Asi áno, ak ste prišli po toto.“

  Vytiahol spoza chrbta klietku na papagáje. Sedel v nej papagáj so žltou hlavou. Pravé oko mu chýbalo a na jednej strane hlavy sa mu tiahla jazva, zrejme pamiatka na nejakú bitku.

  „Papagáj?“ Peter sa tváril prekvapene. Bob mu pomáhal klamať.

  „Prečo by sme sa zaujímali o papagáje, Dlháň?“ opýtal sa.

  Ale lož nezabrala. Tentoraz ich prekonal, to vedeli všetci traja.

  „Včera večer som bol náhodou na návšteve u priateľa, ktorý býva hneď vedľa,“ povedal, triumfujúc nad nimi. „Môjmu priateľovi telefonovali, že Tučibomba Jones hľadá nedávno kúpené papagáje so žltými hlavami. Povedal mi, že jeden je v tomto dome, a tak som dnes ráno prišiel a kúpil som ho za štyridsať dolárov. Náhodou viem, kde ho môžem predať za stopäťdesiat dolárov. Preto nemienim zbytočne márniť drahocenný čas s vami dvoma.“

  Prešiel popri nich, nesúc klietku s papagájom. Keď Dlháň prechádzal, papagáj sa pritlačil k mriežke a zdvihol hlavu.

  „Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu!“ zaškriekal.

  „Čuš, ty!“ zahriakol ho zlostne E. Skinner Norris a po­náhľal sa dolu ulicou. Videli, ako nastúpil do modrého športového auta, ktoré si predtým nevšimli, pretože bolo skryté za kríkmi, a odišiel.

  „Čo myslíš, komu môže Dlháň predať papagája?“ opýtal sa Peter. „Pánu Claudiusovi?“

  Bob nemal ani potuchy. Ale vytiahol si zápisník a čosi doň čarbal.

  „Zapisujem si, čo povedal Zjazvená Tvár,“ vysvetľoval. „Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu. I keď nemáme vtáka, zdá sa, že máme odkaz, ktorý ho naučil pán Silver. Možno to Jupiter bude vedieť nejako vysvetliť.“

  „To by musel byť čarodejník,“ povedal Peter. „Ja tomu ani trochu nerozumiem. Ale poďme sa pozrieť, či nájdeme Robina Hooda.“

  Spolu s Bobom vliezli do čakajúceho auta a Peter dal Fitchovi ďalšiu adresu. Ukázalo sa, že je to len o niekoľko domov ďalej. Bol to starý ošarpaný dom, ukrytý celkom vzadu.

  Ako kráčali k nemu, Peter sa obrátil k Bobovi.

  „Rozmýšľal som,“ začal, „o tej našej metóde ,Od ducha k duchovi', ktorú vynašiel Jupiter na nadviazanie kontaktu so stovkami chlapcov a získanie informácií.“

  „No a čo?“ opýtal sa Bob. „Je to úžasný nápad. Je to skoro také dobré ako rozhlasové vysielanie.“

  „To je práve ten problém,“ odvetil Peter. „Prináša síce dobré výsledky, ale zároveň umožňuje mnohým ľuďom dozvedieť sa, čo zamýšľame. A niekedy potom nesprávna osoba má záujem nájsť niečo, o čom by ani nemala vedieť. Ako teraz, keď sa Dlháň dozvedel, že sa zaujímame o papagáje, predbehol nás a kúpil Zjazvenú Tvár.“

  „Dobre, že nevedel o Robinovi Hoodovi,“ povedal Bob. „Toto je ten dom, kde kúpili Robina Hooda, aspoň tak to tvrdil Jupiterovi v telefóne chlapec, ktorý býva vedľa. Dú­fam, že ho určite budeme môcť kúpiť.“

  Tentoraz sa na nich usmialo šťastie, ktoré im predtým, neprialo. Majiteľ domu, nízky muž s plešinou, kúpil asi pred tromi týždňami papagája od mexického podomového obchodníka.

  Keď ho kupoval, obchodník papagája udrel, ten sa sám nazval Robinom Hoodom a odverklíkoval prúd slov, ale odvtedy ani nemukol. Jeho žena pociťovala voči nemu od­por - chcela by mať radšej kanárika.

  S radosťou im dal Robina Hooda za dvadsaťpäť dolárov, ktoré sám zaplatil, ale keď im podával klietku, varoval ich: „Vie rozprávať, ale nebude. Za nič na svete. Neviem, čo by ste s tým mohli robiť.“

  „Ďakujem vám, pane,“ povedal Bob. „My ho už nejako prinútime hovoriť.“

  Uveličení sa ponáhľali von. Robin Hood naozaj iba smutne sedel na bidielku a vôbec sa nesprával ako papa­gáj, ktorý by chcel rozprávať. Ale boli presvedčení, že Ju­piter ho už nejako prinúti.

  „Poďme rovno do Hlavného stanu,“ navrhol Peter, „uvidíme, či... Ale kde je auto?“

  Auto, ktoré nechali pri chodníku, zmizlo a nikde ho nebolo vidieť.

  „Ten Fitch!“ zlostil sa Bob. „Odišiel, a nás nechal tu!“

  „Možno je to podľa jeho mienky dobrý žart,“ povedal Peter. „Ale nech je to už čokoľvek, budeme mať trampo­ty, ako sa dostať späť do Rocky Beach.“

  Zjavilo sa kryté dodávkové auto, dosť pootĺkané a zastalo pri nich. Viedla ho žena, ktorá sa vyklonila a oslovila ich.

  „Chlapci, hľadáte ten starý rolls-royce?“ opýtala sa. „Pred chvíľou odišiel.“

  „Mal na nás čakať,“ odvetil Bob.

  „To je mrzuté!“ Vyzerala celkom sympaticky. „Mohla by som vás zviezť. Aspoň na zastávku autobusu.“

  „Veľmi pekne ďakujeme,“ netrpezlivo povedal Peter. „Poď, Bob, nastúpime na autobus vo Wilshire.“

  Nasadol do dodávkového auta a usadil sa vedľa ženy. Bob ho nasledoval, držiac klietku s Robinom Hoodom. Na okamih sa mu zamarilo, že ženin hlas už niekedy po­čul. Ale to sa mu zrejme iba zdalo.

  „Prepáčte, ale Wilshire Boulvard je opačným smerom,“ povedal Bob, keď naštartovala a auto sa rozbehlo prekva­pujúcou rýchlosťou.

  „Nejdeme na Wilshire Boulvard, moji milí chlapci!“ za­znel im v ušiach hlas s anglickým prízvukom. „Cieľ našej cesty je iný.“

  Peter i Bob ohromení obrátili hlavy. Doska v priečke, ktorá oddeľovala kabínu od zadnej časti auta, sa odsunula a z otvoru len na niekoľko centimetrov od nich sa vyklonil pán Claudius.

  Na tučnej tvári mal zúrivý úsmev a oči za hrubými sklami sa mu leskli.

  „Tentoraz pôjdete so mnou,“ vyhlásil. „Už vás mám akurát dosť, počujete?“

  Chlapci od strachu nevládali ani otvoriť ústa. Len zízali na neho. Stále sa usmievajúc, vytiahol pán Claudius ruku. Držal v nej dlhú, tenkú dýku so zúbkami.

  „A teraz, moji milí,“ pohrozil im, „ak sa pohnete, je po vás. Túto zúbkovanú dýku vyrobili v Damasku pred tisíc rokmi. Zabila už dvanásť ľudí. Zaručene ani jeden z vás nechce byť trinásty. Trinástka je veľmi nešťastné číslo.“

Jedenásta kapitola

Sedem lietajúcich stôp

  Dodávkové auto uháňalo k strmým, neúrodným kop­com za Hollywoodom. Peter a Bob sa nezmohli ani na slovo.

  „Varovala som vás, chlapci,“ povedala žena po chvíli. „Ale vy ste si nedali povedať.“

  Vtedy si Bob uvedomil, kde počul jej hlas - v telefóne, keď Jupiterovi i jemu radila, aby sa nestavali pánu Claudiusovi do cesty.

  Konečne, keď už boli dobre ďaleko medzi kopcami, Pe­ter sa odvážil prehovoriť.

  „Smiem sa vás na niečo opýtať, pán Claudius? Ako ste odstránili Fitcha a auto?“

  „Jednoducho, chlapče,“ zachechtal sa tučný muž. „Zašiel som do požičovne áut a zadovážil som si auto, ktoré nie je také nápadné ako môj ranger. Tam som objavil úžasný rolls-royce, na ktorom jazdíte. Dozvedel som sa aj o pre­nosnom telefóne v aute. Dnes sme vás sledovali, a zatiaľ čo ste boli v dome, zavolal som z obchodu na rohu váš pre­nosný telefón. Povedal som Fitchovi, že volám z domu, kde chlapci ostávajú na obed, a že ho nebudú potrebovať do poobedia. A tak odišiel.“

  „Claude,“ ozvala sa žena, zrejme jeho manželka, „ne­myslíš...“

  „Nie, nemyslím!“ skočil jej do reči tučný muž. „Dávaj pozor na cestu. Pozeráš sa do spätného zrkadla?“

  „Áno. Spočiatku som videla malé auto, ako nás sleduje, ale stratilo sa.“

  „Dobre. Tu zaboč.“

  Dodávkové auto spomalilo, zabočilo a ocitlo sa na prázd­nom, dlhom priestranstve medzi kopcami. Stál tam dom a pri ňom garáž pre dve autá. Žena zatiahla auto do garáže a zastavila.

  „Vystupovať, chlapci moji šikovní, vystupovať,“ povedal Claudius. „Ale neponáhľať sa.“

  Bob a Peter pomaly vystupovali, sledovaní pánom Claudiusom.

  V druhej polovici garáže bol čierny ranger, športové auto, ktoré viedol pán Claudius vtedy, keď ho Peter videl.

  Pán Claudius ich viedol do domu, do veľkej obývačky, ktorá bola zariadená dosť skromne. Na jednom konci stáli na veľkom stole štyri klietky a v nich papagáje so žltými hlavami. Papagáje boli skľúčené a nevšímavé. Ani jeden z nich sa neozval, dokonca ani vtedy, keď pán Claudius k nim pridal klietku s Robinom Hoodom.

  Bob a Peter sa posadili na veľkú pohovku a oproti nim si sadol pán Claudius, skúšajúc prstom konček noža.

  „Teraz sa chcem dozvedieť niekoľko vecí, moji prefíkaní, sliediví lotríci,“ ozval sa. „Mám päť zo siedmich papagájov, ktoré vycvičil John Silver. Dostanem aj ostatné. Určite ich dostanem. Ale teraz by som chcel vedieť, ako si vás Huganay najal, čo všetko vie?“

  „Huganay?“ zažmurkal Peter. Bob nechápavo otvoril ústa. Kto bol Huganay?“

  „Nerobte sa, že ho nepoznáte,“ netrpezlivo povedal pán Claudius. „Huganaya, Francúza, jedného z najnebezpečnej­ších zlodejov obrazov v celej Európe. Viem určite, že mi je na stope.“

  „Je ten pán Huganay,“ opýtal sa, „strednej výšky, tma­vovlasý, s malými fúzikmi a má francúzsky prízvuk?“

  „To je on!“ povedal Claudius. „Poznáte ho teda!“

  „Naozaj ho nepoznáme,“ odvetil Peter. Potom opísal zrážku na súkromnej ceste pána Fentrissa, keď sa rolls-royce len-len stačil vyhnúť, a vyrozprával, ako sa muž v aute zaujímal o papagája Billyho Shakespeara a ako sa chcel vyhnúť polícii.

  „Áno,“ povedal pán Claudius, „Huganay by sa chcel vyhnúť polícii. Ale nechápem, čo s tým máte vy. Ak nepra­cujete pre Huganaya, prečo sa teda zaujímate o tieto papa­gáje?“

  Keď Peter vysvetlil, ako sa Traja pátrači dostali k pánu Fentrissovi a ako sľúbili, že mu pomôžu nájsť Billyho Sha­kespeara, pán Claudius už nevyzeral tak hrozivo. Dal si dolu okuliare a utrel ich. Teraz to už bol len veľmi zmätený tučný muž, ktorý k nim prehovoril tichým hlasom.

  „Bol som presvedčený, že pracujete pre Huganaya!“ po­vedal, potriasajúc hlavou. „V ten deň, keď som sa vracal domov, zbadal som Huganaya na rohu, ako ma pozoruje. Keď som vošiel do bytu, bolo vidieť, že ho niekto prehľadal. Mal som pravdu!“

  Pozrel na svoju ženu.

  „Ty si mi povedala, že si to namýšľam! Ale Huganay mi bol skutočne na stope. Bol v mojom byte a prečítal si moje poznámky.“

  „Áno,“ vzdychla si žena. „Niet pochýb o tom, že ide po nás. Ale som si istá, že o tomto mieste nevie.“

  „Nie,“ prisvedčil pán Claudius. „Našťastie,“ povedal chlapcom, „prenajal som si tento domček, aby som tu mo­hol mať papagáje. Ranger som nechal tu a prenajal som si starý sedan, ktorý si Huganay tak ľahko nevšimne. Vie, že mám rád rangery. Potom, hneď nasledujúci deň, som sa dopočul, že vy, chlapci, sa pokúšate nájsť moje auto. Do­zvedel som sa to od správcu domu, pretože jeho syn sa ho vypytoval, kde je môj ranger. Otec mu však povedal, aby nestrkal nos do záležitostí nájomníkov, a tak som tam bol v bezpečí.“

  „Ja som sa chlapca povypytovala, a tak som si zistila vaše číslo. Potom som vám zavolala, aby som vás varovala,“ povedala pani Claudiusová. „Môj manžel bol veľmi rozčú­lený a ja som sa bála, že by sa niečo mohlo stať, keby sa s vami znovu stretol.“

  „Áno,“ povzdychol si tučný muž. „Som hrozný, keď sa nahnevám. Neviem sa kontrolovať. Ohrozujem ľudí. Skoro som sa zbláznil,“ prešiel si rukou po čele, „keď som videl, že Huganay, taký šikovný a nebezpečný chlap, je mi na stope. A keď som sa s vami znovu stretol v dome pána Sáncheza, bol som presvedčený, že pracujete pre Huganaya.“

  Zrazu si uvedomil, že ešte stále drží v ruke hrôzostrašnú dýku, a odložil ju.

  „Myslím, že ju nepotrebujem,“ poznamenal. „Ale teraz neviem, čo robiť. Vonkoncom neviem. Mám toľko problé­mov... toľko problémov...“

  Posledné slovo povedal takmer pošepky. Zhlboka si vzdychol. Potom sa ozvala jeho žena.

  „Claude,“ povedala, „je načase, aby si sa začal správať rozumne. Toto sú milí chlapci, ktorí ti nechcú nijako ublížiť. Navrhujem, aby si sa im ospravedlnil. Mohol by si ich do­konca požiadať o pomoc. Mne sa zdá, že v tejto záležitosti preukázali veľkú inteligenciu. Našli pána Sáncheza, našli toho papagája, ktorého si ty nemohol nájsť.“ Ukázala na Robina Hooda, ktorý bol schúlený na bidielku ako ostatné.

  „Áno, máš pravdu.“ Pán Claudius si utrel tvár veľkou vreckovkou. „Chlapci, dovolíte, aby som sa vám pokorne ospravedlnil? Mám ťažkosti so svojou povahou. Strašne sa hnevám, keď sa mi niečo nedarí, a táto vec znamená pre mňa tak veľa. Mal by som byť pokojný. Môj žalúdok je v takom stave, že si vyžaduje pokoj. Ale ja jednoducho nemôžem!“

  Peter a Bob si vymenili pohľady. Bob prehovoril za obi­dvoch.

  „Prijímame vaše ospravedlnenie, pán Claudius,“ pove­dal. „Ale čo bude s pánom Fentrissom a slečnou Waggonerovou? Ukradli ste im papagáje, zviazali ste pána Fentrissa, a... nuž niekoľkokrát ste porušili zákon.“

  Pán Claudius si znovu utrel tvár.

  „Pokúsim sa s nimi pomeriť,“ vyhlásil. „Naozaj sa vyna­snažím, a záleží na nich, či mi odpustia, alebo nie. Ale najprv musím vysvetliť, prečo som to urobil. Viete, ukradol som tie papagáje, pretože ich musím mať. Jednoducho mu­sím. Sú to úžasne dôležité stopy a vedú k neoceniteľnému pokladu, ktorý John Silver pred smrťou skryl!“

  Bob ihneď pochopil. Jupiter mal už včera na jazyku svoju teóriu. A teraz Bob uhádol, o čo v nej šlo.

  „Pán Claudius,“ opýtal sa, „tých sedem vtákov, to sú hovoriace stopy, však? Slová každého z nich vytvárajú sa­mostatnú stopu a poklad sa dá nájsť tak, že ich všetky musíte dať dokopy a vylúštiť, čo znamenajú?“

  „Áno,“ odvetil pán Claudius. „Viete, John Silver si zo mňa urobil žart. Najfantastickejší vo svojom živote. Zane­chal mi sedem rozprávajúcich vtákov so záhadnými odkaz­mi, ktoré musím rozlúštiť, aby som objavil jeho ukrytý po­klad! Nikto iný by nevymyslel takú vec. Ale na neho sa to podobá dokonale. Presne takto pracovala jeho vynikajúca, ale čudácka myseľ.“

  „Claude,“ prerušila ho manželka, „chlapci pochopia omnoho lepšie, ak začneš od začiatku. Ja zatiaľ pripravím niečo na zahryznutie. Určite ste všetci hladní.“

  Bob i Peter si zrazu uvedomili, že sú veľmi hladní. Ale takisto boli veľmi rozrušení tým, že sa konečne dozvedia, čo sa skrýva za záhadou rozprávajúcich vtákov.

  „Vy ste poznali pána Silvera v Anglicku?“ opýtal sa Bob.

  „Asi pred dvoma rokmi,“ povedal pán Claudius, „som u seba zamestnal Johna Silvera, aby kupoval a predával vzácne umelecké predmety. To bolo v Londýne. Silver bol vysokovzdelaný, ale výstredný človek. Mal zvláštny zmysel pre humor, a preto nikdy nemohol zostať dlho na jednom mieste. Nakoniec bol prinútený zarábať si na živo­bytie tým, že predával novinám a časopisom vtipy a há­danky.

  Potom prišiel pracovať ku mne. Veľmi dobre sa vyznal v umení i literatúre. Prijal som ho, aby chodil na dražby a kupoval pre mňa predmety, ktoré bude považovať za cenné.

Jedného dňa priniesol obraz. Bol to celkom obyčajný obraz, na ktorom boli dva papagáje so žltými hlavami, sediace na vetvičke. Zaplatil zaň veľkú sumu. Nuž, ako viete, som veľmi prchký. Nahneval som sa. Vynadal som mu do bláznov a prepustil som ho.

  John Silver - nebolo to jeho skutočné meno, používal ho len ako hádankár - mi povedal, že je presvedčený, že pa­pagáje sú namaľované na staršej, omnoho vzácnejšej maľbe. Povedal, že to dokáže. Možno ste už počuli o tom, že jeden obraz sa namaľuje na druhý niekedy preto, aby sa zakryl prvý obraz?“

  Peter o tom nepočul, ale Bob prikývol.

  „Nuž,“ pokračoval pán Claudius, „to sa stalo i v tomto prípade. John Silver zotrel papagáje z obrazu. O niekoľko dní sa vrátil, aby mi ukázal prekrásny malý obrázok mladej pastierky, ktorá ošetruje ovečku. Namaľoval to zrejme jeden z veľkých maliarskych maj­strov. Hneď som vedel, že je hoden nie menej ako stotisíc dolárov, aj keď bol taký malý.“

  „Bože!“ vykríkol Peter. „Toľko peňazí za obraz. V obcho­de si ho môžem kúpiť za dolár deväťdesiatosem centov i s rámom.“

  „To sú len reprodukcie,“ povedal Bob. „Metropolitné umelecké múzeum v New Yorku raz zaplatilo vyše dvoch miliónov dolárov za obraz holandského maliara Rembrandta.“

  „Pána!“ užasol Peter. „Dva milióny dolárov za obraz?“

  „Teraz prejdeme k nešťastnej časti príbehu,“ pokračoval pán Claudius. Prerušila ho jeho žena, ktorá priniesla na podnose obložené chlebíčky, dva poháre mlieka a dve šálky kávy. Každý sa sám obslúžil, a potom muž pokračo­val v rozprávaní príbehu.

  „John Silver povedal, že obraz patrí teraz jemu, pretože som ho prepustil. Ja som mu povedal, že patrí mne, pretože ho kúpil za moje peniaze, keď bol u mňa zamestnaný. Navrhol, že sa so mnou rozdelí napoly.“

  „To by hádam bolo spravodlivé,“ povedal Peter. „Koniec koncov, on ho našiel.“

  „To bolo čestné,“ vyhlásila pevne pani Claudiusová. „Ale Claude sa nikdy nevie ovládať, keď mu niekto odpo­ruje.“

  „Áno,“ žalostne súhlasil tučný muž. „Vyhrážal som sa Johnovi Silverovi žalárom. Odišiel i s prekrásnym obra­zom. Šiel som na políciu a udal som ho. Ušiel. Neskoršie som sa dozvedel, že obraz prepašoval za hranice na náklad­nej lodi. A tak obraz s prekrásnou pastierkou zmizol.“

  „Sám si si bol na vine,“ povedala pani Claudiusová.

  „Nuž, chlapci, upozornil som všetkých obchodníkov s umeleckými predmetmi, aby si dali pozor na Johna Sil­vera a obraz. Ale ten sa, samozrejme, nikdy nezjavil. Zdá sa, že sa skrýval tu, v Kalifornii.“

  „Áno, pane,“ prikývol Bob. „Býval u pána Sáncheza. Bol veľmi chorý. Mal plochú kovovú skrinku a pánu Sánchezovi povedal, že je v nej kus dúhy a pod dúhou kopa zlata a že sa nemôže odvážiť ju predať.“

  „Skvelý opis,“ povedal pán Claudius, „pretože obraz je taký nádherný, akoby bol namaľovaný dúhovými farbami. Teda, nakoniec som dostal od Johna list. Bolo v ňom na­písané, že keď dostanem tento list, nebude nažive, ale obraz uložil na bezpečné miesto. Oznámil mi, že ak ho budem chcieť nájsť, budem musieť rozlúštiť hádanku. To bol jeho posledný žart, žart na môj účet, a mal z toho veľkú radosť, keď ho vymýšľal.

  Vo svojom liste vysvetľoval, že vycvičil šesť papagájov so žltými hlavami a jedného zvláštneho papagája tak, aby ve­deli zopakovať odkaz. Mal som prísť do Ameriky a zaplatiť pánu Sánchezovi tisíc dolárov za vtáky. Potom som ich mal prinútiť hovoriť a rozlúštiť hádanku, ukrytú v ich odkazoch, tá mi vraj povie, kde mám hľadať svoju stratenú Pastierku. Vymyslel to tak preto, písal, že na pôvodnom obraze, pre ktorý sme sa pohádali, boli zobrazené dva papagáje so žltými hlavami.“

  „Myslím, že vás takto chcel potrestať za to, ako ste s ním zaobchádzali,“ pripomenul Peter.

  „Presne tak. Ale i tak by sa nebolo stalo nič zlé, keby som bol mal šťastie. Ako viete, neprišiel som, a pán Sánchez nakoniec predal papagáje. Bol som totiž obchodne v Japon­sku, a list na mňa čakal v mojom londýnskom obchode niekoľko týždňov. Keď som si ho prečítal, veľmi som sa rozčúlil a hneď som sa náhlil sem, do Kalifornie. Iste som niečo spomenul aj na verejnosti. Huganayovi, zlodejovi obrazov, sa to dostalo do uší a začal ma sledovať.“

  Pozrel na svoju ženu a tá prikývla.

  „Huganay vie vyňuchať príležitosť,“ povedala tvrdo. „Áno, je nám na stope a nezastaví sa pred ničím.“

  „Ale to nie je ten najväčší problém,“ pokračoval pán Claudius, hryzúc si peru. „Keď som zistil, že pán Sánchez predal papagáje, skoro som sa zbláznil od sklamania. Pre­tože je nevzdelaný, nemal nijaké záznamy o tom, komu ich predal. Ale na mape mi ukázal približne oblasť, a tak som začal chodiť z domu do domu a vypytovať sa, či niekto kúpil v poslednom čase papagája od mexického podomového obchodníka. Podarilo sa mi nájsť dva: Sherlocka Holmesa a Kapitána Kidda.

  Majitelia ich radi predali, pretože odvtedy, ako sa s nimi Mexičan rozlúčil, papagáje boli mrzuté a nechceli povedať ani slovo.

  Potom som zháňal ostatných, v ustavičnom strachu, že niekto nájde môj prekrásny obraz skôr, ako sa mi podarí objaviť, kde ho John Silver ukryl.   Potom jedného dňa, keď som šiel do domu pána Fentrissa, uvidel som cez oblok papagája so žltou hlavou. Na zazvonenie mi nikto neotvo­ril. Bál som sa, že tentoraz mi majiteľ nebude chcieť predať papagája, a tak som sa impulzívne, nerozvážne vlámal dnu a vtáka ukradol.

  Ale nechcel hovoriť! Nepovedal ani slovo! Vymyslel som si plán. Vrátil som sa k pánu Fentrissovi a predstieral som, že som od polície. Povedal mi nielen slová, ktoré hovorí Billy Shakespeare, ale aj to, kde môžem nájsť Malú Bo-Peep, a že mexický podomový obchodník, pán Sánchez, keď odchádzal, mal ešte Čiernu Bradu.

  Prirodzene, bol som veľmi vzrušený a prezradil som sa. Pán Fentriss začal byť nedôverčivý. V tom okamihu som zbadal na cestičke dvoch chlapcov. Nemohol som si dovo­liť, aby ma chytili. Zviazal som pána Fentrissa a zapchal som mu ústa, ale slabo, takže sa mohol skoro vyslobodiť. Potom som vás, chlapci, zadržal a poslal preč. Len čo ste odišli, ušiel som aj ja.

  Hneď som išiel vziať Bo-Peep, aby pán Fentriss nestačil varovať slečnu Waggonerovú. Dom bol prázdny. Bo-Peep som tiež musel ukradnúť, nebolo iného východiska. Práve som sa vzďaľoval pomedzi stromy, keď som zbadal dvoch chlapcov, vracajúcich sa so slečnou Waggonerovou.“

  „To som bol ja a Jupiter Jones,“ vyčítavo povedal Peter. „To ste vy hodili do nás ten kus škridlice?“

  „Áno, áno.“ Pán Claudius si prešiel rukou po čele. „Prosím vás, odpusťte mi. Nechcel som vás zraniť, len na­strašiť.“

  „Táto vec len posmelila Jupitera v jeho rozhodnutí,“ povedal Peter.

  „Samozrejme. Ale nechajte ma dokončiť. Len čo som mohol, šiel som znovu navštíviť pána Sáncheza. Medzitým som si uvedomil, že Huganay je niekde nablízku, a preto som skryl ranger a prenajal si starý sedan.

  Keď som prišiel, nechcel som ublížiť pánu Sánchezovi, hoci to tak mohlo vyzerať. Veľmi kašľal a ja som mu chcel pomôcť posadiť sa a zmierniť záchvat. Ale potom ste prišli vy a napadli ste ma, tak som musel utiecť.

  Doteraz som bol presvedčený, že pracujete pre Huganaya. Čo iné som si mohol myslieť? On bol jediná osoba, ktorá o obraze mohla vedieť.

  Uvedomil som si, že sa musím skrývať. A tak som si pri najbližšej príležitosti prenajal staré dodávkové auto. Mohol som na ňom jazdiť bez toho, že by ma niekto videl, pretože za volantom bola moja žena. Zdvojnásobil som svoje úsilie nájsť vtáky, ktoré ešte stále chýbali. Dnes ráno, keď sme prechádzali tou hollywoodskou štvrťou, zbadal som váš rolls-royce a sledoval som ho. Je to veľmi nápadné auto.“

  „Áno, myslím, že je,“ povedal smutne Bob. „Každý si ho všimne.“

  „Zaparkovali sme a pozorovali. Videl som vašu potýčku s tým vysokým, chudým chlapcom, ktorý zrejme získal Zjazvenú Tvár.“

  „Dlháň Norris!“ znechutene povedal Peter. „Urobil nám to, pretože žiarli na Jupitera a vždy chce nad ním vynik­núť.“

  „Odišiel so Zjazvenou Tvárou v modrom aute. Predstav­te si moje zúfalstvo! Chcel som ísť za ním. Ale aj vás som chcel sledovať. Nakoniec som sledoval vás a jeho som ne­chal odísť. Nazdával som sa, že ho nepotrebujeme, pretože ako prechádzal okolo nášho zaparkovaného nákladného auta, papagáj vykvákal svoj odkaz. Drahá, čo povedal?“

  Pani Claudiusová pozrela do papiera, ktorý mala vo vrecku.

  „Hovoril: ,Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu!'“

  „To je starý slangový výraz a ako stopa je dokonale nezrozumiteľný,“ vyjadril sa pán Claudius. „Nuž teda sle­doval som vás, pomocou ľsti som poslal preč vaše auto, a... tak sme tu. A všetko to bolo márne... márne.“

  „Ako to myslíte, prečo márne?“ opýtal sa Bob.

  „Mám päť zo siedmich vtákov,“ povedal pán Claudius. „A doteraz poznám len odkazy, ktoré pán Silver naučil Billyho Shakespeara a Zjazvenú Tvár. Ostatné mi nechcú rozprávať. Nebudú hovoriť. Nič nepovedia! Vyzerá to tak, že nikdy!“

Dvanásta kapitola

Plán

  Chlapci sa obzreli na papagáje v klietkach. Všetky vtáky sedeli skleslo a nevšímavo. Určite nevyzerali na to, že by im bolo do reči.

  Pán Claudius vyskočil. Podišiel k vtákom a rozkričal sa na ne.

  „Hovorte!“ reval. „Povedzte mi odkazy, ktoré vás naučil John Silver! Počujete ma? Vravte!“

  Vtáky sa schúlili do ešte menších kôpok peria a nevydali ani hláska.

  „Toto robí stále, odkedy našiel prvého papagája,“ pove­dala pani Claudiusová Petrovi a Bobovi. „Stále na ne kričí.“

  „Možno preto vtáky nechcú rozprávať, pane,“ pozname­nal Bob. „Zmeny a veľký hluk môžu celkom ľahko papa­gája zastrašiť.“

  Pán Claudius sa znovu posadil.

  „Som taký netrpezlivý!“ zanariekal. „Ale čo mám robiť? Čas uteká. Huganay, ten nebezpečný chlap, je mi na stope, a každú chvíľu niekto môže nájsť moju stratenú Pastierku. Som v koncoch.“

  Peter sa ozval.

  „Poznáme odkazy niektorých vtákov, ktoré ich naučil pán Silver,“ povedal. „My im nerozumieme. Ale Jupiter Jones ich možno pochopí, ak mu porozprávate všetko, čo ste nám povedali.“

  „Spíšme si odkazy, ktoré už poznáme,“ navrhol Bob, „a pokúsme sa zistiť, čo znamenajú.“

  „To je veľmi múdry návrh, Claude,“ povedala žena. „Po celý čas som ti hovorila, že tí chlapci môžu pomôcť, ak ich prestaneš pokladať za nepriateľov.“

  „Ale čo som si mal myslieť, moja milá?“ opýtal sa pán Claudius. „Všetko naznačovalo... Ale nechajme to. Naozaj ľutujem. Poďme skúsiť, čo ste navrhli, chlapci, a ak sa to podarí, ak nájdeme obraz, dám vám tisíc dolárov ako od­menu.“

  „Pána!“ vykríkol Peter. „Dajme sa do práce. Bob, máš svoj zápisník?“

  „Tu je.“ Bob vytiahol zápisník a ceruzku.

  „Viem ešte čosi, čo by nám mohlo pomôcť,“ povedal pán Claudius. „John Silver mi oznámil vo svojom liste nielen to, že odkaz má sedem častí, ale aj to, ako majú za sebou nasledovať. Malú Bo-Peep naučil prvú časť, Billyho Shakespeara druhú časť, Čiernu Bradu tretiu časť, Robina Hooda štvrtú časť, Sherlocka Holmesa piatu časť, Kapitána Kidda šiestu časť a Zjazvenú Tvár siedmu časť.“

  „To nám veľmi pomôže,“ poznamenal Bob. Ceruzka sa na chvíľu rozbehla. Potom im ukázal, čo napísal na list vytrhnutý zo zápisníka. Upravil to takto:

ODKAZ JOHNA SILVERA  (neúplný)

MALÁ BO-PEEP: (prvá časť)

Malá Bo-Peep stratila svo­ju ovečku a nevie ju nájsť. Choďte za Sherlockom Holmesom!

BILLY SHAKESPEARE: (druhá časť)

L-len  dva-dva-dva  me-mesiace mŕtvy! Ani nie!

PIRÁT ČIERNA BRADA: (tretia časť)

Ja som Pirát Čierna Brada a zakopal som svoj poklad tam, kde ho stále mŕtvi ľu­dia strážia. Hej rup a fľašu rumu!

ROBIN HOOD: (štvrtá časť)

?

SHERLOCK HOLMES: (piata časť)

?

KAPITÁN KIDD: (šiesta časť)

?

ZJAZVENÁ TVÁR: (siedma časť)

Nikdy nedám pijavici ľah­kú šancu!

  „Pozrite,“ povedal Bob, keď sa ostatní zhŕkli, aby videli, čo napísal, „poznáme už štyri zo siedmich odkazov. My... no, náhodou sme sa dozvedeli odkaz Čiernej Brady.“ Tušil, že urobí lepšie, ak neprezradí, že Traja pátrači majú čierne­ho vtáka v Hlavnom stane.

  „A všetci sme počuli Zjazvenú Tvár, keď Dlháň Norris vyšiel s ním z tohto domu. To je všetko, čo doposiaľ vieme,“ dokončil.

  Pánu Claudiusovi až myklo tvárou od sklamania.

  „Ale ja tomu nerozumiem,“ povedal. „Nič mi to nehovo­rí. Celkom nič.“

  „Ale, Claude,“ ozvala sa jeho žena, ktorá bola asi z tvrd­šieho cesta, „prvý odkaz, že Bo-Peep stratila svoju ovečku, zrejme upozorňuje na samotný obraz. Je to prefíkaná na­rážka na to, že obraz zmizol a že ho musíme nájsť.“

  „Možno,“ súhlasil jej manžel. „Ale neviem, čo chce po­vedať tým, že máme ísť za Sherlockom Holmesom.“

  „To ani ja neviem,“ povedala pani Claudiusová. „Prej­dime teraz k odkazu Billyho Shakespeara... Chlapci, ste si istí, že ten váš je správny? Majiteľ povedal Claudiusovi, že Billy hovorí: ,Len dva mesiace mŕtvy! Ani nie!'“

  „Vtedy si myslel, že pán Claudius je od polície,“ vysvet­ľoval Peter. „Nechcel povedať, že sa Billy zajaká.“

  „Zajaká! Zajakavý papagáj má byť stopou! Nie, to nie je možné, odkaz sa nedá rozlúštiť,“ vzdychol si pán Claudius.

  „Nesmieme sa vzdať!“ povedala prudko pani Claudiusová. „Druhá časť sa celkom iste nedá vysvetliť. Ale tretia časť, odkaz Čiernej Brady, naznačuje nejakú oblasť, kde je asi obraz ukrytý.“

  „,Kde ho stále mŕtvi ľudia strážia,'“ dodal pán Claudius, utierajúc si tvár. „Vyzerá to na nejaký pirátsky ostrov. John Silver mal vždy rád príbehy o pirátoch a stratenom poklade. Preto si dal i také meno ako hádankár.“

  „Áno, vyzerá to na pirátsky ostrov,“ súhlasila pani Claudiusová, „alebo na niečo podobné. Všetci musíme tuho rozmýšľať.“

  „Ale pozrime sa na siedmu časť, odkaz Zjazvenej Tváre,“ povedal pán Claudius. „,Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu!' Je to starý americký slangový výraz, ktorý naznačuje, že hovoriaci sa nechce s nikým iným deliť. V tomto prípade to znamená, že John to narafičil tak, aby sme jeho odkazy nikdy nevylúštili.“

  „Keby sa nám podarilo získať ešte tri chýbajúce časti odkazu,“ povedala pani Claudiusová, „možno by nám ne­jako pomohli vymotať sa z toho. Myslím, že bez nich nič neurobíme.“

  „Pán Claudius,“ ozval sa Bob. „Mám nápad.“

  „Aký, chlapče?“

  „Tu máme Robina Hooda, Sherlocka Holmesa a Kapi­tána Kidda. Keby sme ich len mohli prinútiť hovoriť, mali by sme všetkých sedem častí odkazu, a ak nie my, možno Jupiter by potom prišiel na to, čo znamenajú.“

  „Ale vtáky nebudú hovoriť!“ zvolal pán Claudius. „Po­zrite na ne! Ani im len nenapadne hovoriť!“

  To bola pravda. Papagáje, schúlené na svojich bidielkach, naozaj nevyzerali na to, že by im bolo do reči.

  „Pán Sánchez pomáhal pánu Silverovi, keď ich učil,“ povedal Peter. „Na neho sú zvyknuté. Keď ich predával, rozprávali. Stavím sa, že on by vedel, ako na ne treba ísť, aby rozprávali. Potom, keď budeme mať všetkých sedem častí odkazu, dáme ich Jupiterovi a uvidíme, či si s nimi poradí.“

  „Prisámvačku!“ Pán Claudius sa najprv usmial, potom sa začal chichotať. Vzal papier a vopchal si ho do vonkajšieho náprsného vrecka na kabáte. „Samozrejme, pán Sánchez ich presvedčí, aby rozprávali. A budeme mať ten obraz v rukách ešte skôr, ako sa Huganay dozvie, čo sa deje!“

Trinásta kapitola

Šialená jazda

  O pol hodiny vyrazili na dodávkovom aute. Pán Claudius šoféroval a všetci boli veľmi veselí. Peter a Bob sedeli na prednom sedadle. Klietky s piatimi papagájmi viseli na tyči, ktorú upevnili v zadnej uzavretej časti auta, a pani Claudiu­sová sa viezla vzadu, aby na ne dohliadla.

  Bola to dlhá cesta z miesta v horách za Hollywoodom, kde sa ukrýval pán Claudius, k domu na nížine pri pobreží, kde býval Carlos so strýkom. Ale predpokladali, že sa ta dostanú najneskôr okolo štvrtej.

  Po niekoľkých minútach, ako sa skrúcali osamelou hradskou dolu kopcom, zakričala pani Claudiusová zo zadnej časti dodávkového auta na svojho manžela znepokojeným hlasom.

  „Claude! Pozerala som oblokom na zadných dverách. Sleduje nás nejaké auto!“

  „Nás, že sleduje?“ Tučný muž nazrel do spätného zrkadla upevneného na prednom blatníku. „Drahá, ja nič nevidím.“

  „Tam je, za zákrutou. Asi štyristo metrov za nami.“

  „Áno, vidím ho,“ povedal. „Veľká sivá limuzína. Si si istá, že nás sleduje?“

  „Neviem určite,“ zaváhala jeho žena. „Ale tak to vyzerá.“

  „Sivá limuzína?“ vzrušene sa opýtal Peter. „Dovoľte mi pozrieť sa.“ Do vonkajšieho spätného zrkadla sa nemohol pozrieť. Nakoniec to vyriešil tak, že na svojej strane otvoril dvere, vyklonil sa a Bob ho chytil okolo pása.

  „Nevidím...“ začal. Potom: „Doháňa nás! Vyzerá takisto ako auto, ktoré sme stretli na súkromnej ceste pána Fentrissa!“

  „Huganay!“ zaúpel Claudius. „Ide po nás! Čo urobíme?“

  „Nedaj sa predbehnúť, pokiaľ neprídeme do mesta!“ pri­kázala mu ostro jeho žena.

  „Ešte osem kilometrov nebude nijaké mesto,“ povedal pán Claudius. „Len osamelé kopce. Ale urobím, čo budem môcť.“

  Pridal plyn a staré nákladné auto sa začalo rútiť dlhou krivolakou cestou cez kopce.

  Do zákruty zabočilo tak prudko, že obidvaja chlapci vleteli do rohu k dverám. Zozadu bolo počuť papagáje, ako znepokojene škriekajú. Pán Claudius sa nakláňal nad volantom, pevne ho zvieral, pneumatiky kvílivo zaškrípali zakaždým, keď sa ocitli v zákrute. V jednej zákrute uvideli pod sebou asi tridsať metrov hlboký zráz, od ktorého ich oddeľovalo len chatrné ochranné zábradlie na okraji cesty. Dodávkové auto sa kúsok šmýkalo pozdĺž ochranného zá­bradlia a skočilo späť na cestu, zatiaľ čo Bob a Peter ťažko pregĺgali a srdcia im divo búšili.

  „Huganay je teraz rovno za nami!“ kričala pani Claudiusová. „Chce nás predbehnúť.“

  „Vidím ho v zrkadle,“ zašomral jej muž. „Robím, čo môžem.“

  Zamieril s autom do stredu cesty. Vzadu zahučal klaxón a zaškrípali brzdy. Sivá limuzína, ktorá ich chcela predbe­hnúť, sa stiahla. Dodávkové auto sa rútilo dolu horskou cestou, nakláňajúc sa v zákrutách z boka na bok a držiac sa stredu, aby ho auto vzadu nemohlo predbehnúť.

  Vtom vpredu na dlhom úbočí zbadali veľké dieselové nákladné auto, ktoré sa hnalo priamo na nich.

  „Pozor!“ zajačal Bob. Pán Claudius skrútol volant. Do­stali sa na správnu stranu cesty a preleteli popri nákladnom aute takou rýchlosťou, že sotva stačili zachytiť prekvapený výraz na šoférovej tvári.

  Sivá limuzína sa tiež vyhla veľkému nákladnému autu a prefrngla popri ňom. Potom prudko pridala plyn, a už jej motor reval vedľa nich. Bob a Peter, plní strachu o svoje životy, zbadali v limuzíne troch mužov a chlapca. Peter spoznal muža, ktorý bol k nim najbližšie, a mával, aby zastali. Bol to Huganay. Ale obidvaja spoznali aj bledú tvár, pritlačenú na oblok zadných dvier. Bola to chudá tvár s dlhým nosom, na ktorej sa zračilo víťazstvo i strach. Bola to dobre známa, i keď nie veľmi obľúbená tvár E. Skinnera Norrisa.

  „Dlháň Norris!“ vybuchol Peter. „Počkaj, až ťa dosta­nem! Ja ti ukážem!“

  Ale v tom okamihu to vyzeralo tak, že už nikdy nebude mať príležitosť ukázať mu. Dostali sa na úsek cesty, kde strmé úbočie na ich strane klesalo stovky metrov k malému potoku. Sivá limuzína ich centimeter po centimetri pritlá­čala k okraju.

  „Musím zastaviť. Huganay nás zabije!“ kričal pán Clau­dius, stláčajúc brzdy. Dodávkové auto zastalo niekoľko centimetrov od kraja a limuzína tesne vedľa, tak blízko, že ich v aute doslova uväznila. Nemohli vyjsť ani jednými dverami. Na jednej strane sa otvárala pod nimi hlboká priepasť, na druhej strane im nedovolila otvoriť dvere sivá limuzína.

  Z nej sa na nich usmieval dobre oblečený Francúz, baf­kajúci cigaru.

  „Á, Claudius,“ povedal, predstierajúc dobrú náladu. „To je fantastické, že ťa stretávam. Tá Amerika nakoniec ani nie je taká veľká.“

  „Čo chceš, Huganay?“ opýtal sa tučný muž. Potil sa a tvár mal bledú. „Teda, skoro si nás zabil.“

„Nezmysel,“ odvetil Huganay. „Vedel som, že zastavíš. Mám taký dojem, že máš v aute papagáje. Zbožňujem pa­pagáje, preto ťa rád zbavím zodpovednosti. Adams, prejdi dozadu a vyber papagáje z dodávky.“

  „Áno, pane!“ Malý chlap, ktorý sedel za volantom, vy­kĺzol von a prešiel dozadu, odkiaľ sa ozývali hlasné protesty pani Claudiusovej.

  „Daj mu vtáky, Olívia!“ zakričal pán Claudius svojej žene. „Nedá sa nič robiť.“

  Peter a Bob videli, ako podáva mužovi na ceste päť klie­tok. Videli aj tvár E. Skinnera Norrisa, na ktorej, keď už pominulo nebezpečenstvo, sa zračila radosť z víťazstva. Otvoril na limuzíne zadné okienko, takže sa mohol s nimi rozprávať.

  „Ha!“ vysmieval sa. „Pátrači! Aké ste vy smiešne decká! Pomáhate vlastne podvodníkovi.“

  Bob a Peter ho nepovažovali za hodného odpovede. Adams už mal všetky klietky na ceste vedľa auta, ale čakal.

  „Šéf,“ povedal, „klietky zaberajú veľa miesta. Ten chalan zavadzia.“

  „Nedá sa nič robiť, chlapče,“ povedal Huganay, „choď von.“

  „Ja mám ísť von?“ Dlháň Norris bol ohromený. „Veď ja vám pomáham.“

  „Už ťa nepotrebujeme. Laster, vyhoď ho.“

  „Rozkaz, šéfko,“ povedal tretí muž v limuzíne. Bol to silný, hrozivý boxer, ktorý sedel s Dlháňom na zadnom sedadle. Stačil okamih, a Dlháň už letel z auta tak prud­ko, že skoro padol na cestu.

  Keď znovu nadobudol rovnováhu, obrátil sa na Huganaya. Vyzeral skoro smiešne so zdeseným výrazom na tvári.

  „Ale sľúbili ste mi odmenu stopäťdesiat dolárov,“ namie­tal, „keď vysliedim tohto zločinca a pomôžem vám dostať papagáje.“

  „Pošli účet, fagan,“ uškrnul sa Adams. Práve naložil do limuzíny poslednú klietku s papagájom. „Hej, šéf, jeden chýba. Ten tmavý tu nie je.“

  „Nie je?“ Huganay sa vyklonil z auta tak, že len niekoľko centimetrov oddeľovalo jeho tvár od bledej tváre pána Claudiusa.

  „Claude,“ povedal hlbokým hlasom, ktorý znel hrozivo, „kde je Čierna Brada? Musím mať všetkých sedem vtákov, aby bol odkaz úplný.“

  „Ty si sa teda dostal do môjho bytu a prečítal si moje poznámky?“ osmelil sa tučný muž. „Tak si mi prišiel na stopu!“

  „Claude,“ opakoval ten druhý, „kde je Čierna Brada? Musím mať všetkých sedem.“

  „Neviem!“ kričal pán Claudius. „Nevidel som ho!“

  „Ale tí chlapci ho videli.“ Francúz pozrel na Petra a Boba, akoby ich chcel prebodnúť sivými očami. „Sú to veľmi šikovní šuhaji. Chlapci, povedzte mi, kde je Čierna Brada?“

  „My ho nemáme,“ vzdorovite povedal Bob. Hovoril pravdu, oni ho nemali. Bol v Hlavnom stane.

  Sivé oči ich chvíľu skúmali, potom zbadali kus papiera, ktorý si pán Claudius vopchal do vonkajšieho náprsného vrecka. Bol to ten papier, na ktorý Bob napísal mená všet­kých papagájov a doteraz známe odkazy.

  Pán Huganay natiahol ruku a vytrhol papier z vrecka pána Claudiusa.

  „Claude, poznám ťa ako veľkého pedanta,“ zamrmlal. „Toto môže byť dôležité. Ak... Ach!“ S potešením prezeral papier. „Štyri zo siedmich častí. Teda Čiernu Bradu nepo­trebujeme. Teraz, keď máme ďalšie tri papagáje, môžeme rozlúštiť vo voľnom čase celý odkaz. Au revoir, Claude. Do videnia v Londýne.“

  Veľká limuzína naštartovala a o chvíľu jej už nebolo. Pán Claudius, bledý v tvári, sa oprel o volant a zastonal.

  „Čo je Claude?“ opýtala sa jeho žena. „Si chorý?“

  „Znovu ten žalúdok.“ Tučný muž ťažko dýchal. „Bolesti sa vrátili.“

  „Obávala som sa, že sa to stane. Musíme ťa zaviezť do nemocnice.“

  Žena vyliezla zo zadnej časti dodávkového auta, pri­behla dopredu, vkĺzla za volant a čo najjemnejšie odtisla svojho muža. Bob si sadol Petrovi na kolená, aby jej urobil miesto. Pán Claudius stonal, zvíjal sa a rukami si držal žalúdok.

  „To je žalúdok,“ povedala žena chlapcom, keď naštarto­vala motor. „Chytí ho to vždy, keď sa veľmi rozčúli. Bude musieť ostať v nemocnici niekoľko dní.“ Pozrela na chlapcov.

  „Prosím vás, nepovedzte nikomu, čo sa stalo,“ povedala. „Nanešťastie, v tejto krajine Huganaya polícia nehľadá a my ho nemôžeme obviniť. Keby sa dostal tento príbeh o obraze na verejnosť, mohol by ho niekto nájsť, kým bude Claude v nemocnici. Prirodzene, ak ho nejakým spôsobom nájdete, odmena, ktorú ponúkol, stále platí. Ale dajte si pozor na Huganaya. Vie byť veľmi nebezpečný... veľmi nebezpečný.“

  Takmer zabudli na E. Skinnera Norrisa. Ale teraz, keď už chceli odísť, vysoký, chudý chlapec rýchlo prešiel cez cestu a položil ruku na dvere dodávkového auta. „Počkajte!“ zvolal. „Však ma zveziete do mesta?“

  Pani Claudiusová pozrela naňho tak, že sa vysoký chla­pec schúlil pod jej pohľadom.

  „Nasadni,“ povedala prísne. „Chcem, aby si nám presne povedal, ako si priviedol Huganaya na našu stopu. Bude lepšie, keď začneš rozprávať... rýchlo!“

  „Nuž,“ spustil Dlháň Norris, „išiel som práve dolu ulicou v Rocky Beach, keď to auto zastalo a ten pán Huganay sa mi prihovoril. Opýtal sa ma, či poznám nejakých chlapcov, čo sa vozia na starodávnom sedane rolls-royce, ktorý vysto­poval podľa čísla.“

  „Povedal som, že ich určite poznám...“ rozpačito sa usmial na Boba a Petra, „že sa pokladajú za pátračov, ale že sú...“

  Zbadal, že chlapci naňho zazerajú, a zaváhal. Peter sa ozval. „Pokračuj, Dlháň,“ vyzval ho. „Povedz to.“

  „Povedal som, že ste len také decká, čo sa hrajú na pátračov a ktoré môžu používať auto tridsať dní ako výhru v súťaži,“ rýchlo povedal Dlháň. „Pán Huganay sa ma vy­pytoval, či niektorý z vás získal nedávno jedného alebo viaceré papagáje, najmä papagáje so žltými hlavami. Pove­dal som, že to zistím, a tak mi dal číslo, aby som mu zavolal. Povedal, že ukradli nejaké vzácne papagáje so žltými hlavami a že mi dá stopäťdesiat dolárov, keď niektorého náj­dem. Potom odišiel.

  Tej noci som bol v Hollywoode a náhodou som sa doz­vedel, že skutočne hľadáte papagáje so žltými hlavami, a dostal som adresu jedného z majiteľov. Preto som ta prišiel prvý a kúpil ,som ho. Potom, keď som sa s vami zrazil, ponáhľal som sa telefonovať pánu Huganayovi.

  Bol veľmi milý. Povedal mi, že je presvedčený, že pomá­hate zločincovi, ktorý sa zaoberá kradnutím vzácnych pa­pagájov, ale že vy to asi neviete. Požiadal ma, že ak môžem, aby som vás sledoval, kam chodíte.

  Vozil som sa po okolí, až som zbadal rolls-royce. Zapar­koval som teda za rohom. Bol som dokonale popletený, keď auto odišlo bez vás, ale potom som zbadal vás, ako vychá­dzate s papagájom a nastupujete do tejto dodávky. Sledoval som teda dodávku, pokiaľ som nezistil, kam ide. Potom som šiel k najbližšiemu telefónu a znovu som zavolal pána Hu­ganaya. Zablahoželal mi a povedal, aby som ho čakal pri telefóne, že ma tam vyzdvihne, že chytíme zločinca a že dostanem odmenu stopäťdesiat dolárov.

  Prišiel a akurát sme videli, ako sa vaše auto pohlo, tak sme vás sledovali a... nuž, nevedel som, že vlastne on je zločinec.“

  Dlháň Norris ešte nikdy, odkedy ho Bob a Peter poznajú, nevyzeral tak nešťastne.

  „To je teda celý príbeh,“ dokončil Dlháň nervózne.

  „To stačí. Počula som všetko, čo potrebujem. Teraz vy­stúp!“ zakričala pani Claudiusová. „Ostatok cesty môžeš ísť pešo!“

  Vystrašený Dlháň vystúpil z auta.

  „Vďaka tebe, mládenec, musím zaviezť svojho muža do nemocnice. Vďaka tebe nebezpečný zločinec nájde stratené majstrovské dielo.“ Hlas pani Claudiusovej znel odmerane. „Môžeš o tom rozmýšľať po dlhej ceste domov.“

  Auto sa pohlo. Dlháň Norris zostal stáť na ceste ne­šťastný, opustený. Díval sa za nimi, ako odchádzajú.

  Bobovi a Petrovi ho ani nebolo veľmi ľúto.

Štrnásta kapitola

Záhadný odkaz

  Jupiter sedel za stolom v Hlavnom stane. Oproti nemu sedeli Peter a Bob. Tuho rozmýšľal a mračil sa. Jeho druhovia, ktorí mu porozprávali o dobrodružstve toho dňa, sedeli opretí a čakali, kedy prehovorí. Všetci traja boli unavení. Jupiter dozeral celý deň v Jonesovom bazári. Bob a Peter, hoci boli doma na večeri, ešte stále cítili úna­vu po vzrušujúcich udalostiach, ktoré prežili.

  Konečne sa ozval Jupiter.

  „Náš pozlátený rolls-royce,“ povedal, „už dvakrát privie­dol niekoho na našu stopu. Z toho plynie pre nás ponau­čenie. Keď vedieme pátranie, nie je múdre upútavať pozor­nosť tým, v čom sa vozíme, ako vyzeráme alebo ako sa správame.“

  „To je všetko, čo si nám chcel povedať?“ opýtal sa Peter. „Konečne sme už mali všetky papagáje pokope. Celý odkaz Johna Silvera, ktorý hovorí, kde skryl obraz, sme už mali na dosah ruky... a hrom do toho, všetko je fuč. Huganay má teraz papagáje, stopy a možno už má aj obraz.“

  „Papagáje musia byť veľmi rozrušené všetkým tým, čo sa stalo,“ poznamenal Jupiter. „Pochybujem, že by ich Huga­nay prinútil rozprávať.“

  „Ale on to urobí,“ skľúčene povedal Bob. „Nevyzerá na človeka, ktorému by niekto mohol odmietnuť odpovedať. Ani papagáj nie.“

  „No aj tak,“ vyhlásil Jupiter, „získame tým trocha času.“

  „Načo?“ opýtal sa Peter. „Poznáme štyri odkazy, ktoré vtákov naučil pán Silver, to áno, ale potrebujeme všetkých sedem. Tie papagáje už nikdy nedostaneme späť. Od toho Huganaya nikdy.“

  „Máš pravdu,“ súhlasil napokon Jupiter. „Mali by sme sa pozrieť pravde do očí. Nemôžeme vrátiť papagája pánu Fentrissovi, nemáme papagája slečny Waggonerovej. Nepo­mohli sme pánu Claudiusovi získať späť obraz, ktorý ukryl John Silver. Úplne sme pohoreli.“

  „Dokonca ani Dlháňovi Norrisovi sme nevrazili jed­nu pod zuby,“ zamrmlal Peter. „Zmizol. Ich kuchárka hovorí, že odišiel z mesta na návštevu k príbuzným na niekoľko týždňov. Už je to tak, kamaráti, sme celkom hotoví.“

  Na pár minút sa všetci odmlčali. Nakoniec Jupiter pri­svedčil.

  „Tak je. Neviem už vymyslieť nijaký spôsob, ako by sme mohli nájsť stratené papagáje alebo dozvedieť sa ostatné tri časti odkazu Johna Silvera. Sme hotoví, tak ako hovoríš. Naše pátranie vyšlo nazmar.“

  Nastalo znovu ticho, v ktorom bolo počuť len Čiernu Bradu, ako sa hlučne kŕmi slnečnicovými semienkami.

  Napokon si Bob vzdychol.

  „Keby sme len boli mohli prinútiť hovoriť Kapitána Kidda, Sherlocka Holmesa a Robina Hooda, keď sme ich už mali všetkých pokope,“ povedal. „Mali by sme aspoň celý odkaz.“

  „Robin Hood.“ Čierna Brada na nich významne pozrel. Zdalo sa, že všetko počúva, ako obyčajne. Zamával krídla­mi.

  „Ja som Robin Hood!“ povedal zreteľne. „Vystrelil som šíp na skúšku na sto krokov na západ.“

  Tri chlapčenské tváre utkveli pohľadmi na vtákovi v klietke.

  „Počuli ste, čo povedal?“ opýtal sa Peter.

  „Myslíte...“ Bob preglgol.

  „Pozor!“ povedal Jupiter. „Nevyrušme ho! Skúsme, či to povie ešte raz. Robin Hood!“ povedal čiernemu vtákovi. „Ahoj, Robin Hood!“

  „Ja som Robin Hood!“ zopakoval Čierna Brada. „Vy­strelil som šíp na skúšku na sto krokov na západ.“ Vták znovu zamával krídlami.

  Peter Crenshaw preglgol naprázdno. Dokonca i Jupiter vyzeral užasnutý.

  „Spomínate si,“ zašepkal, „ako Carlos povedal, že vždy, keď pán Silver cvičil papagáje, sedával mu na pleci?“

  „Teraz si už spomínam!“ vzrušene povedal Bob. „Keď sme ho dostali prvý raz, opakoval odkaz Zjazvenej Tváre: ,Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu!', lenže my sme nevedeli, že je to jeho odkaz. Tieto čierne vtáky hovoria niekedy lepšie ako obyčajné papagáje, a tento vyzerá neobyčajne bystrý. Myslíte...“

  „Skúsme to,“ povedal Jupiter a podal Čiernej Brade veľké slnečnicové semienko.

  „Sherlock Holmes,“ vyslovil zreteľne Jupiter. „Ahoj, Sherlock Holmes.“

  Čierna Brada zareagoval na meno vetami, ktoré kedysi počul. Zamával krídlami a povedal so silným anglickým prízvukom: „Watson, poznáte moje metódy. Tretí sever vedie k trinástke.“

  „Bob, zapisuj to!“ zašepkal Jupiter. Bolo to zbytočné, pretože Bob už čarbal po papieri, keď sa Jupiter znovu pokúšal prihovoriť vtákovi.

  „Kapitán Kidd,“ povedal. „Ahoj, Kapitán Kidd.“ A podal Čiernej Brade ďalšie semienko. Vták ho zhltol a cvakol zobákom.

  „Ja som Kapitán Kidd,“ zareagoval. „Pod kameňmi, nie pri kostiach, hľadaj skrinku, ktorá nemá zámku.“

  „Pána!“ zvolal ohromený Peter Crenshaw. „Veď toto je magnetofón s krídlami! Pozná všetkých sedem častí odka­zu!“

  „Mal som si to uvedomiť hneď,“ nahnevane sa ozval Jupiter, „keď prvý raz povedal odkaz iného vtáka, odkaz Zjazvenej Tváre, ako spomenul Bob.“

  Čierna Brada bol teraz vo svojom živle. Len čo počul meno Zjazvená Tvár, znovu zamával krídlami.

  „Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu!“ zaškriekal. „To je isté ako olovená rúra! Ha-ha-ha!“

  Smial sa, ako keby to bol bohvieaký vtip. Ale chlapci si to skoro ani nevšimli. Bob zúrivo písal. O chvíľu dokončil a podal papier Jupiterovi.

  „Tu je všetkých sedem častí odkazu,“ povedal.

  Peter sa postavil k Jupiterovi a čítal s ním toto:

ODKAZ JOHNA SILVERA  (neúplný)

MALÁ BO-PEEP: (prvá časť)

Malá Bo-Peep stratila svo­ju ovečku a nevie ju nájsť. Choďte za Sherlockom Holmesom!

BILLY SHAKESPEARE: (druhá časť)

L-len  dva-dva-dva  me-mesiace mŕtvy! Ani nie!

PIRÁT ČIERNA BRADA: (tretia časť)

Ja som Pirát Čierna Brada a zakopal som svoj poklad tam, kde ho stále mŕtvi ľu­dia strážia. Hej rup a fľašu rumu!

ROBIN HOOD: (štvrtá časť)

Vystrelil som šíp na skúšku na sto krokov na západ.

SHERLOCK HOLMES: (piata časť)

Watson, poznáte moje me­tódy.  Tretí  sever  vedie k trinástke.

KAPITÁN KIDD: (šiesta časť)

Pod kameňmi, nie pri kos­tiach, hľadaj skrinku, ktorá nemá zámku.

ZJAZVENÁ TVÁR: (siedma časť)

Nikdy nedám pijavici ľah­kú šancu! To je isté ako olovená rúra!

   „To je ono, v poriadku,“ povedal Peter. „Celý odkaz. Teraz nám už zostáva len jedna vec, len jedna malilinká vecička.“

  „A to?“ opýtal sa Bob.

  „Musíme zistiť, čo ten odkaz znamená,“ odvetil Peter.

Pätnásta kapitola

Jedna noha tu, druhá tam

  Bob sa celý deň pri práci v knižnici pohyboval ako bez duše, akoby bol mysľou preč na milióny kilometrov, a na­ozaj bol. Zobral z police knihu o šifrách a prezrel ju, ale nič sa nedozvedel. Dúfal však, že Peter alebo Jupiter zatiaľ prídu na nejakú stopu. S nádejou šiel na svojom bicykli do Jonesovho ba­zára a preliezol Tunelom č. 2 do Hlavného stanu, ale tam ho privítali sklamané tváre.

  Peter sa otvorene priznal, že si s tajomnými odkazmi nevie rady. Jupiter, poťahujúc si peru, zvolal schôdzku Troch pátračov.

  „Neviem, čo znamená odkaz pána Silvera,“ povedal. „Ale niektoré veci sa dajú pochopiť. Pokiaľ ide o prvú časť, ktorá hovorí, že Bo-Peep stratila svoju ovečku, súhla­sím s pani Claudiusovou. Upozorňuje na ukrytý obraz pa­stierky a ovečky.“

  Ostatní dvaja súhlasne prikývli.

  „Ale čo znamená to ,choďte za Sherlockom Holmesom?“ opýtal sa Bob.

  „Bodaj by sme mohli za ním zájsť!“ zvolal Peter. „Zišiel by sa nám.“

  „Aj tak tomu nerozumiem,“ priznal sa Jupiter. „Od­kaz Sherlocka Holmesa, piata časť, znie: ,Watson, poznáte moje metódy.' To sú známe slová z poviedok. Ďalej: ,Tretí sever vedie k trinástke.' Toto posledné nemá nijaký zmy­sel.“

  Čierna Brada zodvihol hlavu. „Tretí sever vedie k tri­nástke,“ oznámil.

  „Mne sa zdá, že povedal ,Severn',“ vyhlásil Peter.

  „To sa ti asi len zdalo,“ ozval sa Bob. „Pokračuj, Jupiter.“

  „V druhej časti sa stretávame s Billym Shakespearom, ktorý vyjachce známy citát,“ povedal Jupiter. „Ani tomu vôbec nerozumiem.“

  „Tretia časť, vlastný odkaz Čiernej Brady, znie ako na­rážka na pirátsky ostrov alebo niečo podobné,“ pozname­nal Bob. „Pán Claudius povedal, že John Silver mal veľmi rád poviedky o pirátskych ostrovoch a že keby na nejaký natrafil, bol by si ho vybral za úkryt.“

  Jupiter rozložil mapu. „Toto je mapa dolnej Kalifornie,“ povedal. „Od Carlosa vieme, že pán Silver bol preč tri dni. Pešo alebo autobusom prišiel na miesto, kde ukryl obraz v kovovej skrinke, a vrátil sa. Ale za tri dni sa mohol dostať hocikde. Na Katalinský ostrov. Dolu do Mexika. Možno až do Údolia smrti.“

  „Údolie smrti!“ vykríkol Peter. „Na tom mieste je množ­stvo kostí z mŕtvol! To by sa hodilo. Ale viete si predstaviť, ako hľadáme skrinku v Údolí smrti? O dva dni by sme sa pridali k mŕtvym, ktorí ju strážia!“

  „To je len jedna možnosť,“ povedal Jupiter. „Ale určite nie na zahodenie.“

  „Štvrtá časť odkazu: ,Vystrelil som šíp na skúšku na sto krokov na západ,' znie ako určenie smeru,“ pripomenul Bob. „Prezrádza nám, že by sme mali ísť odniekiaľ sto krokov na západ.“

  „Iste, ale kam?“ opýtal sa Peter. „Na koniec Hollywoodu alebo Vine?“

  „Spomenuli sme už piatu časť, slová Sherlocka Holmesa, a zhodli sme sa na tom, že jej nerozumieme,“ povedal Jupiter. „To nás privádza k šiestej časti: ,Pod kameňmi, nie pri kostiach, hľadaj skrinku, ktorá nemá zámku.' To znovu znie ako udanie priameho smeru.“

  „Takého priameho ako dva zápasiace praclíky,“ zašom­ral Peter. „Aké kamene! Aké kosti!“

  „Znovu to pripomína pirátsky ostrov,“ ozval sa Bob. „Nikdy som nepočul o nijakých pirátoch na Katalinskom ostrove,“ povedal Peter, a to je asi jediný ostrov tu na okolí.“

  „V čase zlatej horúčky tu bolo veľa zbojníkov,“ pripome­nul Jupiter. „Tých by sme mohli nazvať pirátmi.“

  „Možno,“ súhlasil Bob. „Ale čo ten posledný odkaz: ,Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu! To je isté ako olovená rúra!'? To znie celkom tak, akoby nám pán Silver chcel povedať, že si z nás po celý čas robil bláznov. Svedčí o tom hlavne druhá polovica odkazu, ktorou je ďalší slangový výraz, označujúci niečo celkom isté. Akoby John Silver chcel naozaj povedať: I keď sa vám podarí rozlúštiť môj odkaz, obraz určite nenájdete!“

  Jupiterova tvár sa zachmúrila. Mal rád problémy, ale neznášal, keď nevedel, kam z konopí. A práve teraz bol dokonale zmätený.

  „Jedna vec ma utešuje,“ vyhlásil, „že pán Huganay, zlo­dej obrazov, má tie isté ťažkosti ako my. Pretože i keď vďaka Čiernej Brade máme celý odkaz, on má ostatné papagáje a skôr či neskôr ich prinúti rozprávať. A my chce­me nájsť stratené majstrovské dielo skôr ako on. Naša hr­dosť pátračov si to vyžaduje.“

  Na chvíľu všetci zmĺkli. Potom sa zdvihol Prvý pátrač.

  „Zavolám vám, ak na niečo prídem,“ povedal. „Nie je potrebné, aby sme sa predtým stretli. Alebo zavolajte vy mne, ak niečo vymyslíte.“

  Rozišli sa. Bob a Peter zamierili domov. Ich rodičia boli dosť prekvapení, keď ich videli prichádzať tak zavčasu.

  Nasledujúci deň sa Jupiter, ktorý pomáhal v zberni, tri­krát pomýlil pri účtovaní zákazníkom. Peter dal do poriad­ku garáž; umyl a namazal mamino auto a stále čakal, že sa Jupiter ozve. Bob v knižnici pomiešal toľko kníh, že ho knihovník nakoniec poslal domov. Sadol si teda k obloku v obývačke a hľadel na oblaky nad neďalekými vrchmi Santa Monica v nádeji, že tam niekde objaví napísanú od­poveď.

  Ešte aj keď otec nečakane prišiel domov na večeru, ostal Bob taký mĺkvy, že pán Andrews pozrel naňho dosť znepo­kojene.

  „Stalo sa niečo?“ opýtal sa, vyberajúc si fajku. „Bob, trápi ťa niečo?“

  „Je to taká záhada, ocko.“ Bobovi prišlo na um, že by mu možno i niekto iný mohol pomôcť dobrým nápadom. Na­pokon, jeho otca pokladali za celkom rozumného človeka. Oprel sa o lakeť a s rozstrapatenými vlasmi vyzeral hlúpo aj vážne. „Keby si chcel zakopať nejaký poklad a zanechal by si odkaz, ktorý hovorí: ,Zakopal som svoj poklad tam, kde ho stále mŕtvi ľudia strážia,' kde by si ho dal?“

  „Na ostrov pokladov,“ povedal otec, zapaľujúc si fajku. „Na ten, čo o ňom písal Róbert Louis Stevenson. Alebo na nejaký iný pirátsky ostrov.“

  „Ale predpokladajme, že by na okolí neboli nijaké pirát­ske ostrovy,“ namietol Bob. „Kde by si ho dal potom?“

  Otec sa nad tým zamyslel, poťahujúc z fajky, aby sa mu dobre zapálila.

  „Hm,“ rozmýšľal. „Existuje ďalšie miesto, ktoré by vyho­vovalo opisu.“

  „Naozaj? Kde?“ opýtal sa Bob a div že nevyskočil.

  „Cintorín,“ uškrnul sa otec.

  „Fantastické!“

  Bob ako víchor letel k telefónu popri otcovi, ktorému skoro vypadla fajka. Pán Andrews sa šiel umyť, krútiac hlavou nad synovou pochabosťou.

  Bob medzitým vytočil číslo Hlavného stanu. Pár ráz zazvonilo a ozval sa Jupiter.

  „Jupiter,“ oslovil ho Bob tichým hlasom. „Poznáš odkaz Čiernej Brady?“

  „Áno!“ Jupiterov hlas v telefóne sa zachvel nádejou.

  „Teda predpokladajme, že naráža na cintorín. Tam by mŕtvi ľudia mohli strážiť poklad, však?“

  Na druhom konci bolo ticho. Potom Jupiter povedal trochu priškrteným hlasom: „Bob, nechoď nikam. Neskôr ťa zavolám.“

  Pri večeri sa Bob po celý čas hniezdil, čakajúc, kedy zazvoní telefón. Zazvonil, práve keď dojedal zákusok. Bob bol pri ňom skôr, ako telefón mohol zazvoniť druhý raz. „Áno?“ ozval sa.

  Jupiterov hlas bol napätý. „Tulákov červený vchod. Jedna noha tu, druhá tam!“ povedal a zložil.

  Bob zložil tiež. Ohromné! Jedna noha tu, druhá tam. To znamenalo, aby sa dostavil čo najrýchlejšie do zberne, aby použil zadný tajný vchod a aby ho pritom nikto nevidel.

  „Mama... ocko...“ oznámil náhlivo, „musím ísť von. Jupiter ma potrebuje. Do desiatej budem doma. Smiem? Ďakujem!“

  Nestačili ani ústa otvoriť, a už bol preč.

  „A teraz mi, prosím ťa, povedz,“ povedal otec, „čo to všetko znamená?“

  „Chlapci chcú nájsť strateného papagája,“ usmiala sa mama. „Bob sa o tom zmienil pred niekoľkými dňami. Myslím, že Jupiter je na stope.“

  „Stratený papagáj.“ Otec sa tiež usmial a dopil kávu. „To znie dosť nevinne.“ Potom sa prekvapene zháčil. „Ale čo to má spoločné s cintorínom?“

  Bob sa medzitým ponáhľal, ako len vládal, postrannými uličkami k zadnému plotu Jonesovho bazára.

Šestnásta kapitola

Bob robí volavku

  Bob a Peter prišli k Tulákovmu červenému vchodu tak­mer súčasne. Nestrácali čas zbytočnými rečami - vedeli, že každý z nich dostal ten istý odkaz. Otvorili bránu a vošli s bicyklami dnu. Opatrne sa zakrádali tunelom, ktorý viedol k Hlavnému stanu, ukrytému pod bezcenne vyzerajúcim haraburdím, a vliezli do kancelárie.

  Jupiter ich už čakal. Na stole pred ním bola kopa kníh, máp a papierov. Ťažko skrývané vzrušenie im prezrádzalo, že niečo má.

  „Musíme okamžite konať,“ povedal im. „Preto som vás zavolal.“

  „Jupiter, rozlúštil si odkaz?“ opýtal sa Bob.

  „Nie celý. Ale v každom prípade začiatok. Dal si mi dobrý tip, keď si naznačil, že zakopaný poklad strážia mŕtvi na cintoríne.“

  „To bol vlastne nápad môjho otca,“ priznal sa Bob, ale Jupiter sa prehrabával v akýchsi knihách a papieroch.

  „Tvoj tip mi pomohol dostať sa ďalej,“ povedal. „Tak teda: odkaz, ktorý zanechal John Silver, má sedem častí. Každú časť naučil iného vtáka, ale teraz si vtákov nevšíma­me. Na jednotlivé časti sa budeme dívať len ako na prvú časť, druhú časť a tak ďalej.“

  „Netáraj toľko!“ zavzdychal Peter. „Povedz už niečo!“

  „Tretia časť odkazu nám hovorí, že John Silver ukryl svoj obraz na cintoríne. Preto som usúdil, že prvá a druhá časť by nám mali ukazovať cestu k tomu cintorínu.“

  „Mali by,“ povedal Bob, „ale neukazujú.“

  „Prvá časť odkazu znie: ,Malá Bo-Peep stratila svoju ovečku a nevie ju nájsť. Choďte za Sherlockom Holmesom.' Nie je na tomto odkaze niečo zvláštne?“

  „Sherlock Holmes je mŕtvy,“ poznamenal Peter.

  „Sherlock Holmes je len postava z knihy,“ povedal Bob. „Nemôžeme ho požiadať o pomoc.“

  „To je práve ono!“ zvolal Jupiter. „V odkaze sa nehovorí o tom, aby sme požiadali Sherlocka Holmesa o pomoc. Hovorí sa o tom, aby sme išli za ním do jeho bytu. A kde býval?“

  „V Londýne,“ odvetil Peter.

  „Na Baker Street v Londýne,“ doplnil Bob.

  „Býval na Baker Street,“ zopakoval Jupiter. „Teda, aby sme ho mohli navštíviť, museli by sme ísť na Baker Street. Ale pozrime sa na druhú časť odkazu. Je to citát zo Shakespeara. ,Len dva mesiace mŕtvy! Ani nie!' Ale papagája, ktorý to opakoval, naučil zajakať sa. Hovorí: ,L-len dva-dva-dva me-mesiace...' Papagáje sa nezajakajú, len keď ich to úmyselne naučia. To značí, že si máme všimnúť práve to dva-dva-dva mesiace.“

  „Hneď som si to všimol,“ povedal Peter. „Ale nič sa nestalo.“

  Jupiter niečo napísal na kus papiera.

  „Pozri, čo sa stane,“ povedal, „keď napíšem ,Baker Street' a pripnem k tomu ,dva-dva-dva' takto.“

  Hľadeli na papier vytreštenými očami. Jupiter napísal toto:

Baker Street 222

  „Fíha!“ nadýchol sa Peter. „Adresa!“

  „Cintorín?“ opýtal sa Bob.

  Jupiter vyhľadal medzi knihami starý atlas južnej Kalifor­nie.

  „Prezrel som všetky knihy v našej príručnej knižnici,“ povedal. „V južnej Kalifornii sú tisícky miest a každé druhé má Baker Street. Nakoniec som však zistil, že v meste Merita Valley, ktoré leží na juh od Los Angeles, je starý cinto­rín na rohu Baker a Valley. A adresa na vchode pre zamestnancov, ktorý vedie k niekdajšiemu správcovmu domu, je Baker Street 222!“

  „Pánabeka!“ zvolal Peter. „Ako si sa to vôbec dozve­del?“

  „Použil som tieto príručky,“ Jupiter pohladil kopu kníh, „a telefón. Našiel som dokonca brožúru, v ktorej sa spo­mína cintorín. Je určená pre turistov. Počúvajte.“

  Čítal:

  „Starodávny cintorín v Merita Valley patrí medzi najstar­šie v Kalifornii. Teraz nepoužívaný a zanedbaný, čaká na renováciu a v budúcnosti bude slúžiť ako zaujímavé histo­rické miesto.“

  Jupiter zavrel brožúru.

  „Merita Valley je vzdialené len asi päťdesiat kilometrov na juh od miesta, kde býval John Silver s Carlosom a jeho strýkom,“ povedal. „Vychádzajúc z toho všetkého, som presvedčený, že sme našli miesto, kde pán Silver ukryl svoj obraz.“

  „A čo so zvyškom odkazu?“ opýtal sa Bob. „Rozlúštil si ho?“

  „Nie,“ odvetil Jupiter. „Ostatné časti odkazu udávajú smer, ako nájsť pravé miesto, keď sa už dostaneme na cintorín. Musíme ísť a rozlúštiť to.“

  „Zajtra ráno?“ navrhol Peter. „Pôjdeme autom, nie?“

  „Možno v tejto chvíli rozlúštil odkaz aj pán Huganay,“ povedal Jupiter. „Nemôžeme plytvať časom. Musíme ta ísť hneď, kým je ešte svetlo. Akurát tam prídeme, nájdeme skrytý obraz a vrátime sa ešte pred zotmením. Žiaľ, nemôžeme ísť všetci. A nemôžeme ísť ani v rolls-royce.“

  „Prečo?“ chcel vedieť Peter.

  „Pretože pán Huganay môže mať niekoho, kto nás sle­duje,“ povedal Jupiter. „A ako vieš, rolls je auto, ktoré sa dá ľahko zbadať a sledovať. Môj plán je takýto...“

  Rýchlo im to vysvetlil. Bob protestoval, ale márne. Na­koniec uznal Jupiterove dôvody a vzdal sa. Keď o niekoľko minút prišiel rolls-royce do Jonesovho bazára, všetci traja pomaly nasadli, aby si ich prípadný pozorovateľ určite vši­mol.

  Za volantom sedel znovu šofér Fitch. Privítal ich s vycerenými žltými zubami.

  „Našli ste v poslednom čase nejakého strateného papa­gája?“ opýtal sa.

  „Niekoľkých,“ úsečné povedal Jupiter. „Jedného z nich polícia veľmi hľadá. Teraz nás vyvezte bránou a zadnou cestou choďte okolo zberne. Keď tadiaľ pôjdete, spomaľte, ale nezastaňte.“

  Šofér sa trochu začervenal a dal sa do práce. Auto vyšlo a chlapcov bolo zreteľne vidieť. Keď však zabočilo za roh, pri zadnej časti dvora spomalilo a Peter s Jupiterom vysko­čili.

  „Čakaj na nás v Hlavnom stane!“ zakričal Jupiter a spolu s Petrom prešiel Tulákovým červeným vchodom. Nikto, kto by ich bol náhodou sledoval, si nemohol všimnúť, že opustili rolls.

  „Nuž, pán Andrews,“ povedal Fitch uštipačne, „kam teraz? Vystopovať nejaké zločinné papagáje?“

  „Nie,“ povedal Bob a snažil sa zakryť sklamanie. „Choďte po ceste na nábreží asi pol hodiny, potom sa pustite na východ a vráťte sa cez vrchy. Dnes večer sa chcem iba trochu povoziť, len tak pre potešenie.“

  Napriek týmto slovám nebola pre neho táto jazda nija­kým potešením. Bol len volavkou. Celé dobrodružstvo pre­žívali Peter a Jupiter.

Sedemnásta kapitola

Kamene, ktoré nie sú pri kostiach

  Malé nákladné auto z Jonesovho bazára sa rútilo dolu hrboľatou špinavou cestou. Viedol ho Konrád a vedľa neho sedeli Peter s Jupiterom a uprene pozerali von.

  Keď chlapci vyskočili z rollsa a vošli do dvora, vkĺzli do nákladného auta. Pán Jones ho na tento večer prepustil Jupiterovi s Konrádom. Keď Konrád s hrmotom vyšiel z dvora, akoby šiel za obvyklou prácou, chlapci sa prikr­čili, aby ich nikto nezbadal. Posadili sa, až keď už boli ďaleko na pobreží, aspoň šestnásť kilometrov od bazára.

  „Nikto nás nesledoval, Jupiter,“ povedal Konrád. „A zdá sa, že už sme v tom vašom meste. Ani to veľmi na mesto nevyzerá, čo?“

  Trvalo im vyše hodiny, kým prišli do Merita Valley. Ne­podobalo sa veľmi mestu, tak ako povedal Konrád. Prešli už malou obchodnou štvrťou. Teraz hrkotali po Baker Street, na ktorej neboli skoro nijaké domy. Oproti nim bol dlhý kamenný múr a za ním stovky kamenných krížov a pomníkov. Došli k cintorínu v Merita Valley.

  Peter ukázal prstom. V múre bol otvor a na starej dre­venej tabuli, ktorá bola na ňom pripevnená, stálo: Baker Street 222.

  „Nezastavíme?“ opýtal sa Peter. Jupiter pokrútil hlavou.

  „Konrád, prosím ťa, na najbližšej ulici zaboč doprava,“ povedal.

  „Dobre, Jupiter,“ prikývol Konrád.

  Cintorín bol veľký a vyzeral veľmi starý. Keď prišli na roh múru, videli zrúcaniny kostola z kameňa a nepálenej tehly. Vyzeral opustený a zanedbaný.

  Konrád obrátil auto a prešiel niekoľko sto metrov. Ko­nečne bol cintorín za nimi a oni prišli k veľkému porastu kaučukovníkov, ktoré stáli pri ceste s konármi nízko nad zemou a s listami vydávajúcimi ostrú olejnatú vôňu.

  „Prosím ťa, zaparkuj pod stromami,“ povedal Jupiter. Konrád poslúchol. Chlapci vyskočili z auta.

  „Možno budeme dlho preč, Konrád,“ pokračoval Jupiter. „Tak na nás počkaj.“

  „Jasné,“ odvetil silák. Zapol si rádio a vybral noviny. „Mám čas.“

  „Čo teraz, Jupiter?“ spýtal sa Peter, keď ho zavalitý Prvý pátrač viedol nazad cez neohradené pole a zahol k rozpa­dávajúcemu sa kamennému múru, ktorý ohradzoval celý cintorín.

  „Nechceme predsa, aby nás videli, ako vchádzame na cintorín,“ povedal Jupiter. „Naše úmysly sú celkom po­čestné, ale nechceme, aby nám nejaký zvedavec prekážal pri hľadaní.“

  Prišli k múru a preliezli ho.

  „Nedbal by som, keby tu ešte niekto bol,“ ozval sa Peter, keď sa pustili po neupravenej cestičke. Na obidvoch stra­nách boli tesne vedľa seba pomníky, malé i veľké, niektoré z nich veľmi naklonené a veľmi zanedbané.

  „Peter, ty vieš veľmi dobre určovať smer,“ povedal Jupi­ter. „Zapamätaj si cestu, aby sme nezablúdili, keď sa bude­me vracať k nákladnému autu, ak by hľadanie trvalo do zotmenia, dobre? Žiaľ, tak sme sa ponáhľali, že som zabu­dol baterku.“

  „Do zotmenia?“ Peter ticho zakňučal. „I tak nebude­me hotoví do zotmenia,“ usúdil, keď sa závan vlhkosti pre­valil cez cestičku. „Pozri! Dnes večer sa valí hmla od oceána.“

  Jupiter pozrel na západ, kde sa rozprestieral Tichý oceán. Skutočne, svetlé pruhy hmly sa pomaly valili na nich. V južnej Kalifornii často prichádza hmla od oceána a po­krýva územie pri pobreží tak, že niekedy sa viditeľnosť znižuje skoro na nulu.

  „Nepočítal som s hmlou,“ povedal Jupiter a zamračil sa. „To je dokonca horšie ako tma. Dúfajme, že odkaz pána Silvera rýchlo rozlúštime. V každom prípade je tu bočný vchod označený ako Baker Street 222.“

  Jupiter zrýchlil krok. Prešli pomedzi dva veľké pomníky a ocitli sa na rázcestí, presne pri vchode. Odtiaľto sa do veľkého, starého cintorína rozbiehalo niekoľko cestičiek rozličnými smermi.

  „Čo urobíme teraz?“ nervózne sa opýtal Peter, keď Ju­piter vytiahol z vrecka papier.

  „Prišli sme na Baker Street 222,“ odvetil Jupiter a pozrel do papiera. „Štvrtá časť odkazu hovorí: ,Vystrelil som šíp na skúšku na sto krokov na západ.' Vchod je obrátený na sever. A preto...“

  „Preto čo?“ opýtal sa Peter. Jupiter sa obracal na prie­sečníku cestičiek.

  „Sto krokov je asi sedemdesiatpäť metrov,“ uvažoval. „Som presvedčený, že pán Silver nám určil, aby sme išli sedemdesiatpäť metrov na západ, a že práve miesto, odkiaľ sa má začať, je tu, v bráne, kde sa pretínajú všetky cestičky. Tak poď, odmerajme sedemdesiatpäť metrov. Urob to ty, máš dlhšie nohy.“

  Peter kráčal smerom na západ, po cestičke rovnobežnej s jedným múrom starého cintorína, asi dvanásť metrov od mú­ru. Snažil sa robiť čo najdlhšie kroky. Keď narátal sto, zastal.

  „Hotovo,“ povedal. „Čo teraz?“

  „Pozrime sa teraz na piatu časť, ktorá hovorí: ,Watson, poznáte moje metódy. Tretí sever vedie k trinástke.'„

  „Doteraz to bolo ľahké. Ale toto nemá nijaký zmysel,“ usúdil Peter.

  Nič na blízkom okolí Jupitera nezaujalo. Potom mu čosi prišlo na um.

  „Peter,“ opýtal sa, „robil si určite sedemdesiatpäťcentimetrové kroky?“

  „Myslím, že áno. Naťahoval som nohy, ako som len vládal.“

  „Aj tak si to premerajme. Vždy je lepšie presvedčiť sa. Urob dva kroky a označ začiatok a koniec.“

  Peter urobil dva kroky. Jeho spoločník vybral niečo z vrecka. Bol to kalendár na nasledujúce tri roky a pozdĺž jedného okraja bolo desať centimetrov dlhé pravítko. Tým odmeral Petrove kroky.

  „Tvoj krok má dĺžku šesťdesiat centimetrov,“ ozná­mil. „Do sedemdesiatpäť metrov nám teda chýba pätnásť metrov. Urob ešte dvadsaťpäť krokov na západ.“

  Peter prešiel ešte dvadsaťpäť krokov na západ a ocitol sa pred zadným múrom cintorína. Hoci okolo nich bolo veľa náhrobných kameňov, nevidel nič, čo by mu mohlo vnuknúť nejaký rozumný nápad. Ale Jupiter pridusene vykríkol.

  „Pozri!“ povedal a ukázal na tri staré náhrobné kamene, ktoré stáli na hrobe naproti nim. Na nich bolo napísané, že Josiah Severn, Patience Severnová a Tommy Severn zom­reli na tropickú horúčku v ten istý deň roku 1888 a že tu v pokoji odpočívajú.

  „Severn!“ vykríkol Peter, keď si to uvedomil. „Povedal som, že odkaz znie: ,Tretí Severn vedie k trinástke!'„

  „Severn je tu, prvý, druhý, aj ten tretí,“ uznal Jupiter. „Ale ako nám ukážu trinástku?“

  „Sleduj priamku náhrobných kameňov!“ povedal Peter takmer bez dychu. „Pozri, či na niečo neukazuje. Preboha, musíme sa poponáhľať. Hmla sa rýchlo približuje!“

  Teraz už hmla padala všade okolo nich. Viditeľnosť sa rýchlo zmenšovala. Peter nestrácal čas a rýchlo si kľakol k najbližšiemu jednoduchému pomníku. Ostatné dva ka­mene boli trochu naklonené. Ako sa pozeral rovno ponad prvý a tretí pomník, vytýčil si okom priamku, ktorá končila na vysokom kamennom pomníku, vzdialenom asi pätnásť metrov.

  „Priamka končí na tamtom kameni, Jupiter,“ povedal. „Pozri, čo je na ňom napísané.“

  Jupiter sa už aj ponáhľal ku kameňu, pozorne obchádza­júc staré hroby z úcty k tým, ktorí tam odpočívali. Peter sa vrhol za ním. Vedno prišli k vysokému kameňu. Nebolo na ňom napísané nič. Ale keď ho obišli, obaja zastali. Na druhej strane bol nápis:

TU LEŽÍ

13

NEZNÁMYCH CESTOVATEĽOV, KTORÍ SA STALI OBEŤAMI INDIÁNOV

17. JÚNA 1876

  „Trinástka!“ vydýchol si Peter. „Tretí Severn nás správne zaviedol k trinástke. Rýchlo, Jupiter, aký je koniec odka­zu?“

  „Šiesta časť hovorí: ,Pod kameňmi, nie pri kostiach, hľa­daj skrinku, ktorá nemá zámku,'“ povedal Jupiter.

  „Ale ktoré kamene?“ opýtal sa Peter. „Tu je všade plno kameňov.“

  „Odkaz hovorí ,nie pri kostiach',“ odvetil Jupiter. „Teda tým sa nemyslí nijaký pomník. Bože, hmla je čoraz hustej­šia. Ale pozri tamto, pri múre. Časť múru je zvalená, a pretože ju nikdy neopravili, je tam hŕba kameňov. To sú určite tie kamene, ktoré nie sú pri kostiach! Môžu to byť jedine ony. Keď sa pod ne pozrieme...“

  Peter ani nečakal, kým dokončí. Už aj uháňal k zrúcanej časti múru, kde na kope ležali stovky veľkých i malých kameňov. Hneď ako k nej prišiel, začal odkladať kamene a pozerať pod ne.

  „Jupiter, poď pomôcť,“ dychčal. „Hmla hustne.“

  Jupiter sa pripojil a obidvaja začali vyťahovať kamene zo stredu, dávali ich na novú kopu ďalej od múru a vracali sa po ďalšie. Hrabali sa čoraz hlbšie a hlbšie v kope kameňov, keď začuli za sebou hlas s francúzskym prízvukom.

  „Rád vidím chlapcov, čo neodťahujú ruky od práce,“ povedal hlas. Zdvihli oči od miesta, kde pracovali, učupení nad kopou kamenia. Z padajúcej hmly sa vynoril elegán Huganay a za ním jeho dvaja prisluhovači Adams a silný boxer Lester.

  „Ale,“ povedal zlodej obrazov s úsmevom, „myslím, že je načase, aby sme sa do toho pustili my. Chlapi, chyťte ich!“

  Petrovi a Jupiterovi napadla v tej chvíli rovnaká my­šlienka: utiecť! Žiaľ, nemali čas zladiť svoje úsilie. Peter vrazil do kamaráta a obidvaja spadli. Adams bez akejkoľ­vek námahy chytil každého za zápästie, vykrútil im ruky za chrbát a prinútil ich vstať.

  „Dobre!“ Francúz sa na nich usmial. „Podrž ich, Adams. A ty, Lester, odhadzuj tie kamene, kým pod nimi nenájde­me peknú Pastierku. Tým sa naše hľadanie skončí a vy dostanete odmenu, ktorú som vám za vašu pomoc sľúbil.“ Silný odporný chlap sa pustil s chuťou do práce, odhadzujúc skaly, akoby to boli len drobné kamienky. Peter a Jupiter nemohli nič robiť, len bezradne stáť a pozerať, dusiac sa od zlosti a sklamania.

Osemnásta kapitola

Skrývačka v hmle

  Zatiaľ čo Lester prehľadával kopu skál, hmla ich objala studenými, vlhkými rukami. Pracoval usilovne ako pes, ktorý hľadá kosť. Hádzal za seba malé skaly, kúsky škridlíc, zlomený konár zo stromu a všelijaké kamienky, ktoré občas zasiahli Adamsa; ten zakaždým nahlas zaprotestoval.

  „Dávaj pozor!“ zašomral Adams.

  „Trochu menej sily a trochu viac opatrnosti, Lester,“ povedal pán Huganay, ktorý stál nablízku a prizeral sa.

  Peter a Jupiter, ktorých Adams stále držal ako v kliešťach, sa museli tiež prizerať, trpko si uvedomujúc, že na samom konci, keď už boli tak blízko k pokladu, ich dobehol pre­šibaný európsky zlodej obrazov.

  „Nič si z toho nerobte, chlapci,“ chlácholil ich Huganay, akoby im čítal myšlienky. „Koniec koncov, prešiel som už cez rozum strážcom Louvru v Paríži, aj strážcom Britského múzea v Londýne. Keď sa to tak vezme, boli ste skoro šikovnejší ako ja. Ten trik, že ste poslali vaše nápadné staré auto, aby odlákalo našu pozornosť, zatiaľ čo vy dvaja ste sem prišli na nákladnom aute, bol veľmi dôvtipný.“

  Zachechtal sa a znovu si zapálil cigaretu, ktorá mu od vlhka vyhasla.

  Hmla ovinula okolo neho svoj plášť a plameň zapaľovača dodával jeho tvári zlý, diabolský výraz.

  „Dal som vás sledovať. Môj človek mi telefonicky ozná­mil, že rolls-royce odchádza so všetkými tromi a že vás bude sledovať. O dvadsať minút znovu volal a povedal, že keď predbiehal auto, bol v ňom len jeden z vás. Zmizli ste mu.

  Vtedy som uznal, že ste mi primeranými protivníkmi a že najlepšie bude rýchlo konať.“

  Vyfúkol dym. Lester sa ešte stále hrabal v kope kame­ňov. Veľké prekladal a malé odhadzoval bez toho, že by si všímal, kam letia.

  „Samozrejme, rozlúštil som prvú časť dôvtipného odkazu Johna Silvera,“ povedal Huganay. „Ale nenašiel som tento starý cintorín. A keďže som musel rozmýšľať rýchlo, zavolal som do Cestovnej kancelárie. Tam majú zoznamy všetkých turistických miest, a tam mi povedali, kde sa nachádza cintorín s adresou Baker Street 222. Hneď som sa vydal na cestu a prišiel som práve včas.“

  Adamsa zasiahol ďalší Lesterov kameň. Malý chlapík zahrešil.

  Huganay zavolal na siláka. „Posuň sa trochu nabok, Les­ter. Silver bol chorý. Nenamáhal by sa zahrabať skrinku tak hlboko.“

  Lester poslúchol a o chvíľu víťazoslávne vykríkol. Vytia­hol niečo spopod skaly a podal to Huganayovi.

  „Mám ju!“ zvolal. „Vašu skrinku, pán Huganay!“

  „Ach!“ povedal Huganay. Vzal hladkú kovovú skrinku, asi tridsaťpäť centimetrov širokú a dvakrát tak dlhú. Veko bolo poistené malou, ale pevnou visacou zámkou. „Veľkosť sedí,“ poznamenal. „Dobrá práca, Lester.“

  „To je skrinka, o ktorej Carlos hovoril, že si ju pán Silver ukladal pod matrac,“ smutne zašepkal Jupiter Petrovi.

  Zlodej sa ponáhľal. Vybral z vrecka silné kliešte a jedným stisnutím preštikol kov. Zámka odpadla a Francúz sa chys­tal otvoriť skrinku.

  „Aspoň jeden pohľad v tomto mizernom počasí,“ pove­dal. „Taká dobrá stará maľba nesmie zvlhnúť.“ Otvoril veko a zlostne vykríkol. Lester podišiel k nemu, aby videl, čo ho tak nahnevalo. Dokonca i Adams to chcel vidieť, a preto postrčil chlapcov pred seba.

  „Je tu len kus papiera,“ zúril Huganay a ťažko zafučal. „Je na ňom napísané: ,Ľutujem, starký, ale nesledoval si stopy dosť pozorne.'“

  „Teraz, Jupiter!“ zašepkal Peter, keď chlapci pocítili, že Adamsovo zovretie trochu povolilo. Obidvaja sa mykli. Peter, ktorého Adams držal ľavou rukou, sa vyslobodil. Jupiterovi sa to nepodarilo.

Peter padol dozadu na zem a Adams sa k nemu obrátil, pričom bolestivo mykol Jupitera. Peter sa rukou dotkol niečoho dlhého a ťažkého a uchopil to. Vyskočil a zahnal sa rúrou, ktorú nahmatal. Dopadla na Adamsovo plece, a muž s bolestným výkrikom pustil Jupitera.

  Peter, ešte stále držiac svoju zbraň, chytil Jupitera za ruku a ťahal ho do najhustejšej hmly, kde sotva rozoznal skupinu kaučukovníkov. V okamihu boli za stromami, za­halení sivým plášťom hmly, zatiaľ čo za nimi traja muži vykrikovali protichodné rozkazy.

  „O sekundu sú za nami,“ zašepkal Peter Jupiterovi do ucha. „Nákladné auto je tamto.“ Ukázal prstom. Jupiter len pokrútil hlavou. Jemu sa zdali v hmle všetky smery rov­naké.

  „Ako to vieš?“ opýtal sa.

  „Tak, viem,“ odvetil Peter. Jupiter mu veril. Pokiaľ išlo o určovanie smeru a sledovanie stôp, Peter bol uznávaný odborník. Dokonca i v noci vedel udržať smer nejakým šiestym zmyslom, zatiaľ čo Jupiter i cez deň ľahko zablúdil.

  „Počúvaj,“ ozval sa Peter náhlivo. „Odtiaľto až k múru, kadiaľ sme vošli, sú vysadené skupiny kaučukovníkov. Choď od jednej skupiny k druhej.“

  „Zablúdim,“ namrzene povedal Jupiter.

  „Pôjdem prvý,“ vyhlásil Peter. „Zostal by som s tebou, ale tí traja idú týmto smerom a ja ich musím zviesť na falošnú stopu. Ty len hľadaj stromy. Keď jeden nájdeš, hľadaj na ňom náš tajný znak a šípku, ktorá ti ukáže smer. Potom budeš vedieť, že ideš správne. Choď prvý tým smerom!“

  Postrčil svojho zavalitého spoločníka do hmly. On sa pustil iným smerom a nahlas kričal, aby ho muži počuli. „Poď, Jupiter, drž sa ma! Musíme ísť tadiaľto.“

  Hlasy troch mužov, ktoré sa približovali k chlapcom, zmenili smer a pustili sa za Petrovým hlasom. Jupiter sa tackal dopredu, potkýnajúc sa o nízke pomníky a zodiera­júc si kožu na holeni, až kým sa neocitol pri ďalšej skupine stromov. Tam postál a načúval.

  Okolo neho bolo slabé svetlo. Skoro akoby bol pod vo­dou. Nedalo sa dovidieť ďalej ako na niekoľko centimetrov pred seba, a ťažká, sivá hmla sa valila vo vlnách. Pozrel hore. Viditeľnosť nad ním bola trochu lepšia. O dvadsať metrov ďalej uvidel nejasnú hromadu, ktorou mohli byť vrcholky stromov. Potácal sa tým smerom.

  Teraz sa hlasy mužov za ním rozpŕchli, každý iným sme­rom. Bolo zrejmé, že zablúdili. Pokiaľ išlo o Petra, ťažko bolo povedať, kde sa nachádza.

  Jupiter prišiel k stromom, ktoré videl, a pozrel na ne zblízka. Na hladkej kôre jedného z nich zbadal otáznik namaľovaný modrou kriedou a pod ním šípku ukazujúcu doľava.

  Otáznik bol znakom Troch pátračov. Každý pátrač mal so sebou inú farebnú kriedu, ktorú použil vtedy, keď chcel ostatným zanechať odkaz.

  Natešený svojím objavom sa Jupiter opatrne pohol sme­rom, ktorý ukazovala šípka. Prišiel k ďalšej skupine stro­mov, kde bol ďalší otáznik a ďalšia šípka. Peter sa teda bezpečne pohyboval stále dopredu. Jupiter začul za sebou bolestné zjajknutie. Niektorý z mužov sa zrejme o niečo potkol.

  Ich hlasy sa rovnomerne vzďaľovali.

  Hmla stále hustla. Všetko bolo naopak ako v zlom sne. Haluze stromov sa zmenili na ruky s pazúrmi, ktoré sa za ním naťahovali. Obyčajné pomníky sa zmenili na učupené netvory, ktoré sa mu stavali do cesty. Nad ním sa nakláňali vysoké stĺpy, ktoré vyzerali ako týčiace sa obludy.

  Zavalitý chlapec sotva lapal dych, keď konečne zazrel pred sebou nízky obrys múru. Vtedy sa na druhej strane múru zjavila postava. Natiahla sa za ním, ale tentoraz bola naozaj živá.

  Jupiter odskočil.

  „To som ja, Peter,“ zašepkala postava. „Poď, chyť sa ma za ruku a ponáhľajme sa.“

  Pokorne - hoci treba priznať, že Jupiter Jones bol zried­kakedy pokorný - dovolil svojmu spoločníkovi, aby mu pomohol preliezť múr a aby ho viedol hustou hmlou k ná­kladnému autu, ktorého reflektory vytvárali v hmle žlté kužele.

  „Ste v poriadku, chlapci?“ opýtal sa Konrád, keď vyliezli na predné sedadlo nákladného auta.

  „Zavez nás domov, Konrád,“ dychčal Jupiter. „Choď smerom do vnútrozemia a nájdi cestu von z hmly.“

  „Jasné.“ Konrád naštartoval nákladné auto a veľmi opatrne ich viezol na východ, až kým sa nedostali von z pobrežnej hmly. Potom sa obrátil na sever a zamieril domov.

Devätnásta kapitola

Čierna Brada má posledné slovo

  Počas cesty chlapci hodnú chvíľu mlčali. Konečne sa ozval Jupiter: „Hmla aspoň zabránila Huganayovi v prena­sledovaní.“

  „Prečo by nás mal prenasledovať?“ opýtal sa Peter. „Veď obraz nemáme.“

  „Môže si myslieť, že ho máme.“ Jupiter si poťahoval spodnú peru. „To bolo prekvapenie, keď sa v skrinke ne­našlo nič, iba lístok od Johna Silvera.“

  „Ak pôjdu teraz po nás,“ povedal Peter, „budeme mať poruke Konráda a Hansa, tí nám pomôžu poradiť si s nimi.“ Pokýval rúrou, ktorú pevne držal odvtedy, čo ju zdvihol. „Znova by som mohol mať príležitosť ju použiť. Ten Adams si bude pamätať úder, ktorý som mu uštedril.“

  „Konal si tak, ako som čakal,“ vyhlásil Jupiter. „Odvážne a v pravý čas.“   

  Peter neodvetil, ale potešilo ho to. Pochvala od Jupitera bola zriedkavá, a keď ju niekto dostal, zname­nala hodne. Jupiter však už myslel na niečo iné.

  „Rozlúštili sme odkaz,“ pokračoval. „Dôkazom je, že skrinka sa našla. Lenže obraz v skrinke nebol.“

  „Časťou odkazu bolo: ,Nikdy nedám pijavici ľahkú šan­cu!'“ pripomenul mu Peter. „To dokazuje, že pán Silver mal na mysli nejakú čudnejšiu vec.“

  „Možno,“ súhlasil Jupiter. Celý zvyšok cesty strávil roz­mýšľaním a Peter sa nepokúšal ho vyrušiť.

  Prv ako sa dostali do Rocky Beach, museli prejsť znova hmlou, ktorá už nebola taká hustá ako ďalej na juhu. Do Jonesovho bazára prišli bez nehody.

  „Poďme do Hlavného stanu,“ navrhol Jupiter, keď Konrád zaviezol nákladné auto do garáže. „Mali by sme všetko vyrozprávať Bobovi.“

  Tentoraz ako vchod do Hlavného stanu použili Voľný vchod č. 3, pretože nikto nebol na obzore. Voľným vcho­dom č. 3 boli veľké dubové dvere s rámom, ktoré akoby sa len tak opierali o kopu haraburdia. Ale keď ich odomkli zhrdzaveným železným kľúčom, ktorý vybrali z nenápadné­ho zhrdzaveného kovového vedierka, dvere viedli do obrovského starého kotla, ktorým sa na druhom konci cez malé dvere dalo vojsť do Hlavného stanu.

  Keď vliezli dnu, Bob Andrews tam sedel a nepokojne čítal.

  „Našli ste ju?“ vykríkol.

  Ale hneď si domyslel odpoveď. Ich unavený výzor a sku­točnosť, že neniesli nič okrem rúry, ktorú si Peter ponechal ako zbraň, mu prezradili, že sa niečo stalo.

  „Dostihol nás Huganay,“ povedal Jupiter a zvalil sa do kresla.

  „Ale ani on nenašiel obraz,“ dodal Peter, sadajúc si. „Našiel skrinku, ale bol v nej iba lístok, na ktorom bolo napísané, že nesledoval stopy dosť pozorne.“

  „Pána!“ zvolal Bob. „To je zvláštne. Myslíte, že pán Silver hral dvojakú hru? Predstieral, že obraz ukryl, hoci ho neukryl?“

  „To by som chcel vedieť i ja,“ mrzuto povedal Jupiter. „Ale ja si to nemyslím. Na lístku v skrinke bolo napísané: ,Ľutujem, starký, ale nesledoval si stopy dosť pozorne.' To značí, že v odkazoch je niečo, čo sme nepostrehli ani my, ale ani pán Huganay.“

  „Hovoril som vám...“ začal Bob. Vtom však zabudol, čo chcel povedať, pretože v tej chvíli zazvonil telefón.

  Pozreli na seba. Nečakali nijaký telefonát.

  „Možno je to pani Claudiusová,“ povedal Jupiter po piatom zazvonení. „Myslím, že bude lepšie, ak zdvihnem.“

  Zdvihol slúchadlo a priložil k zosilňovaču, aby všetci mohli počúvať jeho hovor.

  „Haló,“ ohlásil sa. „Traja pátrači, tu Jupiter Jones.“

  „Blahoželám ti, Jones,“ ozval sa mužský hlas trochu iro­nickým tónom. Všetci traja na seba pozreli. Bol to bezpo­chyby hlas s francúzskym prízvukom. Pán Huganay!

  „Kto je tam?“ opýtal sa Jupiter. Vedel veľmi dobre, kto to je, ale potreboval získať trochu času, aby sa pripravil na akúkoľvek hrozbu, ktorú by zlodej obrazov mohol vysloviť.

  „Tu je človek, ktorého ste pred malou chvíľou stretli v hmle na malebnom mieste v Merita Valley,“ hovoril hlas pána Huganaya. „Chcem vám len povedať, že som konečne prišiel na to, ako mi John Silver prešiel cez rozum. Boli ste veľmi šikovní, zbadali ste to, čo som ja prehliadol. No a... vzdávam sa lovu. Poznám, kedy som porazený. Som na letisku. Keď zložím, nasadnem na lietadlo do zahraničia. Nemôžete ma teda chytiť. Toto je proste posledný pozdrav jedného športovca druhému. Povedzte Claudiusovi, že mu želám veľa šťastia s Pastierkou.“

  „Ďakujem,“ povedal Jupiter, hoci nemal ani potuchy, o čom Francúz hovorí.

  „Prekabátili ste ma,“ pokračoval pán Huganay. „Poda­rilo sa to len málo ľuďom. Ak prídete niekedy do Európy, chlapci, vyhľadajte ma. Ukážem vám francúzske podsvetie, a možno budete mať príležitosť vyskúšať tam svoju šikov­nosť na nejakej záhade. Chcem, aby sme sa rozišli ako priatelia. Súhlasíte?“

  „Nuž... áno,“ odvetil Jupiter a zažmurkal na svojich druhov.

  „Ešte jedna vec,“ povedal pán Huganay. „Papagáje sú v garáži na Oceánskej ulici 89958 v Santa Monike. Iste ich budete chcieť zachrániť. Nemám už čas sa po ne vrátiť, prenechávam teda túto úlohu vám. Au revoir a ešte raz blahoželám.“

  Zložil. Jupiter zložil tiež a všetci traja vyjavene hľadeli na seba.

  „Máš tú adresu, Bob?“ opýtal sa konečne Jupiter.

  „Áno,“ povedal Bob. „Vyzerá to tak, že môžeme dostať späť Billyho Shakespeara, Malú Bo-Peep a ostatné. Ale, doparoma, čo chcel povedať tým, že sme ho prekabátili?“

  „Neurobil som nič iné, len to, že som udrel Adamsa, schmatol teba, Jupiter, a utekal,“ povedal Peter. „Ak sme ho tým prekabátili, prečo...“   Zmĺkol. „Čo je?“ opýtal sa. „Prečo tak čudne na mňa pozeráte?“

  „Ako,“ opýtal sa Jupiter, skoro ani nedýchajúc, „ako znela šiesta časť odkazu?“

  „,Pod kameňmi, nie pri kostiach, hľadaj skrinku, ktorá nemá zámku,'“ odvetil Bob.

  „Tak je,“ súhlasil Peter. „A to je tam, kde ten boxer Lester našiel kovovú skrinku Johna Silvera.“

  „Ale on našiel skrinku, na ktorej bola zámka!“ zvolal. „Huganay musel zámku odseknúť. A v odkaze sa jasne hovorí, že treba hľadať skrinku, ktorá nemá zámku.“

  „To je pravda!“ zvolal Peter. „Musela tam byť ešte iná skrinka... Nie,“ dodal, „nemohla byť. Bola to veľká skrinka, i keď bola plochá. Keby tam bola ešte nejaká iná, Lester by ju bol zbadal.“

  „Predpokladajme, že to bola malá skrinka,“ uvažoval Jupiter. „Malá skrinka, ktorá vôbec nevyzerala ako skrinka. Ako znela siedma časť odkazu?“

  „,Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu!'“ odvetil Peter. „Počuli sme, ako to povedal Zjazvená Tvár, však, Bob?“

  „To je pravda,“ povedal Bob. „Ale Čierna Brada dodal: ,To je isté ako olovená rúra!' Všetko som to zapísal, pamä­táte? Druhá časť odkazu je len starý výraz, ktorý znamená, že niečo je úplne isté.“

  „Určite?“ opýtal sa Jupiter. „Alebo má prvá časť odkazu v skutočnosti odlákať našu pozornosť, zatiaľ čo posledná časť nás má upozorniť na nejaký celkom bezvýznamný pred­met - ak sme dosť bystrí na to, aby sme ju správne pocho­pili? Čo to máš,“ dokončil, „tamto na stole pred sebou, Peter?“

  Peter pozrel na stôl. Pozrel ta i Bob. Dokonca i ospanlivý Pirát Čierna Brada prepchal zobák cez mriežky a pozrel na stôl.

  „Rúru,“ povedal Peter.

  „Odkiaľ ju máš?“

  „Zdvihol som ju na cintoríne a udrel ňou Adamsa,“ odvetil Peter.

  „Bola tam, pretože ju Lester našiel pod skalami a odhodil, je to tak?“ spýtal sa Jupiter.

  Peter preglgol a prikývol.

  „Správne,“ povedal. „A ... je to olovená rúra.“

  „Olovená rúra je teraz dosť neobvyklá,“ povedal Jupiter. „Ale pozrite na ňu. Na koncoch rúry sú uzávery, ktoré sú tesne priskrutkované, takže sa dovnútra nemôže nič dostať, napríklad ani vlhkosť.“

  „Tá rúra,“ ticho prehovoril Bob, „s takými utiahnutými uzávermi by sa mohla dokonca nazvať skrinkou -“

  „- ktorá,“ dokončil Peter, „nemá zámku.“

  „Skrinka, ktorá nemá zámku,“ povedal Jupiter. „Skrinka, ktorá nehrdzavie, neprepustí vlhkosť ani vodu, ani špinu, ani hmyz, skrinka, ktorá vydrží, ak treba, sto rokov bez poškodenia. Dokonalé miesto na ukrytie niečoho cenné­ho. A my sme ju priniesli!“

  Peter sa už pokúšal odskrutkovať uzávery na koncoch rúry, ktorá merala asi tridsaťpäť centimetrov.

  „Sú príliš tuho utiahnuté,“ skonštatoval. „Donesiem z laboratória nejaké kliešte.“

  Skočil do laboratória, ktoré bolo súčasťou Hlavného sta­nu, a vrátil sa tak rýchlo, že sa zdalo, akoby sa vôbec ani nepohol.

  Chlapci ani nedýchali, keď otváral kliešťami uzávery na koncoch rúry. Odpadli po niekoľkých obrátkach. Peter vo­pchal prst do rúry. Keď ho vytiahol, niečo sa objavilo a vypadlo na stôl. Bol to pevne skrútený kus plátna.

  „Plátno,“ povedal Jupiter priškrteným hlasom, „možno ho skrútiť a vôbec sa pritom nepoškodí. Preto sa do valca zmestí i veľký kus. Rozviň ho, Peter!“

  Peter ho rozvinul. Pridržal ho natiahnuté na stole a všetci naň vyvalili oči.

  Bolo asi tridsaťpäť centimetrov široké a okolo šesťdesiat centimetrov dlhé. Na plátne bola maľba, o ktorej i oni ve­deli, že je vzácna a prekrásna, hoci sa nerozumeli do ume­nia. Bolo na nej mladé dievča, oblečené ako pastierka, ktoré ošetrovalo ovečke poranenú nohu. Farby boli jasné, prekypujúce sviežosťou a životom.

  Našli stratené majstrovské dielo.

  „Kúsok dúhy,“ ozval sa Jupiter. „Tak John Silver opísal obraz. Teraz viem, čo tým myslel.“

  Pri slovách „John Silver,, a „obraz“ sa ospanlivý čierny vták pohol. Zdalo sa, že vyvolali v jeho mysli nejaké spo­mienky. Dvakrát zatrepotal krídlami a povedal:

  „John Silver, dobrá práca, dobrá práca.“

  Potom si neobyčajný vták vopchal hlavu pod krídlo a zaspal. Ale chlapci, pozerajúci na maľbu pred sebou, sa nemohli zbaviť pocitu, že práve počuli, ako k nim prehovo­ril hlas mŕtveho. Dokonca ešte dlho potom, čo Čierna Bra­da zaspal, akoby sa v malej miestnosti ozýval chechot zo záhrobia.

Dvadsiata kapitola

Uzavretie prípadu

  Keď sa Bob, Peter a Jupiter o dva dni neskôr ukázali v pracovni Alfréda Hitchcocka, našli známeho režiséra se­dieť za stolom a prezerať si niekoľko novín. Kývol im, aby sa posadili.

  „Sadnite si, chlapci,“ povedal. „O chvíľu sa vám budem venovať.“

  Sadli si a čakali. O chvíľu pán Hitchcock odložil noviny nabok a pozrel na nich šibalským okom.

  „Tak!“ ozval sa. „Vyšlem vás, aby ste našli priateľovi strateného papagája, a vy namiesto toho nájdete stratené majstrovské dielo a vaše fotografie sa dostanú do novín.“

  „Len do miestnych novín, pane,“ zdvorilo podotkol Ju­piter. „Noviny v Los Angeles len spomenuli, že nejakí chlapci našli obraz pod kopou skál na cintoríne v Merita Valley.“

  „Ani sa len nezmienili o Troch pátračoch,“ dodal Peter.

  „No aj tak som presvedčený,“ povedal pán Hitchcock a ukázal im Rocky Beach News, „že tu vám to vynahra­dili. Tvoja fotografia, Jupiter Jones, a auto, ktoré si vyhral v súťaži. Fotografia vás troch, ako držíte obraz, ktorý ste našli. A veľký nápis: Traja mladí miestni detektívi našli stratené majstrovské dielo. Som presvedčený, že konečne ste urobili Trom pátračom primeranú reklamu.“

  „Áno, pane,“ súhlasil Jupiter. „Na základe tých článkov nám ponúkli už niekoľko prípadov. Ktoré sme si zapísali, Bob?“

  Bob Andrews vytiahol svoj zápisník.

  „Hneď si pozriem,“ povedal. „Stratené siamské mačiatko, socha gréckeho boha Pana, ktorú ukradli zo záhrady v Hollywoode, strašidelný starý čln, ktorý sa objavuje len za hmlis­tých nocí a vždy pristane na brehu pred istým domom v Malibu Beach, a záhada, prečo niekto ustavične mení čísla na priečelí domov v Rocky Beach. To je doteraz všetko.“

  Pán Hitchcock pokrútil hlavou.

  „Neodvažujem sa ani pomyslieť na to,“ povedal, „čo sa asi z týchto záhad vykľuje, keď sa vy raz do toho pustíte. Ale, prosím vás, povedzte mi podrobnosti, ktoré sa nedo­stali do novín. Pretože, ako viem, chceli ste nájsť papagája patriaceho Malcolmovi Fentrissovi. Ale v novinách nebolo o papagájovi ani slovo.“

  „Nebolo, pretože pán Fentriss nechcel, aby sa v nich spomenuli papagáje,“ odvetil Jupiter. „Obával sa, že by to mohlo znieť príliš fantasticky. Okrem toho... ale myslím, že bude lepšie, ak začneme od začiatku.“

  Rozprával ďalej o tom, ako sa pátranie rozrástlo až na sedem rozprávajúcich vtákov a stratené majstrovské dielo. Pán Hitchcock pozorne počúval.

  „Takže,“ povedal, „nakoniec ste získali späť papagáje, rozlúštili ste záhadný odkaz a našli ste stratené majstrovské dielo, ktoré ste vrátili pánu Claudiusovi!“

  „Áno, pane,“ odvetil Jupiter. „Samozrejme...“ Jupiter bol príliš čestný na to, aby sa nepriznal, „mali sme šťastie.“

  „Šťastie,“ poznamenal pán Hitchcock, „je osožné len vtedy, keď ho viete využiť. Predpokladám, že ste vrátili Billyho Shakespeara môjmu priateľovi Malcolmovi Fentrissovi a Malú Bo-Peep slečne Waggonerovej?“

  „Áno, pane,“ povedal Jupiter. „Boli veľmi radi, keď dostali späť svojich miláčikov. Pán Claudius im všetko vysvetlil a ospravedlnil sa im za to, ako sa k nim zachoval. Odpustili mu.“

  „Dobre, dobre,“ povedal režisér. „Našli ste môjmu pria­teľovi papagája, a tým ste splnili podmienku, ktorú som vám určil... že uvediem váš druhý prípad, ak bude stáť za to. Neostáva mi teda nič iné, ako uviesť ho.“

  „Keď som už zašiel tak ďaleko, pôjdem ešte ďalej,“ ostro na nich pozrel. „Uvediem aj ďalšie prípady, ktoré vyriešite, ale pamätajte, len vtedy, keď sa mi budú zdať dostatočne zaujímavé.“

  „Ďakujeme, pane!“ zvolal Jupiter a Bob s Petrom ako ozvena za ním. Prvý pátrač vstal. „Poďme,“ vyzval priate­ľov. „Musíme sa dať do práce.“

  Chlapci sa zvrtli, a už ich nebolo.

  „Hm,“ hundral si pán Hitchcock sám pre seba, „neviem, či som sa im nemal zmieniť o svojom priateľovi profesorovi Yarboroughovi a starodávnej egyptskej múmii, ktorá vraj šepká, vždy keď je s ňou sám v izbe.“

  Pomaly a zamyslene pozbieral noviny a poukladal ich na kopu.

Rozpráva Alfréd Hitchcock

  Možno by ste si chceli objasniť zopár podrobností zo Záhady zajakavého papagája. Podoberiem sa na to ja, pre­tože Peter, Bob a Jupiter majú veľa práce.

  Tučný pán Claudius sa vrátil do Anglicka s dávno stra­teným majstrovským dielom, ktoré mu našli Traja pátrači. Vyplatil im za to sľúbenú odmenu tisíc dolárov. Jupiter však trval na tom, aby peniaze dostal Carlos a jeho strýko Ramos, ktorí skrývali neznámeho muža menom John Silver.

  Carlosov strýko sa vrátil s peniazmi do Mexika, kde sa zotavuje vo svojej rodnej dedine. Chlapci predstavili Carlosa Worthingtonovi, na ktorého zapôsobili Mexičanove znalosti o autách a ktorý ho vzal do požičovne áut. Vo voľnom čase sa učí za mechanika. Je nekonečne šťastný, že pracuje pri autách. Býva u Jonesovcov a na stravu si zarába tým, že raz do týždňa pracuje v zberni.

  Pán Huganay, šikovný zlodej obrazov, je ešte stále na slobode v Európe, hoci polícia viacerých krajín sa vše­možne usiluje chytiť ho. Adams a Lester, chlapi, ktorých si najal, boli dosť potrestaní tým, že Huganay odišiel a ne­zaplatil im ani halier. To ich presvedčilo, že zločin je dopre­du prehratá záležitosť.

  Keď sa tak s odstupom času vraciam ku všetkému, čo sa prihodilo odvtedy, ako som prvý raz stretol Jupitera Jonesa a jeho priateľov, musím sa priznať, že som ich azda niekedy príliš podceňoval. Jupiter Jones je ešte stále trochu tvrdo­hlavý a príliš sebavedomý, ale verím, že svojou inteligenciou a úsudkom sa mu podarí tieto neduhy prekonať. Na­ozaj, vážne uvažujem o tom, že vyšlem Troch pátračov za ďalším prípadom.   Môžete si byť istí, že o každej zaujímavej udalosti sa hneď dozviete.

TRAJA PÁTRAČI

3

ZÁHADA

ŠEPKAJÚCEJ MÚMIE

Text: Robert Arthur

© Random House, Inc., New York 1965

Translation © Tatiana Laskovičová

(Róbert Arthur: Alfred Hitchcock and

The Three Investigators in The Mystery of

The Whispering Mummy) 1971 Cover © Vladimír Kardelis 1994

Mladé letá, Nám. SNP 12, 815 19 Bratislava, 7609. publikácia, 1994,

štvrté vydanie. Editorka Dr. Alena Hošková.

Technický redaktor Marián Škripek.

Jazyková redaktorka Zora Sadloňová. AH 6,15 (text 6,04, ilustr. 0,11). VH 6,28.

Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o.. Banská Bystrica.

ISBN 80-06-00525-7

(súb.) ISBN 80-06-00088-3
Len pre oneskorencov

  Nasledujúce slová sú určené iba novým čitateľom. Ak už poznáte Troch pátračov, môžete tento stručný úvod preskočiť a prejsť priamo k zábavnej časti programu. Máte šťastie, že ide o knihu a stačí prevrátiť jednu-dve stránky. Keby to bolo v televízii, museli by ste sledovať celý program od začiatku. Aby ste vedeli, čo sa odohralo v minulosti, zoznámim vás s Tromi pátračmi.

  Je to detektívna firma, ktorú si založili traja podnikaví mládenci: Jupiter Jones, Peter Crenshaw a Bob Andrews. Jupiter, ako sám priznáva, je mozgom trojice. Bob zaznamenáva všetky prípady a robí výskum. Peter, silný a obratný, je neoceniteľným Jupiterovým pomocníkom vo všetkých akciách.

  Chlapci bývajú v Rocky Beach, malom meste na pobreží Tichého oceána, niekoľko kilometrov od Hollywoodu. Tu v južnej Kalifornii sú vzdialenosti také veľké, že bez auta sa človek nezaobíde. Žiaden z chlapcov ešte nemôže riadiť, ale ich dopravný problém sa vyriešil, keď Jupiter vyhral v súťaži auto aj so šoférom. Pozlátený rolls-royce im patrí iba na tridsať dní, a využívajú ho poriadne.

  Ich Hlavným stanom je upravený obytný príves, umiestnený v Jonesovom bazári, ktorý vedie Jupiterov strýko a teta, Titus a Matilda Jonesovci. V prívese je malá pracovňa, laboratórium, tmavá komora a zariadenie, ktoré si chlapci sami urobili z haraburdia na dvore. Do Hlavného stanu sa vchádza tajnými chodbami, cez ktoré sa môžu dostať iba chlapci.

  Tak, a teraz už viete, na čom ste. Nemám rád, keď sa mládež rozmaznáva. Preto ak chcete vedieť, čo bude ďalej, musíte si to prečítať sami.

ALFRÉD HITCHCOCK

Prvá kapitola

Vzrušujúci list

  „Pomoc! Pomoc!“ vykríkol s hrôzou čudný piskľavý hlas. „Prosím vás, zachráňte ma!“ Traja pátrači - Jupiter Jones, Peter Crenshaw a Bob Andrews - síce počuli krik, ale nevšímali si ho a pokojne pracovali ďalej. To kričal ich talizman, vycvičený papagáj Čierna Brada, ktorého získali v predchádzajúcom prípade. S úžasnou ľahkosťou vedel pochytiť nové slová a vety a vyžíval sa v tom, že si ich stále precvičoval.

  „Jupiter!“ Pani Matilda Jonesová, Jupiterova teta, zagánila na klietku visiacu na doske uprostred Jonesovho bazára. „Príliš často nechávaš toho vtáka dívať sa na televíziu. Rozpráva už ako ľudia v detektívkach.“

  „Áno, teta Matilda,“ odvetil Jupiter a s námahou zodvihol staré dvere. „Kam ich mám položiť?“

  „K ostatným dverám,“ odpovedala teta. „Hej, chlapci! Neulievajte sa tam! Máme ešte kopu roboty a čas letí.“

  Čas však ani zďaleka neletel tak rýchlo, ako by to bolo vyhovovalo Trom pátračom. Pod vedením pani Matildy Jonesovej boli zamestnaní pozorovaním, z ktorého by sa boli najradšej vyšmykli - skúmali, koľko práce môžu vykonať traja chlapci za jeden horúci deň. V skutočnosti viedla bazár urastená pani Jonesová. Jupiterov strýko Titus robil nákupy pre podnik a väčšinu času trávil na cestách. Dnešný deň bol jedným z mnohých, keď tetu Matildu pochytilo upratovanie. Pri takých príležitostiach zapriahla do práce Jupitera i hociktorého z jeho priateľov, ktorý mohol byť na niečo užitočný. Chlapci premiestňovali kopy stavebného materiálu a upratovali rozličné haraburdie, no všetci traja túžili dostať sa späť do svojho Hlavného stanu - skrytého prívesu - a lúštiť nejakú novú záhadu. S poslednými úspechmi vzrástla aj ich dôvera vo svoje pátračské schopnosti - možno až priveľmi. Ale uľavilo sa im, až keď poštár na svojej malej trojkolke zamieril k hlavnej bráne. Spustil zväzok listov do starodávnej železnej schránky, pripevnenej na prednej stene kancelárie, a išiel ďalej svojou cestou.

  „Božemôj!“ vykríkla Matilda Jonesová. „Jupiter, celkom som zabudla na list. Tvoj strýko Titus chcel, aby sme ho poslali doporučene.“ Zalovila v hlbokom vrecku a vytiahla trochu pokrčenú obálku. Vyrovnala záhyby a podala list Jupiterovi. „Utekaj rovno na poštu, Jupiter. Tu máš peniaze. Ponáhľaj sa, aby šiel ešte dopoludňajšou poštou.“

  „Dobre, teta Matilda,“ prisvedčil zavalitý chlapec. „Kým budem preč, Peter a Bob budú robiť aj za mňa. Aj tak sa sťažovali, že majú málo práce.“

  Zatiaľ čo Bob a Peter prskali od rozhorčenia, Jupiter sa vyhupol na bicykel a vypálil cez bránu smerom do mesta. Pani Jonesová sa zachichotala. „Tak, chlapci,“ povedala, „ste voľní. Môžete si schôdzovať, stavať, alebo čo to tam vzadu za tou starinou robíte.“ Mávla smerom k hromade odpadu, za ktorým bola dômyselne ukrytá Jupiterova dielňa, a - hoci to ani netušila - k ich Hlavnému stanu. Potom sa pobrala do kancelárie. „Radšej prezriem poštu hneď teraz,“ zastavila sa. „Môže tam byť niečo pre Jupitera. V poslednom čase si necháva posielať vzorky strašne čudných vecí.“

  Chlapci ju nasledovali, naradovaní, že drina sa už skončila. Pani Jonesová vybrala poštu a začala v nej listovať. „Karta z dražobného domu,“ povedala. „Účet. Šek na ten starý bojler. Hmm.“ Zastrčila nejaký list pod pazuchu a pokračovala: „Ďalší účet. Pohľadnica od mojej sestry Zuzany. Reklamy na pobyt na Floride.“ Opäť sa zachichotala. Pozrela na ďalší list, zahmkala ešte raz a aj ten strčila pod pazuchu. Potom sa ďalej prehŕňala v pošte. Bolo tam niekoľko listov pre Titusa Jonesa, pravdepodobne dotazy na špeciálne druhy tovaru. Jonesova zberňa bola široko-ďaleko známa ako miesto, na ktoré sa možno obrátiť, ak človek chce niečo zvláštne alebo zriedkavé.

  Medzi inými vecami mal Titus Jones na predaj aj starý píšťalový organ. Občas večer zašiel na dvor a zahral si na ňom pieseň „Spi, sladko spi“. Hans a Konrád, urastení bratia z Bavorska, ktorí vykonávali všetku ťažkú prácu a riadili Jonesove dve nákladné autá, ho vždy obstúpili a dali sa veľmi melancholicky vyspevovať.

  Pani Jonesova prezrela všetku poštu a potriasla hlavou. „Nie, nič pre Jupitera.“ Zvrtla sa, že vojde do kancelárie, ale potom sa obzrela. Zo záblesku v jej očiach chlapci vycítili, že si ich doberá. „Ale predsa, sú tu dva listy adresované Trom pátračom. To je váš nový klub, však?“

  Pred časom, keď sa zaujímali o riešenie hádaniek a o súťaže, založili si chlapci hádankársky klub. Práve vďaka tomuto záujmu sa Jupiter zúčastnil súťaže, ktorú usporiadala miestna požičovňa áut, a vyhral starodávny rolls-royce na tridsať dní aj so šoférom. Keďže mali k dispozícii auto, chlapci si hneď založili firmu Traja pátrači na riešenie skutočných hádaniek, s ktorými sa stretnú vo svojom okolí. Ale pani Jonesova, trochu roztržitá vo veciach, čo sa netýkali jej obchodu, stále považovala ich podnik za klub. Jej presvedčením neotriasli ani mnohé vysvetľovania, a tak sa chlapci nakoniec vzdali.

  S potláčaným vzrušením vzal Peter listy, ktoré mu podávala. Pani Jonesová sa pobrala do kancelárie a chlapci zamierili priamo k Hlavnému stanu. „Až v Hlavnom stane sa pozrieme, od koho sú,“ povedal Peter. „Môže to byť úradná záležitosť.“

  „Dobre,“ súhlasil Bob. „Teraz už môžem založiť kartotéku korešpondencie. Všetko máme hotové, len sme doteraz ešte nemali poštu.“   

  Predierali sa cez kopy stariny, kým sa nedostali k Jupiterovej dielni. Bola v nej vŕtačka, sústruh, cirkulárka, malý tlačiarenský lis a iné užitočné nástroje. Všetky tieto veci priviezli do zberne ako odpad, ale Jupiter s chlapcami ich opäť dali do poriadku. Vysoký drevený plot a asi dva metre široká strecha z vnútornej strany chránili nielen lepší tovar, ale aj dielňu. Okrem toho tu boli veľké pokrývky z plastu, ktoré sa používali, keď pršalo. Kus pokrútenej rúry, aká sa používa v stokách, zatarasoval zadnú časť dielne. Ale keď chlapci odtisli staré železné mreže, ukryté za tlačiarenským lisom, v rúre sa zjavil otvor. Chlapci do neho vliezli. Opäť založili mreže a potom štvornožky postupovali vpred asi dvanásť metrov. Rúra prechádzala kúsok pod zemou a popod neužitočné vyzerajúce železné oje a ústila na druhom konci priamo pod skrytým prívesom, ktorý si chlapci premenili na Hlavný stan. Keď pani Jonesová zistila, že ho nemôže predať, prenechala ho Jupiterovi a jeho priateľom. Sklápacie dvierka sa otvárali nahor. Chlapci nimi preliezli a ocitli sa dnu, v maličkej kancelárii s obhoreným stolom, niekoľkými stoličkami, písacím strojom, kartotékou a telefónom.

  Na stole bolo staré rádio. Jupiter spojil mikrofón s reproduktorom, takže mohli telefonický rozhovor počúvať všetci naraz. Zvyšok prívesu bol premenený na maličkú tmavú komoru, miniatúrne laboratórium a umyváreň. Dnu bolo tma - príves bol zvonku obložený kopami haraburdia, preto Peter rozsvietil lampu, čo visela nad stolom. Potom sa usadili a pozerali na listy.

  „Fíha!“ vykríkol Peter vzrušene. „Tento je od Alfréda Hitchcocka! Otvorme ho prvý!“

  Aj Bob bol vzrušený. Ak im píše Alfréd Hitchcock, potom určite musí ísť o nejaký prípad, pretože pán Hitchcock im prisľúbil, že ak sa dozvie o nejakom tajomstve, ktoré by vyžadovalo ich talenty, určite im to oznámi.   „Nechajme si ho nakoniec,“ povedal. „Určite to bude najzaujímavejší list. Aj tak, nemyslíš, že by sme mali počkať na Jupitera?“

  „Akurát! Po tom, ako sa k nám pred chvíľou zachoval, keď podkúšal pani Jonesovú, aby nás zavalila robotou,“ zlostil sa Peter. „A okrem toho, ty máš na starosti záznamy a výskum, a do toho predsa patrí aj pošta, či nie?“   

  Takýto argument Bobovi celkom postačil a načiahol sa za druhým, menej dôležitým listom. Už ho otvoril, keď si všimol niekoľko vecí na obálke a čosi mu napadlo. „Skôr než list prečítame, skúsme, či sa nám podarí niečo z neho vydedukovať. Jupiter vravel, že sa máme cvičiť v dedukcii vždy, keď na to máme príležitosť.“

  „Čo môžeš povedať o liste, ktorý si ešte neprečítal?“ zapochyboval Peter.   

  Ale Bob už študoval obálku spredu i zozadu. Bola svetlofialová. Privoňal k nej: mala orgovánovú vôňu. Potom zaškúlil na zložený hárok papiera vnútri. Aj ten mal farbu a vôňu ako orgován. V hornej časti listového papiera bol vytlačený obrázok dvoch hravých mačičiek.

  „Hm,“ zamrmlal Bob a podoprel si rukou hlavu, ako keď človek tuho premýšľa. „Začína mi to byť jasné. Tento list písala žena, tak asi... no, myslím, päťdesiatročná. Je malá a bucľatá, odfarbuje si vlasy a určite veľa rozpráva. A okrem toho je zbláznená do mačiek. Je dobrosrdečná, ale niekedy trochu nedbanlivá. Obyčajne je veselá, ale keď písala tento list, bola pre niečo rozčúlená.“

  Peter vypleštil oči. „Pána! Toto všetko možno vydedukovať z obálky a papiera bez toho, žeby si prečítal list?“

  „Jasné,“ nedbalo odvetil Bob. „A zabudol som ešte dodať, že má veľa peňazí a venuje sa dobročinnosti.“

  Peter vzal do ruky obálku a list a zamračene si ich prezeral. Zrazu mu preletel tvárou záblesk pochopenia. „Tie mačiatka na liste by mohli svedčiť o tom, že má rada mačky,“ začal. „Fakt, že známku nalepila nakrivo a trochu ju natrhla, keď ju oddeľovala od ostatných, hovorí, že je trochu nedbanlivá. Písmo jej ide šikmo nahor, čo je často znakom veselých ľudí. Ale na konci listu už klesá dolu, a to znamená, že sa kvôli niečomu rozčúlila a bola nešťastná.“

  „Presne tak,“ prisvedčil Bob. „Dedukcia je jednoduchá vec, keď sa jej trochu venuješ.“

  „A keď máš Jupitera, ktorý ti dáva lekcie,“ dodal Peter. „Ale chcel by som vedieť, ako si uhádol jej vek a výšku, to, že veľa rozpráva, má veľa peňazí, venuje sa dobročinnosti a odfarbuje si vlasy. Musel by si byť Sherlockom Holmesom, aby si to všetko vedel.“

  „Nuž,“ odpovedal Bob a uškrnul sa, „spiatočná adresa je zo Santa Moniky, a v tej časti mesta sú domy veľmi drahé. Ženy, ktoré tam bývajú, sú obyčajne bohaté a venujú sa dobročinnosti, pretože, ako vraví moja mama, v domácnosti majú príliš málo roboty, čo by ich zamestnávala.“   

  „Dobre, ale čo jej vek, výška a fakt, že priveľa rozpráva a odfarbuje si vlasy?“ dobiedzal Peter.

  „Pozri sa,“ vysvetľoval ďalej Bob, „zelený atrament a fialový papier s orgovánovou vôňou, aké používa väčšina starších žien. Ale priznám sa ti, že moja teta Hilda používa presne taký istý druh listového papiera. Má päťdesiat rokov, je nízka, rada rozpráva a odfarbuje si vlasy. Tak som si myslel, že táto ...“ pozrel na list a prečítal si meno, „že táto pani Banfryová by sa na ňu mohla ponášať.“ Peter sa zasmial a povedal: „Podarilo sa ti to, aj keď tú poslednú časť si si vymyslel. A teraz si pozrime, čo píše.“

  Vzal list a začal čítať:

  Milí Traja pátrači. Moja dobrá priateľka slečna Waggonerová z Hollywoodu mi povedala, že ste našli jej strateného papagája. Pri týchto slovách mu Bob vytrhol list z ruky. Pani Banfryová sa určite dopočula o ich predchádzajúcom prípade, o Záhade zajakavého papagája. „Nezabúdaj, že záznamy mám na starosti ja,“ pripomenul Petrovi. Pred istým časom Bob spadol a zlomil si nohu a ešte teraz záhada Šepkajúcej múmie musel na nej nosiť podporný prístroj, takže čo sa týka telesnej obratnosti, bol trochu v nevýhode oproti ostatným. Preto mal na starosti výskum a záznamy o všetkých prípadoch. „Listy patria do môjho rezortu,“ povedal Bob, „prinajmenšom vtedy, keď tu nie je Jupiter. Čítať budem ja.“

  Peter čosi zamrmlal, ale neodporoval. Bob sa oprel a rýchlo prečítal list. Fakty boli veľmi jednoduché. Pani Banfryová mala abesínskeho kocúra, ktorého chránila ako oko v hlave. Kocúr sa volal Sfinx a pred týždňom zmizol. Polícia ho nenašla a pani Banfryová márne dávala inzeráty do miestnych novín. Teraz by bola veľmi rada, keby jej Traja pátrači, ktorým sa tak skvelo podarilo vypátrať papagája slečny Waggonerovej, pomohli nájsť milovaného kocúra. Bola by im skutočne povďačná. List sa končil slovami: S úprimným pozdravom Vaša Mildred Banfryová.

  „Stratený kocúr,“ zamyslel sa Peter. „Napokon, aj to je prípad. Celkom sympatický, normálny prípad na upokojenie nervov. Zavolám jej a poviem, že súhlasíme.“

  „Počkaj,“ zastavil ho Bob, keď sa už naťahoval za telefónom. „Pozrime sa ešte, čo nám píše pán Hitchcock.“

  „Dobre,“ prisvedčil Peter. Bob otvoril podlhovastú obálku. Vytiahol z nej papier veľmi dobrej kvality s menom Alfréda Hitchcocka vytlačeným v záhlaví listu. Potom začal nahlas čítať. Ale po prvej vete sa odmlčal a len zrakom behal po papieri, hltajúc jeho obsah. Keď dočítal, pozrel na Petra široko otvorenými očami.

  „Fantastické!“ vykríkol. „Čítaj! Neveril by si mi, keby som ti to povedal. Myslel by si si, že si vymýšľam.“ Peter vzal list do rúk a zvedavo začal čítať. Keď skončil, zdvihol oči a vyjavené pozrel na Boba.

  „Pánabeka!“ zašepkal. A potom povedal niečo, čo by každému, kto nečítal list, znelo veľmi čudne. „Ako môže tritisíc rokov stará múmia šepkať?“

Druhá kapitola

Múmia šepká

  Z listu Alfréda Hitchcocka sa Traja pátrači dozvedeli o takej čudnej a strašidelnej príhode, s akou sa ešte nestretli. Asi osemnásť kilometrov od Rocky Beach a Jonesovho bazára bol malý kaňon, ktorý pretínal kopce za Hollywoodom. Na svahoch kaňonu sa vypínalo niekoľko veľkých prepychových domov, obklopených stromami a živými plotmi. Medzi nimi bola aj stará vila v španielskom štýle, ktorej majiteľ, profesor Róbert Yarborough - význačný egyptológ - si v celom jednom krídle domu zriadil súkromné múzeum. Niekoľko vysokých sklených dvier viedlo na vykachličkovanú terasu. Boli zatvorené, takže dnu bolo horúco a dusno. Pri dverách stáli sochy zo staroegyptských hrobiek. Jedna z nich, celá drevená, predstavovala starovekého egyptského boha Anubisa. Mal ľudské telo s hlavou šakala. Tieň šakalej hlavy dopadal na dlážku a vytváral tam tmavú, strašidelné vyzerajúcu škvrnu.

  V izbe bolo plno ďalších starožitností z hrobiek starého Egypta. Na stenách viseli kovové masky so záhadným úsmevom, akoby poznali nejaké tajomstvo. V sklených vitrínach ležali hlinené doštičky, zlaté klenoty i posvätné chrobáky, ktoré vytesali zo zeleného nefritu už dávno mŕtvi robotníci.

  Na zemi pri okne ležal drevený sarkofág. Na vrchnáku mal vyryté črty múmie, ktorá bola vnútri. Bol to veľmi jednoduchý sarkofág, bez zlatých a farebných ozdôb, aké mávali truhly boháčov. A predsa tento sarkofág skrýval v sebe tajomstvo. Bol pýchou profesora Róberta Yarborougha - nízkeho, trochu zavalitého muža s dôstojnou kozou briadkou a okuliarmi so zlatým rámom.

  Keď bol profesor Yarborough mladší, viedol mnohé expedície do Egypta. Na týchto výpravách objavil v skalnatých stranách stratené hroby s múmiami dávno zosnulých faraónov, ich žien a sluhov, spolu so šperkami a inými predmetmi. Všetky tieto pamiatky opatroval v múzeu, kde písal knihu o svojich nálezoch. Sarkofág s múmiou mu priniesli iba pred týždňom.

  Profesor objavil múmiu už pred dvadsiatimi piatimi rokmi, ale pretože v tom čase bol veľmi zaneprázdnený prácou na ťažkej a zložitej úlohe, zapožičal ju múzeu v Káhire. Keď odišiel do penzie, požiadal egyptskú vládu, aby mu poslala múmiu na ďalšie štúdium. Teraz, keď už mal dosť času, bol zvedavý, či sa mu podarí rozlúštiť tajomstvo múmie.

  V to popoludnie, dva dni predtým, ako chlapci dostali list od Alfréda Hitchcocka, profesor Yarborough bol vo svojom múzeu a nervózne poklepkával ceruzkou po vrchnáku sarkofágu. Vrchnák sa dal snímať ako z nejakej debny. V skutočnosti celý sarkofág nebol nič iné, len zvláštna drevená truhla, v ktorej odpočívala múmia. Spolu s profesorom bol v miestnosti aj jeho komorník Wilkins, vysoký, štíhly muž, ktorý u neho pracoval už dlhé roky.

  „Pane, naozaj to chcete ešte raz skúsiť po tom šoku, čo ste zažili včera?“ spýtal sa Wilkins.

  „Chcem vedieť, či sa to bude opakovať, Wilkins,“ odhodlane odvetil profesor Yarborough. „Ale najprv otvorte okná, prosím. Nemám rád zatvorené miestnosti.“

  „Áno, pane.“ Wilkins otvoril dokorán najbližšie sklené dvere. Pred mnohými rokmi bol profesor Yarborough dva dni zatvorený v hrobke a nemohol sa odtiaľ dostať von. Od tých čias pociťoval silný odpor voči akejkoľvek zatvorenej miestnosti. Keď boli dvere otvorené, Wilkins nadvihol veko sarkofágu a oprel ho o truhlu. Obaja muži sa sklonili a nazreli dnu. Niektorí ľudia by možno nezniesli pohľad na múmiu, ale nie je to vôbec nepríjemné. Telá mŕtvych kráľov a šľachticov konzervovali v starom Egypte tak, že ich namáčali do živice a iných látok a potom starostlivo zabalili do plátna. Takto uložené múmie zostali po celé stáročia takmer neporušené. Patrilo to k vtedajšiemu náboženstvu, podľa ktorého nebožtík musel byť mumifikovaný, aby mohol vstúpiť do posmrtného života. Z toho istého dôvodu pochovávali spolu s ním aj jeho šatstvo, ozdoby, šperky a nástroje, aby ich mohol používať aj na druhom svete. Múmia vnútri sa volala Ra-Orkon. Plátno, v ktorom bol Ra-Orkon zabalený, bolo trochu uvoľnené, takže profesor mu mohol vidieť tvár. Bola to jemná tvár staršieho muža a vyzerala ako vyrezaná z nejakého tmavého dreva. Pery boli pootvorené, akoby sa práve chystal prehovoriť. Oči mal zavreté.

  „Ra-Orkon vyzerá veľmi mierumilovne, pane,“ ozval sa Wilkins. „Nemyslím, že vám dnes niečo povie.“

  „Aj ja dúfam,“ povedal profesor a zahryzol si do pery. „Nie je predsa prirodzené, aby múmia, ktorá je už tritisíc rokov stará, rozprávala. Ba ani šepkala. To vôbec nie je prirodzené.“

  „Je to veľmi čudné, pane,“ prisvedčil komorník. „A predsa mi včera niečo vravela. Keď som bol sám v izbe. šepkala čosi v neznámom jazyku. Znelo to veľmi naliehavo, akoby chcela, aby som niečo urobil.“ Naklonil sa k múmii a povedal: „Ra-Orkon, ak mi chceš niečo oznámiť, budem ťa počúvať. Pokúsim sa porozumieť ti.“

  Prešla minúta, dve. Jediným zvukom bol bzukot muchy. „Možno to napokon bola iba moja fantázia. Áno, tak to bude. Prineste mi tú malú pílku z dielne, Wilkins. Odpílim kúsok zo sarkofágu. Môj priateľ Jennings z kalifornskej univerzity sa za pomoci rádioaktívno-uhlíkovej metódy pokúsiť určiť, kedy bol Ra-Orkon pochovaný.“

  „Dobre, pane.“

  Komorník vyšiel z miestnosti. Profesor Yarborough obchádzal sarkofág, poklepával ho a rozhodoval sa, kde odpili kúsok dreva, ktorý potrebuje. Zdalo sa mu, že na jednom mieste znie drevo duto a na druhom zase uvoľnene, akoby zvnútra práchnivelo.

  Zrazu začul tiché mrmlanie, ktoré vychádzalo zo sarkofágu. Vyrovnal sa, prestrašene sa poobzeral a potom priložil ucho k ústam múmie. Múmia mu niečo šepkala! Egypťan, mŕtvy tritisíc rokov, rozprával cez pootvorené pery! Profesor nerozoznal slová. Boli to iba ostré a sykavé slabiky, také tiché, že ich ledva počul. Hlas stúpal a klesal, stával sa naliehavejším, akoby múmia chcela, aby niečo pochopil. Profesora zachvátilo úžasné vzrušenie. Bola to asi stará arabčina, pretože sem-tam sa mu zdalo, že zachytil nejaké slovo. „Pokračuj, Ra-Orkon,“ naliehal. „Snažím sa ti porozumieť.“

  „Čo ste povedali, pane?“ Na tie slová sa profesor otočil. Ra-Orkon sa opäť odmlčal. Stál tam Wilkins a v ruke držal malú ostrú pílku. „Wilkins!“ vykríkol profesor. „Múmia znovu šepkala! Začala, len čo ste odišli, ale keď ste vstúpili, zmĺkla.“

  Wilkins zvážnel a zamračil sa. „Zdá sa, že Ra-Orkon chce rozprávať, len keď ste sám, pane. Rozumeli ste, čo hovoril?“

  „Nie,“ vzdychol si profesor. „Skoro, ale nie celkom. Nie som odborník na jazyky. Možno hovorí v starej arabčine alebo nejakom chetitskom či chaldejskom jazyku.“ Wilkins sa pozrel z okna. Zrak mu zablúdil k novému, na bielo omietnutému domu na náprotivnom svahu kaňonu. „A čo váš priateľ profesor Freeman, pane,“ povedal a ukázal na dom. „Je to náš najlepší odborník na jazyky Stredného východu. Môže tu byť o päť minút a možno bude rozumieť, ak k nemu Ra-Orkon prehovorí.“

  „Pravdaže!“ zaradoval sa profesor Yarborough. „Mal som ho zavolať hneď. Napokon, jeho otec bol so mnou, keď som našiel Ra-Orkona. Čudák! Týždeň po tom ho na bazári zavraždili. Choďte a zatelefonujte Freemanovi. Požiadajte ho, aby hneď prišiel.“

  „Áno, pane.“ Komorník ešte ani dobre za sebou nezatvoril, a tajomný šepot sa ozval znovu. Profesor Yarborough sa znovu pokúšal porozumieť, čo múmia vraví, ale márne. Nakoniec stratil nádej a vzdal sa. Pozrel z okna na kaňon, ktorý ho oddeľoval od jeho mladšieho priateľa profesora Freemana. Mal dobrý výhľad na jeho dom, postavený na strmom svahu poniže cesty. Yarborough videl, ako jeho mladý priateľ vyšiel bočnými dverami z domu, vystúpil po niekoľkých schodoch do garáže a o chvíľu sa už autom blížil po úzkej ceste, ktorá sa vinula kaňonom. Kým Yarborough očami dychtivo sledoval svojho priateľa, napínal sluch, aby stále počul šepot. Keď múmia odrazu zatíchla, profesora zachvátila úzkosť. Vari len neprestane práve teraz, keď má nádej, že mu niekto pomôže vysvetliť, čo to hovorí?

  „Pokračuj, Ra-Orkon!“ prosil profesor Yarborough. „Neprestávaj, počúvam ťa. Snažím sa ti rozumieť!“ Po chvíli šepot pokračoval. Potom profesor začul, ako pred domom zastalo auto. Otvorili sa dvere a niekto vstúpil do miestnosti.

  „To ste vy, Freeman?“ spýtal sa.

  „Áno. Yarborough. O čo ide?“ odvetil mu tichý, príjemný hlas. „Poďte sem, ale potichu. Chcem, aby ste niečo počuli.“ Freeman pristúpil k profesorovi. „Ra-Orkon!“ skríkol Yarborough. „Pokračuj! Neprestaň práve teraz!“

  Ale múmia zostala nemá ako po celé stáročia predtým, než sa dostala do tejto miestnosti.

  „Nechápem,“ povedal Freeman, keď sa k nemu profesor otočil. Freeman bol štíhly muž strednej postavy, s veselým výrazom tváre a iba mierne prešedivenými vlasmi. „Vyzerá to, akoby ste práve boli počuli, ako vám múmia niečo hovorí.“

  „Veď o to ide!“ zvolal Yarborough. „Šepkala niečo v neznámom jazyku a ja som dúfal, že mi to budete vedieť preložiť. Ale len čo ste prišli, prestala. Alebo...“

  Odmlčal sa, lebo si uvedomil, že jeho priateľ vedec sa na neho díva akosi čudne.

  „Vy mi neveríte, však?“ spýtal sa. „Neveríte, že mi Ra-Orkon niečo šepkal?“ Profesor Freeman sa poškrabal po brade. „Nuž, ťažko uveriť,“ povedal nakoniec. „Samozrejme, keby som si ho mohol sám vypočuť...“   

  „Skúsme,“ povedal Yarborough. „Ra-Orkon, hovor! Pokúsime sa rozumieť ti.“ Obaja muži čakali, ale múmia zostala nemá. „Nedá sa nič robiť,“ vzdychol si profesor Yarborough. „Ubezpečujem vás, že naozaj šepkal. Ale hovorí, len keď som s ním sám. A ja som tak dúfal, že mi pomôžete!“

  Profesor Freeman sa snažil tváriť, že priateľovi verí, ale bolo jasné, že sa mu celá historka nepozdáva. „Rád by som vám pomohol, keby som mohol.“ Jeho zrak zablúdil k pílke. „Načo vám je?“ spýtal sa. „Vari len nechcete prepíliť Ra-Orkona?“

  „Nie, nie. Chcem iba kúsok dreva na rádioaktívno-uhlíkovú skúšku, aby som mohol určiť, kedy bol Ra-Orkon pochovaný.“

  „Zničiť takú cennú pamiatku?“ vykríkol mladý muž. „Dúfam, že to nebude potrebné!“

  „Nemyslím, že by Ra-Orkon a jeho sarkofág bol cenný. Je iba záhadný. V každom prípade, rádioaktívno-uhlíková skúška je nevyhnutná. Ale odložím ju na neskôr, kým nevyriešim záhadu tohto tajomného šepotu. Pravdu povediac, Freeman, ja sám som z toho celý zmätený. Múmia predsa nemôže hovoriť! Ale táto šepká. A iba mne.“

  „Hm,“ zamračil sa profesor Freeman, snažiac sa skryť ľútosť nad starým priateľom. „Pozrite, dajte mi Ra-Orkona na niekoľko dní. Ak bude so mnou sám, možno bude hovoriť, a keď porozumiem, poviem vám, čo to bolo.“

  Profesor Yarborough sa pozorne zahľadel na mladšieho muža. „Ďakujem vám, Freeman,“ povedal veľmi dôstojne. „Vidím, že sa mi iba posmievate. Myslíte si, že len fantazírujem. Nuž, možno. Ale nechám si tu Ra-Orkona dovtedy, kým sa nepresvedčím, či som sníval, alebo nie.“

  Profesor Freeman iba prikývol. „Ak k vám Ra-Orkon ešte raz prehovorí,“ povedal vľúdne, „hneď mi zavolajte. Nech by som robil čokoľvek, nechám všetko a prídem. Ale teraz sa už musím ponáhľať. Mám poradu na univerzite.“ Rozlúčil sa s Yarboroughom a odišiel. Profesor čakal, čo bude ďalej, ale Ra-Orkon mlčal.

  Potom vstúpil Wilkins. „Môžem podávať večeru, pane?“

  „Áno, Wilkins. A nezabudnite, že nikomu nesmiete povedať nič o tom, čo sa tu stalo.“

  „Rozumiem, pane.“

  „Viem si podľa Freemanovej reakcie predstaviť, čo by povedali moji vedeckí kolegovia, keby sa dozvedeli, že som počul egyptskú múmiu šepkať. Povedali by, že starnem a stávam sa senilným. Predstavte si len, že by sa to dostalo do novín! Ako vedec by som úplne prišiel o svoje dobré meno.“

  „Veru áno, pane,“ prisvedčil Wilkins.

  „A predsa si musím o tom s niekým pohovoriť,“ zamyslel sa Yarborough. „S niekým, kto nie je vedec, no kto vie, že na svete je veľa záhad. Už to mám. Zavolám svojmu priateľovi Alfrédovi Hitchcockovi a všetko mu vyrozprávam. Ten sa mi aspoň ne vysmeje.“

  Alfréd Hitchcock sa mu skutočne nevysmial. Namiesto toho, ako už vieme, napísal list Trom pátračom.

Tretia kapitola

Jupiter číta myšlienky

  „Ako môže múmia šepkať?“ zopakoval Peter ešte raz svoju otázku. Bob iba pokrčil plecami. Obaja chlapci prečítali list dva razy. Boli by si mysleli, že je to iba žart, keby list nebol od Alfréda Hitchcocka, ktorý ich navyše ubezpečoval, že jeho priateľ, profesor Yarborough, je záhadou šepkajúcej múmie neobyčajne vzrušený. Alfréd Hitchcock sa pýtal, či by Traja pátrači nemohli profesorovi pomôcť.

  „Môže vôbec múmia hovoriť?“ mračil sa Peter. Poškrabal sa vo vlasoch. „Múmia je múmia. To nie je človek. Bol to človek, ale teraz ...“

  „Teraz už nie je nažive,“ dokončil Bob. „Asi sa ti nepáči myšlienka, že všetky múmie sú mŕtve, a predsa táto jedna hovorí.“

  „To si myslím, že sa mi to nepáči,“ povedal Peter dôrazne. Ešte raz vzal list do ruky a začal ho študovať. „Profesor Yarborough, významný egyptol... egyptol...“

  „Egyptológ.“

  „Významný egyptológ. Býva v Loveckom kaňone blízko Hollywoodu. Má súkromné múzeum. Má múmiu, ktorá mu čosi šepká, ale on tomu nerozumie. Začína ho to znepokojovať. Ani sa mu nečudujem. Mne je už teraz všelijako. Vôbec sa mi nechce zapodievať sa hovoriacou múmiou.   Boli sme už zapletení do takých čudných dobrodružstiev, že by sme teraz mali svojim nervom dopriať trochu pokoja. Poďme radšej do Santa Moniky a pomôžme tej panej nájsť strateného abesínskeho kocúra.“

  Bob Andrews ukázal na druhý list, od pani Banfryovej. „Vieš, do ktorého prípadu sa Jupiter pustí?“ spýtal sa.

  „Viem,“ zahundral Peter. „Ani dobre nedočíta list od Alfréda Hitchcocka, a už bude telefonovať automobilovej spoločnosti, aby nám poslala Worthingtona s autom, a potom pôjdeme navštíviť profesora Yarborougha. Ale môžeme ho prehlasovať. Sme dvaja proti jednému. Budeme hlasovať za strateného kocúra?“

  „Prehlasovať Jupitera? To sa nám sotva podarí,“ odvetil Bob. „Pokúsili sme sa o to, keď sme riešili tajomstvo strašidelného zámku, a vieš, ako to dopadlo.“

  „Veru,“ prikývol Peter skľúčene. „Ale kde len toľko trčí? Už by tu mal byť.“ Vstal a prešiel do rohu miestnosti, kde cez strechu prívesu prechádzala na vzhľad celkom obyčajná rúra od pece. Na konci rúry bolo koleno, na ktorom boli pripevnené dve rúročky, aby sa ňou dalo pohybovať. Zblízka pripomínala spodnú časť námorníckeho periskopu, čo vlastne ani nie je prekvapujúce, pretože naozaj slúžila ako periskop. Zostrojil ho Jupiter minulý týždeň.

  Hlavný stan bol pred vonkajším svetom ukrytý pod dômyselne nakopeným haraburdím. Lenže to malo aj svoju nevýhodu. Keď boli chlapci dnu, ani oni nevideli, čo sa deje vonku. Jupiter si poradil tak, že urobil periskop, ktorý pomenoval Vševid. Vložil do rúry zrkadlá a vyviedol ju popri ventilačnom otvore na strechu. Keby sa ktokoľvek cudzí pozrel na periskop, videl by iba obyčajnú rúru. Peter Crenshaw, vysoký a svalnatý chlapec, teraz pomaly zdvíhal Vševida, až kým sa jeho vonkajšia časť nedostala cez strechu nad nakopené haraburdie. Potom ním pomaly točil dokola, aby sa rozhliadol na všetky strany.

  „Pani Jonesová práve klampiarovi predáva nejakú rúru,“ informoval Bob. „Hans ukladá na kopy nepotrebné stavebné drevo. Aha, a tu je Jupiter.“ Peter ustálil periskop jedným smerom. „Vracia sa z mesta peši. Kráča popri bicykli. Určite sa mu niečo stalo ... Fí, spľasnutá pneumatika na prednom kolese.“

  „Asi mal defekt,“ povedal Bob. „Preto mu to tak dlho trvalo. Nevyzerá namrzene?“

  „Nie, počúva tranzistor a usmieva sa,“ zisťoval Peter. „To je zvláštne. Jupiter predsa neznáša, keď mu niečo nevyjde - hoci i taký defekt. Berie to ako zneváženie svojich schopností. Jupiter vždy plánuje vopred, takže všetko mu ide ako po masle.“

  „S tým jeho plánovaním to je hotová hrôza,“ súhlasil Bob. „Ale keby sa aspoň nevyjadroval tak zložito, keď sa s nami rozpráva. Niekedy mu nerozumiem.“

  „To sa nestáva len tebe,“ zasmial sa Peter a trochu pootočil Vševida, sledujúc ďalej Jupitera. „Už ide aj s bicyklom cez bránu. Teraz dáva niečo pani Jonesovej. Pani Jonesová ukazuje smerom k nám a prikyvuje. Zaiste mu povedala, že sme v dielni.“

  „Vošiel do kancelárie,“ pokračoval Peter. „Ale mu to trvá!“ zlostil sa. „No konečne, už ide!“

  „Vystreľme si z neho,“ navrhol Bob. „Nechám si list od Alfréda Hitchcocka vo vrecku a ukážeme mu iba ten od pani Banfryovej. Necháme ho, nech sa nachytá na prípad strateného kocúra, a až potom mu dáme list od Alfréda Hitchcocka o profesorovi Yarboroughovi a jeho šepkajúcej múmii.“

  „A povieme mu, že sa nemôže pustiť do riešenia toho prípadu, kým nenájdeme kocúra,“ uškrnul sa Peter. „Ja mám ešte jeden nápad. Nepokaz mi to. Teraz je rad na mne, aby som dedukoval.“

  Čakali. Zvonku už bolo počuť, ako Jupiter dvíha železné mreže, uzatvárajúce Tunel číslo 2 - veľkú galvanizovanú rúru, ktorá slúžila ako hlavný vchod do Hlavného stanu. Peter Crenshaw rýchlo spustil periskop a sadol si za stôl. Obaja počuli tlmený zvuk z Tunela číslo 2 a ľahký úder na padacie dvere. Vzápätí sa dvere otvorili a Jupiter vkĺzol dnu.

  Jupiter Jones bol silný zavalitý mládenec s tmavými vlasmi a prenikavými čiernymi očami. Mal detské črty tváre a ružovú pokožku, ale keď sa vzpriamil a vystrčil bradu, vyzeral oveľa starší, ako v skutočnosti bol. Vedel však aj tak ochabnúť, že sa zdal tučný a veľmi hlúpy, a táto schopnosť veľa ráz oklamala ľudí, takže ho podceňovali.

  „Fuj, ale je horúco!“ odfúkol si.

  „A k tomu ešte defekt,“ povedal Peter.

  Jupiter na neho pozrel. „Ako vieš, že som mal defekt?“

  „Dedukcia,“ odvetil Peter. „Bob a ja sme sa trochu morili s dedukciou. Ako si nám kázal. Však, Bob?“

  Bob prikývol a dodal: „A išiel si pekný kus peši, tlačiac bicykel pred sebou. Či nie?“

  Jupiter uprel na nich skúmavý pohľad. „Áno, tak je. Ale bol by som veľmi rád, keby ste mi vysvetlili, ako ste na to prišli. Chcem si overiť váš rozumový postup.“

  „Náš čo?“ spýtal sa Peter.

  „Že ako sme na to prišli,“ vysvetlil mu Bob. „Tak mu povedz!“

  „Dobre,“ začal Peter. „Ukáž ruky.“

  Jupiter poslúchol. Boli špinavé a na jednej dlani mal odtlačok, ktorý mohol pochádzať od pneumatiky. „Dobre, pokračuj,“ povedal.

  „Pravé koleno,“ doložil Peter. „Je celé zaprášené. Zdá sa, že si kľačal v prachu, keď si niečo obzeral. Máš špinavé ruky a na jednej odtlačok pneumatiky. Dedukcia: kľakol si si, aby si prezrel pneumatiku na bicykli. To znamená, že si mal defekt. Topánky máš tiež veľmi zaprášené, teda si musel ísť poriadny kus peši. Jednoduché, môj milý Jupiter.“

  Bola by to bývala skutočne výborná dedukcia, keby Bob a Peter neboli vopred vedeli, že Jupiter mal defekt. Jupiter sa tváril, akoby to na neho bolo urobilo silný dojem. „Veľmi dobre,“ povedal. „Ale také schopnosti by sa nemali mrhať hľadaním strateného kocúra.“

  „Čože?!“ vykríkli obaja súčasne. „Povedal som, že takými majstrovskými schopnosťami v umení deduktívneho myslenia a logického uvažovania by sa nemalo mrhať pri stíhaní abesínskeho kocúra, ktorý sa stratil zo svojho obvyklého revíru,“ zopakoval Jupiter, schválne použijúc učený spôsob vyjadrovania, ktorý tak neznášali. „Detektívi s vašimi schopnosťami by sa mali pustiť do väčšej hry, ako je, povedzme...“ na chvíľu sa odmlčal, akoby tuho premýšľal, „...ako je, povedzme, záhada tritisícročnej múmie, ktorá šepká svojmu vlastníkovi tajomné posolstvá v neznámom jazyku.“   

  „Ako vieš o šepkajúcej múmii?“ vyhŕklo z Petra. „Kým ste sa vy trápili s dedukciou, ja som sa cvičil v čítaní myšlienok. V tvojom vrecku, Bob, je list s adresou profesora Yarborougha. Už som zatelefonoval po Worthingtona a auto. O desať minút sú tu. Potom navštívime profesora a ponúkneme mu pomoc v ťažkostiach, ktoré má s múmiou, čo neustále na neho nalieha a niečo mu šepká.“

  Bob s Petrom vyvalili naňho oči v nemom úžase.

Štvrtá kapitola

Ra-Orkonova kliatba

  „Ako si vedel o liste pána Hitchcocka, v ktorom nám oznamuje prípad profesora Yarborougha a jeho šepkajúcej múmie?“ pýtal sa Peter o pol hodiny neskôr, už vari po piaty raz. Jupiter Jones si vzdychol. „Ak mi neveríte, že viem čítať myšlienky, budete musieť na to prísť sami. Použite svoje deduktívne schopnosti. Keď som vstúpil do Hlavného stanu, veľmi pozoruhodným spôsobom ste prišli na môj defekt. Tak sa nedajte rušiť a jednoducho pokračujte v dedukovaní, keď vám to už tak dobre ide.“

  Po takejto odpovedi sa Peter sklamane odmlčal. Bob sa iba uškrnul. Jupiter ich zase tromfol. Keď bude mať dobrú náladu, povie im aj sám od seba, ako sa mu to podarilo. Nateraz bol Bob rád, že sa idú pustiť do niečoho, čo môže byť - a čo potom aj naozaj bolo - poriadne záhadné a strašné a čo by vedelo priviesť do pomykova každého pátrača. Traja chlapci sa usalašili na zadnom sedadle veľkého starého rolls-roycea, ktorý im nateraz slúžil ako dopravný prostriedok a pomáhal im prekonávať veľké vzdialenosti, prevládajúce v južnej Kalifornii. Sedan sa hladko kĺzal pomedzi kopce, ktoré oddeľovali Rocky Beach od severnej časti Hollywoodu.

  „Jupiter,“ povedal Bob, pôžitkársky sa rozťahujúc. „Čo budeme robiť, keď nám vyprší tridsaťdňová lehota na auto? Už sme ho použili štrnásťkrát.“

  „Pätnásť, chlapče,“ opravil ho Worthington, vysoký vzpriamený Angličan, ktorý sedel vpredu a šoféroval. Medzi ním a chlapcami vzniklo úprimné priateľstvo. „Pravda, aj s dneškom. Budú mi chýbať naše malé dobrodružstvá, keď vás nebudem voziť.“

  „Ostáva nám už len pätnásť dní,“ vzdychol Peter.

  „Dva a dva býva niekedy päť,“ povedal Jupiter tajnostkársky. „A pätnásť a pätnásť nemusí byť vždy tridsať. Zastavte tu, Worthington, prosím.“ Auto zastavilo niekoľko metrov poniže hrebeňa jedného z mnohých kopcov, ktoré obklopujú Hollywood. Z hlavnej cesty odbočoval chodník vedúci k domu. Po oboch stranách chodníka stáli veľké kamenné stĺpy. Na jednom z nich bol kovový štítok s menom profesora Yarborougha.   

  Chodník viedol dolu úbočím k rozsiahlej usadlosti. Pomedzi stromy a krovie presvitala červená strecha vily, postavenej v starom španielskom štýle. Za domom svah klesal prudko dolu a potom sa opäť dvíhal k ďalšiemu hrebeňu. Na náprotivnej strane úbočia stálo niekoľko domov, postavených terasovite v rozličnej výške.

  „Tu musí bývať profesor Yarborough,“ povedal Jupiter ostatným. „Telefonoval som s ním, takže nás očakáva. Zaparkujte pred domom, Worthington, a my sa pôjdeme predstaviť. Neviem sa dočkať, kedy už uvidím tú múmiu. Možno nám niečo povie!“

  „Radšej nie,“ zamrmlal Peter. „Netúžim byť v jednej miestnosti s múmiou, ktorá rozpráva. Ja osobne sa veru profesorovi nedivím, že je z toho celý preč.“

  Profesor Yarborough bol v tej chvíli naozaj celý nesvoj. Sedel v kresle na terase a sŕkal horúcu polievku, ktorú mu práve priniesol Wilkins. „Povedzte, Wilkins,“ spýtal sa dychtivo, „počúvali ste včera v noci, ako som vám prikázal?“

  „Áno, pane,“ odvetil komorník. „Zostal som v izbe s Ra-Orkonom, až kým sa celkom nezotmelo. Raz sa mi zdalo, že niečo počujem ...“

  „Naozaj? Pokračujte!“

  „Ale nakoniec som musel uznať, že sa mi to iba zdalo.“ Wilkins zobral prázdny tanier a podal pánovi obrúsok. Profesor Yarborough si utrel ústa.

  „Viete, čo sa mi stalo, Wilkins? Z ničoho nič som sa uprostred noci zobudil na prudké búšenie srdca. Táto záhada ma ničí.“

  „Aj mňa celá vec veľmi rozrušila, pane. Myslím, že...“

  „Čo si myslíte? Tak hovorte predsa, Wilkins!“

  „Práve som sa vás chcel opýtať, pane, či nepomýšľate vrátiť Ra-Orkona egyptskej vláde. Potom by ste sa oslobodili od toho napätia.“

  „Nie!“ odvetil tvrdohlavo profesor. „Je v tom veľa vecí, ktorým nerozumiem, a nevzdám sa, kým sa nedozviem, čo to všetko znamená. Myslím, že čoskoro dostanem pomoc.“

  „Detektíva, pane? Myslel som si, že nechcete, aby sa polícia niečo dozvedela.“

  „Sú to detektívi, ktorých mi odporúčal môj priateľ Alfréd Hitchcock, ale nie sú od polície.“ Prerušil ho príjemný zvuk zvončeka. „To by mohli byť oni. Ponáhľajte sa, Wilkins, a priveďte ich sem.“

  „K službám, pane.“ Komorník vošiel do domu a vrátil sa na terasu s tromi chlapcami. Jeden bol územčistý a čiernovlasý, druhý vysoký a svalnatý a tretí slabší, v okuliaroch, trochu pokrivkával na nohu, na ktorej mal podporný prístroj . Profesor sa zamračil. Jupiter Jones to zbadal a hneď vedel, koľko bije. Profesor Yarborough zrejme očakával, že budú starší.

  Jupiter sa vypäl, vystrčil bradu a vytiahol z vrecka navštívenku. Profesor sa za ňou automaticky načiahol. Na navštívenke bolo napísané:

TRAJA PÁTRAČI

VYPÁTRAME VŠETKO

? ? ?

Prvý pátrač - Jupiter Jones

Druhý pátrač - Peter Crenshaw

Záznamy a výskum - Bob Andrews

  Profesor sa ich opýtal to, čo sa pýtal skoro každý. „Načo sú tie otázniky? Zdá sa, že značia pochybnosť o vašich schopnostiach.“

  Bob a Peter sa iba usmievali popod fúzy. To s tými otáznikmi bol Jupiterov nápad. Otáznik bol ich tajný symbol. Keď niektorý z nich chcel oznámiť ostatným, že niekde bol, nakreslil tam kriedou otáznik. Jupiter používal bielu kriedu, Bob zelenú a Peter modrú, takže vždy vedeli, kto nechal odkaz.

  „Otáznik,“ začal Jupiter a nasadil tón dospelého človeka, „inak známy ako opytovacie znamienko, je univerzálnym symbolom nezodpovedanej otázky, nevyriešenej hádanky či nevysvetleného tajomstva. Preto sa stal našou firemnou značkou. Pustíme sa do riešenia hocijakej záhady, akú pre nás máte. Nemôžeme síce zaručiť úspech, ale urobíme, čo bude v našich silách.“

  „Hm,“ muž v kresle zamyslene obrátil navštívenku v ruke. „Keby ste neboli urobili tú poslednú poznámku, bol by som Wilkinsovi prikázal, aby vám ukázal dvere. Viem veľmi dobre, že nikto, ani pri najväčšej snahe, nemôže zaručiť úspech. Ale ozajstné úsilie býva často korunované úspechom.“ Odmlčal sa a chvíľu si ich obzeral. Nakoniec prikývol. „Poslal vás Alfréd Hitchcock. Na jeho úsudok sa môžem spoľahnúť. Z istých dôvodov sa nemôžem obrátiť na políciu. Ani súkromného detektíva nemôžem požiadať o pomoc, pretože by si myslel, že mi straší vo veži. Tak tomu hovoríte, však? Moji kolegovia by ma iba tajne ľutovali a šepkali by si, že som starý a senilný. Ale traja šikovní chlapci bez predsudkov... Áno, začínam mať pocit, že ak mi niekto pomôže dostať sa veci na koreň, tak to budete vy.“ Vstal z kresla a zamieril do ľavého krídla domu. „Poďte so mnou. Zoznámim vás s Ra-Orkonom, a hneď môžeme začať.“

  Jupiter šiel za ním, Bob a Peter sa tiež pohli, ale zastavila ich Wilkinsova ruka. Celý sa triasol a na tvári mal napätý a vystrašený výraz. „Chlapci, skôr než sa začnete zapodievať tou múmiou, mali by ste niečo vedieť.“   

  „Čo?“ spýtal sa Peter zamračene.

  „Je na nej kliatba,“ Wilkins stíšil hlas. „Podľa tej kliatby každý, kto vstúpi do hrobky a vyruší Ra-Orkona, zahynie. V priebehu mnohých rokov sa kliatba vyplnila a skoro všetci členovia pôvodnej expedície zahynuli nečakane a nešťastnou náhodou. Profesor nechce o tom ani počuť. Nepripúšťa nič, čo nie je vedecké. Doteraz mal pokoj, ale odkedy je múmia v dome - bojím sa. Bojím sa o neho i o seba. A o vás, chlapci, tiež, ak sa do toho zapletiete.“

  Hľadeli na neho s prekvapením. Wilkins bol veľmi vzrušený. Určite hovoril úprimne. Vtedy sa Jupiter otočil. „Tak poďte. Na čo čakáte?“

  Ponáhľali sa za ním a cez sklené balkónové dvere vstúpili do veľkej miestnosti, v ktorej bolo múzeum. Profesor kráčal priamo k drevenému sarkofágu. Zdvihol vrchnák a povedal: „To je Ra-Orkon. A ja dúfam, pevne dúfam, že mi pomôžete zistiť, čo mi chce povedať.“

  Ako mahagón hnedý Ra-Orkon pokojne odpočíval na svojom lôžku. Oči mal zatvorené ako obyčajne, ale zdalo sa, že ich môže kedykoľvek otvoriť. Jupiter si prezeral múmiu s dychtivým záujmom profesionála. Ale Bobovi a Petrovi veru nebolo všetko jedno. Nie že by pohľad na múmiu bol nepríjemný. Ale tá predstava! Strašné čo len pomyslieť, že by múmia mohla šepkať. A k tomu ešte kliatba...

  Bob pozrel na Petra. Vyzeral nešťastne. „Pánabeka!“ zašepkal Peter. „Tentoraz nás Jupiter naozaj do niečoho namočí!“

Piata kapitola

Náhle nebezpečenstvo

  Jupiter Jones pozorne študoval Ra-Orkonovu múmiu. Profesor si vreckovkou utieral čelo. „Wilkins, otvorte dvere,“ povedal komorníkovi. „Viete, že neznášam zatvorené miestnosti.“

  „Hneď, pane.“ Komorník otvoril dokorán sklené dvere na terasu, a keď do izby vkĺzol čerstvý vánok, masky na stenách zašelestili a zacvendžali. Jupiter sa pri tom zvuku obrátil. „To, čo ste počuli, nespôsobil náhodou vánok, pán profesor?“

  „Nie, nie, chlapče,“ odvetil profesor. „Rozoznám predsa náhodné zvuky od ľudskej reči. Múmia celkom určite šepkala.“

  „Tak potom vylúčime možnosť, že ste sa pomýlili, a budeme predpokladať, že ste skutočne počuli reč, či už to bola stará arabčina, alebo nie.“

  „Čím vám môžem poslúžiť, pane?“ spýtal sa Wilkins. „Alebo sa už môžem vrátiť k svojim povinnostiam?“

  Všetci sa na neho pozreli. Videli, ako sa mu oči náhle rozšírili od hrôzy. Vzápätí sa hodil na profesora. „Pozor!“ zvrieskol Wilkins. Obaja spadli na dlážku. Sekundu nato sa zrútila drevená socha Anubisa, bôžika so šakaľou hlavou, ktorá stála pri otvorených dverách, a dopadla presne tam, kde predtým stál profesor Yarborough. Prevalila sa na bok a zdalo sa, akoby šakalia hlava vycerila na profesora zuby. Keď profesor Yarborough i Wilkins vstali zo zeme, celí sa triasli. Pozreli na spadnutú sochu. „Videl som, ako sa kolíše,“ povedal Wilkins trasľavým hlasom. „Vedel som, že spadne. Mohla vás udrieť a nebezpečne zraniť.“ S námahou preglgol. „To je Ra-Orkonova kliatba, pane. Je všade, kde je múmia.“

  „Hlúposti!“ povedal profesor a oprášil sa. „Celá kliatba je iba novinárska kačica. Nápis na hrobke vôbec neznamenal to, čo si myslel lord Carter. Je to len náhoda, že socha spadla tým smerom.“

  „Socha stála pevne celých tritisíc rokov, a nikdy nespadla,“ chrapľavo zašepkal Wilkins. „Prečo by mala spadnúť práve teraz? Mohla vás vážne poraniť, alebo dokonca zabiť, ako keď lord Carter...“

  „Lord Carter zahynul pri automobilovom nešťastí!“ odsekol profesor. „Môžete ísť, Wilkins.“

  „Dobre, pane,“ komorník sa otočil, no Jupiter ho zastavil. Skláňal sa nad sochou, ale teraz vzhliadol nahor. „Wilkins, povedali ste, že ste videli, ako sa socha začína kymácať. Prosím vás, povedzte nám presne, ako to bolo.“   

  „Nakláňala sa dopredu. Keď som to zbadal, už začínala padať. Ako keby zámerne chcela padnúť priamo na profesora.“

  „Wilkins!“ povedal ostro jeho zamestnávateľ. „Je to pravda, pane, Anubis sa naklonil a... a spadol. Konal som tak rýchlo, ako som len mohol, som veľmi rád, že nebolo neskoro.“

  „Som vám za to vďačný. Ale už ani slovo o kliatbach!“ Len čo to dopovedal, všetci vyskočili. Zo steny spadla zlatá maska a zarinčala na zemi za ich chrbtami.

  „Vidíte, pane?“ povedal Wilkins a ešte viac zbledol.

  „Vánok,“ odvetil profesor, ale už nie s takou istotou. „Zhodil Anubisa i masku.“

  Jupiter, sklonený nad drevenou sochou, prešiel rukou po štvorcovom podstavci, na ktorom ešte pred chvíľou stála. „Je poriadne ťažká. A podstavec sa nekolíše. To by muselo byť poriadne vetrisko, aby zhodilo túto sochu.“

  „Mladý muž,“ odvetil profesor Yarborough, „ja som vedec. Neverím v nijaké kliatby ani v zlých duchov. Ak mi mienite pomáhať, musím vás požiadať, aby ste na to nezabúdali.“

  Jupiter sa vzpriamil. Vyzeral veľmi zamyslene. „Ani ja v nič také neverím, pane. Ale fakt je, že v priebehu piatich minút sa bez zjavnej príčiny prihodili dve veľmi čudné veci.“

  „Číra náhoda, A teraz pokračujme. Povedali ste, že veríte môjmu tvrdeniu, že mi múmia niečo šepkala. Možno už máte nejakú teóriu, ktorá by vysvetľovala, ako môže rozprávať múmia, ktorá je tak dávno mŕtva.“

  Jupiter Jones si poťahoval spodnú peru. Bob a Peter už vedeli, čo to znamená. Jupiterov um vtedy pracoval na plné obrátky.

  „Mám teóriu, pane.“

  „Vedeckú teóriu?“ spýtal sa profesor Yarborough a jeho biela briadka sa pohybovala, dodávajúc ešte väčší dôraz odmeraným slovám. „Nie nejaké hókusy-pókusy?“

  „Je to vedecká teória.“ Jupiter sa obrátil k Petrovi a Bobovi. „Choďte a poproste Worthingtona, aby vám dal koženú tašku, ktorá je vzadu v kufri auta. Je v nej zariadenie, ktoré by som rád vyskúšal.“

  „Dobre, Jupiter,“ zvolal Peter celý naradovaný, že sa dostane von. „Poď, Bob!“

  „Zavediem vás von,“ ponúkol sa Wilkins. Nechali Jupitera s profesorom samých v múzeu a nasledovali Wilkinsa dolu do dlhej haly, ktorá viedla ku vchodu. Rolls-royce stál pred domom. Worthington, ako obyčajne, keď nemal inú robotu, starostlivo leštil kapotu auta, až celá svietila.

  „Chlapci,“ zašepkal komorník, keď im otvoril dvere, „profesor je strašne tvrdohlavý. Nechce pripustiť, že je v tom kliatba. Ale videli ste sami, čo sa stalo. Druhý raz ho to môže zabiť. Alebo niektorého z nás. Prosím vás, presvedčte ho, aby poslal Ra-Orkona späť do Egypta!“ Potom zmizol a zanechal ich v nepríjemných myšlienkach.

  „Možno Jupiter neverí v kliatby,“ povedal Peter. „Netvrdím, že ja áno. Ale niečo mi vraví, že by sme urobili lepšie, keby sme sa odtiaľto pobrali preč.“ Bob Andrews nevedel, čo na to povedať. Ani on neveril starým kliatbam. Ale jednako, čo ak na tom niečo je? Worthington zdvihol oči od auta, keď ich zbadal prichádzať. „Hotovo, chlapci?“

  „Iba začíname,“ odvetil skľúčene Peter. „Tentoraz sa ideme zapodievať starou egyptskou kliatbou a nik nevie, čo sa môže stať. Teraz práve potrebujeme koženú tašku, ktorú Jupiter dal do kufra.“

  „Vždy podporím pána Jonesa proti akejkoľvek egyptskej kliatbe,“ povedal Worthington a zamieril k zadnej časti auta. Otvoril kufor a vybral z neho hladkú koženú tašku. „Toto je ona,“ povedal. „Pán Jones mi prikázal, aby som ju dal do kufra a nikomu nič nepovedal.“

  Peter zobral tašku a pobrali sa späť do múzea. „Rád by som vedel, čo v nej je,“ mudroval, poťažkávajúc tašku. „Je poriadne ťažká. Stavím sa, že Jupiter nás chce zase prekvapiť.“

  „Chce nám oplatiť to naše dedukovanie,“ povedal Bob.

  Vstúpili do múzea. Jupiter a profesor Yarborough už medzitým dali sochu Anubisa so šakaľou hlavou späť na pôvodné miesto. Jupiter ju rukou potisol a potom pokrútil hlavou. „To by muselo byť poriadne vetrisko, aby ňou pohlo,“ povedal práve vo chvíli, keď Bob a Peter vkročili dnu. „V žiadnom prípade to nemohol byť vánok.“ Profesor stiahol husté obočie.

  „Chcete povedať, že je to dielo nadprirodzenej sily?“

  „Neviem, čo spôsobilo pád sochy, pán profesor,“ zdvorilo odvetil Jupiter. „Ale ukážem vám, ako prinútiť múmiu, aby šepkala.“ Zobral tašku, ktorú mu Peter podával, a otvoril ju. Bolo v nej čosi, čo sa podobalo na tri väčšie tranzistoráky. Jupiter nerád vysvetľoval, ak mohol namiesto toho konať. Aj teraz iba podal jedno z rádií Petrovi. Potom vybral z tašky kožený opasok, na ktorom bol medený drôt, a upevnil ho Petrovi okolo pása. Zastrčil zvod drôtu do malého rádia a podal ho Petrovi. „Otvor dvere, vyjdi na terasu a potom do záhrady. Drž rádio pri uchu, akoby si ho počúval. Ale stlač tento gombík na boku a rozprávaj niečo. Ak chceš počúvať, tak gombík pusť.“

  „Ale čo to vlastne je?“ vyzvedal sa Peter.

  „Prenosná vysielačka. Medený opasok je tvoja anténa. Môžeš vysielať a prijímať signály v okruhu jedného kilometra v miestnom pásme. Prišiel som na to, že potrebujeme udržiavať medzi sebou spojenie v prípade, keď sa rozdelíme, a tak som minulý týždeň zostrojil vysielačky.“

  „Pôjdem do záhrady a budem rozprávať,“ opakoval Peter. „Ale čo mám hovoriť?“

  „Hocičo, čo ti príde na um. Otvor dvere a choď priamo do záhrady.“   

  „Dobre,“ súhlasil Peter a zagánil na Prvého pátrača. „Teda takto ty vieš čítať myšlienky!“ vybuchol.

  „O tom si pohovoríme neskôr,“ zamračil sa Jupiter. „Teraz chcem niečo ukázať profesorovi. Začni hovoriť, keď sa dostaneš k... počkaj ...“ Otvoril dvere a vyzrel von. „Aha, tam dolu k múru s tou kamennou guľou na stĺpe bránky.“

  „Dobre.“ Peter vykročil na vykachličkovanú terasu, pridŕžajúc si rádio pri uchu. „A teraz, pán profesor, ak vám nevadí, že sa dotknem múmie...“ začal Jupiter.

  „Vôbec nie, chlapče,“ vpadol mu do reči profesor. „Ale opatrne.“ Jupiter sa sklonil nad sarkofág. Po chvíli sa vystrel. V ruke držal jednu z troch vysielačiek. Tretia zmizla. „Všetko v poriadku,“ povedal do malého rádia. „Začni hovoriť, Peter. A vy, pán profesor, i ty, Bob, počúvajte.“

  Všetci traja napli sluch. Ticho prerušil nezrozumiteľný šepot. „Nakloňte sa nad múmiu,“ navrhol Jupiter. On sám stále držal pri uchu druhú vysielačku. Profesor sa zamračený nahol nad sarkofág. Aj Bob sa k nemu priblížil. Obaja počuli, ako múmia šepká! Ale čoskoro rozoznali, že múmia hovorí Petrovým hlasom. „Práve prechádzam popri múre,“ oznamoval Peter. „Kráčam po svahu a blížim sa ku skupinke kríkov.“

  „Len pokračuj, Druhý pátrač,“ povedal Jupiter do svojho rádia. K ostatným v miestnosti sa obrátil so slovami: „Vidíte, je celkom jednoduché prinútiť múmiu, aby hovorila.“ Odhrnul kúsok uvoľneného plátna, ktoré profesor odstránil z Ra-Orkonovej tváre. Pod plátnom bola tretia vysielačka a z nej vychádzal Petrov hlas. Dojem bol taký presvedčivý, že keby nepoznali pravdu, ľahko by uverili, že múmia hovorí. „Vedecké riešenie, pane,“ povedal Jupiter. „Malý rádiový prijímač ukrytý pri múmii - a mimo domu vysielačka, do ktorej niekto hovorí, ľahko môžu vyvolať dojem, že...“

  V tú chvíľu sa Petrov hlas, vychádzajúci z malého rádia, naľakane zachvel. „Ach!“ zašepkal. „Niekto sa skrýva v kroví predo mnou. Je to chlapec. Nevie, že som ho zazrel. Chytím ho.“

  „Počkaj chvíľu,“ naliehal Jupiter. „Pomôžeme ti.“

  „Dovtedy utečie,“ zaznela Petrova odpoveď. „Budem predstierať, že sa prechádzam okolo, a potom na neho skočím. Keď skríknem, pribehni mi na pomoc.“

  „Dobre, Peter, chyť ho a my ti prídeme pomôcť,“ odvetil Jupiter. Potom sa obrátil k profesorovi. „Vonku sa schováva nejaký votrelec. Ak ho chytíme, možno nám to pomôže rozriešiť záhadu.“

  „Čo sa tam len robí?“ vrtel sa Bob netrpezlivo. „Peter nevysiela. Aspoň keby sme ta videli!“

  Čakali. Prijímač vytrvalo mlčal. Peter sa prechádzal po záhrade na strmom svahu pod domom a držal rádio pri uchu, predstierajúc, že nezbadal takmer neviditeľnú postavu, ktorá sa skrývala v kroví. Pomaly sa blížil ku kríkom. Potom, keď už bolo príliš neskoro, aby mohol chlapec utiecť, vrhol sa na miesto, kde sa skrýval. Štíhly chlapec, vysoký asi ako Bob, s olivovou pokožkou a čiernymi očami, prudko vyskočil. Peter sa hodil na neho, a už z nich bolo len klbko rúk a nôh. „Mám ho!“ zareval Peter tesne predtým, ako sa vrhol na votrelca. Chlapec vykríkol niekoľko slov v akomsi cudzom jazyku. Potom Petrovi vypadla vysielačka z ruky a zaprašťala pod nimi, ako sa kotúľali dolu svahom. Cudzí chlapec sa zúrivo snažil striasť zo seba Petra a ujsť. Bol štíhly, pružný a ohybný ako úhor. Peter ho nestačil ani dobre zovrieť, a už sa vymanil a skoro sa mu podarilo utiecť. Peter sa znovu na neho vrhol. Obaja spadli na zem a kotúľali sa po zvažujúcom sa trávniku priamo ku kamennému múru. Chlapec ešte raz vykríkol niekoľko cudzích slov. Peter nestrácal dych volaním o pomoc. Dúfal, že Bob a Jupiter pribehnú včas. A už aj prichádzali spolu s profesorom Yarboroughom. Keď začuli v prijímači Petrov výkrik, Bob sa hneď vrhol k dverám. A hoci kríval, pribehol ta prvý. Jupiter a profesor mu boli v pätách. Dolu pod nimi sa odohrávala zúrivá ruvačka. Ale skôr ako prebehli cez terasu, vstúpil na scénu ešte ktosi ďalší. Bol to robotník v modrých montérkach, ktorý odhodil lopatu a rozbehol sa k chlapcom.

  „To je jeden z bratov Magasayovcov, ktorí sa starajú o moju záhradu,“ povedal rýchlo profesor. „Sú to siedmi Filipínci a nikdy ich neviem rozoznať, ale všetci výborne ovládajú džudo. Sú malí, no veľmi silní. Určite pomôže Petrovi lepšie než my.“ Všetci traja trochu spomalili. Záhradník zbehol dolu svahom a už sa zohýnal nad chlapcami. Schytil cudzinca za hrdlo a odtiahol ho od Petra, čo ako sa metal a kopal. „Mám ho!“ zvolal s cudzím prízvukom. „Držím ho pevne.“ Peter sa pomaly zozbieral zo zeme. Chlapec kopal a ďalej zápasil o svoju slobodu, nútiac záhradníka otáčať sa s ním okolo vlastnej osi.

  „Pozor, je to zúrivec!“ zvolal Peter. Chlapec zamrmlal niečo vo svojom čudnom jazyku. Záhradník na neho skríkol: „Stoj pokojne! Nenúť ma, aby som ti ublížil!“ A potom v rozčúlení vysypal zo seba príval cudzích slov. Uprostred nich zrazu vykríkol, chlapec sa mu vytrhol, preskočil múr, pustil sa dolu svahom a zmizol v kroviskách, skôr než si Peter uvedomil, čo sa robí. Práve v tú chvíľu dobehol Jupiter s profesorom Yarboroughom. Bob sa náhlil za nimi.

  „Čo sa stalo? Ako sa mu podarilo utiecť?“ dychčal profesor.

  Záhradník sa otočil so slovami: „Ja hlúpy. Hryzenie nepatrí do džuda, a tak som ja na to ani nepomyslel.“ Ukázal na svoju pravú ruku. Mal na nej odtlačky zubov a cícerkom mu z nich stekala krv. Cudzí chlapec ho uhryzol zúrivo a poriadne hlboko, aby sa dostal preč.

  „Robili ste, čo ste mohli,“ povedal profesor Yarborough. „Choďte hneď k lekárovi, nech vám to obviaže. Mohli by ste dostať infekciu.“

  „Mrzí ma, že ja taký hlúpy,“ ospravedlňoval sa záhradník. Otočil sa a vykročil smerom k domu, kde mal zaparkovaný svoj voz. Podobne ako mnohí záhradníci v južnej Kalifornii, aj on a jeho bratia boli samostatní podnikatelia a starali sa o niekoľko usadlostí súčasne.

  Peter ešte stále lapal dych. „Doparoma!“ ozval sa sklamane. „Už som si myslel, že ho máme.“

  „Zaujímalo by ma, kto to je,“ povedal Bob. „Čo tu asi robil?“

  „Špehoval tam v tých kríkoch,“ odvetil Peter. „Zbadal som ho, keď sa pohol. Potom som vám to oznámil.“

  „Bezpochyby by nám vedel veľa povedať.“ Jupiter si potiahol peru.

  „Chlapci,“ začal profesor Yarborough. „Neviem, ako si to mám vysvetliť, ale...“ Všetci sa k nemu zvedavo otočili. „Práve vo chvíli, keď sa Peter na neho vrhol, chlapec niečo vykríkol. Počuli sme to cez rádio, skôr než sa rozbilo.“

  „Bol to nejaký cudzí jazyk,“ prikývol Peter.

  „Dnešná arabčina,“ vysvetľoval profesor Yarborough. „A chlapec zvolal: Prosím ťa, vznešený duch Ra-Orkona, príď mi na pomoc!“

  Jupiter začal niečo hovoriť, ale jeho slová prerušil Petrov výkrik. „Pozor!“ skríkol a na niečo ukázal. Rýchlo sa otočili a naľakane pozreli hore na svah. Jedna z obrovských žulových gulí, čo zdobili stĺpy po oboch stranách brány a vážili každá prinajmenšom tonu, spadla zo svojho miesta. A teraz naberala rýchlosť a kotúľala sa priamo na nich.

Šiesta kapitola

Nečakaná návšteva

  Ako sa veľká kamenná guľa valila na nich, Bob a Peter sa už-už chceli rozbehnúť. Zastavil ich profesorov výkrik. „Stojte!“ zvolal prísne. „Ani krok!“

  Jupiter pocítil k profesorovi ešte väčšiu úctu. Profesor Yarborough ešte skôr ako Jupiter zbadal, že sklon úbočia odvrátil žulovú guľu tak, že ich musí minúť. A naozaj, čoskoro zmenila smer a s rachotom, vrážajúc do eukalyptov, rútila sa dolu stranou asi desať krokov od nich.

  „Fujha!“ zvraštil čelo Bob. „A ja som sa chcel pustiť práve tým smerom.“   

  „Ja nie,“ povedal Peter. „Ja by som bol utekal opačne. Tá vecička váži iste aspoň tonu.“

  „Trochu viac,“ povedal profesor Yarborough. „Žulová guľa má rozmery asi... počkajte, asi...“

  „Profesor!“ Pozreli hore. Od domu sa k nim náhlil komorník Wilkins. „Videl som z kuchynského okna, čo sa stalo,“ povedal celý zadychčaný. „Ste všetci v poriadku?“

  „Áno, áno,“ odvetil bielovlasý profesor netrpezlivo. „Vidíte predsa. Viem, čo sa chystáte povedať. Ale nevyslovujte to. Zakazujem vám!“

  „Musím, pane,“ protirečil Wilkins. „Je to Ra-Orkonova kliatba. To ona spôsobila nešťastie. Ra-Orkon vás zabije, pane. Môže nás zničiť všetkých!“

  „Ra-Orkonova kliatba?“ Jupiterovi sa zaiskrilo v očiach. „Je na múmii nejaká kliatba, pán profesor?“

  „Ale nie, celkom určite nie. Ste veľmi mladí, aby ste sa na to pamätali, ale keď som objavil hrobku v Kráľovskom údolí, noviny popísali veľa nezmyslov o istom nápise...“

  „...ktorý hovorí: 'Beda každému, kto vyruší v spánku Ra-Orkona, Spravodlivého, ktorý dnu odpočíva',“ vpadol mu do reči Wilkins trasúcim sa hlasom. „A z pôvodnej výpravy skoro každý, jeden po druhom, zomrel alebo bol ťažko ranený, pretože...“

  „Wilkins!“ zahrmel profesor. „Zabúdate sa!“

  „Áno, pane,“ povedal komorník zjavne znepokojený. „Ľutujem.“

  „Nápis znel,“ opravoval profesor. „'Ra-Orkon, Spravodlivý, dnu odpočíva. Beda, ak jeho spánok bude narušený!' To znamená - beda Ra-Orkonovi. Je pravda, že lord Carter a ja sme sa nezhodli v tom, čo nápis presne znamená, ale viem, že môj výklad je správny.“ Odmlčal sa a potom dodal: „Je pravda aj to, že Ra-Orkon skrýva akési tajomstvo. Lord Carter a ja sme ho objavili naozaj iba náhodou. Jeho hrob bol dobre ukrytý v skalnom útese. Dnu neboli nijaké pamiatky, aké obyčajne možno nájsť v kráľovských hrobkách. Nič, iba jednoduchý sarkofág s Ra-Orkonom a spolu s ním zabalzamovaný jeho obľúbený kocúr. Nijaký nápis, ktorý by hovoril, kto to bol alebo čo urobil, ako to bolo zvykom. Vyzeralo to, že bol pochovaný tak, aby nevzbudzoval pozornosť, alebo akoby ho jeho príbuzní neskôr chceli pochovať oveľa okázalejšie. Keby niektorý z vtedajších vykrádačov hrobov objavil hrob, nebol by tam našiel nič. A predsa starostlivosť, s akou bol zabalzamovaný, svedčí o tom, že to nebol obyčajný človek. Ale nevieme určiť ani dátum jeho smrti. Aj meno má akési popletené. Prvá časť Ra sa spája s kráľmi starších dynastií. Časť Orkon zase poukazuje na líbyjský vplyv. Líbyjčania sa začali sťahovať do Egypta niečo pred vyše tritisíc rokmi a nakoniec sa stali vládcami krajiny. Chcem určiť presný dátum jeho pohrebu. A potom začnem skúmať, prečo ho pochovali tak jednoducho a v tajnosti. Nesmiete sa nechať mýliť tým, čo vám Wilkins navravel o nešťastí, ktoré sa prihodilo členom našej skupiny. Lord Carter zomrel pri automobilovom nešťastí. Aleph Freeman - samouk, ale znamenitý človek - bol mojím tajomníkom a otcom môjho priateľa profesora Freemana, ktorý žije tamto,“ ukázal na protiľahlý svah. „Zavraždili ho v Káhire, na bazári. Fotograf a osobný tajomník lorda Cartera boli zranení v zrážke, pri ktorej lord Carter zahynul, ale oni potom žili ešte veľa rokov. Egyptského dozorcu nad robotníkmi smrteľne uštipol had. Je iba prirodzené, že v priebehu štvrťstoročia sa členom hocijakej skupiny môže niečo prihodiť a niektorí z nich zomrú. Verte mi, nie je v tom nijaká kliatba.“

  Peter a Bob pozreli na seba. Chceli mu veriť, ale nebolo to také ľahké. „Ach, ešte je tu jedna vec. Nemá nič spoločné so šepotom, ale minulý týždeň, v ten istý deň, keď priviezli Ra-Orkona, prišiel ku mne líbyjský kupec s kobercami. Volal sa Achmed Neviemaký a snažil sa ma presvedčiť, aby som mu dal Ra-Orkona. Vraj zastupuje rod Hamidovcov z Líbye a Ra-Orkon je predok jeho zamestnávateľa. Vravel, že sa to zjavilo akémusi čarodejníkovi. Také hlúposti! Ukázal som tomu chlapíkovi dvere. Keď odchádzal, varoval ma, že ak mu nedovolím vziať Ra-Orkona späť, aby ho rodina mohla pochovať, ako sa patrí, jeho duch mi spôsobí veľa nepríjemností.“

  Peter a Bob si znovu vymenili pohľady. Celá záležitosť sa im v tej chvíli zdala ešte horšia, hoci Jupiter sa tváril veselo i napriek strašidelnej záhade.

  „A teraz,“ povedal profesor, „nabok všetky hlúpe povery a poďme sa pozrieť, prečo sa skotúľala tá ozdobná guľa.“

  Zamierili hore svahom ku kamennému stĺpu, na vrchu ktorého bola žulová guľa predtým umiestnená. Hneď si všimli, že okolo gule bola obruč z malty, tvoriaca malé hniezdo, v ktorom bola upevnená guľa. Zdalo sa, že roky a počasie uvoľnili cementovú obruč. Na jednej strane bola porušená. Navyše ešte sklon pôdy spôsobil, že kamenný stĺp sa trochu nakláňal z kopca.

  „Celkom ľahko možno vysvetliť, ako sa to stalo,“ poznamenal profesor Yarborough. „Počasie narušilo ochrannú obruč z cementu. Postačil i malý sklon stĺpu, aby sa guľa mohla skotúľať dolu. Možno ju pohol slabý otras zemetrasenia. V tejto oblasti máme každoročne celé desiatky slabých zemetrasení, pretože sa nachádzame v hlavnej zlomovej čiare.“

  Komorník od nich odchádzal nepresvedčený, potriasajúc hlavou. Ostatní sa vrátili na terasu a odtiaľ do múzea, kde sa zhŕkli okolo sarkofágu Ra-Orkona.

  „Veľmi duchaplne ste prinútili múmiu šepkať,“ obrátil sa profesor na Jupitera. „Ale jednako váš postup nemôže byť správny, pretože v sarkofágu nie je ukryté nijaké rádio.“

  „Hľadali ste už, pane?“ úctivo sa spýtal Jupiter.

  Profesor zažmurkal. „Veru nie,“ odvetil, „a myslím, že by som mal.“

  Vybral Jupiterovu vysielačku zo záhybu plátna, v ktorom bol Ra-Orkon zabalený, a potom hmatal ďalej, aby zistil, či tam ešte nie je niečo schované. Keď nič nenašiel, opatrne zdvihol múmiu. Všetci videli, že pod ňou nič nie je. Jupiter sa zatváril zmätene. Sám začal prezerať sarkofág, najprv vrchnák a potom vnútro. Nakoniec sarkofág trochu nadvihol, aby si bol úplne istý.

  „Nijaké drôty, nijaký prijímač. Nič. Ľutujem, profesor, ukázalo sa, že moja prvá teória nie je správna.“

  „To sa stáva,“ utešoval ho profesor. „Ale dúfam, že si vypracujete druhú teóriu, ktorá vysvetlí, prečo múmia šepká.“

  „Nateraz ešte nijakú nemám,“ priznal sa Jupiter. „Vravíte, že múmia rozpráva, iba keď ste sám?“

  „Áno,“ prisvedčil profesor. „A doteraz vždy iba podvečer.“

  Jupiter si potiahol peru. „Býva v tomto dome ešte niekto iný?“ spýtal sa.

  „Iba Wilkins. Je u mňa zamestnaný už desať rokov. Predtým bol hercom. Myslím, že hral v muzikáloch. Trikrát do týždňa prichádza upratovačka, ale Wilkins je hlavným kuchárom, šoférom i komorníkom.“

  „A čo záhradník? Nie je to náhodou nový zamestnanec?“

  „Nie, nie,“ pokrútil hlavou profesor. „Bratia Magasayovci - spomínal som, že ich je sedem - pracujú pre mňa už sedem rokov. Raz príde jeden, inokedy druhý, ale ani jeden z nich nebol ešte v dome.“

  ,,Hm,“ uvažoval Jupiter zamračene. Potom pokýval hlavou. „Áno, musím múmiu počuť.“

  „Ale ona šepká iba mne,“ namietal profesor. „Mlčala aj pri Wilkinsovi, aj pri profesorovi Freemanovi.“

  „Veru tak,“ ozval sa Bob. „Prečo by mala šepkať tebe, Jupiter. Veď ťa vôbec nepozná!“

  „Len pomaly, pomaly,“ protestoval Peter. „Vôbec sa mi nepáči, že hovoríte, akoby múmia vedela, čo robí.“

  „A nie je to ani vedecké,“ pripustil profesor Yarborough. „Ale predsa sa zdá, že vie.“

  Jupiter sa tváril sebavedome. „Verím, že múmia ku mne prehovorí. Potom budem mať viac materiálu na skúmanie. Prídeme dnes večer ešte raz, pán profesor, a pokúsime sa o to.“

  „Doparoma, kde ten Jupiter trčí?“ zašomral Peter a pozrel na elektrické nástenné hodiny v Hlavnom stane. „Už je štvrť na sedem a kázal nám, aby sme tu boli presne o šiestej.“

  „Nepovedal svojej tete, kam išiel?“ opýtal sa Bob, odtrhnúc oči od zošita, do ktorého práve písal poznámky o raňajšej príhode. Bol celé popoludnie v knižnici, kde robil na polovičný úväzok, a nedostal sa skôr k svojej povinnosti.

  „Nie, nepovedal,“ odvetil Peter. „Ale šiel s Worthingtonom. Hneď sa pozriem, či nevidno prichádzať auto.“

  Podišiel k Vševidovi a vysunul ho. „No, konečne!“ zvolal, keď nakukol do okulára. „Prichádzajú po ceste od mesta. Jupiter sa vykláňa z okna. Možno sa nás snaží zachytiť na prijímači.“ Rýchlo pristúpil k stolu. Jupiter upravil malý reproduktor tak, aby všetci naraz mohli počúvať každý telefonický rozhovor. Ale minulý týždeň ho prerobil bez toho, že by im o tom niečo povedal. Teraz to bola súčasť vysielačky, ktorá - ak ju nevypli - vysielala všetko, čo sa hovorilo v miestnosti. „Jupiter a jeho čítanie myšlienok!“ zavrčal Peter, keď sa usadili. „Dnes ráno, keď sa vracal domov na svojom bicykli, vypočul od slova do slova celý náš rozhovor o listoch pani Banfryovej a pána Hitchcocka.“ Nahol sa k reproduktoru a cvakol vypínačom. „Tu Hlavný stan. Volám Prvého pátrača. Počuješ ma?“ Prepol vypínač, v reproduktore silne zašumelo, a potom sa ozval Jupiterov hlas. „Tu Prvý pátrač. Pripojím sa k vám, len čo budem môcť. Vidím, že ste používali Vševida. Stiahnite ho, ak ste už skončili. Končím a prepínam.“

  „Počujem a rozumiem,“ odpovedal Peter a vypol reproduktor. Bob sa vrátil k periskopu. „Už ide. Auto prechádza bránou a on vystupuje. Nesie malú tašku na zips a mieri k nám. O chvíľu tu bude. Worthington čaká s autom.“ Stiahol Vševida a znovu zaujal svoje miesto. „Som zvedavý, kde bol,“ uvažoval. Keď prešlo niekoľko minút a ich priateľ sa neukazoval, dodal: „Čo ho zase zdržalo? Vari len neuviazol v Tuneli číslo 2?“

  Ale v tej chvíli sa ozvalo zvláštne klopanie na dvere, ktoré oznamovalo, že vstupuje jeden z ich skupiny. Padacie dvere sa nadvihli a v otvore sa zjavila hlava a ramená. Peter s Bobom vypleštili oči. Bol to starší muž s hustými bielymi vlasmi, okuliarmi v zlatom ráme a malou bielou briadkou.

  „Profesor Yarborough!“ vykríkol Peter. „Ako ste sa sem dostali? A čo je s Jupiterom?“

  „Dopadla na neho Ra-Orkonova kliatba.“ Starec sa neobyčajne šikovne vyšvihol do malej kancelárie. „Ra-Orkon ho premenil na mňa.“ Potom odhodil bielu parochňu, okuliare a briadku a zaškeril sa na nich. „Keď som dostal vás, mal by som oklamať aj múmiu. Tým skôr, že má zatvorené oči.“

  „Jupiter!“ zvolal Bob. „Pánabeka, Jupiter!“ povedal Peter zmätene. „Ale si nás dostal! Prečo si sa preobliekol za profesora Yarborougha?“

  „Na skúšku,“ vysvetľoval Jupiter, keď už bol v Hlavnom stane a kládol parochňu, okuliare a briadku do tašky, ktorú priniesol so sebou. Na svetle videli, že na čele a okolo očí má kozmetickou ceruzkou nakreslené vrásky, takže jeho mladá tvár vyzerala oveľa staršia. „Bol som u pána Granta. Opísal som mu, ako vyzerá profesor, a on ma zamaskoval.“ Pán Grant bol vynikajúci maskér, s ktorým sa stretli pri jednom z predošlých dobrodružstiev. Ako keby bol kúzelník, vedel skoro každú tvár zmeniť na nepoznanie.

  „Ale prečo?“ dozvedal sa Bob.

  „Aby som oklamal múmiu.“

  „Oklamať múmiu! Čo to má znamenať?“ zvolal Peter.

  „Keď si múmia bude myslieť, že ja som profesor Yarborough, možno prehovorí. Zdá sa, že nechce hovoriť s nikým iným.“

  „Počkaj, len pomaly,“ pokračoval Peter. „Hovoríš tak, akoby si si myslel, že múmia je schopná nielen rozprávať, ale aj počuť a vidieť. Doparoma, veď je to len múmia, stará už vyše tritisíc rokov! Ak sa v tomto prípade treba maskovať, aby sme oklamali už dávno mŕtveho človeka, nechcem mať s tým viac nič spoločné. Navrhujem, aby sme pustili múmiu z hlavy a dali sa do hľadania strateného kocúra.“

  Bob už-už chcel niečo povedať, potom však preglgol a mlčal. Jupiter si poťahoval peru a vyzeral zamyslene. „Teda ty nechceš ísť s nami presvedčiť sa, či sa mi podarí prinútiť múmiu, aby šepkala?“ spýtal sa.

  Peter zaváhal. Už ľutoval, že tak vybuchol, ale nechcel odvolať, čo už raz povedal, pretože bol tvrdohlavý. Prikývol. „Presne tak,“ zahundral. „Druhý raz sa môže zvaliť celá strecha. Dnes ráno sa tá kliatba zo všetkých síl snažila s nami skoncovať.“

  „Dobre,“ súhlasil Jupiter. „Sme traja a nevidím príčinu, prečo by sme nemohli odrazu riešiť viac prípadov. Ty choď k pani Banfryovej, majiteľke kocúra, a my s Bobom pôjdeme pekne podľa plánu k múmii. Však, Bob?“

  Bob vedel, že Peter nečakal, že ho Jupiter vezme za slovo, ale nedalo sa nič robiť. Jupiter bol hlavou podniku. A ako povedal, naozaj nebolo príčiny, prečo by zároveň nemohli skúmať viacero prípadov. A tak prikývol.

  „Výborne,“ povedal Jupiter. „Ty, Peter, skôr než sa zotmie, môžeš ešte vykonať prvú návštevu. Pretože rolls-royce potrebujeme my, popros Hansa, nech ťa odvezie do Santa Moniky na dodávke.“

  Peter na chvíľu zaváhal. Potom namrzene povedal: „Dobre, Jupiter. Vykonám.“ Zdvihol padacie dvere, vkĺzol cez ne do Tunela číslo 2 a plazil sa až ku vchodu za tlačiarenským lisom v dielni. Potom vyšiel a predieral sa do kancelárie pomedzi kopy haraburdia. Hans už zamykal, ale súhlasil, že ho odvezie do Santa Moniky. Veď on Jupiterovi ukáže! - myslel si. Nájde strateného kocúra, zatiaľ čo Prvého pátrača a zapisovateľa môže Ra-Orkonova kliatba pekne doriadiť. Ale ak si to prajú, prosím!

Siedma kapitola

Zjavenie šakalieho bôžika

Ani nie o hodinu bol už Peter v Santa Monike a rozprával sa s rozčúlenou pani Banfryovou o jej stratenom kocúrovi.

  Takmer v tú istú chvíľu Jupiter vkročil sám do múzea v dome profesora Yarborougha a rozsvietil svetlo. Vonku bolo ešte vidno, ale len čo slnko zapadlo za hrebeň kaňonu, dom sa zahalil do hustého šera. Jupiter sa pohyboval pomaly ako starec. Šiel priamo k dverám na terasu a otvoril ich dokorán. Potom podišiel k drevenému sarkofágu, v ktorom odpočíval Ra-Orkon. Zdvihol vrchnák, naklonil sa a pozoroval nehybné črty múmie.

  „Ra-Orkon,“ povedal nahlas. „Hovor, počúvam ťa. Budem sa snažiť porozumieť ti.“ Nebol to jeho vlastný hlas. Celkom dobre napodobnil hlas profesora Yarborougha. Jupiter mal na sebe parochňu, okuliare a koziu briadku, ktorú mu požičal maskér Grant. Bol oblečený v jednom z profesorových plátenných kabátcov a mal jeho kravatu. Pretože profesor bol malý a tučný a Jupiter zavalitý a svalnatý, nebolo pre neho vôbec ťažké napodobniť známeho egyptológa. V susednej miestnosti Bob Andrews a profesor dychtivo očakávali výsledok pokusu. Wilkins mal robotu v kuchyni a nevedel nič o zámene.

  Jupiter sa sklonil nad múmiu a ešte raz povedal: „Veľký Ra-Orkon, prehovor. Chcem ťa porozumieť.“

  Čo to počul? Mrmlanie? Naklonil hlavu, aby počul lepšie, a naozaj - začul slová. Čudné, drsné slová v jazyku, aký predtým nikdy nepočul, doliehali k nemu v sykotavom šepote. Jupiter sa prekvapene strhol a poobzeral sa po izbe. Bol tam celkom sám. Dvere, za ktorými čakali profesor a Bob, boli zatvorené. Znovu priložil ucho tesne k nehybným perám múmie a šepot pokračoval. Znel naliehavo, akoby niečo prikazoval. Ale čo? Jupiter už vedel, že profesor nebol obeťou vlastnej fantázie. Múmia naozaj šepkala!

  Pod kabátom na opasku mal Jupiter pripravený prenosný magnetofón. „Moderný postup vyšetrovania vyžaduje vedecké zariadenie,“ povedal, keď si chlapci založili podnik Traja pátrači. Postupne nadobudli celý rad pomôcok, ktoré väčšinou vyrábali alebo prerábali z nepoužívaného a vyradeného odpadu na dvore Jupiterovho strýka - v Jonesovom bazári. V malom laboratóriu Hlavného stanu mali mikroskop a prístroj na zväčšovanie odtlačkov prstov i na iné skúšky. Tmavá komora slúžila na vyvolávanie filmov. Fotoaparát s bleskom bol príspevok od Boba. Vševid a vysielačky boli nové prírastky, ktoré v ten týždeň vyrobil Jupiter. Peter priniesol magnetofón - vymenil ho s jedným chlapcom v škole za svoju zbierku známok.

  Teraz sa Jupiter nahol nad sarkofág, a priložil malý, ale citlivý mikrofón magnetofónu k plátnu, tesne k ústam múmie. „Nerozumiem ťa, Ra-Orkon,“ povedal nahlas. „Prehovor ešte raz.“ Šepot, ktorý na chvíľu prestal, sa po týchto slovách opäť ozval.

  Nasledoval dlhý rad šepkaných slov. Jupiter dúfal, že citlivý mikrofón zachytí i tie slabé zvuky. Šepot trval dlhšie než minútu. Jupiter v snahe počuť čo najlepšie, sa ešte viac naklonil. Vtedy sa mu zachytila brada na odštiepenom rohu starého sarkofágu. Mykol sa, lep povolil a odtrhnutá brada mu bolestivo šklbla pokožku.

  „Au!“ vykríkol Jupiter svojím hlasom. Rýchlo sa natiahol za bradou, ale stratil rovnováhu a spadol. Pri páde mu odleteli okuliare a parochňa sa mu zošuchla na tvár. Postavil sa, naslepo habkal rukami po parochni, snažiac sa znovu si ju nasadiť. Vtom sa otvorili dvere a profesor s Bobom vbehli do miestnosti.

  „Čo je, Jupiter?“ spýtal sa Bob.

  „Počuli sme váš výkrik,“ vysvetľoval profesor. „Stalo sa niečo?“

  „To bola iba moja nepozornosť,“ povedal namrzený Jupiter. „Obávam sa, že som všetko pokazil. Múmia mi niečo hovorila ...“

  „Teda dostal si ju!“ zaradoval sa Bob.

  „Ani neviem,“ odvetil Jupiter podráždene. „Uvidíme, či ešte prehovorí.“   Zdvihol mikrofón, ktorý pri páde vypustil z ruky, takže s hrmotom dopadol na zem vedľa neho. Potom sa naklonil nad múmiu. „Hovor, Ra-Orkon,“ naliehal. „Hovor ešte!“

  Všetci čakali, ale ticho rušilo iba dýchanie.

  „Nemá to zmysel,“ povedal napokon Jupiter. „Už viac neprehovorí. Pozrime sa, či magnetofón niečo zachytil.“

  Zamieril do susednej miestnosti. Tam si zložil prestrojenie a vyzliekol profesorov kabát. Položil na stôl prenosný magnetofón, pretočil pásku a stlačil gombík. Chvíľu zaznieval iba šum pásky. Potom, keď sa pozorne započúvali, rozoznali zvuky - slová. Boli však prerušované šumom pásky, lebo Jupiter zosilnil zvuk na najvyššiu možnú mieru. „Rozumiete tomu, profesor?“ spýtal sa Jupiter s nádejou v hlase, keď sa krátka nahrávka skončila jeho hlasným výkrikom „Au!“.

  Profesor Yarborough zmätene pokrútil hlavou. „Raz sa mi nejasne zazdalo, že som zachytil slovo. Ak je to jazyk, akým sa hovorí na Strednom východe, či už starý, alebo súčasný, iba jeden muž v Kalifornii ho môže porozumieť. Je to môj starý priateľ, profesor Freeman, o ktorom som vám už hovoril.“ Mávol rukou k oknu, kde bolo vidieť dom profesora Freemana. „Nebýva veľmi ďaleko,“ pokračoval profesor, „ale ak sa chceme k nemu dostať, musíme obísť celý kaňon. Budeme tam za päť-desať minút, ak nás tam váš šofér odvezie. Navrhujem, aby sme ho ihneď navštívili, aby si mohol vypočuť pásku. Už som mu hovoril o šepkajúcej múmii a on mi sľúbil, že mi pomôže, ak bude môcť, hoci som vtedy mal dojem, že mi neverí.“

  Jupiter súhlasil s týmto plánom a profesor zavolal komorníka. „Wilkins, idem s chlapcami navštíviť profesora Freemana. Vy tu zostaňte a strážte dom. Ak by sa prihodilo niečo neobyčajné, hneď mi zavolajte!“

  „Áno pane,“ prikývol Wilkins.

  Po piatich minútach sa Bob, Jupiter a profesor už viezli v rolls-royce. Medzitým sa zotmelo.

  Keď odišli, Wilkins sa vrátil do kuchyne, kde predtým leštil nejaký orientálny mosadzný predmet, a znovu sa pustil do práce. No zrazu ho upútal slabý šramot, prichádzajúci zvonku. Zvuk sa viac neopakoval, ale aj tak vstal, z profesorovej kolekcie zobral meč a pobral sa do múzea. Zdalo sa, že je všetko v poriadku. Vrchnák sarkofágu bol na mieste a aj okná boli zatvorené, tak ako ich nechal, keď ostatní odišli. Otvoril sklené dvere a vyšiel na terasu. Len čo to urobil, začul čudný hrubý hlas, ktorý akoby mu niečo rozkazoval.

  Wilkins s nervami napätými na prasknutie sa vyplašené poobzeral okolo seba. Zbadal, že v kroví sa niečo pohlo, a zdvihol meč, akoby sa chcel brániť. Zo šera sa vynorila postava. Bol to muž - ale so šakaľou hlavou. Díval sa na Wilkinsa zlovestne blčiacimi očami. Wilkins smrteľne zbledol. „Anubis!“ vyjachtal. „Šakalí bôžik!“

  Anubis, strašný šakalí boh starovekého Egypta, urobil ešte krok, zdvihol ruku a prísne naňho ukázal. Wilkins vypustil meč a vzápätí, premožený hrôzou, zrútil sa vedľa neho v mdlobách.

ôsma kapitola

V pasci

  Worthington doviezol profesora Yarborougha a chlapcov na druhú stranu kaňonu a zastavil pred vchodom do garáže profesora Freemana. Malý mostík spájal garáž s cestou. Poniže nej, na svahu, stál dom.

  „Mládenci, cesta je príliš úzka, aby som tu mohol zaparkovať. Niekto by mohol vybehnúť spoza rohu a odrieť mi farbu.“ Worthington bol pyšný na staré auto, akoby bolo jeho vlastné, a staral sa oň ani o dieťa. „Kúsok ďalej je miesto na parkovanie. Cesta sa tam rozširuje, aby ľudia mohli zastaviť a pokochať sa krásnym výhľadom. Počkám na vás tam.“

  Profesor Yarborough s chlapcami vystúpili z auta a pustili sa po betónových schodoch popri garáži k domu profesora Freemana. Zazvonili a Freeman im prišiel otvoriť.

  „To je príjemné prekvapenie, Yarborough! Nech sa páči ďalej. Práve som pracoval na slovníku základných slov jazykov Stredného východu. Čo vás sem priviedlo?“

  Freeman sa veľmi začudoval, keď mu profesor Yarborough vysvetlil, že priniesol magnetofónovú pásku s hlasom Ra-Orkona. „Neuveriteľné!“ zvolal. „Musím si ju ihneď prehrať. Uvidíme, či sa nám podarí porozumieť, čo nám ten chlapík chce povedať.“

  Zaviedol ich do svojej pracovne, plnej kníh, gramofónov a magnetofónov. Rýchlo založil pásku do jedného z magnetofónov a pustil ho. Keď sa izbou rozľahol drsný šepot Ra-Orkona, v magnetofóne značne zosilnený, všetci sa do neho pozorne započúvali. Ale vzrušenie a nádej profesora Freemana sa čoskoro zmenili na zmätok. „Ľutujem, Yarborough, nerozumel som ani slovo. Na zázname je priveľa šumu. Skúsim použiť ešte nový tlmič, ktorý som práve dostal a prehrám pásku na inom magnetofóne. Možno budeme mať viac šťastia.“

  Vyšiel z izby a hneď sa vrátil s malým prístrojom. Založil ho spolu s páskou na druhý magnetofón a všetci stíchli v očakávaní.

  Presne v tú chvíľu na druhej strane kaňonu, pred domom profesora Yarborougha, zastavilo malé nákladné auto z Jonesovho bazára. Bola už hustá tma a v dome svietilo iba jedno svetlo.

  „Zdá sa, že nikto nie je doma, Peter,“ povedal veľký Bavorčan, keď chlapec vyskočil z auta.

  „Ale Wilkins by tu mal byť,“ odvetil Peter. „Keď som telefonoval s Worthingtonom, povedal mi, že odviezol profesora, Boba a Jupitera do domu na druhej strane kaňonu, aby sa tam s niekým poradili, ale že sa skoro vrátia. Tak som mu oznámil, že ma sem zaveziete a že sa tu s nimi stretnem. Počkám spolu s Wilkinsonom, kým sa vrátia späť.“

  „Dobre,“ odvetil Hans. „Ja teda pôjdem. Chcem ísť s Konrádom do kina.“   

  Dodávka odišla. Peter pristúpil k hlavným dverám a zazvonil. Kým čakal, že mu niekto otvorí, rozmýšľal o svojom prípade a o tom, čo sa dozvedel z rozhovoru s pani Banfryovou.

  Pani Banfryová rozprávala veľmi veľa a rýchlo, ale keď to zhrnul dokopy, nepovedala vlastne nič. Jadrom všetkého bolo, že jej prekrásny abesínsky kocúr, ktorého zriedka chovajú v tejto krajine, sa jej už pred týždňom stratil. Pani Banfryová tvrdila, že abesínske kocúry sú väčšinou divé a nepriateľské, ale ten jej bol celkom iný. Vraj nežný ako ovečka a prítulný ku každému. Veľmi sa strachovala, že ho niekto zobral a odniesol preč, alebo že sa niekde zatúlal a nemôže nájsť cestu domov. Bola presvedčená, že Traja pátrači nájdu jej vzácneho kocúra, pretože pomohli jej priateľke slečne Waggonerovej, keď sa jej stratil papagáj. Peter sa poriadne natrápil, aby sa rozhovor uberal správnym smerom.

  Nakoniec sa mu podarilo prinútiť ju, aby mu kocúra opísala. Bol žltohnedý s bielymi labkami, ale človek si ho nemôže pomýliť, ako tvrdila pani Banfryová, pretože má rôznofarebné oči. Abesínske mačky majú oči spravidla žlté alebo oranžové, ale jej kocúr mal jedno oko oranžové a druhé modré. Podľa pani Banfryovej, rôznofarebné oči, hoci sa nevyskytujú často, nie sú ani celkom neobvyklé. To, pravda, znamenalo, že jej kocúr nemohol na súťažiach získať nijakú cenu, ale na druhej strane mu to dodávalo veľmi zvláštny a múdry výraz, akoby rozumel všetkému, čo povedala, a keby chcel, mohol by aj odpovedať. Vďaka svojim očiam bol kocúr veľakrát vyobrazený v miestnych novinách a časopisoch a pani Banfryová ukázala Petrovi aj jednu farebnú fotografiu, ktorá sa objavila v časopise pred šiestimi mesiacmi. Z obrázku na neho hľadel veľmi pekný kocúr so žltohnedou srsťou a bielymi prednými labkami. Oči, každé inej farby, mu dodávali trochu strašidelný výraz.

  Keď sa Peter dozvedel všetko, čo mohol, rýchlo sa vytratil. Už navštívil pani Banfryovú, a tak sa mohol pripojiť k ostatným. Uznal nakoniec, že je jeho povinnosťou byť pri nich, keď sa už raz postavili zoči-voči kliatbe šepkajúcej múmie.

  Keď ho márne čakanie omrzelo, otvoril dvere. Vstúpil dnu a zavolal: „Haló! Wilkins! Kde ste? Čo tu nikto nie je?“ Nijaká odpoveď. Peter sa rozhliadol. Všetko vyzeralo v poriadku. Zavolal ešte raz a pohol sa do múzea. Dvere boli otvorené a dnu sa svietilo. Izba bola v poriadku, sarkofág zatvorený. Pri okne, na svojom mieste, pokojne stála Anubisova socha. A jednako mal Peter nepríjemný pocit, že čosi nie je v poriadku. Nebol by to vedel vysvetliť, len cítil akési pichanie v chrbtici a zvláštne vzrušenie. Pomaly sa upokojil.

  Bol v pokušení otvoriť sarkofág a pozrieť sa na Ra-Orkona, ale potom ten nápad zavrhol. Čo keby tak múmia začala šepkať?

  Pristúpil k otvoreným dverám a vyzrel von. V záhrade bolo tma, ale na oblohe sa ešte stále odrážala žiara zapadajúceho slnka. Na stromoch sa nepohol ani lístoček. Peter si uvedomil, že nepríjemný pocit v chrbtici sa stupňuje.

  Dočerta, prečo sa už Jupiter a ostatní nevracajú? Rozhodol sa, že sa vráti, pohľadá telefón a zavolá Worthingtona, keď zrazu vonku na terase zbadal nejaký predmet. Vyšiel von, aby zistil, čo to je. Na vykachličkovanej terase ležal meč. Rozpačito ho zdvihol zo zeme. Bol to starý bronzový meč. Dovtípil sa, že zbraň je z profesorovej zbierky. Ako si ho obzeral, akýsi zvuk za ním ho prinútil, aby sa otočil. V kroví sa čosi pohlo. Prudko sa mu rozbúchalo srdce. Vynorilo sa odtiaľ malé zvieratko a podišlo k nemu. Zastalo, mäkko sa mu obtieralo o nohu a začalo spokojne priasť.

  „Mačka!“

  Peter sa nahlas rozosmial nad svojím vlastným strachom. „Veď je to iba mačka!“ Položil meč na zem a zdvihol mačku. Bol to veľký žltohnedý kocúr a tváril sa veľmi priateľsky. Spokojne si priadol v jeho náručí. Ale keď sa mu Peter lepšie prizrel, skoro ho vypustil z ruky. Kocúr mal jedno oko oranžové a druhé modré! „Pána!“ zvolal Peter. „Veď je to kocúr pani Banfryovej! A našiel som ho práve tu! Aspoň sa budem môcť zasmiať Jupiterovi do očí, keď sa vráti a zistí, že som sám rozriešil prípad nezvestného kocúra.“

  Myšlienka na to, ako prekvapí Jupitera, ho tak rozveselila, že ani neuvažoval o čudnej zhode okolností, ktorá priviedla kocúra práve na toto miesto a práve v túto chvíľu. Namiesto toho sa obrátil, že zanesie kocúra do domu.

  Ale v tej chvíli ho čosi, čo vyzeralo ako malý tiger, schmatlo odzadu za nohy. Plazilo sa to po terase. Kocúr sa mu vyšmykol z náručia a zmizol v kroví. V nasledujúcej sekunde sa už Peter zo všetkých síl snažil vymaniť z objatia malého, ale veľmi vrtkého tvora, v moci ktorého sa ocitol.

  Trvalo mu to poriadnu chvíľu, kým zistil, že tvor, ktorý ho odzadu napadol, je chlapec. Zvrtol sa, pevne ho uchopil okolo pása a pozrel mu do tváre. Bol to ten istý chlapec, ktorého chytil dnes ráno v záhrade! Peter ho od prekvapenia takmer pustil a chlapec len-len že sa mu ne vyšmykol.

  Peter ho šikovným hmatom zhodil na kachličky a potom si naňho kľakol, takže cudzí chlapec bezmocne ležal na terase.

  „Kto si?“ spýtal sa ho. „Čo sa tu obšmietaš? Prečo si ma teraz napadol?“

  Chlapec mal olivovú pokožku a čierne oči a zdalo sa, že len horko-ťažko potláča v sebe slzy zúrivosti. „Ty si ukradol starého otca Ra-Orkona,“ zvolal. „Potom chceš ukradnúť aj môjho kocúra. Ale ja, Hamid z rodu Hamidovcov, to nedovolím.“

  Peter zmätene zažmurkal. „Čo tým chceš povedať, že som ukradol starého otca Ra-Orkona? A tvojho kocúra? Po prvé to nie je tvoj kocúr, pretože patrí pani Banfryovej. Po druhé ja som ho neukradol, prišiel za mnou sám a chcel sa so mnou hrať.“

  Chlapec pod ním zúrivo gánil a mračil sa. „Ty nevieš nič o starom otcovi Ra-Orkonovi? Ty si ho nezobral?“

  „Vôbec neviem, o čom hovoríš,“ odvetil Peter. „Ak máš na mysli tú múmiu, prečo ju nazývaš starým otcom? Je stará už tritisíc rokov. A okrem toho je ešte stále tam, v sarkofágu.“

  Chlapec pokrútil hlavou. „Je preč. Dvaja muži ho ukradli pred malou chvíľkou, keď tu nikto nebol.“

  „Ukradli Ra-Orkona!“ skríkol Peter. „Tomu neverím!“

  „Je to pravda,“ tvrdil druhý chlapec. „Hamid z rodu Hamidovcov z Líbye neklame.“

  Peter otočil hlavu a pozrel do múzea. Sarkofág bol na vzhľad nedotknutý. Ale ak tento chlapec, ktorý sa nazýva Hamidom, hovoril pravdu a múmia zmizla, potom v celom prípade nastal prekvapujúci zvrat.

  „Počuj,“ povedal, „viem iba toľko, že múmia niečo šepká profesorovi Yarboroughovi a my sme chceli pomôcť vyriešiť záhadu. Nevieš mi vysvetliť, prečo múmia šepká?“

  Chlapec, ktorého držal pod sebou, sa začudoval. „Starý otec Ra-Orkon šepká? Tomu nerozumiem. Čo je to za záhadu?“

  „To sa práve snažíme zistiť,“ zdôraznil Peter. „Zdá sa, že vieš toho o múmii dosť. Ale možno ja viem niečo, čo nevieš ty. Ak mi povieš, prečo si tu dnes ráno sliedil a čo vlastne chceš, možno sa nám spoločne podarí rozriešiť záhadu.“ Kým to Peter hovoril, myslel v duchu na to, že keby sa od Hamida dozvedel o šepkajúcej múmii niečo viac, možno by sa mu podarilo rozriešiť prípad múmie i nezvestného kocúra pani Banfryovej, skôr než sa Jupiter a Bob vrátia. Bolo to celkom prirodzené, že chcel využiť príležitosť a aspoň raz Jupitera pretromfnúť.

  Chlapec s olivovou pokožkou váhal. Potom prikývol. „Dobre. Hamid z rodu Hamidovcov ti dôveruje. Pusť ma a môžeme sa pozhovárať.“

  Peter vstal a oprášil sa. Hamid urobil to isté. Potom sa obrátil a zavolal do tmy niekoľko cudzích slov.

  „Volám svojho kocúra,“ vysvetľoval. „V ňom žije duch Ra-Orkona a on nám pomôže nájsť múmiu.“

  Čakali, ale kocúr sa nezjavil. „Veď ti hovorím, že je to kocúr pani Banfryovej! Rôznofarebné oči, žltohnedá srsť, biele predné labky. Opis presne súhlasí.“

  „Nie,“ povedal Hamid s istotou. „Predné labky nie sú biele, ale čierne. Čierne, ako mal Ra-Orkonov obľúbený kocúr, čo bol spolu s ním pred mnohými storočiami pochovaný v tajnej hrobke.“

  Peter sa poškrabal po hlave. Naozaj nestačil skontrolovať predné labky, to je fakt. Možno sa mýli. Ale aj tak je to čudné, že natrafil na ďalšieho kocúra s rôznofarebnými očami práve v ten večer, keď začal hľadať strateného kocúra s takým istým zvláštnym znamením. „O tom sa pozhovárame neskôr. Poďme sa najprv presvedčiť, či múmia naozaj zmizla.“

  Zamierili do múzea. Spolu s Hamidom nadvihli vrchnák sarkofágu. Bol prázdny.

  „Je preč!“ zvolal Peter. „Ako je to možné?“

  „To vy, americkí chlapci, ste ho zobrali!“ kričal Hamid. „Ukradli ste môjho starého otca!“

  „Len pomaly, Hamid,“ povedal Peter zamyslene. „Nič o tom neviem. A moji priatelia tiež nie. My sme sa iba snažili vyriešiť záhadu, prečo múmia šepkala. Ty vravíš, že nevieš. Nuž ak si navzájom povieme, čo vieme, možno na niečo prídeme.“

  Chlapec sa zamračil, potom prikývol. „Teda dobre. A čo chceš vedieť?“

  „V prvom rade, prečo voláš Ra-Orkona svojím starým otcom? Veď má už tritisíc rokov.“

  „Ra-Orkon je predok rodu Hamidovcov,“ začal pyšne chlapec. „Pred tritisíc rokmi králi z Líbye prišli do Egypta a vládli tam. Ra-Orkon bol veľký princ. Zavraždili ho, lebo bol dobrý a snažil sa vládnuť spravodlivo. Bol pochovaný tajne, aby ho ukryli pred nepriateľmi. Jeho rodina sa vrátila do Líbye a dnes je to rod Hamidovcov. Všetko toto zjavil môjmu otcovi žobrák a jasnovidec Sardon, ktorý má dar jazyka, pozná minulosť a prítomnosť a vie predpovedať budúcnosť. On vravel môjmu otcovi, že Ra-Orkona posielajú ďaleko do krajiny barbarov a jeho duch nebude mať pokoj, kým sa nevráti späť a nepochovajú ho, ako sa patrí. Môj otec je chorý, a tak poslal Achmeda Beya, obchodného zástupcu, ktorý má sprevádzať mňa, Hamida, jeho najstaršieho syna, aby sme priviezli Ra-Orkona domov.“

  Hamid sa odmlčal, aby si vydýchol. Inokedy by Peter určite mal námietky, keby ho niekto nazval barbarom. Ale teraz nestačil na to ani pomyslieť, lebo si práve uvedomil, ako sa veci majú. Profesor Yarborough spomínal, že nejaký líbyjský obchodník s kobercami menom Achmed sa ho snažil presvedčiť, aby sa vzdal Ra-Orkona. Profesor chlapíka vyhodil. Achmed a Hamid sa teda po tomto neúspechu zrejme rozhodli získať múmiu iným spôsobom.

  „Teda tak! Obšmietal si sa tu okolo, aby si využil príležitosť a sám ukradol Ra-Orkona.“

  „Barbarský profesor mi nechce vrátiť môjho pra-prastarého otca,“ povedal Hamid a z očí mu vyšľahol plameň. „Tak sme sa Achmed a ja rozhodli, že ho ukradneme, ak budeme môcť. Je našou povinnosťou vrátiť pokoj jeho duši. Achmed sa obliekol za záhradníka a zaplatil bratom, čo sa starajú o toto miesto, aby mu dovolili predstierať, že je jedným z nich. Takto vždy môže byť blízko. Profesor nič nezbadal. Achmed hovorí, že o záhradníka sa nikto nezaujíma. A okrem toho Achmed sa zamaskoval.“

  „Teda to nebol pravý záhradník, čo ťa dnes ráno chytil, ale Achmed!“ zvolal Peter. „Lapil ťa tvoj vlastný ochranca!“

  „Áno,“ prisvedčil Hamid. „Povedal mi po arabsky, aby som ho pohrýzol. Ja som pohrýzol a on ma pustil. Achmed je veľmi šikovný. On vás všetkých dostal.“

  Petrovi to chvíľu trvalo, kým si všetko zatriedil a pochopil, že spoľahlivý záhradník bol vlastne podvodník, Líbyjčan Achmed, ktorý chcel ukradnúť Ra-Orkona pre Hamidovho otca. Kým si to preberal v mysli, Hamid sa odrazu zvrtol. „Niekto je vonku. Počul som zastaviť auto.“ Priskočil k obloku, z ktorého bolo vidno na príjazdovú cestu. Peter za ním. Uvideli dotlčené staré nákladné auto modrej farby. Vystúpili z neho dvaja statní chlapi a zamierili priamo k terase pred múzeum. „Tí istí,“ zasyčal Hamid. „To oni ukradli Ra-Orkona. Videl som, ako pred chvíľou ukladali do auta zabalenú múmiu. Keď som zistil, že dom je prázdny, a vošiel som do múzea, našiel som sarkofág, ale Ra-Orkon bol preč.“

  „Prichádzajú sem,“ zamrmlal Peter. Muži veru nevyzerali na príjemnú návštevu. „Čo tu len chcú?“

  „Musíme sa schovať,“ navrhol rýchlo Hamid. „Možno ešte niečo ukradnú. Ak sa schováme niekde, kde budeme počuť, čo hovoria, možno sa dozvieme, kam odvliekli Ra-Orkona.“

  „To je dobrý nápad! Ale kde?“ Peter sa rozhliadol. „Tu sa niet kde skryť. Ale keby sme vybehli von, môžeme sa schovať v kríkoch ...“

  „Ale potom nebudeme počuť, čo hovoria!“ protestoval Hamid. „Rýchlo! Sarkofág! Zmestíme sa doň. Nikdy ich nenapadne, že tam niekto je.“

  „Výborne!“ súhlasil Peter. Menší chlapec sa už aj vrhol k sarkofágu a vliezol doňho. „Rýchlo!“ zašepkal. „Poď, ešte je tu miesto,“ pritisol sa k bočnej stene.

  Muži sa blížili. Peter neváhal a vkĺzol k Hamidovi. Spoločne pritiahli na seba vrchnák. Peter strčil do jedného rohu ceruzku a vytvoril tak škáru, aby dnu mohol prúdiť vzduch a aby počuli, čo sa vonku deje. Bol už najvyšší čas. Len čo dali vrchnák na miesto, otvorili sa dvere a ozvali sa ťažké kroky.

  „Máš remeň, Joe?“ spýtal sa jeden z mužov.

  „Mám,“ odvetil druhý hrubým hlasom. „Počuj, Harry, ten zákazník ma poriadne naštval. Prečo hneď nepovedal, čo chce? Prinútil nás, aby sme sa vrátili po túto starú debnu! Čo keby sme si za to zapýtali viac?“

  „Práve som na to myslel, Joe,“ odvetil prvý hlas. „Uvidíme. Alebo zaplatí, alebo... Ale teraz ju previažme.“

  Hneď nato, na veľké Petrovo a Hamidovo zdesenie, buchli do sarkofágu a nadvihli jeden koniec zo zeme. Celkom iste zakladali naň remeň, ktorý mal pridržiavať vrchnák. Keby Peter nebol vytvoril ceruzkou vetraciu škáru, boli by teraz vzduchotesne uzavretí.

  „Vrátili sa ukradnúť aj sarkofág,“ zašepkal Hamid v tme. „Čo budeme robiť?“

  „S tými hrdlorezmi si netreba nič začínať,“ odvetil šeptom Peter. „Radšej ticho ležme. Máme výbornú príležitosť zistiť, kto ich sem poslal. Odvezú nás priamo k nemu. Keď potom odkryjú vrchnák, vyskočíme a utečieme!“

  „Hamid sa nebojí,“ povedal odvážne Líbyjčan.

  „Ani ja sa nebojím,“ vyhlásil Peter. Ale nebolo mu veru všetko jedno, keď chlapi zdvihli sarkofág a vynášali ho von.

  „Čert aby to vzal, tá debna je poriadne ťažká!“ hundral ten, čo sa volal Joe.

  „Ako olovo,“ pridal sa Harry. „No tak, pomôž mi naložiť ju do auta!“ Sarkofág sa nadvihol, zatriasol a dopadol na dno nákladného auta.

  „Hotovo!“ zahundral hlbší hlas. „Ide sa. Ale jednako by ma zaujímalo, načo je niekomu múmia a stará drevená truhla?“

  „Niektorí ľudia zbierajú všelijaké hlúposti,“ odvetil druhý muž. „Ale aj tak nám musí zaplatiť za to, že sme sa sem trepali dva razy. Nedostane túto vecičku, kým nám nezaplatí. Ukryjeme ju, a kým nám nepridá, je naša. Poďme!“

  Dvere na aute sa s rachotom zabuchli a voz sa pohol hore kopcom, vzďaľujúc sa od domu profesora Yarborougha. Hamid a Peter, stlačení ako sardinky, sa viezli nevedno kam.

Deviata kapitola

Ohromujúce prekvapenia

  V dome profesora Freemana zatiaľ Jupiter, Bob a profesor Yarborough čakali, kým egyptológ už asi dvadsiaty raz počúval čudné šepkanie Ra-Orkona natočené na páske.

  „Myslím, že sa mi to podarí rozlúštiť,“ povedal. „Kde-tu niektoré slová dávajú zmysel.“ Vypol magnetofón a ponúkol profesora Yarborougha cigarou. „Povedzte,“ spýtal sa, „ako ste získali túto nahrávku? A veľmi by ma zaujímalo, keby ste mi porozprávali, ako na vás skoro spadla Anubisova socha a ako vás takmer zadlávila ozdobná žulová guľa zo stĺpa pri bráne.“

  Pozorne si vypočul profesorovu príhodu.

  Zrazu ich prerušil zvonček. „Prepáčte,“ ospravedlnil sa profesor Freeman, „niekto je hore pred garážou. Pôjdem sa pozrieť, kto to je. Cíťte sa tu ako doma. Hneď sa vrátim. Aj tak nám nezaškodí malá prestávka. Potom začneme znovu.“

  Počas Freemanovej neprítomnosti profesor Yarborough opäť nadobudol istotu. „Vravel som vám, že ak niekto porozumie Ra-Orkona, bude to určite môj starý priateľ Freeman,“ povedal. „Jeho otec, ako som už spomínal, bol mojím tajomníkom v čase, keď som objavil Ra-Orkonovu hrobku.“

  „Bol to ten, čo ho týždeň po otvorení hrobky zavraždili?“ spýtal sa Bob.

  Profesor Yarborough vyzeral unavene. „Áno,“ odvetil. „Ale prosím vás, aby ste jeho smrť nespájali s nijakou kliatbou. Aleph Freeman mal rád dobrodružstvá. Obávam sa, že ho stihlo nešťastie, keď sa sám túlal nočnou Káhirou. A jeho syn sa napriek tomu začal zaujímať o egyptológiu a dnes je jedným z najlepších odborníkov na jazyky Stredného východu.“

  Profesor Freeman sa vrátil s podnosom, na ktorom niesol poháre naplnené zázvorovým pivom. „Bol to iba sused. Vyberal akési milodary,“ vysvetľoval. „Ale keď je tak teplo, myslel som si, že nám dobre padne malé občerstvenie. Teraz si znovu prehráme pásku a ja si budem robiť poznámky. Doniesol som si zo svojej zbierky veľmi vzácny slovník, ktorý by nám mohol pomôcť.“

  Znovu a znovu prehrával pásku, listoval v slovníku a sem-tam si zaznamenal nejaké slovo. Bob a dokonca aj Jupiter sa už vrteli od netrpezlivosti.

  Nakoniec profesor Freeman prestal, unavene sa pretiahol, podišiel k oknu, zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu a potom sa obrátil k nim. „Myslím, že som urobil všetko, čo bolo v mojich silách. Aby som bol úprimný, profesor, zdá sa, že je to veľmi stará arabčina, ktorá sa úplne líši od dnešnej podoby jazyka. Ale jednako to dáva istý zmysel. Neodvažujem sa zopakovať to...“

  „Len smelo pokračujte,“ naliehal profesor Yarborough. „Nech je to čokoľvek, chcem to vedieť!“

  „Nuž,“ začal profesor Freeman váhavo, „ak sa nemýlim - a nezabúdajte, že je to iba domnienka - zmysel posolstva je asi takýto: ,Ra-Orkon je ďaleko od domova. Jeho spánok bol narušený. Beda každému, kto ho ruší v odpočinku. Nebude mať pokoja, kým nevráti pokoj Ra-Orkonovi. Ba veru zomrie, ak nevráti Ra-Orkona späť.“

  Bob Andrews cítil, ako mu po chrbte prebehli zimomriavky. I Jupiter trochu zbledol.

  Profesor sa zatváril veľmi nešťastne. „Viete, že som nikdy neveril ani slovo z tej takzvanej kliatby,“ povedal a tvrdohlavo vystrčil bradu. „Odmietam to aj teraz!“

  „Samozrejme,“ prisvedčil druhý profesor. „Bolo by to nevedecké.“

  „Vyslovene nevedecké,“ zdôraznil profesor Yarborough.

  „Ale aj tak by som vám azda mohol pomôcť,“ navrhol profesor Freeman. „Čo keby ste doviezli Ra-Orkona na niekoľko dní sem? Možno by prehovoril aj ku mne. Keby som sa mohol dozvedieť viac o tomto šepote, ktorý ma, priznávam sa, privádza do rozpakov a znepokojuje...“

  „Práve tak aj mňa,“ skočil mu do reči profesor Yarborough. „Ďakujem vám. Ale nenechám sa vodiť za nos nejakou múmiou. Títo chlapci,“ ukázal na Boba a Jupitera, „mi pomôžu. Nejako sa už len dostaneme na koreň tej záhade.“

  Rozlúčili sa s mladším profesorom a vyšli po schodoch hore na cestu. Worthington na nich čakal v starom veľkom rolls-royce na mieste, kde sa cesta rozširovala, asi sto metrov od domu.

  „Myslel som si, že ak niekto môže vysvetliť Ra-Orkonovo posolstvo, bude to profesor Freeman,“ utrúsil Yarborough cestou domov. „Povedzte, Jupiter, máte ešte nejakú teóriu o tom, ako môže Ra-Orkon šepkať? Úprimne povediac, to ma zaujíma oveľa viac ako nejaké hrozby či kliatby.“

  „Nie, pane,“ priznal sa Jupiter. „Nateraz je celý prípad veľmi zamotaný.“

  „Je to zabijak,“ zamrmlal Bob obľúbený výraz Petra Crenshawa.

  „Tak, už sme tu,“ vyhlásil Worthington a zabočil s autom k profesorovmu domu.

  „Nevidím dodávku, ale Peter už musí byť tu,“ poznamenal Jupiter, keď všetci vystúpili. „Telefonoval Worthingtonovi, že tu na nás počká.“

  Vstúpili do domu. Vnútri svietilo svetlo, ale nikto tam nebol.

  „Wilkins mi obyčajne príde oproti,“ povedal profesor zamračene. Potom hlasnejšie zavolal: „Wilkins! Wilkins!“

  „Peter!“ zvolal hlasno Jupiter. „Si tu?“

  Všade bolo ticho.

  „To je veľmi čudné,“ divil sa profesor.

  Jupiter vyzeral znepokojene. „Mali by sme ich pohľadať.“

  „Výborná myšlienka. Možno sú v múzeu.“

  Prešli cez halu do múzea. Na prvý pohľad nezbadali nič zvláštne. Ale odrazu si uvedomili, že sarkofág zmizol.

  „Ra-Orkon!“ vykríkol Bob. „Je preč!“

  Profesor pribehol k miestu, kde predtým ležal sarkofág. Na dlážke zostalo iba niekoľko škrabnutí a pokrčená modrá vreckovka, ktorú Jupiter našiel za vitrínou. Profesor neveril vlastným očiam. „Poškriabaná dlážka ukazuje, kadiaľ ťahali sarkofág. Ale kto môže mať záujem o starú egyptskú múmiu? Veď celkom iste nemá nijakú predajnú hodnotu.“ Potom zvraštil čelo. „Ten obchodník s kobercami Achmed Neviemaký!“ zvolal. „On chcel Ra-Orkona! To urobil on! Oznámim ho polícii. Ale ...“ zaváhal sa poobzeral sa okolo seba. „Ale keď zavolám políciu, budem musieť povedať, že múmia šepká. Bude to vo všetkých novinách a ja sa stanem terčom posmechu. Nie, nemôžem sa obrátiť na políciu.“ Zmätene si zahryzol do pery. Vyzeral nešťastne. „Čo mám robiť? Moja vedecká povesť mi je hodna viac ako celá múmia.“

  Bob nemal nijaký návrh.

  Jupiter rozprestrel modrú vreckovku. „Museli byť na to aspoň dvaja, aby odniesli sarkofág i s Ra-Orkonom,“ povedal. „A tak Achmed, ak má v tom prsty, nemohol to urobiť sám. Takéto vreckovky obyčajne používajú robotníci. To by mohla byť spoľahlivá stopa. Možno ju stratil spolupáchateľ. Ale je tiež možné, že tento pán Achmed je nevinný a Ra-Orkona ukradol niekto iný.“

  Profesor si prešiel po čele. „Všetko je také pomotané. Najprv mi múmia čosi šepká, a potom zmizne. Naozaj neviem ...“ zastavil sa uprostred vety. „Wilkins! Úplne sme zabudli na Wilkinsa. Bol predsa tu. Čo ak mu tí lotri ublížili? Musíme ho nájsť.“

  „Ale však ho nepodozrievate, že je s nimi v spojení?“ spýtal sa Bob. Spomenul si na detektívky, v ktorých sa z komorníka nakoniec vykľuje zločinec.

  „Samozrejme, že nie. Wilkins je u mňa už desať rokov. Poďte mi pomôcť, pohľadám ho!“

  Malý šedivý profesor vybehol na terasu. Hneď zbadal meč ležiaci na kachličkách. Zdvihol ho zo zeme. „Z mojej zbierky! Wilkins ho určite použil na svoju obranu. Aj jeho uniesli. Obávam sa, že teraz už budem musieť zavolať políciu.“

  Práve sa chcel vrátiť do domu, keď mu k ušiam doľahol slabý vzdych. Vychádzal odkiaľsi spoza kríkov pod terasou. Aj Jupiter ho začul, a už aj bol tam. „To je Wilkins!“ zvolal.

  Wilkins ležal na tráve s rukami skríženými na prsiach. Skrývalo ho krovie, preto ho predtým Peter a Hamid nezbadali.

  „Nespadol, niekto ho sem položil,“ povedal profesor, a naklonil sa nad komorníka. „Zdá sa, že sa už preberá. Wilkins! Počujete ma?“

  Wilkins pohýbal viečkami a opäť prestal javiť známky života.

  „Aha!“ zvolal Bob, ktorý práve zbadal v tieni akési zvieratko. „Mačka!“ „Čšš - čšš - čšš!“ privolával ju. „Poď sem, mačička!“

  Mačka sa prestala olizovať, vstala a pohla sa k nemu. Bob ju vzal do náručia. „Pozrite! Jedno oko má modré a druhé oranžové. Jakživ som takú mačku nevidel.“

  „Preboha!“ znepokojil sa profesor Yarborough. „Rôznofarebné oči? Ukážte!“ Bob ju pred ním podržal. Profesor Yarborough sa zamračil. „Líbyjská mačka s rôznofarebnými očami! Naozaj neviem, čo si mám o tom myslieť. Celá záležitosť je až príliš - príliš fantastická. Povedal som vám už, mládenci, že s Ra-Orkonom pochovali aj jeho obľúbeného kocúra. Bol to líbyjský kocúr, kráľovská mačka starého Egypta, a mal rôznofarebné oči a čierne predné labky.“

  A naozaj, kocúr mal predné labky čierne ako smola. „Možno nám Wilkins niečo povie, ak ho preberieme,“ povedal profesor a začal komorníkovi trieť zápästie. „Wilkins, priateľko, povedzte niečo! Čo sa stalo?“

  Komorník otvoril oči. Zadíval sa na profesora Yarborougha neprítomným pohľadom. Zdalo sa, že ho nevidí.

  „Wilkins! Čo sa stalo?“ zopakoval vedec svoju otázku. „Kto ukradol Ra-Orkona? Bol to ten kupec s kobercami?“

  Wilkins sa s námahou snažil odpovedať: „Anubis!“ zašepkal s hrôzou, „Anubis!“

  „Anubis?“ čudoval sa profesor Yarborough. „Chcete povedať, že Anubis, šakalí bôžik, ukradol Ra-Orkonovu múmiu?“

  „Anubis!“ opakoval s hrôzou Wilkins. Potom znovu zatvoril oči.

  Profesor mu priložil ruku na čelo. „Má horúčku. Musím ho hneď odviezť do nemocnice. Ale myslím, že zatiaľ nebudem volať políciu. Noviny by z toho urobili senzáciu. Podľa toho, čo nám tu Wilkins tvrdí, Ra-Orkonovu múmiu ukradol starý egyptský bôžik. A tu hľa, táto mačka vyzerá ako prevtelenie Ra-Orkonovho kocúra spred tritisíc rokov. Som z toho načisto zmätený. Ale najprv sa musíme postarať o Wilkinsa. Ak dovolíte, odveziem ho do nemocnice vaším autom. Keď nám bude môcť povedať, čo sa stalo, uvidíme, čo a ako ďalej. Vy si zatiaľ vezmite na starosť kocúra a zajtra mi zatelefonujte. Uvidíme, na čom sme. Teraz mi pomôžte zdvihnúť Wilkinsa. Musíme ho preniesť do auta.“

  Worthington ich odviezol do malej súkromnej nemocnice, ktorú viedol profesorov priateľ. Keď bolo o Wilkinsa postarané, Bob a Jupiter sa pobrali späť do Hlavného stanu. Bob držal kocúra, ktorý spokojne priadol v jeho náručí.

  „Preboha, Jupiter!“ zvolal Bob. „Myslíš, že tento kocúr má niečo spoločné so zmiznutím Ra-Orkona?“

  Jupiter sa zachmúril. „Som si istý, že má. Ale nemám ani najmenšej potuchy, čo.“

  Bob vedel, že Jupiter neznáša, keď ho niečo privedie do rozpakov. A práve teraz bol zmätený ako ešte nikdy. Bol natoľko vyvedený z miery, že pozabudol aj na Petra, kým mu ho Bob nepripomenul. „Povedz, čo myslíš, kde je Peter? Už by sa mohol ozvať.“

  Jupiter sa prekvapene strhol. „Naozaj! Možno je ešte stále u pani Banfryovej, ale radšej tam zavolám.“

  V luxusnom aute bol namontovaný telefón, ktorým sa dalo aj počas jazdy zavolať na akékoľvek číslo. Jupiter zatelefonoval pani Banfryovej a tá mu oznámila, že Peter už dávno odišiel. Potom vytočil Hlavný stan, ale nikto nezdvíhal. Nakoniec zavolal svojho strýka Titusa. Strýko mu povedal, že Hans a Konrád odišli na dodávke do kina. Potom sa na jeho žiadosť poobzeral a dodal, že Petrov bicykel je opretý na dvore.

  „Kde len môže byť?“ starostil sa Bob.

  „Neviem,“ krútil Jupiter hlavou. „Celkom iste mal namierené k profesorovi, ale nemám ani poňatia, kde je teraz. Budeme musieť čakať, kým sa vráti. Petrovi dokonale dôverujem.“

  Jeho dôvera by sa však bola poriadne otriasla, keby bol vedel, že v tú chvíľu sa Peter a Líbyjčan Hamid, uväznení v Ra-Orkonovom sarkofágu, vezú na neznáme miesto kdesi v. Los Angeles.

Desiata kapitola

Uväznení v sarkofágu

  Cestovanie v sarkofágu ubiehalo pomaly. Auto sa natriasalo po zlých cestách, ale Peter a Hamid boli k sebe pritlačení, aby ich veľmi nepoudieralo. Začínalo im byť dusno. Ešte šťastie, že otvor, ktorý Peter urobil ceruzkou, bol blízko ich tvárí, takže k nim aspoň trochu prúdil čerstvý vzduch. Vďaka Petrovej odvahe ani Hamid nevyzeral prestrašený.

  „Čo myslíš, kam nás vezú?“ spýtal sa šeptom Hamid, hoci to bolo zbytočné. Stlačení vo vnútri sarkofágu na plošine nákladného auta mohli si aj pľúca vykričať, a nik by ich nebol počul.

  „Z toho, čo povedali, sa zdá, že nezavezú sarkofág svojmu zákazníkovi, ale chcú ho niekde ukryť,“ odvetil Peter. „Možno nám tým umožnia utiecť.“ Hovoril s väčšou istotou, než akú cítil. Čo ak sa tí chlapi nebudú ustávať a neuvoľnia remeň na sarkofágu, skôr ako odídu?

  „Oni hovorili o dvoch cestách,“ zašepkal Hamid. „A na niekoho sa jedovali. Čo to znamená, Peter?“

  „Niekto ich musel poslať, aby ukradli múmiu Ra-Orkona. Múmiu zobrali, ale rakva bola ťažká, a tak ju nechali tam. Keď doručili múmiu, ten, kto ich poslal, sa nahneval, že nepriniesli aj sarkofág. Rozkázal im, aby sa poň vrátili, ale oni sa rozčertili a rozhodli sa, že sarkofág schovajú a prinútia ho, aby im zaplatil navyše, ak ho chce dostať.“

  „Áno, myslím, že máš pravdu,“ súhlasil Hamid, „ale nerozumiem tomu. Kto by chcel kradnúť múmiu Ra-Orkona? Je to predsa môj veľakrát pra-pra-prastarý otec, a nikoho iného!“

  „Je to určite nejaká záhada. Možno práve teraz to Bob Andrews nazval Záhada šepkajúcej múmie!“

  „Bob Andrews? Kto je to?“ spýtal sa Hamid.

  „Jeden z Troch pátračov.“

  „A to je čo?“ vyzvedal sa Hamid. Peter mu pekne od začiatku vyrozprával všetko o Troch pátračoch.

  Chlapec ho počúval s veľkým záujmom. „Vy americkí chlapci, ste... neviem to povedať... do hocičoho sa pustíte a viete konať,“ povedal so závisťou v hlase. „U nás v Líbyi je to celkom iné. Moja rodina kupuje a predáva orientálne koberce. I ja sa vyznám v kobercoch, ale neviem nič o odtlačkoch prstov, magnetofónoch, periskopoch, vysielačkách.“

  „Vysielačka!“ zajasal Peter. „Prečo som si len na ňu skôr nespomenul? Môžeme privolať pomoc!“

  Peter si už medzičasom dal do poriadku vysielačku, ktorá sa mu poškodila pri raňajšom zápase s Hamidom. Jupiter chlapcom prikázal, aby vysielačky pri vyšetrovaní každého prípadu nosili stále so sebou. Peter sa chvíľu mrvil, kým sa mu podarilo vytiahnuť tranzistorovú vysielačku z vrecka. Potom si odkrútil z pása anténu, vystrčil ju štrbinou na sarkofágu a centimeter za centimetrom ju posúval von. Keď už bola celá vonku, stlačil gombík a začal hovoriť.

  „Haló, Prvý pátrač! Tu Druhý pátrač. Počuješ ma? Súrne. Prepínam.“

  Počúval. Chvíľu bolo ticho, ale zrazu mu podskočilo srdce. Začul mužský hlas. „Haló, Tom,“ ozvalo sa z vysielačky. „Počul si? Niekto nám skočil do linky.“

  „Áno, Jack,“ odvetil druhý hlas. „Nejaké chlapčisko. Počuj, chlapče, nech si ktokoľvek, čuš! Toto je obchodná záležitosť. Nuž teda, Jack, ako som už hovoril, som aj s nákladným autom na Freeway. Dostal som defekt. Ak by si...“

  „Pomoc!“ zvolal vzrušene Peter. „Počúvajte, volám sa Peter Crenshaw a prosím vás, aby ste zatelefonovali Jupiterovi Jonesovi v Rocky Beach. Je to veľmi súrne.“

  „Komu?“ spýtal sa muž, čo sa volal Tom. „Čo si to vravel, chlapče?“

  „Jupiterovi Jonesovi v Rocky Beach,“ naliehal Peter. „Povedzte mu, že Peter potrebuje pomoc. Strašne súrne.“

  „Akú pomoc?“ spýtal sa Jack.

  „Som zatvorený v sarkofágu. Dvaja muži, ktorí ukradli múmiu Ra-Orkona, ma vezú, nevedno kam. Jupiter bude rozumieť. Prosím vás, urobte to!“

  „Počul si to?“ zasmial sa Jack. „Vraj je zatvorený v sarkofágu a niekam ho vezú! Tieto chlapčiská! Čo si len nevymyslia.“

  „Prosím vás!“ zapišťal Peter. „Je to naozaj pravda. Zavolajte Jupiterovi Jonesovi.“

  „Počuj, Tom,“ povedal muž. „Vieš moju polohu. Pošli mi niekoho. A ty, chlapče, neruš! Mal by byť zákon proti chlapčiskám, čo rušia vysielanie takými nemiestnymi vtipmi.“

  Potom vysielačka stíchla. Čo ako sa Peter snažil, nepodarilo sa mu poslať správu.

  „Nemá to význam, Hamid,“ povedal skľúčene. „Mal som tým chlapíkom povedať, že som stratil peniaze, alebo čokoľvek iné, len nie pravdu. Keď som tvrdil, že sme zatvorení v sarkofágu, mysleli si, že som nejaký bezočivý chalan, čo im skáče do rozhovoru.“

  „Nedá sa nič robiť. Aspoň si sa pokúsil. Nestáva sa často, že by niekto bol zatvorený v sarkofágu, a tak ti ťažko mohli uveriť.“

  „Veru, taká vec sa stáva len raz za tritisíc rokov, a musí sa prihodiť akurát mne,“ hundral Peter.

  Chvíľu boli ticho. Auto sa stále nadhadzovalo a Peter premýšľal o všetkom, čo mu nebolo jasné.

  Jupiter by na jeho mieste iste nezaháľal. A tak sa Peter začal vypytovať.

  „Počuj, Hamid. Ako je to možné, že hovoríš tak dobre po anglicky, keď pochádzaš z Líbye?“

  „To rád počujem,“ odvetil Hamid potešene, hoci v hustej tme Peter nerozoznal jeho tvár. „Môj vychovávateľ je Američan. Môj otec, hlava rodu Hamidovcov, chce, aby som cestoval po svete a predával naše koberce. A tak sa učím po anglicky, po francúzsky a po španielsky. Vieš, pátrač Peter, v Líbyi si už po mnohé generácie vážia rod Hamidovcov. Vyrábame, kupujeme a predávame najlepšie orientálne koberce. Ale môj otec je chorý, tak zaúča mňa, hoci som ešte mladý. Mám sa po ňom stať hlavou hamidovského rodu.“

  „Rozumiem, ale čo s tým má spoločné Ra-Orkon?“ spýtal sa Peter. „Vravíš, že je to tvoj predok, ale profesor Yarborough tvrdí, že je známe iba jeho meno a nikto nevie, kto to bol, čo urobil, proste nič.“

  „Profesor vie iba to, čo je v knihách.“ Hamidov hlas znel posmešne. „Mnohé vedomosti nie sú v knihách, a sú múdri ľudia, čo poznajú tajomstvá, o ktorých ostatní ani netušia. Pred šiestimi mesiacmi prišiel do nášho domu čarodejník Sardon. Povedal môjmu otcovi, že mal videnie a nejaký hlas mu kázal ísť k Hamidovcom. Môj otec mu dal jesť, a potom Sardon upadol do tranzu. Kým bol duchom neprítomný, hovoril v mnohých neznámych jazykoch a nakoniec jeho ústami prehovoril Ra-Orkonov duch. Ra-Orkon povedal, že ho čoskoro pošlú do zeme barbarov s bledou kožou a že nebude odpočívať v pokoji, kým sa nevráti do vlasti. Ra-Orkon povedal, že je predkom rodu Hamidovcov, a vyzval môjho otca, aby ho zachránil a vrátil mu pokoj. Ďalej Ra-Orkon povedal, že ak môj otec pôjde do krajiny barbarov, aby ho získal späť, on, Ra-Orkon, sa mu zjaví v podobe svojho obľúbeného kráľovského kocúra, ktorý má oči rôznej farby a čierne predné labky. To bude znamením, že hovoril pravdu, a môj otec pochopí, že je správne a nevyhnutné získať múmiu a doviezť ju späť do Líbye. Keď Ra-Orkon dohovoril, Sardon sa prebral a nevedel nič o tom, čo sa povedalo. Bol to veľmi starý muž s dlhými bielymi vlasmi. Mal iba jedno oko a chodil o palici, lebo kríval. Skôr ako odišiel, pozrel ešte svojím jedným okom do krištáľovej gule a povedal môjmu otcovi veľa čudných vecí z minulosti i budúcnosti.“

  „Pána!“ zvolal Peter. „A čo urobil tvoj otec?“

  „Môj otec poslal Achmeda, svojho zástupcu, do Káhiry. Achmed sa dozvedel, že to bola pravda, že tam v múzeu naozaj majú múmiu Ra-Orkona a majú ju poslať nejakému profesorovi Yarboroughovi do Kalifornie v Spojených štátoch. Achmed oznámil otcovi, že Sardon hovoril pravdu. Môj otec je chorý, a tak poslal mňa, svojho najstaršieho syna, spolu s Achmedom ako ochrancom do tejto krajiny, aby som získal múmiu môjho veľakrát pra-prastarého otca. Achmed sa snažil presvedčiť profesora, aby sa vzdal Ra-Orkona, ale nepodarilo sa mu to.“

  „Áno, profesor mu ukázal dvere,“ povedal Peter.

  „Preto Achmed vymyslel plán a preobliekol sa za záhradníka, aby mohol byť nablízku a zobrať múmiu, ak sa mu naskytne príležitosť. Tak sa stalo, že si ma dnes ráno prichytil. My sme tu cudzinci a nemôžeme sa ponáhľať. Musíme všetko dôkladne naplánovať.“

  „Teda toto!“ čudoval sa Peter, na ktorého Hamidovo rozprávanie veľmi zapôsobilo. „Ale prečo ste sa pokúsili ukradnúť múmiu? Profesor by ju možno predal, keby ste mu ponúkli dostatočnú sumu.“

  „Človek si predsa nebude kupovať vlastného predka!“ odvetil chladne Hamid. „Jedinou našou nádejou bolo ukradnúť ho. Videli sme, že všetko, čo povedal Sardon, je pravda, pretože jednej noci sa v mojej izbe záhadne objavil Ra-Orkonov duch, prevtelený do líbyjského kocúra s rôznofarebnými očami a s čiernymi prednými labkami. Ra-Orkon je naozaj mojím predkom, lebo Sardonove slová sa vyplnili. Ale teraz...“ zmätene sa odmlčal, „niekto iný ukradol Ra-Orkona. Neviem to pochopiť.“

  Peter mal z toho v hlave dokonalý zmätok, ale zrazu mu predsa čosi napadlo. „Čo ak týchto hrdlorezov, Joa a Harryho, najal Achmed, aby ukradli Ra-Orkona? Možno to urobil bez toho, že by ti o tom povedal.“

  „To nie je možné!“ zvolal Hamid. „Vedel by som o tom. Všetko by mi povedal. Som nástupcom hlavy Hamidovcov.“

  „Nuž, možno,“ súhlasil Peter, ale nebol si stopercentne istý, či Achmed naozaj Hamidovi všetko povie. Je to chytrák. Možno má svoj vlastný plán.

  „Ako si vysvetľuješ to, že Ra-Orkon začal šepkať?“

  „Neviem. Asi sa hnevá. Možno sa hnevá na mňa, Achmeda i profesora. Je to všetko pre mňa veľká záhada.“ Z jeho hlasu sa aj uprostred hlbokej tmy v sarkofágu dalo vycítiť, že je veľmi znepokojený.

  „Dal by som za to neviem čo, keby som tomu rozumel,“ povedal Peter. „Hop, zdá sa, že zastavujeme.“

  Auto naozaj zastalo. Počuli, ako sa otvorili dvere na garáži alebo skladišti. Auto sa kúsok pohlo a znovu zastalo. Potom sa ocitli niekde uprostred garáže či skladu. Ktosi otvoril zadnú časť auta a hneď nato nie veľmi jemne zdvihol sarkofág. Peter a Hamid sa poriadne udreli, keď ho zlodeji s rachotom zhodili na zem. „Poďme, Joe,“ povedal Harry. „Tu to nebude nikomu zavadzať.“

  „Dobre,“ odvetil Joe. „Ráno zavoláme zákazníkovi, že chceme, aby zdvojnásobil odmenu. Nech sa cez noc trochu trápi.“

  „Zajtra nebudeme mať čas,“ poznamenal druhý. „Zabudol si na tú robotu v Long Beach?“

  „Naozaj. Tak to necháme v štichu celý deň. Večer už bude na mäkko. Potom mu zavoláme a povieme, že ak zaplatí, dovezieme mu tú debnu.“   

  „Mali by sme cenu strojnásobiť,“ navrhol Harry. „Iste na tú truhlu veľmi čaká, aby mohol do nej vložiť múmiu. Ale teraz už poďme!“

  Dvere sa znovu otvorili. Auto naštartovalo a chlapci počuli, ako odchádza. S tlčúcim srdcom sa opreli o vrchnák sarkofágu. Zbytočne. Ani sa nepohol. Joe a Harry ho nechali pevne previazaný.

Jedenásta kapitola

Bob a Jupiter sú znepokojení

  Bob Andrews si sadol za písací stôl v Hlavnom stane, aby naklepal svoje poznámky. Vedel písať na stroji, pretože jeho otec, dopisovateľ novín v Los Angeles, ho zapísal do kurzu ešte ako dvanásťročného.

  Jupiter Jones držal na kolenách čudného kocúra, ktorý sa zjavil u profesora Yarborougha. Hladkal ho rukou a kocúr hlasno priadol. Druhou rukou si Jupiter štípal peru, čo bolo vždy znakom, že mu mozog pracuje na plné obrátky.

  „Predstav si,“ ozval sa Bob, „už je o päť minút desať, a Petra nikde! Čo sa mu len mohlo stať?“

  „Možno sleduje nejakú stopu,“ uvažoval Jupiter.

  „O desiatej musí byť doma. Ja takisto. Fakt, už budem musieť ísť, aby si naši nerobili starosti.“

  „Keby si zavolal, možno by ti dovolili zostať ešte chvíľu,“ navrhol Jupiter. „Snáď sa medzičasom zjaví aj Peter.“

  Bob sa natiahol za úradným telefónom. Platili zaň tak, že pomáhali pánu Jonesovi opravovať niektoré ešte použiteľné predmety, ktoré prichádzali do zberne. Ak ich pán Jones predal, dal im polovicu zisku. Ozvala sa Bobova mama, a keď sa dozvedela, že je s Jupiterom Jonesom, súhlasila, aby zostal ešte ďalšiu polhodinku.

  Jupiter pustil kocúra na zem a odišiel k Vševidu, aby preskúmal okolie, čiastočne osvetlené pouličnou lampou i svetlom pri vchode do zberne. Všade bolo ticho. V malom dome za dvorom, kde býval so svojou tetou a strýkom, sa svietilo v obývacej izbe. Asi pozerali televíziu. Vzadu, v menšom domčeku, bolo tma. Tam žili siláci Hans a Konrád, ktorí pomáhali v zberni. Jupiter by sa bol rád spýtal Hansa, kde naposledy videl Petra, ale vedel, že je v kine i so svojím bratom.

  Otáčal periskopom. Videl, ako po ulici ide auto. Spomalilo a potom znovu nabralo rýchlosť. Pri svetle rozoznal, že je to športový voz krikľavej modrej farby. Za volantom sedel vysoký chudý chlapec. Jupiter sa obrátil k stolu. „Po Petrovi ani chýru. Iba Dlháň Norris prešiel pomimo.“

  „Naozaj?“ začudoval sa Bob. „Čo sa tu obšmieta?“

  „Asi zo zvedavosti,“ usúdil Jupiter. „Rád by vedel, čo robíme. Zrejme vyňuchal, že máme prípad, a teraz chce do toho strkať nos.“

  „Dostane po ňom, ak si nedá pozor!“ zastrájal sa Bob. „Je to rodený špiceľ.“

  Dlháň Norris bol vysoký, chudý chlapec s veľkým nosom. Bol o niečo starší než Traja pátrači a jeho najväčšou ctižiadosťou bolo ukázať, že je šikovnejší než Jupiter. Doteraz všetko jeho úsilie stroskotalo, ale to ho len ešte viac poháňalo, aby stoj čo stoj pretromfol Jupitera, Boba a Petra.

  Jupiter však nemyslel na Dlháňa Norrisa. Petrova neprítomnosť ho znepokojovala viac, ako dával najavo. Začal uvažovať, či nenarazili na príliš ťažký prípad a či by nemali požiadať o pomoc príslušné orgány. Ale bol dosť tvrdohlavý a priečila sa mu myšlienka, že je v koncoch. Okrem toho, ani profesor Yarborough nechcel, aby sa niečo dostalo na verejnosť. Keď zvážil všetky okolnosti, rozhodol sa: „Počkáme ešte polhodinu, a ak sa dovtedy neukáže, začneme akciu.“

  Bob prestal písať. V mysli mu vírili všetky čudné udalosti ako na kolotoči - šepkajúca múmia, ktorá sa stratila, padajúca socha, kotúľajúca sa žulová guľa, kocúr s rôznofarebnými očami, stará egyptská kliatba... Nebol už schopný pokojne rozmýšľať.

  „Jupiter,“ povedal, „ja radšej pôjdem domov. Som celkom vyšťavený.“

  Jupiter prikývol. „Dobrý spánok nám všetkým prospeje. Ale ja počkám ešte chvíľu, ak by sa Peter ukázal alebo zavolal.“

  „Prečo to neskúsiš s vysielačkou?“ spýtal sa Bob. „Možno sa Peter snaží spojiť sa s nami.“

  „Mal som ich urobiť na širší okruh,“ zahundral Jupiter. „Nesmiem na to zabudnúť, keď ich budem prerábať. Ale skúsme.“

  Stlačili gombík na malom reproduktore, na ktorom bola namontovaná vysielačka.

  „Tu Hlavný stan, volá Druhého pátrača. Ozvi sa, ozvi sa, ak ma počuješ!“

  V amplióne zabzučalo, ale nedostali nijakú odpoveď. „Nevysiela,“ vzdychol si Jupiter. „Alebo je mimo dosahu. Zostanem tu pri prijímači, a ty choď domov.“

  Bob s nechuťou šliapal na pedále bicykla. Keď prišiel domov, bol taký zamyslený, že otec, ktorý dnes prišiel včaššie - obyčajne pracoval večer v redakcii raňajších novín -, ho musel dva razy osloviť, kým si ho Bob všimol. „Čo si taký zamyslený, Bob?“ spýtal sa otec. „Veď sú prázdniny a nemáš starosti so skúškami.“

  „Prípad,“ odvetil Bob a oprel sa o operadlo otcovej stoličky. „Veľmi záhadný.“

  „Nechceš sa mi zdôveriť?“

  „Vieš, čiastočne sa to týka kocúra, ktorý má jedno oko modré a druhé oranžové.“

  Otec iba zahmkal a napchal si fajku. „Ale je v tom hlavne šepkajúca múmia,“ pokračoval Bob. „Ako len môže tritisícročná múmia rozprávať?“

  „To je celkom ľahké!“ zasmial sa otec. „Aj dreveného panáka môžeš prinútiť, aby rozprával.“

  „A to už ako, ocko?“ dychtivo sa vyzvedal Bob.

  „Bruchovravec,“ odvetil otec a zapálil si fajku. „Poďme na to logicky. Múmia nemôže hovoriť ani šepkať. A tak to musí robiť niekto iný, povedzme bruchovravec. Z toho vyplýva: ak máte tritisícročnú múmiu, ktorá šepká, poobzerajte sa niekde v susedstve po bruchovravcovi.

  „Pána, ocko,“ zaradoval sa Bob, „to by mohla byť odpoveď. Prepáč, idem zavolať Jupiterovi.“

  „Prosím,“ povedal otec a usmial sa, keď Bob vyšiel z izby a zamieril do haly k telefónu. Spomenul si, že ako chlapec sa tiež zaujímal o všelijaké čudné veci, a preto mal i pre Boba viac pochopenia, než by sa ináč dalo čakať.

  Bob rýchlo vytočil číslo Hlavného stanu. Jupiterov hlas znel sklamane.

  „Dúfal som, že je to Peter. Máš niečo nové, Bob?“

  „Rozprával som sa s otcom o našom prípade,“ oznamoval Bob. „Povedal, že šepot múmie môže napodobniť bruchovravec. Navrhol, aby sme sa v susedstve po nejakom poobzerali.

  „Myslel som na to,“ uistil ho Jupiter. „Ale bruchovravec na diaľku by musel použiť vysielačku. A už sme sa presvedčili, že tam nijaká nie je. A keď som sa preobliekol za profesora Yarborougha, múmia šepkala. Vieš dobre, že ja nie som bruchovravec, takže to sotva bude riešenie.“

  „Ale porozmýšľaj ešte o tom. Možno sa niekto skrýval za dverami, a tak hovoril. Povedz, volal si už k profesorovi, či tam nie je Peter?“

  „Hneď ta zavolám. Potom ešte pouvažujem o možnosti, že je v tom bruchovravec. Je to síce nepravdepodobné, ale Sherlock Holmes raz povedal, že keď sa vylúčia všetky odpovede, tá, čo zostane, musí byť pravá.“

  Obaja zložili. Bob si šiel ľahnúť, plný starostí o Petra, ale neschopný niečo vymyslieť. Jupiter vytočil profesorovo číslo, no nikto sa nehlásil. Profesor bol zrejme ešte stále s komorníkom v nemocnici.

  Kým Jupiter telefonoval, Peter a Hamid sa celou silou opierali o vrchnák sarkofágu a pokúšali sa dostať von. Ako sa tak namáhali, zrazu začuli zvuk, ktorý ich prinútil na chvíľu prestať. Auto sa vracalo späť. Počuli vrznúť dvere. Potom auto zastavilo a vystúpili z neho dvaja muži.

  „To bol dobrý nápad zakryť tú vecičku,“ povedal jeden z nich. „Nikto okrem nás sem nepríde, ale ak by predsa len náhodou, netreba v ňom vzbudzovať zvedavosť.“

  Chlapci počuli šuchot ťažkej vrecoviny, ktorú chlapi prehodili cez sarkofág. ,,To nám zastaví prístup vzduchu,“ zašepkal Peter Hamidovi. „Zavolám o pomoc. Nemôžeme tu takto zostať.“

  Zhlboka sa nadýchol a už chcel skríknuť. Ale v poslednej chvíli výkrik zadržal.

Dvanásta kapitola

Napínavý útek

  „Počuj, Joe,“ povedal muž, ktorý sa volal Harry. „Možno budeme zajtra ten remeň potrebovať.“

  „Máš pravdu. Odviažme ho.“ Peter s Hamidom napäto čakali. Počuli, ako chlapi strhli vrecovinu z vrchnáka. Potom sa sarkofág trochu zakolísal, keď uvoľňovali remeň, ktorý z neho robil väzenie. Hneď nato znovu prehodili cez rakvu vrecovinu a chlapci počuli, ako auto naštartovalo, vyšlo a veľké dvere sa zatvorili. A už aj nadvihli veko. Povolilo bez ťažkostí. Vyliezli von a pretiahli sa popod ťažkú nepremokavú plachtu.

  V tme toho veľa nevideli. Len trochu svetla z ulice presvitalo oblokom v streche, ale aj to stačilo, aby zistili, že sa nachádzajú v akomsi sklade. Sklad mal veľmi vysokú povalu a pevné betónové steny bez okien.

  Začali sa obzerať. Objavili veľké kovové dvere, ktorými vchádzali do skladu autá. Zalomcovali nimi, ale to bolo všetko. Dvere boli zvonku zamknuté.

  V polotme si ďalej prezerali predmety v sklade. Bola tam zvláštna zbierka. Najprv zaujalo ich pozornosť staré auto. Čiastočne hmatom a čiastočne vďaka slabému svetlu zistili, že je to veľmi starý a elegantný sedan pierce-arrow.

  „Staré auto. Načo tu je?“ čudoval sa Hamid.

  „Je to starožitnosť. Asi tak z roku tisíc deväťstodvadsať. Pre zberateľov sú takéto autá veľmi cenné.“

  Ďalej tam boli rozličné kusy nábytku. Keď po nich prebehli prstami, cítili, že všetky sú bohato a zložito vyrezávané. Nábytok bol uložený na vyvýšenom pódiu.

  „Aby nenavlhol,“ poznamenal Peter. „Je tu uskladnený. A toto je čo? Akási veľká kopa.“

  Hamid sa vzrušene dotkol hromady, ktorú tvorilo asi tucet dlhých hrubých kotúčov, nakopených v tvare pyramídy.

  „Koberce!“ zvolal. „Orientálne koberce. Dobrej kvality a veľmi cenné.“

  „Ako to vieš v takej tme? Ja iba vidím, že sú to koberce, ale nič viac.“  

  „Povedali mi to moje prsty. Keď som mal osem rokov, otec ma naučil rozoznávať hmatom koberce zo všetkých kútov Orientu. Kvalita závisí od spôsobu tkania, druhu vlny a mnohých drobností. Ani jeden z nich nie je od nás, ale všetky sú veľmi cenné. Dva až tritisíc dolárov za kus!“

  „Pána! Možno sú ukradnuté!“ zvolal Peter. „Stavím sa, že všetko v tomto sklade je ukradnuté a že tí dvaja chlapi, Joe a Harry, sú profesionálni zlodeji. Preto ich asi najali, aby ukradli tento sarkofág a Ra-Orkona.“

  „Bude to tak,“ prisvedčil Hamid. „Cítim, že máš pravdu. Ale ako sa teraz odtiaľto dostaneme?“

  „Tu sú akési dvere,“ povedal Peter, keď natrafil na malé dvere, ktoré v tme takmer nezbadali. Boli v pevnej tehlovej stene a zrejme oddeľovali sklad od ostatnej budovy. Stlačil kľučku, ale dvere sa ani nepohli. Potom natrafili ešte na jedny dvere, ale tie viedli len do malej umyvárne.

  „Podľa mojej mienky,“ povedal nakoniec Peter, „je to tajná skrýša ukradnutých vecí a okrem Joa a Harryho sa sem nikto nedostane. A predsa je tu ešte jeden východ!“

  „Kde? Nevidím nič, len hrubé steny bez otvorov.“

  „Tam,“ ukázal Peter. Hamid sa pozrel hore. Malé okienko v strope, ktorým presvitalo dnu svetlo, bolo na niekoľko centimetrov odchýlené. Ale bolo asi štyri metre nad nimi.

  „To by sme museli lietať, aby sme sa odtiaľ dostali.“

  „Uvidíme, čo sa dá robiť. Vidíš toto auto? Stojí skoro pod okienkom.“

  „Naozaj,“ dychtivo prisvedčil Hamid. „Rýchlo! Skúsme, či z neho dočiahneme.

  „Len pomaly, Hamid,“ krotil Peter menšieho chlapca, keď sa už chystal vyliezť na strechu starej limuzíny. „Poškriabeš topánkami farbu. To by poškodilo auto, ktoré prakticky patrí do múzea.“

  Chlapci si vyzuli topánky, aby nimi nepoškodili farbu na starom peknom aute, zviazali ich šnúrkami a prehodili si ich okolo krku. Potom vyliezli na auto. Ale aj keď si Peter stal na prsty, okno bolo asi tridsať centimetrov nad ním a pol metra za autom.

  „Musím vyskočiť! Nemôžeme tu zostať!“ Peter sa vymrštil a zachytil sa prstami kovového okraja pootvoreného okna. Bleskurýchlo ho otvoril dokorán, vytiahol sa hore a ocitol sa na dechtom pokrytej streche. Potom sa nahol cez okno dnu a natiahol ruky.

  „Skoč, Hamid. chytím ťa. Zachyť sa môjho zápästia.“ Menší chlapec chvíľu váhal. Pozrel sa dolu na betónovú dlážku. Potom odhodlane vzhliadol hore na Petra, natiahol ruky a skočil. Jeho prsty sa len veľmi slabo zachytili Petrových rúk, ale ten pevne uchopil Hamidovo útle zápästie a vytiahol ho hore. Hamid sa ocitol vedľa neho na streche.

  „Si veľmi silný a smelý, pátrač Peter,“ povedal Hamid s obdivom. Jeho pochvala Petrovi zalichotila. „Nestačí cvičiť si svaly len v telocvični,“ povedal akoby mimochodom. „Teraz sa obujme a skúsme sa dostať dolu zo strechy.“

  Na jednej strane sa strecha dotýkala vysokej murovanej steny, ktorá tvorila predok budovy. Tadiaľ ísť nemohli, ale na druhej strane vzadu bol železný rebrík, ktorým sa chodilo na strechu, ak bolo treba niečo opraviť alebo natrieť.

  O chvíľu sa ocitli dole, v tmavej uličke. Zastali, aby zistili, kde sa nachádzajú. Peter vytiahol z vrecka kúsok modrej kriedy a nakreslil niekoľko veľkých otáznikov do ľavého rohu dverí na sklade. „To je náš zvláštny znak,“ vysvetľoval Hamidovi. „Pomôže nám nájsť toto miesto, kde je schovaný sarkofág, aby sme sa poň mohli vrátiť. A teraz poďme na ulicu a zistime si adresu budovy a ... ach, niekto prichádza. Možno tulák alebo zločinec. Radšej poďme druhou stranou, do ulice za nami.“

  Ponáhľali sa dolu dlhou uličkou pomedzi tmavé a tiché zadné vchody obchodov, až prišli na slabo osvetlenú spustnutú ulicu. Peter tu nič nepoznal a vedel, že v tejto časti mesta ešte nikdy nebol.

  „Poďme tam na roh. Pozrieme sa, ako sa táto ulica volá, aby sme potom trafili naspäť.“ Ale tabuľka s menom ulice bola dokrivená a poškodená. Asi niekto nemal čo robiť a triafal do nej kameňmi.

  „Dočerta!“ zahrešil Peter. „Niektorí ľudia ...“ Nedopovedal. V tej chvíli kdesi dole v bočnej uličke zarinčalo rozbité sklo. Potom prebehli okolo nich dvaja muži, naskočili do auta, a už ich nebolo. Peter a Hamid ich sledovali prekvapeným pohľadom a spamätali sa, až keď počuli za sebou nahnevaný hlas.

  „Zlodeji! Stojte!“ kričal ktosi. „Chlapčiská mizerné! Rozbili mi výklad. Ukradli moje hodinky! Však ja vás dostanem!“ Hnal sa k nim ozrutný muž a mával päsťou. Zrejme sa nazdával, že krádež spáchali oni. Peter poslúchol pud sebazáchovy, schmatol Hamida za ruku a povedal:

  „Utekajme!“ Rozbehli sa hore ulicou, potom dolu druhou a cez uličky. K ich prenasledovateľovi sa pripojili nejakí ľudia a pár psov. Utekali, až boli celí zadychčaní a úplne stratili zmysel pre orientáciu. Keď už prenasledovateľov nebolo vidieť, zastavili sa. „Radšej sme mali tomu človeku povedať, že my sme nerozbili jeho výklad,“ povedal Peter, lapajúc dych. „Fakt je, že som sa rozbehol, a ani som na to nepomyslel.“

  „Keď niekto skríkne 'Zlodeji!' a pustí sa za tebou, je to celkom prirodzené,“ odvetil Hamid. „Nesmieš sa obviňovať.“

  „Najhoršie je,“ mračil sa Peter, „že nevieme, kde sme boli, keď sme sa dali do behu. Je to niekoľko blokov odtiaľto, viac neviem. Chápeš, nemáme ani poňatia, kde ten sklad je.“

  „To je pravda,“ povedal vážne Hamid. „To je ďalší problém, však, pátrač Peter?“

  „Veru,“ vzdychol si Peter. „Ako ho len znovu nájdeme? A ako sa dostaneme domov? Sme iste vyše dvadsať kilometrov od Rocky Beach a asi pätnásť od Hollywoodu. Niekde uprostred Los Angeles.“

  „Zavolajme taxík.“

  „Na to treba peniaze.“

  „Ja mám peniaze,“ uisťoval ho Hamid. „Achmed mi dáva peniaze pre každý prípad. Mám veľa dolárov.“

  Ukázal Petrovi náprsnú tašku napchatú dolárovými bankovkami.

  „Výborne! Poďme. Tu je viac svetla, možno tam dolu nájdeme taxík.“ Ponáhľali sa dolu ulicou. Na rohu našli stanovisko taxíkov i šoféra, ktorý ochotne súhlasil s dlhou cestou, keď mu Hamid ukázal, že majú čím zaplatiť. Skôr než nasadli, Peter si zaznamenal polohu. V najhoršom prípade bude tajný sklad, kde sa teraz nachádza Ra-Orkonov sarkofág, niekde v okruhu pätnástich či dvadsiatich blokov. Potom ešte rýchlo zavolal Jupiterovi z telefónnej búdky.

  „Som v poriadku a idem domov. Budem ti toho veľa rozprávať. Zavolám, len čo sa vrátim.“

  „Použi vysielačku,“ radil mu Jupiter. „Budem čakať vo svojej izbe. Som rád, že si sa ozval.“

  V Jupiterovom hlase bolo toľko úľavy, že Peter hneď vedel, akú mal o neho veľkú starosť. Ale beda, keď sa Jupiter dozvie, že bol na mieste, kde je sarkofág - a nevie, kde to bolo! Peter s Hamidom naskočili dnu a taxík sa pohol.

  Cesta ubehla bez nehody. Hamid naliehal, aby najprv odviezli domov Petra. On sa vraj potom vráti taxíkom do domu, ktorý pre nich najal Achmed neďaleko vilky profesora Yarborougha.

  Keď zastavili pred Petrovým domom v Rocky Beach a Peter chcel vystúpiť, Hamid ho zastavil. „Pátrač Peter,“ zaprosil, „pomôžete mi, ty a tvoji priatelia, nájsť múmiu Ra-Orkona a sarkofág? Ja, Hamid z rodu Hamidovcov, by som rád použil vaše služby.“

  „Nuž,“ začal Peter, „múmia v skutočnosti patrí profesorovi Yarboroughovi a my už pracujeme pre neho.“

  „Pracujte aj pre mňa,“ naliehal chlapec. „Iba nájdite Ra-Orkona a sarkofág. Vráťte ho profesorovi a ja s Achmedom sa ešte raz pokúsime presvedčiť profesora, aby sa ho vzdal.“

  „No, to by sme mohli,“ prikývol Peter. „Ale musíš sa porozprávať s Jupiterom. Príď ráno okolo desiatej do Jonesovho bazára.“

  Hamid súhlasil. Potriasli si ruky a Peter sa ponáhľal domov, uvedomujúc si, že sa veľmi oneskoril. Otec i mama ešte pozerali televíziu. Jeho otec bol dobre stavaný muž a pracoval v jednom z filmových štúdií v Hollywoode.

  „Ideš neskoro. Už sme sa s mamou báli, či sa ti niečo nestalo.“

  „Áno, otec. Ale vieš, pustil som sa za stratenou mačkou a... no, skrátka, dostal som sa na falošnú stopu.“

  Mal chuť vyrozprávať im celú príhodu, ale matka potriasla hlavou. „Choď sa okúpať a potom rovno do postele, synak. Bože môj, ako sa len tí chlapci dokážu tak zašpiniť!“

  „Áno, mama,“ prisvedčil Peter a ponáhľal sa hore schodmi. Vbehol do izby, otvoril okno, vystrčil anténu a stlačil gombík na vysielačke.

  „Druhý pátrač volá Hlavný stan. Druhý pátrač volá Hlavný stan. Počuješ ma? Odpovedz!“

  „Tu Prvý pátrač. Som už v posteli, ale mal som vysielačku stále zapnutú. Si v poriadku? Čo sa stalo?“

  Peter ho rýchlo a čo najstručnejšie oboznámil s večernými udalosťami a zakončil tým, že veru nevie, kam ich to vlastne s Hamidom v tom sarkofágu odviezli.

  Jupiter po chvíli povedal: „Nemožno ti to zazlievať, Druhý pátrač. Počínal si si veľmi správne. Nejako už len ten sarkofág nájdeme. Ráno musíme mať všetci poradu. Vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré ešte viac zahaľujú celú záhadu. Napríklad, mám tu kocúra, ktorého si spomínal a o ktorom Hamid vyhlasuje, že je prevtelením Ra-Orkona. A predsa nie je. Z toho, čo si mi povedal, som si celkom istý, že kocúr s rôznofarebnými očami je vlastne zamaskovaným kocúrom pani Banfryovej.“

  Tým Jupiter skončil a Peter sa mohol od zvedavosti celú noc obracať a prehadzovať na posteli. Ako len môže byť kocúr zamaskovaný?

Trinásta kapitola

Jupiter má podozrenie

  Na druhý deň ráno sa Traja pátrači zišli v Hlavnom stane na schôdzku. Peter a Bob vyčítali Jupiterovi z tváre, že od minulého večera veľa premýšľal. Ale on sa vôbec neponáhľal ukojiť ich zvedavosť. „Nemám rád dohady,“ povedal. „Najprv musíme mať poradu. A nemôžeme začať, kým nepríde Hamid.“

  Peter pozeral do Vševida a videl, že do bazára práve prišiel taxík a vystúpil z neho Hamid. Rýchlo prešiel Tunelom číslo 2, aby priviedol Hamida tou istou cestou dnu. Keďže Hamid bol ich klient a skôr či neskôr sa vráti do Líbye, neprekážalo im, že sa dozvie o ich skrytom Hlavnom stane.

  „Zoznámte sa, Hamid,“ povedal Peter, „toto je Bob Andrews, ktorý má na starosti záznamy a výskum, a toto je Prvý pátrač Jupiter Jones.“

  „Veľmi ma teší,“ povedal zdvorilo malý Líbyjčan. „A teraz,“ začal Jupiter, „by som rád podrobne počul všetko, čo sa ti, Peter, prihodilo včera večer, odvtedy, ako sme sa rozišli. Bob, rob poznámky.“

  Peter začal rozhovorom u pani Banfryovej o jej stratenom kocúrovi, potom spomenul svoj príchod do domu profesora Yarborougha i všetky ostatné dobrodružstvá toho večera. Bob, ktorý sa okrem písania na stroji naučil aj tesnopis, mal čo robiť, aby to všetko zaznamenal. To, ako sa Peter a Hamid viezli v ukradnutom sarkofágu, počul prvý raz. „Pánabeka!“ zhíkol, keď Peter skončil. „Naozaj ste boli v sklade, kde tí zlodeji schovali sarkofág? A to ani neviete adresu?“

  „Vravím ti, že sme vzali nohy na plecia. Nemali sme čas zastavovať sa a čítať názvy ulíc. Polohu toho skladu môžem určiť len približne v okruhu dvadsiatich blokov.“

  „Dvadsať blokov!“ zvolal Bob. „To aby sme prehľadali štyristo ulíc, ak vezmeme územie s dvadsiatimi blokmi na každej strane. A ak čo len polovica ulíc je spojená uličkami, tak...“

  „Nezabúdaj, že Peter poznačil dvere skladu naším tajným znakom,“ prerušil ho Jupiter. „Keď nájdeme otázniky, budeme vedieť, že sme na mieste.“

  „Ale máme na to len jeden deň!“ rozčuľoval sa Bob. „A prehľadať všetky tie uličky...“

  „Mám plán,“ nedal mu dohovoriť Jupiter. „Ale treba na to istý čas. Teraz pouvažujeme o čudnom tajomstve múmie, ktorá profesorovi šepká.“

  „Múmia Ra-Orkona, predka rodu Hamidovcov!“ zvolal Hamid. „Vieš, ako ju možno nájsť?“

  Jupiter si potiahol peru. „Ešte nie,“ odvetil. „Ale musím ťa opraviť, Hamid. Nemyslím, že Ra-Orkon je predkom tvojej rodiny.“

  Hamid pozrel na neho s hnevom a potom v pomykove zaprotestoval. „Ale Sardon povedal, že je,“ vyhlásil tvrdohlavo. „A Sardon je čarodejník. Má dar jazyka a veštectva. Dostal sa do tranzu a hovorili s ním duchovia. Má veľkú moc a môj otec vie, že vravel pravdu. A ja tiež.“

  „Je pravda,“ súhlasil Jupiter, „že asi pred tritisíc rokmi líbyjskí králi dvadsiatej dynastie ovládli Egypt.“

  „A Ra-Orkon bol líbyjský princ. Sardon to povedal,“ tvrdil Hamid.

  „Možno bol,“ pripustil Jupiter. „Ale ani profesor Yarborough nevie, kto bol Ra-Orkon a kedy bol pochovaný. Mohol byť líbyjským princom, ale to ešte neznamená, že je tvojím predkom.“

  „Sardon to povedal!“ trval Hamid zaťato na svojom. „Čarodejník Sardon vravel pravdu.“

  „Nie celkom,“ odporoval Jupiter. „Zmýlil sa v kocúrovi. A ak klamal v jednej veci, mohol si vymyslieť aj ostatné.“

  „Nerozumiem,“ mračil sa Hamid. „Tak podľa teba,“ začal Jupiter, „čarodejník Sardon povedal, že keď prídeš sem, do Ameriky, na znak toho, že hovoril pravdu, zjaví sa ti duch Ra-Orkona, prevtelený do jeho obľúbeného líbyjského kocúra s rôznofarebnými očami a čiernymi prednými labkami.“

  „Presne tak,“ povedal Hamid pevne. „A to sa stalo. Duch Ra-Orkona v podobe kocúra sa minulý týždeň v noci záhadne zjavil v mojej izbe.“

  „To je práve to,“ začal Jupiter, ale Peter ho prerušil otázkou. „Čo je to vlastne prevtelenie? Čosi sa mi o tom marí, ale nie som si istý.“

  „V Oriente,“ vysvetľoval Jupiter, „mnohí nábožní ľudia veria, že po smrti sa narodia znovu, niekedy v podobe nižšieho živočícha alebo dokonca hmyzu. To sa nazýva prevtelenie.“

  „Áno,“ povedal Bob a doložil: „A skôr či neskôr sa znovu premenia na ľudské bytosti.“

  „Ra-Orkonov duch zobral na seba podobu svojho obľúbeného líbyjského kocúra, ktorý bol pochovaný spolu s ním,“ povedal Hamid. „Kocúr má rôznofarebné oči a čierne predné labky, tak, ako vravíš, Prvý pátrač.“

  „Veď to je práve to,“ odvetil Jupiter. „Chcem vám niečo ukázať. Niečo veľmi dôležité.“

  Zmizol v malom priľahlom laboratóriu a vrátil sa s pradúcim kocúrom v náručí.

  „Ra-Orkon!“ zvolal Hamid. „Ctihodný predok. Som šťastný, že si v bezpečí.“

  „Našli sme ho včera v kríkoch u profesora Yarborougha,“ povedal Jupiter. „Zobral som ho so sebou, aby som sa oň postaral. Ale teraz dávajte dobrý pozor.“

  Jupiter vytiahol vreckovku a namočil ju do nejakého rozpúšťadla. Potom ňou potrel jednu z kocúrových predných labiek. Na vreckovke sa objavila čierna škvrna a labka zostala biela. „Kocúr má v skutočnosti biele labky,“ povedal Hamidovi. „Vidíš? Je to naozaj Sfinx pani Banfryovej. Mal labky zafarbené na čierno, aby vyzeral ako kocúr, o ktorom Sardon predpovedal, že sa ti zjaví.“

  Peter už chápal, čo mal Jupiter na mysli, keď povedal, že kocúr je zamaskovaný. „Pána!“ zvolal. „Prečo by niekto maskoval kocúra?“

  Malý Hamid sa načiahol za kocúrom. Prezeral si bielu labku, ktorá ešte pred chvíľou bola čierna. „Naozaj! Mačka bola zafarbená. To nie je Ra-Orkonov duch. Čarodejník Sardon výslovne povedal, že mačka, ktorá sa zjaví, bude mať predné labky čierne, ako mal kocúr Ra-Orkona.“

  „To znamená,“ povedal Jupiter a znovu sa posadil, „že kocúr pani Banfryovej bol zamaskovaný, aby si uveril, že Sardonovo proroctvo sa vyplnilo.“

  „Ale prečo?“ čudoval sa Hamid.

  „Prečo?“ vyhŕklo z Petra ako ozvena.

  „Aby Hamidov otec a Achmed uverili, že Ra-Orkon je predkom Hamidovcov, a snažili sa dostať múmiu Ra-Orkona od profesora späť,“ vysvetľoval Jupiter. „Som si istý, Hamid, že Ra-Orkon vôbec nie je tvojím predkom.“

  „Ra-Orkon je náš predok!“ Hamidove čierne oči sa zaligotali. Bolo vidno, že už má slzy na krajíčku a len horko-ťažko ich potláča.

  Jupiter zmenil predmet rozhovoru. „Pravda vyjde na svetlo, keď zistíme, kto a prečo ukradol Ra-Orkona,“ povedal taktne. „Peter už povedal, čo vedel, a teraz by si nám aj ty, Hamid, mohol prezradiť to, čo si rozprával včera večer Petrovi, aby si Bob mohol urobiť poznámky.“

  Hamid rád privolil. Povedal im o chromom, poloslepom čarodejníkovi, ktorý prišiel do ich domu, i o Sardonovom tranze, keď Ra-Orkonov duch prehovoril jeho perami, prosiac Hamidovho otca, aby ho vyslobodil z krajiny barbarov. Ďalej rozprával o tom, ako on a Achmed prišli do Ameriky a prenajali si dom blízko domu profesora Yarborougha. Potom Achmed požiadal profesora, aby vrátil Ra-Orkona, ale keď odmietol, Achmed podplatil bratov Magasayovcov, aby mu dovolili hrať úlohu profesorovho záhradníka. Tak mohol byť vždy nablízku a striehnuť, či sa mu nenaskytne príležitosť získať múmiu.

  „Doparoma!“ zvolal Bob pri týchto slovách. „Tak to sa Achmed celý ten čas potuloval okolo domu. To on ťa schmatol, keď ťa Peter zazrel v kroví. Žiaden div, že sa ti podarilo utiecť!“

  „Achmed mi povedal, aby som ho uhryzol do ruky, a ja som ho poslúchol,“ odvetil pyšne Hamid. „Achmed je veľmi múdry.“

  „Povedz, Hamid,“ spýtal sa ho Jupiter, „vedeli ste ty a Achmed o údajnej Ra-Orkonovej kliatbe?“

   „Pravdaže,“ prisvedčil Líbyjčan. „Sardon nám o nej povedal. Povedal, že Ra-Orkon nebude môcť odpočívať, kým mu nevrátime pokoj.“

  „Vyskytli sa tu ešte určité záhadné okolnosti,“ pokračoval Jupiter. „Zvalila sa Anubisova socha. Spadla maska zo steny. Dedukujem, že všetko toto spôsobil Achmed.“

  „Áno,“ uškrnul sa Hamid a vyceril svoje biele zuby. „Ako záhradníka v montérkach si ho nikto nevšímal. Stál vonku za veľkými dverami a dlhou tyčou, ktorú prestrčil cez škáru medzi oknom a stenou, posotil Anubisa. Potom zhodil aj masku zo steny. A odstránil aj maltu okolo tej kamennej gule, takže sa skotúľala. Snažil sa vystrašiť profesora, aby sa vzdal Ra-Orkona.“

  „Myslel som si to,“ zamrmlal Jupiter. „S pomocou záhradníka, ktorý vyzerá dôveryhodne, ale v skutočnosti je to maskovaný protivník, sa môže stará egyptská kliatba veľmi ľahko vyplniť.“

  „To by šlo,“ súhlasil Peter. „Ale ako vysvetlíš, že ukradli Ra-Orkona? Hamid sa zaprisahal, že Achmed s tým nemá nič do činenia. A kto ukradol kocúra pani Banfryovej? A prečo ho zamaskoval a strčil do Hamidovej izby? Všetky tieto záhady sa mi ešte vidia príliš tajomné.“

  „Aj mne,“ poznamenal Bob. „A to sme ani nespomenuli, že múmia šepká. To Hamid nevie. Ako to chceš vysvetliť?“

  „Len pekne po poriadku,“ povedal Jupiter povýšené. „Hamid, naozaj si videl, že tí dvaja chlapi, Joe a Harry, ukradli Ra-Orkona?“

  „Áno,“ prikývol Hamid. „Včera večer Achmed vravel, že ho uhryznutá ruka bolí a že si chce trochu oddýchnuť. Keď sa zotmilo, vykradol som sa na cestu, aby som mohol pozorovať profesorov dom. Kocúr šiel za mnou. Prišiel som práve vtedy, keď dvaja muži vyniesli z domu v plátne zabaleného Ra-Orkona a naložili ho na auto.“

  „To bolo vtedy, keď sme odišli k profesorovi Freemanovi,“ doplnil ho Bob.

  „Nevedel som, čo robiť, a tak som len čakal,“ pokračoval Hamid. „Potom prišiel pátrač Peter. Pozoroval som ho ukrytý v kroví. Chodil po dome, potom vyšiel na terasu a vzal môjho kocúra. Myslel som si, že to ste vy ukradli Ra-Orkona a teraz chcete ešte aj kocúra. Veľmi som sa nahneval a napadol som ho. Je mi to ľúto, Peter.“

  „Nič sa nestalo,“ odvetil Peter. „Vlastne nám to pomohlo, aby sme sa dali dokopy a spoločnými silami vyriešili toto tajomstvo.“

  „Hm.“ Jupiter si zamyslene poťahoval peru. „I keď je celá záležitosť komplikovaná, potiaľto je všetko jasné.“

  „To tvoje konštatovanie,“ vyhlásil Peter, „je zároveň komplikované i nejasné. Podľa mňa je celá záhada väčší zabijak ako čokoľvek predtým.“   

  „Chcel som povedať, že máme všetky fakty. Teraz z nich musíme vyvodiť nejaký záver.“

  Bob by si bol veľmi želal, aby sa aspoň trochu vyznal vo faktoch, ktoré zapisoval. Čím viac o nich premýšľal, tým viac sa mu v hlave zamotávali.   

  „Myslím,“ pokračoval Jupiter, „že ak nájdeme miesto, kde je ukrytý sarkofág, budeme na dobrej ceste k rozriešeniu celej záhady. Navrhujem, aby sme vyhľadali tajný sklad a potom čakali. Niet pochýb, že dnes večer Harry a Joe dopravia sarkofág záhadnému zákazníkovi, ktorý už má ukradnutú múmiu. Budeme ich sledovať, a tak sa dostaneme k tomu prefíkanému zločincovi v pozadí a získame múmiu späť.“ Jupiterovi zrejme lichotila myšlienka, že chytia niekoho, koho možno nazvať prefíkaným zločincom. „Keď budeme mať zločinca, múmiu i sarkofág, ľahko objasníme aj ostatné záhady.“

  „Úžasné,“ povedal Peter ironicky. „Proste úžasné. To aby sme už aj tam boli, ak máme medzi toľkými uličkami nájsť tajný znak, ktorý som nakreslil. Môže nám to trvať týždeň i dva, a my máme k dispozícii iba osem alebo deväť hodín.“

  „Mám iný plán,“ povedal Jupiter. „Dnes ráno som už podnikol isté kroky. Pamätáte sa na spojenie 'Od ducha k duchovi', ktoré sme použili v prípade zajakavého papagája?“ Chlapci sa dobre pamätali. Tento Jupiterov výmysel im vtedy pomohol rozriešiť prípad.

  Ale Hamid bol zarazený. „Prosím vás, čo je to 'Od ducha k duchovi'?“

  „Je to metóda,“ vysvetľoval Jupiter, „ktorou získavame informácie. Zavoláme niekoľkým chlapcom a každého z nich požiadame, aby zavolal ďalších, a tí zase ďalších, takže nakoniec stovky alebo dokonca tisícky chlapcov v celom Los Angeles sa snažia dozvedieť niečo, čo chcú vedieť Traja pátrači. Ak niekto získa potrebné informácie, zavolá nám do Hlavného stanu. V prípade zajakavého papagája sa nám ozval akýsi Carlos. Jeho strýko predával záhadné papagáje, ktoré boli hlavným kľúčom k tomu vzrušujúcemu prípadu.“ Hamid počúval s veľkým záujmom. „Dnes ráno som zatelefonoval piatim chlapcom, ktorých otcovia robia v Los Angeles. Požiadal som ich, aby zavolali priateľom, ktorých otcovia robia v meste. Každý chlapec má poprosiť svojho otca, nech dáva pozor na modré otázniky, nakreslené na dverách skladu, a ak ich zbadá, aby si zapísal adresu. Na vysvetlenie som im povedal, že prvý chlapec, ktorý dodá žiadanú informáciu, dostane odmenu. O tom, aká odmena to bude, porozmýšľame neskôr. Teraz sa pozrieme, ako pokračuje môj plán.“

  Zdvihol slúchadlo a vytočil číslo. Mal krátky rozhovor s priateľom, ktorý si vďaka malému mikrofónu a zosilňovaču všetci mohli vypočuť. Chlapec mu oznámil, že podľa dohovoru zavolal piatim kamarátom a tí všetci požiadali otcov, aby sa poobzerali po modrých otáznikoch. Pravda, musia čakať, kým sa otcovia okolo šiestej vrátia domov.

  „'Od ducha k duchovi' funguje,“ povedal Jupiter, keď zložil slúchadlo. „Len škoda, že nemôžeme čakať informácie skôr než pred večerom. Času nemáme nazvyš, ale keď budeme mať šťastie, pôjdeme priamo na miesto. Teraz by som sa mal pozhovárať ešte s profesorom Yarboroughom.“

  „Ale tvoja teta ťa nikam nepustí,“ pripomenul mu Peter. „Počul som, keď vravela, že sa musíš pustiť do práce, len čo skončíme našu schôdzku.“

  „Hm. To je pravda,“ prikývol Jupiter. „Radšej mu zavolám. A ty, Bob, medzitým odprevaď Hamida a zavolaj pre neho taxík.“

  „Dobre.“ Hamid vstal a povedal: „Niekedy vás zoznámim s Achmedom, Prvý pátrač Jupiter. On si myslí, že všetci americkí chlapci sú pojašení, nevychovaní a nevážia si starších. Dokážem mu, že niektorí z nich sú naozaj veľmi šikovní.“

  „Ďakujem ti, Hamid,“ povedal Jupiter, zjavne potešený jeho slovami. „Mimochodom, nevyrozprával si Achmedovi všetko, čo sa ti prihodilo, však?“

  „Povedal som iba, že som vás najal, aby ste mi pomohli nájsť Ra-Orkona a sarkofág. Hundral a tvrdil, že je hlúposť žiadať deti, aby robili mužskú robotu, a tak som mu už nepovedal ani slovo.“

  „To je dobre,“ potešil sa Jupiter. „Dobre, že si mu viac neprezradil. Všimol som si, že keď chlapci robia niečo dôležité, dospelí sa vždy snažia radiť im a často tým všetko pokazia. V tomto prípade treba zachovať všetko v tajnosti, pretože ani profesor Yarborough, ani rod Hamidovcov si neželá, aby sa o tom dozvedela verejnosť.“

  „To je pravda,“ súhlasne prikývol Hamid. „Kedy sa znovu stretneme?“

  „Príď dnes večer okolo šiestej,“ odvetil Jupiter. „Dovtedy, ak budeme mať šťastie, dozvieme sa adresu skladu, kde je schovaný sarkofág.“

  „Prídem. Vezmem si taxík. Achmed má dnes veľa práce. Povedal, že musí navštíviť veľa zákazníkov.“

  Zdvorilo sa uklonil a nasledoval Boba, ktorý ho cez Tunel číslo 2 vyviedol z Hlavného stanu.

  „Hamid je fajn chlapec,“ ozval sa Peter, keď odišli. „Ale od začiatku rozhovoru som pozoroval tvoju tvár, Jupiter. Zdá sa, že ti niečo prišlo na um. Tušíš už, kto ukradol Ra-Orkona, však?“

  „Mám podozrenie. Vravel si, že o kocúrovi pani Banfryovej a jeho očiach sa veľa popísalo v časopisoch i novinách a že boli uverejnené aj jeho fotografie.“

  „Presne tak. Pani Banfryová mi tie časopisy aj ukázala.“

  „Predstav si, že niekto potrebuje líbyjského kocúra s rôznofarebnými očami. Celkom ľahko sa o ňom mohol dozvedieť z novín. A pretože Sfinx, na rozdiel od typických čistokrvných líbyjských mačiek je veľmi prítulný, nebolo ťažké ukradnúť ho a zafarbiť mu labky. Uvažuj! Kto sa tak veľmi dožadoval Ra-Orkona? Kto má najľahší prístup do Hamidovej izby? Kto vedel všetko o kliatbe a snažil sa vymámiť Ra-Orkona od profesora?“

  Peter sa na chvíľu zamyslel a potom povedal: „Záhradník. Totiž Achmed, zástupca Hamidovho otca, preoblečený za záhradníka.“

  „Výborne. Je veľmi dôležité, aby mal pôvodný sarkofág, ak chce doň vrátiť múmiu. Či nie?“

  „Samozrejme. Ale Hamid sa dušuje, že Achmed nič nevie a s krádežou nemá nič spoločné.“

  „A Hamid tomu aj verí. Ale nezbadal si, že dospelý muž sa málokedy zdôverí so svojimi plánmi chlapcovi, hoci by to bol i syn jeho zamestnávateľa? Možno Achmed má nejaký tajný plán, ako sa zmocniť múmie, a potom povie Hamidovmu otcovi, že musel za ňu zaplatiť vysokú cenu, aby ju získal. Prirodzene, že Hamidov otec mu uverí, a on takto môže veľmi ľahko zbohatnúť.“

  „Pánabeka!“ zvolal Peter. „To teda môže. Achmed vie po arabsky a iste vie napodobniť aj starú „arabčinu. Obšmietal sa vonku za dverami preoblečený za záhradníka a ľahko mohol použiť bruchovravectvo, aby sa zdalo, že hovorí múmia.“

  Jupiter prikývol. „Ale ak Hamidovi povieme o našom podozrení, skôr než niečo dokážeme, môže varovať Achmeda, a ten bude môcť zotrieť za sebou stopu. Nesmieme mu prezradiť ani slovíčko.“

  „Správne,“ potvrdil Peter. „A čo teraz, Jupiter? Premárnime celé popoludnie, kým sa dozvieme niečo o otázniku, čo som nakreslil na dvere skladu. Ale myslím,“ dodal skľúčene, „že tvoja teta sa už o nás dobre postará.“

  „Veru, ale najprv zavolám profesorovi Yarboroughovi a opýtam sa, čo je s Wilkinsom,“ povedal Jupiter. Vytočil číslo a o chvíľu už hovoril s egyptológom.

  „Wilkins je už z nemocnice doma,“ oznamoval profesor. „Bol to iba šok. Vraví, že včera večer videl niečo úžasné. Bôžik Anubis, ktorý má telo muža a hlavu šakala, vykročil z krovia a drsným hlasom na neho cudzou rečou čosi zakričal. Wilkins od hrôzy omdlel. Anubis vraj potom ukradol Ra-Orkona.“

  Peter s Jupiterom si vymenili pohľady. „Ale my vieme, že Ra-Orkona ukradli dvaja zlodeji, Joe a Harry,“ ozval sa zmätene Peter. „Pán profesor,“ povedal Jupiter do telefónu, „sme si istí, že Wilkinsa vystrašil niekto, kto mal na sebe šakaliu masku. Niekto, kto bol preoblečený za Anubisa.“

  Potom mu v hlavných bodoch vyrozprával udalosti, ktoré Peter zažil predošlého večera.

  „Áno, pravdaže,“ povedal po chvíli profesor Yarborough. „To by mohlo byť vysvetlenie. Ale povedzte mi - myslíte, že sa vám podarí nájsť sarkofág? Máte aspoň nejaké tušenie, čo sa za tým všetkým skrýva? Myslíte, že vinníkom je ten chlapík Achmed?“

  „Tušenie mám, pane,“ povedal Jupiter. „Ale dôkaz zatiaľ nijaký. Čo sa týka sarkofágu, dnes večer si naň zapoľujeme. Len čo sa niečo dozvieme, spojíme sa s vami.“ Zložil a zahľadel sa do prázdna.

  Peter sa začal hniezdiť. „Tak čo?“ spýtal sa. „O čom premýšľaš?“    

  „Myslel som na to, čo nám včera profesor Yarborough povedal o Wilkinsovi. Skôr ako sa stal jeho komorníkom, hrával divadlo.“

  „No a čo?“

  „Herec predsa môže ľahko predstierať hlboké bezvedomie. A len si predstav, že Wilkins býval na scéne bruchovravcom.“

  „Naozaj?“

  „Neviem. Ale len si to predstav. O čom by to svedčilo?“

  „Doparoma!“ vzrušene vykríkol Peter. „To by znamenalo, že Wilkins je nakoniec predsa len vinný. Alebo spolupracuje s Achmedom. Alebo s niekým iným. Čo myslíš, Jupiter?“

  „Čas všetko ukáže,“ zamudroval Jupiter a Petrovi na zlosť celé popoludnie neprehovoril o prípade už ani slovo.

Štrnásta kapitola

Priveľa otáznikov

  V ten istý podvečer na zvláštne povolenie pani Jonesovej hrkotala malá dodávka s Konrádom za volantom ulicami Los Angeles. Jupiter rozhodol, že bude najlepšie, ak nájdu sklad a potom v úkryte vyčkajú, kým sa Harry a Joe vrátia po sarkofág. Potom ich budú sledovať a prichytia ich pri čine, keď budú odovzdávať sarkofág zákazníkovi - hlavnému zlodejovi, ktorý stojí za celou záhradou. Len tak, tvrdil Jupiter, získajú nevyvrátiteľný dôkaz. Na takú prácu by bol pozlátený rolls-royce príliš nápadný, každému by hneď udrel do očí. A starú dodávku si nikto nevšimne.

  Hamid prišiel do bazára taxíkom. Teraz on i Jupiter sedeli vpredu s Konrádom a Peter s Bobom sa natriasali vzadu na bale nepremokavého plátna. Auto pomaly prechádzalo okrajovou štvrťou popri skladoch a tmavých, špinavých obchodíkoch. Bob a Peter celou cestou hádali, či vinníkom bude Achmed, alebo Wilkins, a obaja aspoň dvakrát zmenili svoju mienku.

  Auto zastavilo. Peter a Bob vyzreli von. Stáli pred vchodom do starého zatvoreného divadla. Zlomená tabuľa oznamovala, že kedysi to bolo divadlo Chamelot. Na ďalších tabuľkách bolo napísané: Zatvorené. Vstup zakázaný! Keď videli, že Jupiter s Hamidom vystúpili, vyskočili aj oni a nasledovali ich. Bob trochu pokrivkával.

  „Peter, podobá sa to na budovu, kde ste boli včera?“ spýtal sa Jupiter a zamračene si obzeral chátrajúce divadlo.

  „Videl som len zadnú časť, ale tá budova, v ktorej sme boli, nebola taká vysoká,“ zamračil sa Peter.

  „Neponáša sa na ňu,“ potriasol hlavou Hamid.

  „Túto adresu nám dal náš duch.“ Jupiter sa zahľadel na kúsok papiera, ktorý držal v ruke. Pred hodinou im jeden z chlapcov, ktorých Jupiter žiadal o pomoc, zatelefonoval, že jeho otec videl modré otázniky na dverách domu na konci Chamelotskej ulice č. 10 583. Hneď sa tam spoločne vydali a v tejto chvíli práve stáli pred domom č. 10 583 na Chamelotskej ulici.

  „Skúsme sa pozrieť z druhej strany,“ navrhol Jupiter, a už ich viedol dolu uličkou za budovu. Prišli na otvorené priestranstvo a skutočne zbadali na veľkých dverách skladu niekoľko modrých otáznikov. „To je tvoj znak, Druhý pátrač,“ povedal Jupiter. „Musí to byť tu.“

  „Nepozdáva sa mi to,“ obzeral sa zarazene Peter. „Čo povieš, Hamid?“

  „Nemyslím, že je to ono,“ odvetil Líbyjčan. „Ale bolo tma. Možno sme dobre nevideli.“

  „A veľmi ste sa ponáhľali,“ dodal Jupiter. „Pozrite, tu sú ešte jedny menšie dvere a sú trochu odchýlené. Nazrime cez ne, možno uvidíme sarkofág.“ Podišli k pootvoreným dverám, že nazrú dnu. No vtom sa dvere rozleteli a objavili sa v nich tri uškŕňajúce sa tváre. „Aha, Jupiter McSherlock a jeho obetní baránkovia!“ zvolal Dlháň Norris a rozosmial sa na plné kolo.

  „Si na stope, Sherlock?“ posmieval sa jeden z Dlháňových kumpánov. „Ak hľadáš otázniky, len sa poobzeraj okolo seba,“ uškrnul sa tretí, tučný chlapec s ryšavými vlasmi. „Je ich plné mesto.“

  „Myslím, že už tu nemáme čo robiť,“ povedal Dlháň Norris. „Sherlock a jeho mužstvo aj sami zvládnu situáciu.“ Zachádzajúc sa od smiechu, prešli popri štyroch chlapcoch. Pár krokov poniže naskočili do Dlháňovho modrého športového auta a rýchlo zmizli.

  Bob prvý pochopil, čo znamenala Dlháňova poznámka. „Pozrite!“ ukázal na ostatné dvere v uličke. Na všetkých, kam len chlapci dovideli, boli kriedou nakreslené otázniky. „A v okolitých uličkách to bude také isté. Všade plno falošných znakov.“

  Jupiterovi od hnevu očervenela tvár. „Dlháň Norris!“ zvolal. „Niektorý z chlapcov musel zavolať aj jemu, a tak sa dozvedel, že hľadáme otázniky. Potom aj s kumpánmi prišli sem a pomaľovali otáznikmi všetky dvere na okolí, aby nás poplietli. Jeden z nich nám zatelefonoval, a potom si tu na nás počkali, aby sa nám mohli vysmiať.“

  „Tak či onak, dostali nás,“ zahundral Peter. „A teraz sa zachádzajú od smiechu, hnusáci. Možno pokreslili modrými otáznikmi celú štvrť. Taký fígeľ môže vymyslieť iba Dlháň. Len nech sa mi dostane do rúk! Urobím z neho fašírku!“

  Zlomyseľná lesť Dlháňa Norrisa zmarila všetky ich nádeje. Ako nájsť pravé dvere, keď všade naokolo je plno otáznikov?

  „Čo budeme teraz robiť?“ spýtal sa Bob bezmocne. „Vrátime sa domov?“   

  „Ani nápad!“ zavrčal Jupiter. „Najprv sa pozrieme, koľko otáznikov stačili Dlháň a jeho priatelia pokresliť. Potom sa dohodneme, ako ďalej. Pre budúcnosť si musíme zapamätať, že náš systém 'Od ducha k duchovi', podobne ako veľa iných dobrých myšlienok, má aj svoje slabiny.“

  Vysvetlili napochytre Hamidovi, že Dlháň Norris je ich súper a že je schopný podniknúť čokoľvek, len aby im prekazil pátranie. Potom sa rozpŕchli a dali sa prehľadávať susedné ulice a uličky. Ponachádzali množstvo otáznikov, roztrúsených tu i tam v okruhu niekoľkých blokov. Zronení sa vrátili k dodávke, aby sa poradili. „Budeme sa len tak voziť po okolí,“ povedal Jupiter zaťato. „Možno Peter alebo Hamid zbadajú niečo známe a budú sa vedieť zorientovať. Nemôžeme sa teraz vzdať. Je to naša posledná príležitosť. Ak Harry a Joe dopravia sarkofág tak, že ich nezbadáme, sme odpísaní.“

  S ťažkým srdcom nastúpili do dodávky a Konrád sa pomaly pustil dolu Chamelotskou ulicou.

  „Utrpeli sme porážku,“ povedal skľúčene Peter. „Prečo si to nepriznáme?“

  „A necháme Dlháňa, aby si z nás robil posmech?“ Jupiter zaťal zuby. „Radšej ešte skúsme šťastie. Pozrite na ten starý kostol na rohu. Možno ste si ho včera všimli, keď ste utekali.“

  Peter pozrel na kostol postavený v starom španielskom štýle. „Myslím, že tu sme vôbec neboli. Tie ulice boli užšie a špinavšie. A tmavšie.“

  „Tak skúsime inde. Konrád, prosím ťa, zaboč doprava.“

  „Dobre,“ odvetil ochotne veľký Bavorčan a zahol doprava. Neprešli ani tri bloky, keď Peter schmatol Jupitera za rameno.

  „Ten zmrzlinový stánok! Tuším sme včera popri ňom prebehli.“ Ukázal na búdku, ktorá sa podobala na obrovský oblátkový kornút na zmrzlinu. Bola zatvorená a opustená. V tejto chudobnej štvrti sa obchodu nedarilo.

  „Zastav, Konrád,“ požiadal Jupiter. Konrád poslúchol.

  Chlapci vystúpili a všetci štyria, stojac na chodníku, si prezerali budovu v tvare zmrzlinového kornúta na druhej strane ulice. „Spomínaš si, Hamid?“ spýtal sa ho Peter.

  „Áno,“ prikývol Líbyjčan. „Ja som si vtedy myslel, že je to nejaký malý kostol. Je taký čudný medzi ostatnými budovami.“

  Bob sa uškrnul. „Tu v Kalifornii máme stánky na citronádu v tvare citróna a stánky na obložené žemle v tvare obložených žemlí,“ povedal.

  „Budova v tvare zmrzlinového kornúta je celkom bežná.“ Jupiter sa presvedčil niekoľkými otázkami, že ani Peter, ani Hamid sa nepamätajú, ktorým smerom utekali, keď prebehli okolo zmrzlinového stánku. Rýchlo sa rozhodol. „Bob, ty s Hamidom zostaneš tu. Nechaj si zapnutú vysielačku pre prípad, že by sa niečo prihodilo. Peter, ty choď hore ulicou a pozri do každej uličky, či nespoznáš tú pravú. Ja pôjdem opačným smerom a prezriem tam všetky ulice. Ak sa nám podarí nájsť tú pravú, otázniky nás ešte stále môžu doviesť k cieľu. Napokon, Dlháň a jeho kumpáni nemohli pomaľovať celé Los Angeles.“

  „Za pokus to stojí,“ súhlasil Peter. „Konrád tu zaparkuje a my sa obaja vrátime sem na toto miesto, ktoré nateraz bude naším stanovišťom. Kým budeme hľadať, budeme udržiavať spojenie vysielačkami.“

  Pomaly sa zmrákalo. Čoskoro bude úplná tma. Peter a Jupiter sa pustili ulicou, každý iným smerom. Hamid a Bob čakali v dodávke. „Možno sarkofág nenájdu,“ vzdychol si Hamid. „Možno je múmia Ra-Orkona navždy stratená. Budeme sa s Achmedom veľmi hanbiť povedať otcovi, že sme stratili nášho ctihodného predka.“ Bob videl, že i napriek všetkému, čo Jupiter povedal, Hamid zostal verný myšlienke, že Ra-Orkon je ich predok. „Kde je teraz Achmed?“ spýtal sa ho. „Neviem,“ odvetil Hamid. „Povedal, že má niečo vybaviť pre môjho otca. Navštevuje tu obchodníkov s kobercami, aby sa s nimi porozprával o našich výrobkoch.“

  Bobovi sa skôr zdalo, že Achmed sa má stretnúť s tými dvoma zlodejmi, Joem a Harrym, aby sa zmocnil sarkofágu. Ale nepovedal nič. Malý Líbyjčan bol Už aj tak dosť skľúčený. Zatiaľ Peter a Jupiter prešli niekoľko blokov a prehľadali všetky uličky, ktoré sa obyčajne v strede bloku pretínali. Vysielačkami si navzájom oznamovali svoje neúspechy. Bola už taká tma, že by sotva zbadali nejaké znaky nakreslené kriedou. S ťažkým srdcom vydal Jupiter rozkaz: „Prezri ešte jednu uličku na tvojom konci. Potom sa stretneme pri dodávke a prediskutujeme ďalší postup.“

  „Rozumiem,“ ozval sa Petrov hlas z malého prijímača. „Končím.“ Jupiter sa vliekol ďalšou uličkou. Vyzerala ako všetky ostatné, lemovaná zadnými vchodmi, ktorými sa do obchodov dodával tovar. Na druhom konci zazrel veľkú budovu a zamieril k nej. Pred zadným vchodom stálo veľké nákladné auto čudnej modrej farby. Keď sa Jupiter priblížil, akýsi muž nadvihol veľké dvere, takže aj keby na nej boli bývali nejaké znaky, nebol by ich mohol vidieť. Jupiter sa zastavil a vzdychol si. Obrátil sa, že sa vráti, odkiaľ prišiel. Potom sa znovu zastavil. Jeho bystré uši zachytili akési hlasy.

  „V poriadku, Harry, zatiahni ho dnu.“

  „Dobre, Joe. Staň si nabok.“

  Harry! Joe! Mená chlapov, ktorí ukradli sarkofág!

Pätnásta kapitola

Jupiter je odkázaný sám na seba

  Jupiter sa zvrtol a rozbehol sa k nákladnému autu, ktoré už mizlo v tmavom otvore skladu. Mal iba jednu možnosť, aby ho nezbadali. Vyšvihol sa na pravý bok auta z opačnej strany, ako stál Joe, keď nadvihoval dvere. Keď auto vchádzalo dnu, musel sa poriadne pritlačiť, aby sa zmestil do malej medzery medzi autom a rámom dverí. Ocitol sa v tme. Auto sa zastavilo a on zoskočil.

  „Zatvorím dvere,“ zakričal Joe. „Ty rozsvieť, aby sme videli.“

  Jupiter, prikrčený vedľa nákladného auta, rýchlo rozmýšľal. Nevidel ani na krok, ale ak bude čakať, kým rozsvietia, môžu ho zbadať. Iba na jednom mieste ho nemohli objaviť. Spustil sa na kolená, ľahol si na brucho a vtiahol sa pod auto. Škripot zatvárajúcich sa dverí prehlušil slabý šramot, ktorý spôsobil. Vzápätí sa zažali reflektory auta a osvietili vnútrajšok skladu. Jupiter toho spod auta veľa nevidel, ale jasne rozoznal kolesá starého auta a za ním niečo, čo malo tvar sarkofágu, hoci to bolo prikryté vrecovinou. Bol na mieste. Ale nemohol privolať pomoc, pretože keby použil vysielačku, chlapi by ho začuli a chytili. Čakal. Srdce mu prudko búšilo.

  Šofér Harry vystúpil z auta. Jupiter videl iba nohy dvoch mužov, stojacich asi dva metre od neho.

  „Zákazník sa teda umúdril, čo?“ uškrnul sa Harry. „Vedel som to. Priam sa trasie za tým sarkofágom. Nepochopím, čo len s ním môže chcieť.“   

  „Hlavná vec, že zmäkol,“ odvetil jeho spoločník. „Ale počúvaj: máme ho odviezť na nejaké iné miesto, za Hollywood. Vravel, že je tam prázdna garáž a môžeme vojsť rovno dnu.“

  „Pre mňa za mňa.“

  „To nie je všetko. Bojí sa, že nás môže niekto sledovať. Máme byť ostražití, a ak by sme niečo zbadali, nemáme nič doručovať.“

  „Kto by nás sledoval?“ spýtal sa ostro Harry. „O tomto kšefte predsa nikto nič nevie. Sarkofág doručíme! Chcem peniaze, čo nám dlhuje.“   

  „Jasné. Ale ešte som neskončil. Keď budeme v polovici cesty a budeme si istí, že nás nik nesledoval, máme zastaviť a zatelefonovať. Povedal, že možno bude chcieť, aby sme mu to dodali na pôvodnú adresu. Vraj podľa okolností.“

  „Akých?“

  „To nepovedal. Ale ešte si nepočul to naj čudesnejšie.“

  „Pokračuj, počúvam.“

  „Keď prídeme, vloží múmiu znovu do sarkofágu. Potom máme sarkofág i s múmiou odviezť a spáliť, aby po nich neostala ani stopa. Za to nám zaplatí tisícku navyše.“

  „Tisícku navyše! Prečo nám najprv káže kradnúť, ak to potom chce spáliť?“

  „Ktovie. Možno má z niečoho strach a chce sa zbaviť dôkazov. Peniaze dostaneme, tak sa môžeme tváriť ako hlupáci a robiť jednoducho to, čo nám káže. Poď, naložíme tú debnu. Potom sa vydáme do Hollywoodu.“ Dva páry nôh sa pohli. Vo svetle reflektorov Jupiter videl, ako dvaja muži prišli k sarkofágu a naklonili sa nad ním. „Radšej sa pozrime, či vnútri niečo nie je,“ povedal nižší muž, ktorý sa volal Joe. „Možno je tam niečo cenné, za čím sa ženie.“

  Nadvihli vrchnák a nazreli dnu. Joe prešiel rukami po dne. „Nie, nič. Tak poď, naložme to do auta.“ Pritiahli sarkofág do tmy pri zadnej časti nákladného auta a zistili, že auto je príliš blízko dverí, aby mohli sarkofág naložiť. „Treba voz trochu potiahnuť.“

   „Urob to, ja sa idem napiť vody,“ povedal Harry. Joe si sadol za volant, spustil motor a auto sa pohlo niekoľko metrov dopredu, pričom nechalo za sebou Jupitera, ktorý sa pod ním skrýval. Harry zmizol za malými dvermi.

  Jupiter stál pred ťažkým rozhodnutím. Ak sa pokúsi zavolať vysielačkou Petra a ostatných, začujú ho aj zlodeji. Ak sa odplazí do kúta a schová sa za sudmi, ktoré tam videl, auto odíde a on ho nebude môcť sledovať. Ak vyskočí na plošinu auta, zbadajú ho, keď budú nakladať sarkofág. V tej zúfalej chvíli nevidel nijaký spôsob, ako by sa mohol schovať a zároveň nespustiť auto z očí dovtedy, kým sa nebude môcť spojiť s ostatnými.

  Odrazu dostal nápad. Harry bol ešte stále v umyvárni a Joe za volantom. Nikým nevidený priplazil sa Jupiter k sarkofágu, ktorý ležal na betónovej dlážke. Nadvihol vrchnák, vteperil sa dnu ako nemotorný medveď a zatiahol za sebou veko, nezabúdajúc na otvor pre vzduch, ktorý udržiaval ceruzkou. S búšiacim srdcom čakal, čo bude ďalej.

  V tom čase Peter, Bob a Hamid stáli na chodníku pri dodávke. Boli znepokojení. Prešla už hodná chvíľa, ako dostali posledný rozkaz od Jupitera, a odvtedy sa márne snažili nadviazať s ním spojenie cez vysielačku. Vari sa mu len neprihodilo niečo vážne?

  Zrazu v Petrovom prijímači zapraskalo a ozvali sa slová: „Tu Prvý pátrač. Volám Druhého. Počuješ ma?“

  „Tu Druhý pátrač. Príjem. Počujem ťa. Čo sa stalo?“

  „Naše nákladné auto má namierené do Hollywoodu,“ oznamoval Jupiter. „Je to dvojtonový voz modrej farby, ktorá sa miestami odlupuje. Číslo PX 10-43. V tejto chvíli sa nachádza na druhom konci Maliarskej ulice. Rozumel si?“

  „Rozumel!“ zvolal Peter. To znamenalo, že auto stálo na tej istej ulici ako oni. Muselo ich deliť od seba iba niekoľko blokov, pretože Jupiterov hlas znel veľmi silno. „Obrátime sa a hneď ho budeme sledovať,“ doložil Peter. „Kde si, Jupiter?“

  „Tam, kde si bol včera ty,“ odvetil Jupiter.

  „V sarkofágu?“ zhíkol Peter.

  „Nanešťastie. Som tu ako v pasci. Bol to jediný spôsob, ako ich nespustiť z očí. Prosím vás, nestraťte auto z dohľadu. Budem potrebovať pomoc, keď sa ocitnem zoči-voči chlapíkovi, ktorý čaká na sarkofág.“

  „Budeme sa držať za vami,“ povedal Peter a skupina sa rýchlo pustila do akcie. Chlapci vliezli do dodávky a Peter povedal Konrádovi, čo má robiť. Veľký Bavorčan obrátil auto, pridal plyn a rýchlo prefrčali popri niekoľkých blokoch. Čoskoro sa ocitli za starým modrým autom s číslom, ktoré im dal Jupiter. Konrád ho sledoval vo vzdialenosti pol bloku. Našťastie prechádzali dobre osvetlenou ulicou, takže mohli sledovať auto i z väčšej vzdialenosti. „Sme za vami pol bloku, Prvý pátrač,“ oznamoval Peter do vysielačky. „Nemáš aspoň nejaké tušenie, kam idete?“

  „Nie. Joe dostal pokyny od zákazníka telefonicky.“

  „To je ako vo filme!“ povedal Hamid vzrušene. „Ba ešte napínavejšie. Len sa bojím o Prvého pátrača. Čo ak stratíme nákladné auto a nebudeme mu môcť pomôcť, keď ho objavia?“

  „Toho sa aj my bojíme, Hamid,“ zamrmlal Bob.

  A ani Jupiterovi veru nebolo všetko jedno. Ležal na dne sarkofágu s nosom pritlačeným k malému otvoru, ktorým prúdil vzduch, a rozmýšľal, či konal správne. Ale schovať sa do sarkofágu bol asi jediný možný spôsob, ako nestratiť stopu. Doteraz išlo všetko ako po masle. Prešli už niekoľko kilometrov a Konrád s chlapcami sa stále držali za modrým autom. Harry a Joe nič nezbadali. Jupiter sa už upokojil a chcel si blahoželať, keď odrazu auto prudko zrýchlilo. Nadhodilo ho, akoby prechádzali cez koľaje. Potom zaznelo výstražné zvonenie na železničnom prechode a pískanie lokomotívy. Sotva šesť metrov za nimi ozval sa lomoz uháňajúceho vlaku.

  Z prijímača doľahlo k nemu Petrovo zúfalé volanie: „Jupiter! Vbehol nám do cesty vlak dlhý prinajmenšom kilometer. Kým celý prejde, stratíme ťa. Počuješ ma?“

  „Počujem!“ zvolal Jupiter. Preglgol naprázdno a snažil sa spamätať. Vtom auto prudko zabočilo iným smerom. „Peter!“ povedal rázne Prvý pátrač. „Auto zmenilo smer. Neviem, na akej ulici sa teraz nachádzame, ale mám nápad. Počuješ ma ešte?“

  „Jupiter!“ Petrov hlas znel nejasne a pomaly slabol. „Nepočujem, čo vravíš. Strácaš sa mi. Môžeš ...“

  Vtom Petrov hlas načisto zmĺkol. Jupiter vedel, že sa dostali z dosahu svojich malých vysielačiek. Nemal ani najmenšiu nádej, že sa Konrádovi podarí nájsť modré nákladné auto. Bol odkázaný sám na seba!

Šestnásta kapitola

Zajatec

  Jupiter čakal niekoľko minút v nádeji, že sa Peter ohlási, ale márne. Zrejme za ten čas, kým prešiel vlak, sa im modré auto načisto stratilo. Predstavoval si, ako sa Konrád preháňa hore-dolu ulicami v snahe zazrieť auto, ktoré sledovali. No v tme a spletitých uliciach Los Angeles nemali nádej ani jedna k miliónu, že ho nájdu.

  Pokúsil sa vysielať. „Haló! Druhý pátrač! Tu Prvý. Počuješ ma? Počuješ ma?“

  Peter neodpovedal, ale ozval sa akýsi neznámy hlas, ktorý mohol patriť chlapcovi asi tak v jeho veku. „Haló! Kto to hovorí? Čo znamená Prvý a Druhý pátrač? Je to nejaká hra? Ak áno, dovoľte, aby som sa pripojil.“

  „Počuj,“ začal rýchlo Jupiter. „To nie je nijaká hra. Môžeš mi zavolať políciu?“

  „Políciu? A načo?“ čudoval sa chlapec. Jupiter bleskove zvážil situáciu. Pravda by bola príliš neuveriteľná. „Som zatvorený vzadu na nákladnom aute. Šofér o tom nevie. Chcem sa dostať von. Zavolaj políciu, nech zastavia auto a vyslobodia ma.“ Pochopil, že je najvyšší čas, aby žiadal pomoc zvonku, a iba polícia môže nájsť auto a zachrániť ho.

  „Dobre, zavolám,“ odvetil chlapec. „Chcel si sa odviezť načierno a zavreli ťa, čo? Ale hovor rýchlo, strácaš sa mi.“

  „Rýchlo a stručne. Je to modré dvojtonové nákladné auto s číslom PX 10-43. Ide do Hollywoodu a malo by tam byť asi o desať minút. Je staré, rozhegané a -“

  Chlapcov hlas ho prerušil. „Čo je? Počul som nejaké hlasy, ale ty si sa stratil. Asi sa odo mňa vzďaľuješ. Počuješ ma?“

  „Počujem. A ty?“

  „Haló, haló,“ volal chlapec. „Vôbec ťa nepočujem. Môj prijímač je asi mimo tvojho vysielacieho pásma. Škoda.“

  Jupiter strácal odvahu. Strčil vysielačku za košeľu a snažil sa vyhútať nejaký plán, ale nič mu neprichádzalo na um. Harry a Joe previazali sarkofág remeňom, skôr než ho naložili. Von sa nemohol dostať. Ale to mu nerobilo starosti. Štrbinou prúdilo dosť vzduchu a dýchalo sa mu celkom dobre. Znepokojovala ho myšlienka na to, čo ho čaká. Ťažko prehltol, keď si predstavil tú scénu. Auto zastane, Harry a Joe vytiahnu sarkofág, odopnú remeň - a otvoria ho. A on, Jupiter Jones, tam bude ležať bezmocný ako ustrica v lastúre. Pri tejto predstave mu vystúpili na čelo kropaje potu. Harry, Joe i ten tretí sa zhŕknu okolo sarkofágu, nazrú dnu a uvidia tam jeho, ako na nich vypliešťa oči. Oni traja - nebezpeční zločinci, a on - svedok, ktorý ich môže dostať do väzenia. Jupiter sa snažil nemyslieť na to, čo robia nebezpeční zločinci, ak sa im dostanú pod ruku prípadní svedkovia. Namiesto toho hľadal nejaké východisko.

  Čo keby vyskočil a pustil sa do behu, len čo nadvihnú vrchnák? Možno zostanú od prekvapenia stáť, a jemu sa podarí utiecť. Ale hneď o tom skľúčene zapochyboval. Sú naňho traja. Nech vyskočí ktorýmkoľvek smerom, jeden z nich iste bude dosť blízko, aby ho schmatol. Rozmýšľal, či bude chýbať tete a strýkovi. A čo Peter a Bob? Možno sa nikdy nedozvedia, čo sa s ním stalo. Možno to pre nich nadosmrti ostane nezodpovedanou záhadou.

  Pri tej myšlienke mu až hrdlo stiahlo.

  Odrazu auto zastavilo. Jupiter si pomyslel, že prišla jeho chvíľa, a pripravil sa. Ale nič sa nestalo a po piatich minútach sa znovu pohlo. Spomenul si, ako Joe hovoril, že musia ešte zavolať zákazníkovi. Asi telefonovali teraz. Jupiter nemal ani tušenia, na čom sa dohodli. Auto sa nadhadzovalo ďalej a Jupiterovi opäť začali víriť mysľou pochmúrne myšlienky. Mal ich plnú hlavu a sľuboval si, ako sa zachová nabudúce - ak vôbec bude ešte nejaké nabudúce -, keď odrazu zbystril pozornosť. Auto zastalo po druhý raz. Počul škripot otvárajúcich sa dvier na garáži. Vedel, že sú na mieste.

  Pripravil sa. Všetka skľúčenosť ho opustila. Nebude predsa bezmocne ležať, keď otvoria sarkofág. Čo na tom, že budú traja? Vrhne sa na najmenšieho a pustí sa do behu. Bude bojovať až do konca!

  Dvere na aute sa otvorili. Jupiter sledoval sluchom všetko, čo sa dialo vonku. Ten šramot vzadu - to iste Joe a Harry lezú na plošinu. A už aj dvíhali sarkofág. Jednému z nich sa skoro vyšmykol z ruky.

  „S tým sarkofágom je to ale zvláštne,“ povedal Joe. „Tam v sklade, keď sme ho ťahali po zemi, sa mi nezdal taký ťažký. Potom, keď sme ho dvíhali na voz, poriadne oťažel. Aj teraz je ťažký.“ Inokedy by sa bol Jupiter uškrnul. Vedel si predstaviť, aký z toho musí byť zmätený. Koniec koncov, pridal sarkofágu na váhe pekných pár kíl, keď do neho v sklade vkĺzol. Je len prirodzené, že ich zmena váhy privádzala do rozpakov.

  Ale Jupiter sa neuškrnul. Aspoň teraz nie. Dobre sa zaprel, aby sa neudrel, keď tí dvaja nie veľmi jemne zložili sarkofág na zem. Potom začul ďalší hlas. „Sem s ním, do garáže, rýchlo!“ Hlas bol príliš tlmený na to, aby ho mohol rozoznať. Sarkofág sa znovu nadvihol a o chvíľu s buchotom dopadol na cementovú dlážku. „Dobre,“ vravel tretí hlas. „Nechajte ma samého asi desať minút, a potom môžete vziať sarkofág i múmiu a niekde ich spáliť.“

  „Najskôr nám dajte naše peniaze!“ To bol Joe. „Ešte skôr než vás necháme osamote. Peniaze, alebo to znovu odvezieme!“

  „Dobre, dobre. Mám ich vo vrecku. Dvetisíc dolárov. Zatvorte dvere, zaplatím vám vonku. Polovicu teraz a druhú, keď to spálite.“

  „Aby som nezabudol na svoj remeň. Budem ho ešte potrebovať,“ povedal Harry. Sarkofág sa trochu zakolísal, ako Harry odopínal remeň. Joe ho zastavil. „Nechaj to tak, ty trkvas! Ešte sa nám tu zíde, keď povezieme sarkofág preč.“

  „No dobre,“ zahundral Harry. „Zapnem ho potom. Poďme si najprv po peniaze!“

  „Tak poďte už von, nech vám zaplatím.“ Hlas neznámeho znel nervózne, akoby ich chcel čo najskôr dostať von a čo najďalej od sarkofágu. Jupiter počul zvuk spúšťajúcich sa dverí na garáži. Potom nasledovalo ticho.

  Opatrne nadvihol veko a vyzrel von. Bolo tam tma, ale videl, že je sám. Rýchlo odsotil vrchnák a vyškriabal sa von. Potom napravil sarkofág a poobzeral sa, či neuvidí dvere, ktorými sa vchádza dnu bez auta. Našiel ich ľahko podľa svetla, čo presvitalo cez sklenenú tablu, a vykročil k nim. V tej chvíli sa dvere začali otvárať a Jupiter sa pritlačil k stene garáže. Otvorené krídlo dvier ho zakrylo.

  Muž, ktorého obrysy sa len nejasne črtali v tme, zatvoril dvere a na Jupiterovo zhrozenie ich zamkol na kľúč. Chlapca, učupeného v kúte, nezbadal. Zamieril rovno k sarkofágu a radostne si mädlil ruky. „Konečne ťa mám!“ povedal nahlas. „Po toľkom čase! Čakal som celých dvadsaťpäť rokov, ale stálo to za to. Neľutujem ani jedinú minútu.“ Vytiahol z vrecka baterku a posvietil si ňou na vrchnák sarkofágu. Zrejme chcel byť celkom sám, a preto nezažal v garáži svetlo, aby Joe a Harry nevideli, čo tam robí.

  Chvíľu si obzeral sarkofág, potom zdvihol veko a položil ho na zem. Naklonil sa a začal rukami ohmatávať dno. Jupiter nerozmýšľal. Tri kroky, a už bol pri mužovi a prudko ho sotil. Tmavá postava, sklonená nad sarkofágom, tlmene vykríkla a spadla dnu. Iba nohy jej trčali. Jupiter zastrčil aj tie a muž sa celý ocitol v sarkofágu. Jupiter náhlivo zdvihol zo zeme vrchnák a hodil ho na truhlu. Mal „zákazníka“, prefíkaného zlodeja, ktorý zorganizoval krádež sarkofágu i múmie. Teraz on sám je v pasci! Ale ako dlho ho tam udrží? Jupiter sa rýchlo posadil na vrchnák, skôr než ho prekvapený muž vnútri mohol odsotiť. Vrchnák sa pod ním len tak natriasal, ako sa zajatec zo všetkých síl usiloval dostať von. No Jupiterova váha nebola z tých, ktoré možno ľahko nadvihnúť. Sedel pevne a z tváre sa mu lial pot. Bol rozhodnutý udržať veko stoj čo stoj.

  Muž vnútri mlátil päsťami na vrchnák a kričal: „Joe! Harry! Čo vám to napadlo?!“ Jupiter rozoznal len zastreté mrmlanie. Vrchnák priliehal dobre. Joe a Harry ho zvonku nemohli počuť.

  Vzápätí si Jupiter uvedomil, že čakanie ich čoskoro omrzí a začnú sa dobýjať dnu. Čo s ním bude, keď ho tam objavia?

Sedemnásta kapitola

Nečakané odhalenie

  Jupiter nemohol nič robiť, iba sedieť a držať tak svojho zajatca v pasci. Ak Joe a Harry nadvihnú dvere a uvidia ho...

  Zrazu začul vonku hlasy. Krik. Výstražné i preľaknuté výkriky. Divý zvuk klaksóna. Rev a ruvačku. Nemal čas rozmýšľať, čo sa tam robí. Jeho zajatec sa obrátil, takže mohol tlačiť chrbtom, a vrchnák sa už pomaly nadvihoval. V nasledujúcej chvíli, čo ako sa Jupiter snažil, bolo by sa mu podarilo nadvihnúť jednu stranu a zvaliť Prvého pátrača na zem.

  No práve vtedy ktosi s hrmotom zdvihol dvere a zvolal: „Kto je tam?“ Potom nahmatal pri dverách vypínač. Po garáži sa rozlialo jasné svetlo. Muž vnútri sa náhle vzdal boja, vedomý si svojej porážky. Jupiter zažmurkal na skupinku, ktorá stála vo dverách garáže. Bol to Peter, Bob, Hamid, profesor Yarborough a Achmed. O chvíľku sa k nim pripojil aj Konrád, spokojne si šúchajúc ruky. „Poriadne som ich obidvoch zviazal povrazom,“ oznamoval. Vtom zbadal spoteného Jupitera. „Jupiter!“ zvolal. „Si celý?“

  „Ako vidíte,“ odvetil takmer pokojne, ale potreboval na to veľa sebaovládania. „Ako ste sa sem všetci dostali?“

  Prvý sa zmohol na odpoveď Bob. Ostatní boli príliš zmätení pri pohľade na túto scénu. „Keď sme stratili nákladné auto a teba v ňom, tak sme...“   Zastavil sa uprostred vety, pretože zajatcov náhly prudký pohyb takmer zhodil Jupitera zo sarkofágu. „Koho tam máš?“ vyvalil na neho oči.

  „Áno,“ pridal sa profesor, žmurkajúc ako sova spoza svojich okuliarov v zlatom ráme. „Kto, preboha, je v tom sarkofágu?“ Jupiter si vreckovkou utrel čelo.

  „Muž, ktorý toto všetko začal už pred šiestimi mesiacmi. Čarodejník Sardon, ktorý navštívil Hamidovho otca a presvedčil ho, že Ra-Orkon je ich predok. Sardon, ktorý chcel, aby Hamidov otec ukradol múmiu a aby tak všetka vina padla na Hamidovcov.“

  „Sardon? Sardon je tu?“ vykríkol Hamid. „Tomu nerozumiem.“

  „To nie je možné!“ zvolal jeho spoločník, počerný Achmed. „Sardon je v Líbyi!“

  „Hneď vám ho ukážem. Myslím, že nám už neutečie.“ Zošuchol sa z vrchnáka, ten hneď odletel a spadol na zem. Zo sarkofágu sa vynoril rozstrapatený červený muž a divo si ich premerieval.

  „Sardon!“ skríkol Hamid. „To nie je Sardon! Sardon je slepý na jedno oko a má dlhé biele vlasy. Okrem toho kríva a chodí o palici.“

  „Keď je zamaskovaný,“ odvetil Jupiter. „Aj Ra-Orkonov kocúr bol v skutočnosti zamaskovaný kocúr pani Banfryovej. Záhradník bol prestrojený Achmed. Bôžik Anubis bol zlodej Harry v maske. Aj Sardon bol zamaskovaný - a bol to tento muž!“

  „Freeman!“ Profesor Yarborough ledva lapal dych. Vyjavene hľadel na muža stojaceho v sarkofágu. „Čo to má, preboha, znamenať? Vy ste ukradli Ra-Orkona? Vy ste ukradli sarkofág? Chcem povedať, dali ste ukradnúť?“

  Profesor Freeman už nepomýšľal na odpor. Videl, že by sa mu nepodarilo uniknúť. „Áno, Yarborough,“ odvetil. „Celých dvadsaťpäť rokov som čakal, kým sa dostanem k múmii a k sarkofágu, takmer odvtedy, ako ste ju objavili. A teraz som vďaka bande všetečných chlapčísk prišiel o milión dolárov. Možno i o dva.“

  „Áno!“ ozval sa Achmed. Pokročil dopredu, uprene sa dívajúc profesori Freemanovi do tváre. „Je to Sardon! Tá istá tvár, len hnedá farba je preč. Ten istý hlas. Tento muž prišiel do domu môjho pána a vyrozprával mu rozprávku o múmii Ra-Orkona. Tento muž nahovoril môjho pána, aby nás sem po neho poslal, lebo vraj len tak jeho duch bude odpočívať v pokoji. Luhár!“ a napľul mu do tváre.

  Jazykovedec si unaveným pohybom utrel tvár. „Myslím, že som si to zaslúžil, i viac, všetko vám vysvetlím. Hneď teraz. Viem, že ste zvedaví, prečo som tak veľmi chcel Ra-Orkona.“

  „Bodaj by nie!“ zvolal profesor Yarborough. „Veď ste mohli prísť ku mne a študovať ho, koľko ste len chceli.“

  „Vlastne mi vôbec nešlo o Ra-Orkona,“ začal profesor Freeman a vystúpil zo sarkofágu. „Chcel som túto drevenú truhlu. Viete, že môj otec bol s vami, Yarborough, keď ste Ra-Orkona objavili.“

  „Samozrejme.“ Bielovlasý muž sa ešte nespamätal z prekvapenia. „Bol to dobrý človek. Zvesť o jeho smrti na káhirskom bazári ma veľmi zarmútila.“

  „Môj otec,“ pokračoval profesor Freeman, „objavil niečo, o čom ste ani nesnívali. Keď si osamote prezeral sarkofág, našiel v ňom tajný otvor, uzavretý pevnou drevenou zátkou. A v dutine... počkajte, ukážem vám.“

  Zobral zo steny malú pílku. Obrátil sarkofág na bok a už priložil pílku k jednému rohu, keď ho profesor Yarborough zastavil. „Nerobte to!“ skríkol. „Tvrdili ste mi predsa, že to má obrovskú cenu!“

  „Rozhodne nie takú ako to, čo je vnútri.“ Profesor Freeman sa zmohol na slabý úsmev. „Okrem toho, potrebujete kúsok dreva na rádioaktívnouhlíkovú skúšku. Aby som bol úprimný, nikdy by som nebol ukradol sarkofág, keby môj otec nebol zalepil tajnú skrýšu tak pevne, že ju treba odpíliť. Inak by som ho bol otvoril u vás doma. Ale môj otec nechcel riskovať. Dúfal, že jedného dňa sa zmocní sarkofágu, a chcel si byť istý, že nikto neobjaví jeho tajomstvo.“

  „Môj otec,“ profesor Freeman medzitým začal píliť kus rohu, „mi všetko napísal v liste, ktorý mi mali poslať v prípade, že sa mu niečo stane, skôr než sa dostane k sarkofágu. List prišiel po jeho smrti. V tom čase som študoval na univerzite jazyky. Ihneď som sa začal špecializovať na jazyky Stredného východu, aby som sa neskôr mohol dostať do Egypta a získať z tamojšieho múzea múmiu. Nepodarilo sa mi to. A pred pol rokom ste mi vy sám, Yarborough, povedali, že múzeum vám posiela múmiu. Sadol som do lietadla a odletel som do Egypta, ale keď som zistil, že sarkofág ani teraz nedostanem, vymyslel som plán. Chcel som presvedčiť nejakého bohatého Líbyjčana, že Ra-Orkon je jeho predok. Preoblečený za čarodejníka Sardona som navštívil Hamida staršieho, bohatého obchodníka s kobercami. Vďaka svojim znalostiam som mohol celkom ľahko hovoriť viacerými cudzími jazykmi, keď som predstieral, že som v tranze. Presvedčil som starého Hamida tak dokonale, že sem poslal svojho zástupcu a syna, aby múmiu získali späť, hoci aj krádežou, ak by to bolo potrebné. A to som práve chcel. Samozrejme, že som sa celý ten čas sám pripravoval, že ak to inak nepôjde, ukradnem múmiu i so sarkofágom. Chcel som však, aby podozrenie padlo na Hamidovcov. Vedel som, že nech už pošle starý Hamid kohokoľvek, potrvá to istý čas, kým sa pripraví, a iste vás najskôr navštívi, aby si múmiu vyžiadal. Vedel som aj to, že vy odmietnete. Takýmto spôsobom v prípade, že by som musel ukradnúť múmiu, by bolo podozrenie padlo na Hamida, a nie na mňa. Jednako som dúfal, že nebude potrebné zachádzať až tak ďaleko. Dúfal som, že budete z toho nervózny, budete sa snažiť dostať ju čím skôr z domu a dáte ju ku mne, aby som vám vysvetlil ten záhadný šepot. Doma by som bol sarkofág otvoril a potom vám vrátil vášho vzácneho Ra-Orkona vyliečeného zo zlozvyku šepkať. Ale vy ste boli tvrdohlavý. Okrem toho ste povedali, že chcete odpíliť kúsok sarkofágu na skúšku, a ja som sa bál, že objavíte úkryt. Musel som konať rýchlo, ak som sa chcel dostať k sarkofágu prvý, a tak som si najal profesionálnych zlodejov, aby ho ukradli. Potom... Ach! Tak tu to máme.“ Odlomil odpílený roh. V pevnom dreve sa zjavila tmavá štrbina.

  „Zdalo sa mi, že to znie trochu duto,“ zamrmlal profesor Yarborough, kým Freeman vyťahoval akýsi pergamen, ktorý uzatváral otvor.

  „Viem,“ odvetil druhý muž. „Vidíte, že som musel konať rýchlo, skôr než začnete byť zvedavý a pustíte sa do pátrania. Pozrime sa teraz, čo to môj otec objavil pred dvadsiatimi piatimi rokmi v tmavej egyptskej hrobke.“

  Vytiahol objemný balíček, zabalený v pergamene. Opatrne ho položil na zem a začal rozbaľovať. Keď odvinul poslednú vrstvu papiera, všetci od údivu otvorili ústa. Obsah balíčka žiaril, ako keby sa na podlahe garáže bol rozhorel modro-zeleno-oranžovo-tmavočervený oheň.

  „Šperky!“ vyvalil oči profesor Yarborough. „Staroveké šperky ešte z čias faraónov! Majú obrovskú cenu ako klenoty, a ešte väčšiu ako starožitnosti.“

  „Teraz už viete, čo pre mňa sarkofág znamenal a prečo som ho chcel dostať za každú cenu,“ vzdychol si profesor Freeman. „Môj otec sa neodvážil zobrať celý poklad so sebou. Vybral iba dva či tri drahokamy a zvyšok vložil späť, že sa poň vráti inokedy. Vždy som mal dojem, že jeho zavraždenie v Káhire má niečo spoločné so šperkami, Asi ich chcel predať.“

  Profesor Yarborough zažmurkal. „Práve som prišiel na novú teóriu. Týka sa Ra-Orkona. Ozaj, kde je teraz?“

  „Tam,“ profesor Freeman ukázal rukou do kúta garáže. „Je ukrytý pod tou vrecovinou.“

  „Chvalabohu!“ vydýchol si profesor Yarborough. „Moja teória...“ náhle sa zarazil. „Ale to neutečie. Vy máte toho ešte veľa vysvetľovať, Freeman. V prvom rade, ako ste to urobili, že múmia šepkala?“

  Profesorovi Freemanovi ovisli plecia. Vyzeral ako človek, ktorému sa práve rozplynul pred očami všetok zmysel jeho života. „Zoberte šperky do domu,“ povedal, „a ja vám všetko vyrozprávam.“

Osemnásta kapitola

Pán Hitchcock má ešte niekoľko otázok

  Slávny režisér Alfréd Hitchcock sedel za stolom vo svojej pracovni. Práve dočítal poslednú stránku dobrodružstiev Troch pátračov pri riešení záhady šepkajúcej múmie.

  Zdvihol oči a premeral si Jupitera, Boba a Petra, ktorí sa už hniezdili na stoličkách. „Dobrá robota, mládenci. Ale ako vidím, zažili ste aj horúce chvíľky, kým ste dosiahli úspech.“

  Horúce chvíľky! Peter len preglgol, keď si spomenul na svoj výlet v sarkofágu.

  Ale na Jupiterovej okrúhlej tvári sa teraz, keď už bolo po všetkom, rozhostil výraz zadosťučinenia. „Áno, pane,“ povedal. „Ujmete sa teda nášho príbehu, však?“

  „Pravdaže,“ odvetil pán Hitchcock. „Ale je tu ešte niekoľko bodov, ktoré by som si rád ujasnil.“

  „Vynechal som niečo?“ spýtal sa s úzkosťou v hlase Bob, ktorý mal na starosti záznamy.

  „Len jedno alebo dve vysvetlenia,“ odvetil Alfréd Hitchcock. „Chápem, že si ich neuviedol. Celý príbeh by potom pri čítaní nebol taký napínavý. Ale jednako by som ich rád vedel.“

  „Prosím, pane.“

  „Myslím,“ Alfréd Hitchcock si podoprel bradu, „že pozadie udalostí mi je dostatočne jasné. Môj priateľ profesor Yarborough objavil pred dvadsiatimi piatimi rokmi Ra-Orkona. V tom istom čase Aleph Freeman, otec profesora Freemana, náhodou prišiel na to, že v sarkofágu je ukryté veľké bohatstvo, a zaumienil si, že ho získa pre seba. Zavraždili ho skôr, než sa mu to podarilo. Upovedomil však o tom svojho syna, pre ktorého sa šperky stali životným cieľom.“

  „Áno,“ prerušil ho Bob. „Profesor Yarborough už prišiel na to, prečo pochovali Ra-Orkona tak jednoducho a bez slávy do tajnej hrobky, a iba s jeho kocúrom. V tých časoch bolo veľa zlodejov, ktorí otvárali kráľovské hrobky, aby z nich vyrabovali cenné predmety. Príbuzní Ra-Orkona dúfali, že takto oklamú zlodejov, a tajne s ním pochovali aj jeho zbierku drahokamov.“

  „To znie prijateľne,“ povedal režisér. „Ale dovoľte, aby som pokračoval. Profesor Freeman, preoblečený za čarodejníka Sardona, vymyslel si fantastický príbeh, aby zatiahol do veci Hamidovcov, ktorí ho mali potom nevedomky kryť. Keď uvidel fotografiu kocúra pani Banfryovej, ktorý sa ponášal na Ra-Orkonovho kocúra, zaplietol do príbehu aj jeho, aby všetko vyzeralo ešte dôveryhodnejšie. Potom ho ukradol pani Banfryovej, zafarbil mu predné labky a hodil ho do Hamidovej izby.“

  „Áno,“ prikývol Jupiter. „Priznal sa k tomu.“

  „Takto vlastne Achmed a Hamid v snahe získať múmiu nevedomky postupovali podľa Freemanovho plánu. Freeman dúfal, že keď múmia bude šepkať, profesor Yarborough mu ju požičia. Keď sa mu to nepodarilo, najal si Joa a Harryho, aby ju ukradli. Veľmi sa rozčúlil, keď mu priniesli iba múmiu, lebo celý čas sa hnal vlastne za sarkofágom.“

  „Tak to bolo, pane,“ potvrdil Bob. „Doviezli múmiu, keď sme my s Jupiterom a profesorom počúvali pásku v dome profesora Freemana. Worthington by ich bol určite videl, ale musel zaparkovať asi sto metrov poniže domu. Profesor Freeman nám doniesol zázvorové pivo, aby tak zamaskoval hlavnú príčinu svojej dlhej neprítomnosti. To vtedy ich poslal späť po sarkofág a nás zdržiaval počúvaním magnetofónovej pásky, aby mali čas ukradnúť ho. Aj nápad použiť šakalie masky v prípade, že by natrafili na Wilkinsa, bol jeho.“

  „Niet pochýb, že Freeman bol veľmi šikovný,“ povedal Alfréd Hitchcock. „Napriek tomu sa tebe, Peter, a Hamidovi podarilo sledovať sarkofág tou nezvyčajnou cestou v ňom. Chápem aj to, ako si ty, Jupiter, znovu vystopoval sarkofág. Ale teraz prichádzame k niečomu, čo nechápem.“

  Zvraštil čelo a uprene sa na nich zadíval. Chlapci sa rozpačito zamrvili na stoličkách.

  „A čo je to, pane?“ opýtal sa Jupiter neobyčajne pokorne.

  „Ako je možné, že hoci ostatní stratili stopu modrého nákladného auta a teba v ňom, dorazili na miesto, kde si nachytal profesora Freemana, a to práve vo chvíli, keď si ich potreboval?“ zahrmel režisér.

  „To radšej vysvetli ty, Peter,“ navrhol Jupiter.

  „Jasné. Totiž, áno, pane,“ odvetil Peter. „Bolo to takto, pán Hitchcock. Keď sme stratili modré auto, usúdili sme, že vinníkom je iste Achmed. Šli sme rovno po profesora Yarborougha a potom rýchlo k Achmedovmu domu. Ale Achmed sa práve lúčil s nejakými obchodníkmi. Bol veľmi prekvapený, keď sme mu všetko povedali. Ukázalo sa, že je nevinný, a tak sme sa rozhodli, že zavoláme políciu. Ale najskôr sa profesor Yarborough chcel poradiť so svojím priateľom, čo má vlastne polícii povedať, a tak...“   

  „Stačí, stačí,“ prerušil ho Alfréd Hitchcock. „Už mi to začína byť jasné. Všetci ste sa ponáhľali k Freemanovi, a tam pred garážou stálo modré nákladné auto. Keď mu cestou zlodeji zatelefonovali, že ich nikto nesledoval, oznámil im, aby doviezli sarkofág podľa pôvodného plánu. A tak, vďaka tomu, že sa Yarborough chcel poradiť so svojím priateľom, prišli ste ako na zavolanie.“

  „Áno, pane,“ prisvedčil Jupiter. „Harry a Joe sú vo väzení. Majú toho veľa na svedomí. Profesor sa snaží dostať Freemana z toho von. Tvrdí, že Freeman nie je nijaký zločinec a že nikdy viac nič zlé neurobí. Profesor Freeman sa vzdal svojho miesta na univerzite a chce ísť pracovať na Stredný východ pre OSN. Profesor Yarborough pošle šperky do Egypta. Kocúra sme vrátili pani Banfryovej a Hamid s Achmedom už odcestovali do Líbye. Boli radi, že sa podvod včas odhalil. Hamid prisľúbil, že nám pošle orientálny koberec pre náš Hlavný stan. Vraj bude mať vo vzorke votkaný náš tajný znak - otáznik. A to je, myslím, všetko.“

  „Nie celkom!“ povedal Alfréd Hitchcock a div neprepichol Jupitera pohľadom. „Vynechali ste najväčšiu záhadu celého prípadu. Ako mohla múmia šepkať?“

  „Ach tak,“ Jupiter potlačil úsmev. „Bruchovravectvo, tak ako to povedal Bobov otec.“

  Alfréd Hitchcock sa zatváril ešte vážnejšie. „Počuj, chlapče, robím v oblasti divadla už veľa rokov. Viem veľmi dobre, že bruchovravci neprenášajú svoje hlasy, ako si to mnohí myslia. Môžu síce vytvoriť ilúziu, že nejaká figurína hovorí, ale musia byť pri nej. Nemôžu rozprávať na diaľku!“

  Bob a Peter si vymenili pohľady. Vždy si mysleli, že bruchovravci hovoria na diaľku.

  Jupiter iba prikývol. „Áno, pane. Ale profesor Freeman mohol. Viete, on bol vždy tak ďaleko, že som ho spočiatku nepodozrieval. A mal som, pretože pozná mnohé východné jazyky, a ak niekto mohol vyvolať dojem, že múmia šepká v starej arabčine, tak to mohol byť jedine on. Nepodozrieval som ho až do okamihu, keď som zistil, že kocúr bol zafarbený. Videl som, že v Sardonovej historke niečo neklape. Potom som začal premýšľať, či Sardon bol naozajstný čarodejník, alebo niekto iný v prestrojení. Ak to bol niekto iný, musel to byť profesor Freeman, pretože jeho otec, ktorý pracoval s Yarboroughom, vedel o múmii, a Freeman bol jedinou osobou v celom prípade, ktorá sa mohla plynné dohovoriť s pánom Hamidom a potom rozprávať cudzími jazykmi v predstieranom tranze.“

  „To je dobre premyslené,“ pripustil režisér. „Ale neodpovedal si na moju otázku.“

  „Nie, pane, ale hneď k tomu prídeme. Ako jazykový expert profesor Freeman vedel narábať s rozličnými mikrofónmi a záznamovými prístrojmi. Som si istý, že ste už počuli o novom špeciálnom mikrofóne, ktorý, keď je správne zameraný, môže prenášať rozhovor i na veľkú vzdialenosť.“

  Alfrédovi Hitchcockovi sa vyjasnila tvár. „Pravdaže. Len pokračuj, Jupiter.“

  „Existujú aj smerové zosilňovače, ktoré môžu priamočiaro zamerať hlas a vysielať ho do vzdialenosti niekoľko desiatok metrov, takže ho bude počuť len na jednom určenom mieste. Profesor Freeman mal tento prístroj na balkóne. Jeho dom je presne oproti, na druhej strane kaňonu, asi deväťdesiat metrov od profesorovej vilky. Profesor Freeman si nahral na pásku niečo, čo znelo ako stará arabčina. Ďalekohľadom pozoroval svojho priateľa, keď pracoval v múzeu s oknami otvorenými dokorán - profesor totiž nemal rád zatvorené miestnosti - a potom stačilo iba zapnúť magnetofón a vysielať nahrávku cez údolie na miesto, kde ju bolo možno počuť len vtedy, keď človek stál blízko pri múmii. Obyčajne to robieval popoludní, keď sa vrátil z práce, a len ak bol profesor Yarborough v miestnosti sám - až na ten jeden prípad, keď som sa ja preobliekol za profesora. Preto sa zdalo, že múmia pozná profesora Yarborougha a k nikomu inému neprehovorí. Keď profesor Freeman súhlasil, že sa príde pozrieť na múmiu, pustil magnetofón, skôr než odišiel z domu. Páska bola načasovaná, takže chvíľu bolo ticho, potom sa ozval čudný zvuk, ale len čo Freeman dorazil k profesorovmu domu, hlas opäť prestal. Poistil sa, aby bol úplne mimo podozrenia. V ten večer, keď si Harry a Joe navliekli šakalie masky a ukradli múmiu, profesor Freeman si našiel dosť času, aby vybehol hore a zamieril prístroj na Wilkinsa. Vedel, že to starého pána vyľaká na smrť. Vidíte, že to naozaj bol určitý spôsob prenášania bruchovravectva. Môžete to nazvať vedeckým bruchovravectvom.“

  „Úžasné,“ povedal pomaly Alfréd Hitchcock. „Sfinx sa vrátil k svojej majiteľke, múmia prestala šepkať, šperky sa pošlú späť do Egypta a celý prípad je vyriešený. Som zvedavý, do akého dobrodružstva sa zapletiete nabudúce.“

  „Nuž,“ povedal Bob, vyťahujúc z vrecka kúsok papiera, „máme niekoľko možností. Napríklad...“

  „Nie!“ zaprotestoval režisér. „Nič mi nehovorte. Ešte by sa mi mohlo stať, že by som na to musel myslieť, aj keď budem mať na práci iné, dôležitejšie veci. Nechám sa radšej prekvapiť. Ale teraz už do videnia, mládenci. Naozaj mám robotu.“

  Keď chlapci vypochodovali z pracovne, muž za stolom sa zahľadel na kopu papierov, ktorú mu tam nechali. A napriek svojim slovám sa mimovoľne zamyslel, s akým dobrodružstvom asi prídu za ním Traja pátrači nabudúce. Nech to už bude čokoľvek, bude to iste niečo neobyčajné. O tom ani trochu nepochyboval.

Text Róbert Arthur© Random House, Inc., New York 1965

Translation © Svetlana Mrlianová-Marušiaková (Róbert Arthur: Alfréd Hitchcock and The Three Investigators in The Mystery

of The Green Ghost) 1971 Cover © Vladimír Kardelis 1994

Mladé letá, Nám. SNP 12, 815 19 Bratislava, 7619. publikácia, 1994, štvrté vydanie. Pre čitateľov od 9 rokov. Editorka Dr. Alena Hošková. Jazyková redaktorka Zora Sadloôová. Technický redaktor Marián Škripek. AH 6,44 (text 6,33, ilustr. 0,11). VH 6,62. Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o., Banská Bystrica.

ISBN    80-06-00525-7 (súb.)

ISBN   80-06-00187-1

Upozornenie pre čitateľa!

Nechcem nikoho strašiť, ale pokladám si za povinnosť upozorniť vás, že na nasledujúcich stranách sa stretneme, ako už názov knihy naznačuje, so zeleným strašidlom. Okrem strašidla stretneme sa tu aj so zvláštnymi perlami a so psíkom, ktorý nehrá v príbehu nijaký úlohu, pretože vôbec nič nerobí. Alebo hrá? Nerobiť nič je niekedy také dôležité, ako urobiť niečo. O tom ešte bude treba porozmýšľať.

Mohol by som vám povedať o mnohých ďalších nezvyčajných udalostiach, vzrušujúcich dobrodružstvách a napätých situáciách, s ktorými sa stretnete, ale viem, že si ich prečítate radšej sami. Uspokojím sa teda s tým, že uvediem Troch pátračov, ako som im to sľúbil.

Uvádzam ich už po štvrtý raz a musím sa priznať, že v prvých prípadoch som o nich veľmi pochyboval. Teraz sa mi však Jupiter Jones, Bob Andrews a Peter Crenshaw celkom zapáčili. Myslím, že vám budú dobrými spoločníkmi na večer záhady, dobrodružstva a napätia.

Títo traja chlapci si založili spolok Troch pátračov a vo voľnom čase riešia všetky možné záhady, s ktorými sa stretnú. Žijú v Rocky Beach, v Kalifornii, v meste na pobreží Tichého oceánu, niekoľko kilometrov od Hollywoodu. Bob a Peter bývajú u rodičov a Jupiter býva so strýkom Titusom Jonesom a tetou Matildou Jonesovou, ktorí vlastnia a vedú Jonesov bazár, skvelú zbernú, kde človek nájde skoro všetko.

V tejto zberni stojí na dvore asi deväť metrov dlhý obytný príves, ktorý sa poškodil pri nejakej nehode a ktorý sa Titusovi Jonesovi nikdy nepodarilo predať. Dovolil Jupiter ovi a jeho priateľom, aby si z neho urobili moderný Hlavný stan pre svoj podnik. Je v ňom malé laboratórium, tmavá komora a kancelária so stolom, písacím strojom, telefónom, magnetofónom a mnohými príručkami. Celé zariadenie pozostáva z vecí, ktoré sa dostali do zberne a ktoré si Jupiter s chlapcami prirobili. Hans a Konrád, silní plavovlasí bratia z Bavorska, ktorí pracujú v zberni ako pomocníci, na Jupiterovu žiadosť upravili hromady odpadu okolo prívesu tak, aby ho zvonka nebolo vidieť. Dospelí naň zabudli. Vedia o ňom len Traja pátrači. A aby sa tajomstvo neprezradilo, chodia do Hlavného stanu tajnými vchodmi.

Najčastejšie používajú ako vchod Tunel č. 2, ktorý tvorí dlhá pokrivená železná rúra, vedúca z ich dielne čiastočne pod zemou, pod odpadom a pod Hlavným stanom. Keď sa ňou preplazia, dostanú sa do Hlavného stanu cez sklápacie dvere. Existujú ešte iné vchody, ale o tých si pohovoríme, až keď sa k nim dostaneme.

Na väčšie vzdialenosti majú chlapci k dispozícii pozlátený rolls--royce aj so šoférom. Toto auto, ktoré môžu používať tridsať dní, vyhral Jupiter v súťaži. Ináč používajú svoje bicykle a dakedy sa zvezú s Hansom alebo Konrádom na niektorom z nákladných áut, patriacich zberni.

Jupiter Jones je územčistý, svalnatý a trochu bucľatý. Zlé jazyky o ňom hovoria, že je tučný. Má okrúhlu tvár a často nahlúply výraz. Ale to je len taktický trik. Skrýva sa za ním prenikavá inteligencia. Jupiter má výbornú pamäť a je na to dosť pyšný. Má veľa dobrých vlastností, ale prílišná skromnosť medzi ne nepatrí.

Peter Crenshaw, vysoký, hnedovlasý a svalnatý, vyniká telesnou zdatnosťou. Je Jupiterovou pravou rukou pri stopovaní podozrivých osôb a pri iných nebezpečných podujatiach.

Bob Andrews je útlejší, má svetlejšie vlasy a viacej ho priťahuje štúdium. Hoci je veľmi odvážny, má na starosti predovšetkým záznamy a výskum. Je zamestnaný na polovičný úväzok v miestnej knižnici, kde môže pre Troch pátračov získať veľa informácií.

Všetko toto som vám povedal, aby som nemusel rušiť nasledovné rozprávanie opakovaním informácií, ktoré niektorí z vás už možno poznajú, ak čítali o predchádzajúcich prípadoch pátračov.

V každom prípade, vpred! Zelené strašidlo sa už práve chystá vykríknuť!

ALFRÉD     HITCHCOCK

Prvá kapitola

Výkriky zeleného strašidla

Bob Andrews a Peter Crenshaw nečakali výkrik.

Stáli na súkromnej ceste, ktorá bola zarastená burinou, a prezerali si starý prázdny dom, veľký ako hotel, ktorého jedna časť bola už zbúraná. Pri mesačnom svite všetko vyzeralo neurčité a neskutočné.

Bob mal na krku zavesený prenosný magnetofón a nahrával naň svoje pozorovania a opis okolia. Po chvíli prestal hovoriť a obrátil sa k Petrovi:

„Peter, veľa ľudí si myslí, že v tomto dome straší. Škoda, že sme na to nepomysleli, keď Alfréd Hitchcock zháňal strašidelný dom pre jeden zo svojich filmov.“ Mal na mysli čas, keď sa zoznámili so známym filmovým režisérom a rozlúštili záhadu Strašidelného zámku.

„Pánu Hitchcockovi by sa toto miesto určite páčilo,“ súhlasil Peter. „Ale mne sa nepáči. Naozaj, cítim sa čoraz väčšmi nesvoj. Čo povieš, nemali by sme už odtiaľto odísť?“

Vtedy sa z domu ozval výkrik.

„Iíííí-aahhhhh!“ Bol to vysoký zvuk, pripomínajúci skôr hlas zvieraťa ako človeka. Obidvom chlapcom sa postavili vlasy dupkom.

„Počul si to?“ preglgol Peter. „Poďme odtiaľto!“

„Počkaj!“ povedal Bob, hoci aj on len s námahou premohol chuť zutekať. Keď Peter zaváhal, povedal: „Zapnem magnetofón pre prípad, že by sme ešte niečo začuli. Jupiter by urobil to isté.“

Hovoril o Jupiterovi Jonesovi, ktorý tiež patril k Trom pátračom, ale ktorý teraz nebol s nimi.

„No…“ začal Peter. Ale Bob už zapol magnetofón a zamieril mikrofón na prázdny, rozpadávajúci sa dom medzi stromami.

„Aaaaaaahhhhhh … ahhiiií… iiii!“ Znovu sa ozval výkrik a pomaly tíchol, budiac hrôzu.

„Ale teraz už poďme!“ súril Peter. „Už sme počuli dosť!“

Bob súhlasil. Obrátil sa a rozbehli sa po starej ceste k miestu, kde mali odložené bicykle.

Peter utekal ako jeleň a Bob už niekoľko rokov nebežal tak rýchlo ako teraz. Dlho musel nosiť podporný prístroj, pretože raz spadol na kamenistom svahu a zlomil si na niekoľkých miestach nohu. Ale noha sa dobre zahojila, a po dlhom čase cvičenia mu práve minulý týždeň povedali, že si už môže podporný prístroj dať dolu.

Teraz sa bez neho cítil taký ľahký, že takmer lietal. Ale nech bežali akokoľvek rýchlo, nedostali sa ďaleko.

Zrazu ich nečakane zastavili silné ruky.

„Ach!“ vykríkol prekvapene Peter, keď prudko do niekoho vrazil. Ani Bob sa nedostal ďalej, lebo vrazil do akéhosi muža, ktorý ho zachytil a držal.

Vleteli plnou parou do skupiny mužov, ktorí prišli po súkromnej ceste až k nim, kým chlapci počúvali strašidelné výkriky.

„Hej, chlapče!“ vykríkol dobrosrdečne muž, ktorý chytil Petra. „Skoro si ma zvalil!“

„Čo to bol za zvuk?“ opýtal sa muž, ktorý zachytil Boba, keď ten do neho slepo vrazil a len-len že nespadol. „Videli sme vás, chlapci, ako ste stáli a počúvali.“

„Neviem, čo to bolo,“ ozval sa Peter. „Ale nám sa to zdalo ako strašidlo!“

„Strašidlo? Nezmysel! Možno niekto potrebuje pomoc! Možno to bol iba nejaký tulák …“

Všetci piati alebo šiesti muži, do ktorých chlapci vrazili, začali zrazu hovoriť jeden cez druhého a na Petra a na Boba celkom zabudli. Chlapci im nevideli dobre do tvárí, ale všetci boli pekne oblečení a hovorili ako obyvatelia príjemnej štvrte, ktorá obklopovala zarastený pozemok a prázdny dom, známy ako Zelené panstvo.

„Mali by sme ísť dnu!“ povedal nahlas muž s neobyčajne hlbokým hlasom. Bob nemohol rozoznať jeho črty, ale zbadal, že má fúzy. „Chceli sme sa pozrieť na túto starú budovu, ešte kým ju nezrúcajú. Počuli sme niekoho kričať. Možno je niekto dnu a je zranený.“

„Ja som za to, aby sme zavolali políciu,“ povedal trochu nervózne muž v károvanom športovom kabáte. „Takéto veci majú vyšetrovať oni.“

„Niekto je možno zranený,“ povedal muž s hlbokým hlasom. „Poďme pozrieť, či mu môžeme pomôcť. Kým by prišla polícia, mohol by zomrieť.“

„Súhlasím,“ ozval sa muž s hrubými okuliarmi. „Mali by sme ísť dnu a uvážiť, čo sa dá robiť.“

„Vy môžete ísť dnu a ja zavolám políciu,“ povedal muž v károvanom kabáte. Obrátil sa a vtedy sa ozval muž, ktorý viedol na remeni malého psa.

„Možno je to len sova alebo mačka, ktorá sa dostala dnu,“ povedal. „Budú vás pokladať za blázna, ak preto zavoláte políciu.“

Muž v károvanom kabáte zaváhal.

„Ale…“ začal. Vtedy sa ujal vedenia najsilnejší muž zo skupiny.

„Ide sa,“ povedal. „Sme šiesti a máme niekoľko bateriek. Najprv sa ta pozrieme, a až potom, ak bude treba, zavoláme políciu. Vy, chlapci, môžete ísť domov, vás tu už nepotrebujeme.“

Vykročil na cestičku dláždenú kameňmi, ktorá viedla k domu. Po ch vilke váhania sa za ním pobrali aj ostatní. Muž, ktorý viedol malého psa, ho zdvihol na ruky, a chlap v károvanom kabáte šiel trochu zdráhavo na konci.

„Poďme,“ povedal Peter Bobovi. „Povedal, že nás nepotrebujú. Poďme domov.“

„A nezistíme, čo to bol za krik?“ opýtal sa Bob. „Len uváž, čo by povedal Jupiter. Nikdy by nám to neprestal vyčítať. Sme predsa nejakí pátrači. A okrem toho, nemáme sa čoho báť. Veď nás je tu veľa.“

Ponáhľal sa po cestičke za mužmi a Peter za ním. Chlapi neisto postávali pred veľkými dverami domu. Potom silný muž, ktorý ich viedol, stlačil kľučku. Dvere sa otvorili a pred nimi sa objavila čierna chodba.

,,Zažnite baterky,“ povedal. „Chcem zistiť, čo sme to vlastne počuli.“

Vošiel prvý s rozsvietenou baterkou. Ostatní mu šli tesne v pätách a ďalšie tri baterky razili jasné cestičky do tmy. Keď muži vošli, Peter a Bob potichu vkĺzli za nimi.

Ocitli sa vo veľkej, príjemnej hale. Muži svietili baterkami dookola, takže všetci videli steny pokryté niečím, čo voľakedy bolo krémovostriebornými tapisériami s orientálnymi výjavmi.

Pôsobivé schodište sa stáčalo z haly na prvé poschodie. Jeden z mužov naň zasvietil.

„Tu asi padol starý Mathias Green pred päťdesiatimi rokmi a zlomil si väz,“ povedal. „Ovoňajte vzduch! Celých päťdesiat rokov sa tu nevetralo.“

„Hovorí sa, že v tomto dome straší,“ povedal iný muž. „Som ochotný tomu veriť. Ale dúfam, že strašidlo nestretneme.“

„Zatiaľ sme ešte skoro nič neprezreli,“ povedal silák. „Začnime od prízemia.“

Muži spolu zamierili do veľkých miestností na prízemí. V izbách nebol nijaký nábytok. Všade plno prachu. Jedno krídlo domu nemalo zadnú stenu. Práve v ten deň začali budovu rúcať.

Nenašli nič okrem ozývajúcich sa prázdnych izieb, cez ktoré prechádzali váhavo, rozprávajúc sa iba šeptom. Prezreli druhé krídlo domu. Nakoniec prišli do niekdajšieho salónu. Na jednom konci bol orientálny kozub a na druhom vysoké obloky. Muži sa znepokojene zhromaždili pred kozubom.

„Nerobíme dobre,“ ticho povedal jeden. „Mali by sme zavolať políciu…“

„Ššš!“ prerušil ho iný hlas. Všetkým zamrzli slová na perách. „Myslím, že som niečo počul,“ ticho zašepkal druhý muž. „Možno je to len zviera. Zahaste všetky svetlá a uvidíme, či sa niečo pohne.“

Všetky svetlá zhasli. Miestnosť pohltila tma a cez špinavé obloky prenikal len veľmi slabý mesačný svit.

Potom ktosi prestrašene povedal: „Pozrite! Tam, pri dverách!“

Všetci sa obrátili. A všetci to videli. Pri dverách, ktorými vošli, stála zelenkastá postava. Zdalo sa, akoby zvnútra vyžarovala svetlo, a mihotala sa ako hmla. Ale keď Bob na ňu pozrel, podvedome zatajil dych. Zdalo sa mu, že je to postava muža v dlhom, splývajúcom zelenom rúchu.

„Strašidlo!“ ozval sa ktosi slabým hlasom. „Starý Mathias Green!“

„Zažnite všetky svetlá!“ povedal ostro silný muž. „Posvieťte tým smerom!“

Ale kým zapálili svetlá, hmlistá zelenkastá postava akoby prekĺzla popri stene a mihla sa za otvorenými dverami. Len čo tri baterky vrhli na ňu svetlo, zmizla.

„Chcel by som byť niekde inde,“ zašepkal Peter Bobovi do ucha. „Už aspoň hodinu.“

„Možno to bol iba záblesk z reflektora auta,“ povedal pevne ktorýsi muž. „Náhodou zasvietil do okna. Poďme sa pozrieť do haly.“

Všetci sa hlučne nahrnuli do haly a znovu svietili dookola. Nebolo tam však nič. Ktosi navrhol, aby ešte raz zhasili svetlá. Znovu čakali v tichu a tme. Malý pes, ktorého muž niesol na rukách, trochu zaskučal.

Tentoraz zbadal postavu Peter. Ostatní sa obzerali dookola, ale on náhodou pozrel na schody, a tam na odpočívadle stálo zelenkasté zjavenie.

„Tam je!“ zakričal. „Na schodoch.“

Všetci sa obrátili. Všetci uvideli postavu, ako sa z odpočívadla zakráda na prvé poschodie.

„Poďme!“ zakričal silný muž. „Niekto nás tu vodí za nos. Poďme za ním a chyťme ho!“ Bezhlavo sa rútili hore schodmi. Ale keď prišli na prvé poschodie, nikoho tam nebolo.

„Mám nápad,“ ozval sa Bob. Spytoval sa sám seba, čo by urobil Jupiter, keby teraz bol s nimi a mal dojem, že na to prišiel.

„Ak išiel niekto pred nami po schodoch,“ povedal, keď sa muži obrátili k nemu a niektorý z nich mu posvietil do tváre, takže musel zažmurkať, „nechal by stopy na zaprášenej dlážke. Ak nechal stopy, môžeme ho sledovať.“

„Chlapec má pravdu,“ vykríkol muž so psom. „Priatelia, posvieťte sem na dlážku v hale, kadiaľ ešte nikto z nás neprešiel.“

Tri baterky osvietili dlážku. Bolo tam veľa prachu, ale nič ho neporušilo.

„Tu nikto nebol!“ ozval sa zmätený hlas. „Čo to teda išlo hore schodmi?“

Nikto neodpovedal, hoci každý vedel, na čo myslia ostatní.

„Zhasnime svetlá a uvidíme, či sa ukáže ešte raz,“ navrhol jeden hlas.

„Poďme odtiaľto preč,“ povedal niekto iný, ale všetci súhlasili s tým prvým. Koniec koncov, bolo ich sedem alebo osem - ak rátame Petra a B oba… a nikto nechcel priznať, že sa bojí.

Stáli v tme pri schodoch a čakali.

Peter a Bob hľadeli do haly, keď niekto ostro zašepkal:

„Vľavo! V polovici haly!“

Obrátili sa. Pri dverách stálo zelené svetlo, ktoré bolo sotva vidieť. Postava sa stávala zreteľnejšou. Teraz to bola určite ľudská postava v zelenom splývajúcom rúchu ako mandarín.

„Nevyplašme ju,“ povedal ktosi ticho. „Pozerajme, čo urobí.“

Všetci ticho čakali.

Strašidelná postava sa začala pohybovať. Zakrádala sa tesne popri stene až na samý koniec haly. Potom zašla za roh, aspoň tak sa zdalo, a zmizla.

„Sledujme ju, ale pomaly,“ zamrmlal niekto. „Neodchádza.“

Znovu sa ozval Bob. „Skôr ako prejdeme halou, pozrime sa, či teraz nechala nejaké stopy,“ navrhol.

Rozsvietili dve baterky a pohybovali sa sem-tam po hale.

„Nijaké stopy!“ ozval sa duto hlboký hlas. „Ani jedna šľapaj v prachu. Nech je to čokoľvek, vznáša sa to vo vzduchu.“

„Dostali sme sa až sem, teraz musíme pokračovať,“ povedal odhodlane ktosi iný. „Ja pôjdem prvý.“

Silák, ktorý to povedal, pustil sa smelo do haly. Ostatní ho nasledovali. Prišli k priečnej chodbe, do ktorej zabočila zelená postava, a zastali. Niekto zasvietil do druhej chodby. Vo svetle sa ukázalo dvoje otvorených dverí. Na konci chodby za dverami bola holá stena.

Zahasili svetlá a čakali. O chvíľu strašidelná zelená postava vykĺzla z jedných otvorených dverí, pokračovala popri stene a zastavila sa na prázdnom múre, kde sa hala končila. Potom sa postupne strácala.

„Akoby prešla stenou,“ povedal neskôr Bob.

A v prachu neboli nijaké stopy.

Keď potom prišla polícia, ktorú muži zavolali, ani šerif Reynolds, ani nikto z jeho ľudí nič nenašiel. V dome nebolo ani stopy po ľudskej bytosti, nijaký ranený, nijaké zviera. Nič.

Šerif Reynolds nechcel veriť, že by osem spoľahlivých svedkov videlo strašidlo a počulo ho kričať. Ale neostávalo mu nič iné. Lebo v tú istú noc, o niečo neskôr, strážnik hlásil, že videl strašidelnú zelenkastú postavu, ktorá striehla pri zadnom vchode veľkého obchodného domu. Keď sa priblížil, zmizla. Neskôr telefonovala na políciu vyplašená žena, ktorú vraj zobudilo stonanie a na dvore videla stáť zelenkastú postavu. Keď zapálila svetlo, postava zmizla. Dvaja šoféri z nočnej reštaurácie hovorili, že videli strašidelnú postavu pri svojom nákladnom aute.

A nakoniec šerifovi Reynoldsovi volali dvaja policajti z hliadkujúceho auta, že videli postavu na cintoríne GreenHills v Rocky Beach. Reynolds sa tam hneď ponáhľal a veľkou železnou bránou vošiel na cintorín. Pri vysokom bielom pomníku stála strašidelná zelená postava, ale keď sa priblížil, prepadla sa do zeme a zmizla.

Šerif posvietil na pomník.

Bol to pomník nešťastného Mathiasa Greena, ktorý pred päťdesiatimi rokmi vo veľkom starom dome spadol zo schodov a zlomil si väz.

Druhá kapitola

Predvolanie pre Boba a Petra

„Aaahhhhh. . . iiiii!“ Znova sa ozval strašidelný výkrik. Ale tentoraz Bob a Peter ostali pokojní, pretože sa ozval z magnetofónu.

Traja pátrači boli vo svojom tajnom Hlavnom stane v Jonesovom bazári a Jupiter pozorne počúval z pásky zvuky, ktoré Bob nahral predošlý večer.

„Viac výkrikov tam už nie je, Jupiter,“ povedal Bob. „Ostatok je už len rozhovor pri stretnutí s tými mužmi, pretože prístroj bol zapnutý a vypol som ho, až keď sme šli do domu.“

Ale Jupiter si vypočul všetko. Hlasy mužov, s ktorými sa rozprávali predošlú noc, boli celkom zreteľné. Keď sa páska skončila, vypol magnetofón a začal si prstami poťahovať spodnú peru, čo bolo znakom, že tuho rozmýšľa.

„Mne to znie ako ľudský výkrik,“ povedal. „Znie to, akoby niekto kričal, keď padá zo schodov, a na konci hlas zaniká, akoby už nemal viac síl kričať.“

„Veru, tak to znie!“ vykríkol Bob. „A to sa aj stalo v tom dome pred päťdesiatimi rokmi. Starý Mathias Green, majiteľ, spadol zo schodov a zlomil si väz. Pravdepodobne pri páde vykríkol!“

„Moment! Počkaj!“ protestoval Peter. „Ako by sme mohli počuť výkrik po päťdesiatich rokoch?“

„Možno,“ povedal vážne Jupiter, „bol ten výkrik nadprirodzenou ozvenou výkriku, ktorý prvý raz zaznel pred päťdesiatimi rokmi.“

„Nehovor také veci!“ namietol Peter. „Nerád to počúvam. Ako by sme mohli počuť päťdesiatročnú ozvenu?“

„Neviem,“ odvetil Jupiter. „Bob, ty máš na starosti záznamy a výskum. Prosím ťa, podaj mi podrobnú správu o tom, čo sa stalo a čo si sa dozvedel o histórii Zeleného panstva.“

Bob sa zhlboka nadýchol.

„Nuž,“ začal, „včera večer sme sa s Petrom vybrali k domu, o ktorom sme sa dopočuli, že ho idú búrať. Myslel som si, že by som mohol o ňom niečo pekné napísať pre prvý jesenný výtlačok školských novín. Zobral som si aj magnetofón, aby som si nahral svoje dojmy, o ktorých by som neskôr napísal.

Boli sme tam asi päť minút, keď vyšiel mesiac, a starý dom vyzeral náramne strašidelné. Potom sa ozval prvý výkrik. Zapol som magnetofón pre prípad, že by sa ozval ďalší. Vedel som, že to bude pre teba veľmi dôležité.“

„Veľmi dobre,“ povedal Jupiter? „Uvažuješ ako detektív. Čo hovorili muži, to som už počul. Pokračuj, ako ste vošli do domu.“

Bob podrobne opísal, ako prehľadali dom, ako videli strašidelnú zelenú postavu najprv na prízemí, potom na odpočívadle, na prvom poschodí, a nakoniec ako sa zakrádala halou a stratila sa v pevnej stene.

„A nenechala nijaké stopy,“ povedal Peter. „Bob na to myslel a presvedčil mužov s baterkami, aby starostlivo prezreli podlahu.“

„Výborná práca,“ povedal Jupiter. „Koľko mužov videlo to zelené zjavenie?“

„Šesť,“ povedal Peter.

„Sedem,“ protirečil mu Bob.

Pozreli na seba. Prvý sa ozval Peter.

„Určite šesť,“ povedal. „Silný muž, ktorý nás viedol, chlapík s  hlbokým hlasom, muž s malým psom, muž v okuliaroch a ďalší dvaja, ktorých som si veľmi nevšimol.“

„Možno máš pravdu,“ priznal Bob, ktorý si nebol istý. „Ja som ich rátal vnútri, keď sa všetci pohybovali. Raz som narátal šesť, druhý raz sedem.“

„Na tom veľmi nezáleží,“ povedal Jupiter, zabúdajúc na vlastné pravidlo, že pri každej záhade môže byť i najmenšia vec veľmi dôležitá. „Povedz mi teraz niečo o minulosti toho starého domu.“

„Teda,“ povedal Bob, „opustili sme dom a muži sa rozdelili do skupín. Jedna skupina zavolala políciu. V raňajších novinách sa o udalosti veľa písalo. Na ceste sem som sa zastavil v knižnici, ale nenašiel som nijaké informácie o Zelenom panstve, pretože ho postavili veľmi dávno, keď Rocky Beach nebolo ešte mestom a nebola tu ani knižnica.

Podľa údajov v novinách postavil ho starý Mathias Green asi pred šesťdesiatimi alebo sedemdesiatimi rokmi. Obchodoval s Čínou a hovorilo sa o ňom, že to bol veľmi nepoddajný človek. Veľa sa o ňom nevie, ale zdá sa, že si v Číne narobil nejaké nepríjemnosti a musel odtiaľ narýchlo odísť. Vrátil sa sem so svojou snúbenicou, prekrásnou čínskou kňažnou.

Jedna verzia hovorí, že sa pohádal so svojou jedinou príbuznou, švagrinou zo San Franciska, a prišiel bývať sem.

Podľa inej verzie sa vraj bál nejakých čínskych šľachticov, asi príbuzných svojej manželky, a preto si tu postavil veľký dom, v ktorom sa ukryl. Vieš, táto oblasť nebola vtedy veľmi osídlená.

Tak či onak, na Zelenom panstve bola celá hŕba orientálnych sluhov. Mathias Green si rád obliekal zelené rúcho ako mandžuskí šľachtici. Zásoby mu dovážali raz do týždňa z Los Angeles na voze alebo nákladným autom. Jedného dňa šofér našiel dom prázdny. Bol tam len Mathias Green. Ležal pod schodmi so zlomeným väzom.

Keď tam konečne prišla polícia, usúdila, že sa opil, spadol zo schodov a zabil sa, a že všetko služobníctvo sa rozpŕchlo do noci, lebo sa bálo, že ich obvinia z vraždy. Dokonca i čínska manželka zmizla.

Nenašli nikoho, kto by im mohol niečo povedať. Číňania, ktorí tu žili, boli vtedy zväčša veľmi tajnostkárski, báli sa zákona, a tak sa všetci sluhovia alebo vrátili do Číny, alebo odišli do San Franciska a tam sa roztratili v čínskej štvrti.

Celá vec ostala záhadou. Majetok zdedila jeho ovdovená švagriná zo San Franciska. Za peniaze, ktoré jej zanechal, kúpila vinohrad vo Verdant Valley blízko San Franciska. V dome bývať nechcela, ale nechcela ho ani predať. Ani po jej smrti sa o dom nik nestaral. Konečne tohto roku slečna Lýdia Greenová, jej dcéra, predala dom, ktorý sa má zbúrať, aby sa na pozemku mohli postaviť moderné domy.

Preto teda dom búrajú. A… nuž, to je všetko, čo ti môžem povedať.“

„Veľmi dobre si to zhrnul,“ pochválil Jupiter Boba. „Prezrime si teraz správy z novín.“

Rozprestrel na stole v malej kancelárii Hlavného stanu niekoľko novín. Boli tam noviny z Los Angeles, San Franciska a miestne noviny. Miestne noviny písali o udalostiach predošlej noci s najväčšími titulkami, ale i v novinách z veľkomiest im venovali veľa miesta s dramatickými nadpismi ako:

VRIESKAJÚCE STRAŠIDLO OPÚŠŤA ZBÚRANÝ DOMOV A PRINÁŠA HRÔZU BO ROCKY BEACH

ZELENÉ STRAŠIDLO V ROCKY BEACH NA SLOBODE, PRETOŽE MU BÚRAJÚ DOMOV

ZELENÉ STRAŠIDLO OPÚŠŤA ZBÚRANÝ DOMOV A HĽADÁ SI NOVÉ PRÍSTREŠIE

Potom nasledovali príhody písané humorným tónom, ale uvádzajúce všetky fakty tak, ako ich pred chvíľou povedal Bob. Chýbalo tam však, že šerif Reynolds a dvaja jeho ľudia skutočne videli na cintoríne zelenú postavu. Šerif si to nechal radšej pre seba. Nechcel riskovať, že sa stane terčom posmechu.

„V novinách sa píše,“ poznamenal Jupiter, narážajúc na Rocky Beach News, „že strašidlo videli pri veľkom obchodnom dome, potom na dvore u tej ženy a nakoniec medzi kamiónmi pri reštaurácii. Vyzerá to skoro tak, akoby si strašidlo, ktorému teraz búrajú dom, skutočne hľadalo nejaké iné prístrešie.“

„Hm,“ povedal uštipačne Peter, „možno odišlo z Rocky Beach autostopom.“

„Možno.“ Jupiter sa rozhodol brať túto poznámku vážne. „Hoci o nadprirodzených bytostiach nie je známe, že by používali pozemské dopravné prostriedky.“

„Panebože, Jones,“ zaúpel Peter a chytil si hlavu do dlaní. „Vieš veľmi dobre, že ti nerozumiem, keď sa vyjadruješ takto zložito.“

„Znamená to, že sa nevozia v autách,“ povedal Jupiter. „Celá záležitosť vyzerá veľmi záhadne. Kým nevyjdú na svetlo ďalšie fakty…“

Prerušil ho tetin hlas. Pani Matilda Jonesová bola objemná žena so silným hlasom. Viedla Jonesov bazár a bola hlavou tohto rodinného podniku.

„Bob Andrews!“ počuli ju chlapci volať. „Vyjdi spoza toho odpadu a ukáž sa. Je tu tvoj otec a chce sa s tebou rozprávať. Aj s Petrom.“

Tretia kapitola

Tajná miestnosť

O chvíľu už všetci traja liezli dlhou pokrivenou rúrou Tunela č. 2, tajným vchodom, ktorý najčastejšie používali. Spodok bol vystlaný starými kobercami, takže sa mohli pohybovať rýchlo ako úhory a nepootĺkali si kolená. Vzápätí sa už predierali pomedzi odpad, ktorý tam na Jupiterovu žiadosť navŕšili Hans a Konrád, pomocníci v zberni, aby dielňu ani Hlavný stan nebolo vidieť. Vynorili sa pri búde, ktorá slúžila ako kancelária.

Tam čakala Matilda Jonesová a rozprávala sa s Bobovým otcom, vysokým mužom s tmavými fúzmi a žmurkajúcimi očami.

„Tu si, synak!“ povedal. „Poď, musíme sa ponáhľať. Šerif Reynolds sa chce s tebou rozprávať. Aj s tebou, Peter.“

Peter preglgol. Šerif Reynolds sa s ním chce rozprávať? Vedel o čom - o udalostiach predošlej noci.

Jupiter sa dychtivo opýtal: „Smiem ísť i ja, pán Andrews? Patríme predsa k sebe, všetci traja sme pátrači.“

„Myslím, že sa nič nestane, ak pôjdeš aj ty,“ usmial sa pán Andrews. „Ale poďme. Šerif Reynolds čaká vonku, v aute. Pôjdeme s ním.“

Hneď pred vchodom čakala čierna limuzína. Za volantom sedel šerif Reynolds, tučný muž s malou plešinou. Vyzeral nazlostene.

„Ďakujem, Bili,“ povedal Bobovmu otcovi. „A teraz rýchlo poďme. Počúvaj, ty si odtiaľto, sme susedia. Spolieham sa na teba, že mi pomôžeš - ak by sa z tejto pochabej záležitosti vykľulo ešte niečo horšie.“

„Môžeš sa na mňa spoľahnúť, šerif,“ povedal pán Andrews. „Ale kým prídeme k Zelenému panstvu, môj syn by ti mohol porozprávať, čo včera večer so svojím priateľom videli.“

„Tak spusť, chlapče,“ povedal šerif Reynolds, uháňajúc krkolomnou rýchlosťou. „Počul som o tom od viacerých ľudí, ktorí tam boli, ale som zvedavý, ako ste to videli vy.“

Bob mu rýchlo vyrozprával, čo s Petrom včera zažili. Šerif Reynolds si hrýzol pery, keď ho počúval.

„To isté mi povedali aj ostatní,“ zachmúril sa. „I keď je toľko svedkov, povedal by som, že je nemožné …“

Zarazil sa. Bobov otec, ktorý bol dobrým novinárom, na neho ostro pozrel.

„Sam, niečo mi vraví, že ty sám si videl zelené strašidlo,“ povedal. „Preto nechceš dopovedať, že je to nemožné.“

„Tak je,“ vzdychol si šerif. „I ja som ho videl. Na cintoríne. Stálo pri mramorovom pomníku starého Mathiasa Greena. A dočerta, keď som ho pozoroval, tá zelená postava sa prepadla do zeme a zmizla.“

Peter, Bob a Jupiter sedeli na krajíčku sedadla a dychtivo načúvali. Bobov otec figliarsky mrkol na šerifa.

„Môžem sa pri písaní na teba odvolávať, Sam?“ opýtal sa.

„Nie, vieš dobre, že nemôžeš!“ vybuchol šerif Reynolds. „Nesmie sa to rozchýriť. Chlapci! Zabudol som, že ste tu! Nikomu nepoviete ani slovo, počujete?“

„Áno, pane,“ ubezpečil ho Jupiter.

„Vcelku,“ pokračoval šerif Reynolds, „tú zelenú postavu videli dvaja šoféri nákladného auta. Žena, ktorá nám telefonovala. Nočný strážca v obchodnom dome. Ja a dvaja moji chlapi. Dvaja chlapci…“

„To je deväť, Sam,“ ozval sa pán Andrews.

„Deväť, plus šiesti muži, ktorí sa prišli pozrieť na ten starý dom,“ povedal šerif Reynolds. „Spolu pätnásť. Pätnásť svedkov, ktorí videli strašidlo!“

„Šerif, boli v Zelenom panstve šiesti, alebo siedmi muži?“ dychtivo sa opýtal Jupiter. „Peter a Bob sa nemôžu dohodnúť.“

„Neviem celkom presne,“ zamrmlal šerif. „Štyria muži vypovedali, čo sa stalo. Traja hovorili, že boli šiesti, jeden tvrdil, že boli siedmi. S ostatnými som sa nerozprával - nemohol som ich nájsť. Asi nechcú, aby sa o nich hovorilo. Na tom tak nezáleží, či je svedkov pätnásť alebo šestnásť, i tak je ich príliš veľa na to, aby si niečo vymysleli. Najradšej by som bol, keby sa z toho vykľul nejaký žart alebo niečo podobné, ale čo môžem robiť, keď som sám videl, ako tá potvora zmizla v hrobe!“

Auto zabočilo na burinou zarastenú cestu, ktorá viedla do starého Zeleného panstva. Panstvo vo dne vyzeralo veľmi pekne, hoci jedno krídlo bolo už čiastočne zbúrané. Pri dverách stáli dvaja policajti a muž v hnedom kabáte, ktorý, ako sa zdalo, na nich netrpezlivo čakal.

„Ktovie, kto to je?“ zamrmlal šerif Reynolds, keď vystúpili. „Asi ďalší novinár.“

„Šerif Reynolds!“ Podišiel k nim inteligentne vyzerajúci muž v hnedom kabáte a spustil príjemným hlasom: „Vy ste šerif? Čakám na vás. Prečo ma títo muži nechcú pustiť do domu mojej klientky?“

„Dom vašej klientky?“ šerif na neho pozrel. „Kto ste?“

„Som Harold Carlson,“ povedal muž. „Tento dom teraz patrí slečne Lýdii Greenovej. Som jej advokát a vzdialený bratanec. Zastupujem ju. Hneď ako som sa z raňajších novín dozvedel o včerajších udalostiach, priletel som zo San Franciska, požičal som si auto a prišiel som. Chcem sa na to pozrieť. Zdá sa mi, že celá vec je fantastický nezmysel.“

„Fantastická, to áno,“ povedal šerif Reynolds, „ale nie je to nezmysel. Som však veľmi rád, že ste prišli, pán Carlson. I tak by sme asi museli po vás poslať. Postavil som sem svojich ľudí, aby zadržali zvedavcov, a preto nechceli pustiť ani vás. Ale teraz pôjdeme všetci dnu a poobzeráme sa. Títo dvaja chlapci včera všetko videli a presne nám ukážu, kde stra … kde sa to odohralo.“

Predstavil pána Andrewsa, Boba, Petra a Jupitera. Potom ich šerif Reynolds zaviedol do domu, ponechajúc mužov na stráži. Vnútri, vo veľkých šerých izbách, vládlo ešte stále mátožné ovzdušie predošlej noci. Bob a Peter ukázali šerifovi, kde presne všetci stáli a kde sa po prvý raz objavila zelenkastá postava.

Potom ich Peter zaviedol hore.

„Zakrádala sa týmito schodmi a halou,“ povedal. „Skôr ako sme sa pustili za ňou, muži prezreli podlahu, či sa tam nenájdu stopy. To bol Bobov nápad. Ale v prachu nebola nijaká stopa.“

„Dobre, synak,“ povedal pán Andrews a potľapkal Boba po pleci.

„Potom išlo strašidlo cez halu,“ ukazoval Peter, „a zastavilo sa pri zadnej stene. Potom prešlo stenou a zmizlo.“

„Hm.“ Ako tak stáli a hľadeli na prázdnu stenu, šerif Reynolds sa zamračil a Harold Carlson, advokát, bezradne krútil hlavou.

„Nechápem,“ povedal. „Jednoducho nechápem, Samozrejme, hovorilo sa, že v tomto dome straší, ale ja som tomu nikdy neveril. Teraz neviem. Jednoducho neviem.“

„Pán Carlson,“ opýtal sa šerif Reynolds, „neviete, čo by mohlo byť za touto stenou?“

Advokát zažmurkal.

„Nie. Čo by za ňou mohlo byť?“

„Na to sme tu, aby sme to zistili,“ odvetil šerif. „A preto som rád, že ste tu i vy. Dnes ráno jeden z chlapov, ktorí pracujú na búračke, strhával na rebríku vonkajšie obloženie. Táto chodba sa zrejme nachádza nad časťou, ktorú už čiastočne zbúrali. Potom sa bude pokračovať tu. Skrátka, ten človek niečo zbadal. Prestal pracovať a zavolal ma.“

„Niečo zbadal?“ zamračil sa pán Carlson. „Preboha, a čo?“

„Nebol si celkom istý,“ otvorene povedal šerif Reynolds. „Ale domnieva sa, že za touto prázdnou stenou je tajná izba. Keďže ste tu, môžeme ju otvoriť a pozrieť sa dnu.“

Harold Carlson si pošúchal čelo a pozrel na pána Andrewsa, ktorý si usilovne robil poznámky.

„Tajná izba?“ opýtal sa so zjavným prekvapením. „Ani v jednom rodinnom príbehu o tomto dome sa nespomína nijaká tajná izba.“

Peter, Bob a Jupiter išli z kože vyskočiť od potláčaného vzrušenia, keď prišli hore dvaja policajti, jeden so sekerou a druhý so sochorom.

„Nože, chlapi, urobte otvor do tej steny,“ vyzval ich šerif Reynolds. Potom sa obrátil k pánu Carlsonovi: „Určite ste i vy zvedavý, však?“

„Samozrejme, šerif,“ odvetil muž zo San Franciska. „Aj tak pôjde celý dom dolu.“

Dvaja policajti sa energicky pustili do steny. Čoskoro do nej urobili otvor. Za ním sa nachádzal dosť veľký priestor, teraz celkom tmavý. Keď otvor bol už taký veľký, že sa dalo cezeň prejsť, šerif Reynolds podišiel k nemu a zasvietil dovnútra.

„Panebože!“ zvolal a preliezol otvorom do tajnej izby. Pán Carlson a Bobov otec išli hneď za ním, a chlapci začuli znútra výkriky údivu a zdesenia.

Jupiter sa potichu prešmykol otvorom a za ním Peter a Bob. Ocitli sa v malej miestnosti, asi meter a pol krát dva a pol. Cez puklinu vo vonkajšej stene, ktorú zrejme robotníci urobili predtým, vnikalo dnu trochu svetla. Nie div, že muži boli užasnutí.

V miestnosti nebolo nič okrem truhly.

Ležala na dvoch podstavcoch z lešteného dreva. Truhla bola zvonku nádherne vyrezávaná a leštená, ale mužov upútal jej obsah.

Chlapci sa postavili k nim a nakukli dnu. Všetkým trom vyrazilo dych.

V truhle bola kostra. Nebolo ju dobre vidieť, pretože ju zakrývali nádherné šaty, čiastočne poznačené časom a rozkladom, ale bola to určite kostra.

Chvíľu všetci mlčali. Napokon sa ozval Harold Carlson.

„Pozrite!“ povedal. „Na truhle je strieborný štítok. Je na ňom napísané: Tu odpočíva v pokoji milovaná manželka Mathiasa Greena.“

„Čínska manželka starého Mathiasa Greena!“ chrapľavo povedal šerif Reynolds.

„A všetci sa domnievali, že ušla, keď zomrel,“ ticho dodal Bobov otec.

„Áno,“ prikývol Harold Carlson. „Ale pozrite, čo je tu! Šerif, to patrí rodine, ja sa o to postarám.“

Vopchal ruku do truhly. Chlapci nevideli, čo robí, pretože muži im zacláňali výhľad. O chvíľu pán Carlson ukázal dlhú šnúru okrúhlych predmetov, ktoré mali vo svetle komi-sárovej baterky zvláštnu matnú sivú farbu.

„To sú určite tie povestné strašidelné perly, ktoré strýko Mathias ukradol istému čínskemu šľachticovi. Preto musel opustiť Čínu a skrývať sa. Majú nesmiernu hodnotu. Mysleli sme, že ich už viac neuvidíme - že manželka strýka Mathiasa, keď si zlomil väz, zmizla i s perlami a vrátila sa do vlasti. A zatiaľ perly boli stále tu.“

„A ona tiež,“ poznamenal Bobov otec.

Štvrtá kapitola

Nečakaný telefonát

Na druhý deň Peter v Hlavnom stane vystrihoval z novín články a obrázky a Bob ich lepil do veľkého výstrižkového albumu. Pánu Andrewsovi sa nepodarilo zabrániť, aby sa príhoda so zeleným strašidlom na Zelenom panstve v Rocky Beach nedostala na verejnosť.

Sama príhoda so strašidlom by asi nenarobila taký veľký rozruch. Ale keď potom objavili tajnú miestnosť a kostru Greenovej manželky, ktorá mala na krku šnúru povestných perál - boli toho hneď plné noviny.

Novinári teraz vynášali na denné svetlo celú históriu Mathiasa Greena. Písali vo svojich článkoch, že bol nebojácnym kapitánom, ktorý obchodoval s Čínou, vedel čeliť každej búrke a nebál sa nijakých prekážok.

Objavili, že bol osobným priateľom a poradcom niekoľkých mandžuských šľachticov a že dostal od nich šperky. Ale strašidelné perly od nich neboli. Tie ukradol, a potom aj so svojou nevestou opustil Čínu a nikdy viac sa ta nevrátil. Zvyšok života strávil v ústraní na Zelenom panstve.

„Predstav si, že toto všetko sa odohralo tu, v Rocky Beach!“ vykríkol Bob. „Vieš, čo zistil otec a šerif Reynolds?“

Prerušil ho kovový štrkot. Niekto odsúval železnú mriežku, ktorá bola pred vchodom do Tunela č. 2. Hneď nato počuli tlmený šramot. Bol to Jupiter, ktorý sa plazil dlhou pokrivenou rúrou - Tunelom č. 2. Potom nasledovalo dohodnuté zaklopanie na sklápacie dvere; otvorili sa dohora a vliezol nimi Jupiter, celý spotený a rozhorúčený.

„Fuj!“ povedal. „To je ale horúčava.“ Potom dodal: „Rozmýšľal som.“

„Mal by si si dať pozor, Jupiter,“ povedal Peter. „Aby si to neprehnal. Podľa toho, ako vyzeráš, musia byť tvoje mozgové závity veľmi preťažené. Bola by to veľká škoda, keby ti vypovedali službu a ostal by z teba len taký obyčajný chlapec ako my ostatní.“ Bob sa uškrnul. Peter bol v skutočnosti na svojho priateľa veľmi pyšný, no niekedy sa nemohol zdržať štipľavej poznámky. Nikomu to neublížilo, pretože Jupiter nebol zvlášť skromný. Jupiter vrhol na Petra príkry pohľad.

„Rozmýšľal som.“ Hodil sa do otáčavej stoličky za obhoreným stolom, ktorý tvoril nábytok ich Hlavného stanu. „Dedukoval som, čo sa stalo na Zelenom panstve pred mnohými rokmi.“

„Nemusel si sa namáhať, Jupiter,“ povedal Bob. „Otec mi povedal, čo zistil so šerifom Reynoldsom.“

„Prišiel som na to, že …“ pokračoval Jupiter, akoby nepočul Boba, „po prvé …“

„Otec a šerif Reynolds sa zhodujú v tom, že pani Greenová zomrela na nejakú chorobu,“ nedal mu dopovedať Bob. Zriedkakedy mal takéto dobré informácie a nechcel si nechať ujsť príležitosť, aby ich povedal. „Potom ju jej manžel, starý námorný kapitán, položil do nádhernej truhly, ale nechcel sa s ňou navždy rozlúčiť. Uložil ju teda do tej malej miestnosti na konci chodby, zamuroval oblok i dvere a vytapetoval stenu, aby nikto neprišiel na to, že tam je tajná miestnosť.

Tak teda ostala u neho. Ako dlho tam bola, to sa nedá zistiť, ale jednej noci sa Mathias Green potkol, keď schádzal po schodoch.

Sluhovia sa vyľakali, keď ho uvideli mŕtveho. Rozpŕchli sa. Niektorí odišli do San Franciska a roztratili sa medzi príbuznými v čínskej štvrti, alebo sa vrátili do Číny. Niektorí možno ani nemali povolenie žiť v tejto krajine. Nech je, ako chce, Číňania vtedy držali veľmi pohromade a belochovi by za nič na svete neboli nič povedali. Preto ich útek bol úplne prirodzený.

Všetko zdedila švagriná pána Greena, jeho jediná príbuzná. Za peniaze si kúpila veľký vinohrad neďaleko San Franciska - vinohrad vo Verdant Valley. Tu nikdy nebola. Ani slečna Lýdia Greenová, jej dcéra, ktorá po smrti svojej matky zdedila Verdant Valley i Zelené panstvo, nikdy nevkročila do tohto domu.Mali na to asi nejaký dôvod, že nechali starý dom po celý čas len tak. Konečne tohto roku sa slečna Greenová rozhodla dom predať.“

„A keď ho začali búrať, duch starého Mathiasa Greena sa nahneval,“ ozval sa Peter. „Preto vrieskal a išiel do tajnej izby. Bol sa rozlúčiť so svojou ženou. Potom… no, asi jednoducho zmizol.“

Jupiter vyzeral trochu nahnevane. Sám dospel k takému istému vysvetleniu. Uspokojil sa však s tým, že sa zatváril pohŕdavo.

„Ste si akosi veľmi istí, že to bolo strašidlo,“ poznamenal, „a že to bol duch Mathiasa Greena.“

„Ty si ho nevidel. My áno,“ odvrkol Peter. „Nech sa prepadnem, ak som ho nevidel.“

„Ak to nebolo strašidlo, čo to teda bolo?“ opýtal sa Bob. „Šerif Reynolds by sa ti asi odmenil, keby si prišiel na niečo iné.“

Jupiter zažmurkal. „Ako to myslíš?“

„Naozaj,“ pripojil sa Peter, ktorého to tiež zaujalo, „čo je so šerifom?“

„Včera sme všetci počuli, ako povedal, že videl strašidlo,“ povedal Bob. „Otec mi povedal, že šerif je poriadne zmätený, pretože úradne nemôže pripustiť, že by existovalo nejaké strašidlo. Preto ani nemôže prikázať svojim ľuďom, aby sa pokúsili ho chytiť. Ale nemôže zabudnúť na to, že ho sám videl, že teda strašidlá existujú. Určite by bol vďačný každému, kto by mohol dokázať, že to bolo alebo skutočné strašidlo, alebo niečo iné, a v tom prípade, čo sme to teda videli?“

„Hm.“ Jupiterovi sa zjavil na tvári spokojný výraz. „Myslím, že by sme sa mali ujať tohto prípadu už kvôli policajnému šerifovi Reynoldsovi. Okrem toho, zdá sa mi, že je omnoho záhadnejší, ako si myslíme.“

„Počkaj!“ vykríkol Peter. „Nepožiadal nás predsa, aby sme sa tohto prípadu ujali. A ja odmietam pátrať po zelených strašidlách!“

Boba to však zaujalo tak isto ako Jupitera. „Naše heslo znie: ,Vypátrame všetko',“ pripomenul Petrovi. „Ja sám by som chcel vedieť, či sme skutočne videli strašidlo, alebo niečo iné. Ale z ktorého konca sa do toho pustíme?“

„Preberieme si prípad od začiatku,“ povedal Jupiter. „Po prvé, videli strašidlo včera večer?“

„Podľa novín nie,“ odpovedal Bob. „Šerif Reynolds povedal otcovi, že nijaké nové správy neprišli.“

„Rozprával sa tvoj otec s mužmi, ktorí videli prízrak v tú noc?“ opýtal sa Jupiter Boba.

„Zašli za nimi so šerifom Reynoldsom,“ odvetil Bob. „Ale našli len štyroch. Toho silného muža, muža s malým psom a dvoch susedov. Všetci hovorili to isté - presne to, čo som si zaznamenal.“

„A čo ďalší dvaja? Alebo traja?“

„Tých nemohli nájsť. Ako hovorí otec, asi nechceli, aby si z nich známi uťahovali, že videli strašidlo. Ale ja som presvedčený, že boli traja, a nie dvaja.“

„Ale predsa, ako sa vôbec dostali na Zelené panstvo?“ opýtal sa Jupiter.

„Hovorili, že na ceste stretli dvoch mužov, ktorí navrhli, aby si všetci šli obzrieť dom pri mesačnom svetle, kým ho ešte nezbúrajú. Všetkým sa to zapáčilo a šli. Keď prišli na súkromnú cestu, počuli hrôzostrašný výkrik, a to ostatné už poznáš.“

„Zastavili búranie domu?“ opýtal sa Jupiter.

„Na určitý čas,“ povedal Bob. „Šerif dal prehľadať dom, ale nijaké ďalšie tajné miestnosti sa nenašli. Dal ho strážiť pred zvedavcami a otec hovoril, že počul také reči, že pre zlú povesť by sa mohlo búranie a nová výstavba zastaviť.“

Jupiter chvíľu usilovne rozmýšľal.

„Bob, pustíme si ešte raz to, čo si nahral,“ povedal nakoniec. „To sú zatiaľ jediné stopy, ktoré máme.“

Bob pustil magnetofón. Znovu zaznel príšerný výkrik. Potom bolo počuť rozhovor mužov, ktorí sa k nim pridali tej noci. Jupiter počúval so zmrašteným čelom.

„Keď počúvam tento záznam, niečo mi chodí po rozume,“ povedal, „ale neviem presne, čo. Počul som tam štekať psa. Aký to bol pes?“

„Čo na tom záleží, aký to bol pes?“ vybuchol Peter.

„Všeličo môže byť dôležité, Peter,“ povedal naduto Jupiter.

„Bol to malý foxteriér s krátkou srsťou,“ povedal Bob. „Pomohlo ti to nejako, Jupiter?“

Jupiter musel priznať, že nie. Znovu a znovu prehrávali záznam. Jupitera niečo na ňom znepokojovalo, ale nemohol prísť na to, čo. Nakoniec magnetofón odložil a začal si po jednom prezerať novinové výstrižky.

„Zdá sa mi, akoby sa zelené strašidlo vysťahovalo z mesta,“ konečne spokojne povedal Peter. „Búrajú mu dom, tak odišlo!“

Jupiter mu chcel na to odpovedať, ale vtom sa ozval telefón. Zdvihol slúchadlo.

„Haló?“ povedal. Rozhovor počuli všetci cez zosilňovač, ktorý zostrojil a k telefónu pripojil Jupiter.

„Tu medzimesto,“ ozval sa ženský hlas. „Mám výzvu pre Róberta Andrewsa.“

Chlapci pozreli na seba. Bol to ich prvý medzimestský hovor.

„Bob, to je pre teba,“ Jupiter podal Bobovi slúchadlo.

„Haló,“ ozval sa Bob. „Tu je Bob Andrews.“ Hlas mu od vzrušenia trochu preskakoval.

„Haló, Bob,“ ozval sa iný ženský hlas. Zrejme to bola dosť stará žena, hoci hlas mala silný. „Tu je Lýdia Greenová z Verdant Valley.“

Lýdia Greenová! Neter starého Mathiasa Greena, ktorého ducha - ak to bol duch - videli Peter a Bob!

„Počúvam, slečna Greenová,“ povedal.

„Mám k tebe prosbu,“ povedala slečna Greenová. „Mohol by si prísť so svojím priateľom Petrom Crenshawom do Verdant Valley?“

„Do Verdant Valley?“ Bob bol v pomykove.

„Musím sa s vami súrne rozprávať,“ povedala slečna Greenová. „Videli ste… vy ste videli pred dvoma dňami ducha môjho strýka a ja by som chcela vedieť všetky podrobnosti od očitých svedkov. Ako vyzeral, čo robil, jednoducho všetko. Vieš …“ na chvíľu zaváhala, „vieš, strašidlo sa zjavilo vo Verdant Valley. Včera večer som… videla som ho vo svojej izbe.“

Piata kapitola

Strašidlo sa znovu zjavuje

Bob pozrel na Jupitera. Jupiter prikývol na súhlas.

„Zaiste, slečna Greenová,“ povedal Bob do telefónu. „Myslím, že Peter i ja budeme môcť prísť, ak nás naši pustia.“

„To som rada!“ uľahčené si vydýchla slečna Greenová. „Rozprávala som sa už s vašimi rodičmi a oni súhlasili. Verdant Valley je tiché miesto a je tu môj synovec Charles Čang Green, ktorý sa vám bude venovať. Žil dlho v Číne.“

Potom im slečna Greenová dala pokyny. Bob a Peter mali nasadnúť do prúdového lietadla do San Franciska o 18. hodine, a ona ich bude čakať na letisku a odvezie ich do Verdant Valley. Potom im znovu poďakovala a zložila.

„Pána!“ povedal Bob. „Chce vedieť všetko o strašidle od očitých svedkov. Urobíme si pekný výlet!“ Potom si však uvedomil: „Ale teba nepozvala, Jupiter!“

Jupiter sa snažil zakryť sklamanie.

„Pretože ja som nevidel strašidlo a vy hej,“ povedal. „Aj tak by som nemohol ísť, pretože strýko Titus a teta Matilda idú zajtra nákladným autom do San Diega nakúpiť prebytočný lodný materiál, a ja musím zostať tu a dávať pozor.“

„To je jedno, ale patríme k sebe,“ namietol Peter. „Nerád by som išiel bez teba, Jupiter. Zvlášť,“ dodal, „ak je to strašidlo tam.“

Jupiter si zahryzol do pery.

„Možno je to šťastie,“ povedal. „Ak sa strašidlo nachádza vo Verdant Valley, môžete tam viesť pátranie pre šerifa Reynoldsa. Ja sa zatiaľ poobhliadam tu. Spolok pátračov má tú výhodu, že zároveň môžeme pátrať dvoma alebo tromi rozličnými smermi.“

Zostali teda pri tom. Napokon, Jupiterove slová boli rozumné. Bob a Peter sa išli domov pripraviť. Matky im zabalili kufre, chlapci sa presvedčili, či majú baterky a kriedu - zelenú pre Boba a modrú pre Petra - ak by bolo treba nechávať značky Troch pátračov.

Pani Andrewsová ich zaviezla na rušné moderné medzinárodné letisko v Los Angeles. Jupiter sa zviezol s nimi.

„Zavolaj, ak sa niečo stane,“ povedal Bobovi. „Máme ušetrené nejaké peniaze na zaplatenie telefónu. Ak je strašidlo skutočne tam, vymyslím nejaký spôsob, ako sa ta dostať.“

Pani Andrewsová dávala Bobovi posledné rady: „Správaj sa slušne, Róbert. Ak môžete slečne Greenovej nejako pomôcť, budem veľmi rada, hoci celá záležitosť mi pripadá veľmi záhadná. Dokonca i tvoj otec si myslí, že sa za tým skrýva viac, ako sa na prvý pohľad zdá.

Ale slečna Greenová má dobrú povesť a je známe, že sa dobre stará o svoj vinohrad vo Verdant Valley. Sú tam aj vínne pivnice, pretože tam dorábajú víno. Myslím, že ich volajú Pivnice u Troch V. Majú tiež kone a slečna Greenová povedala, že na nich budete môcť jazdiť s jej synovcom. Budete sa mať dobre.“

O chvíľu boli v lietadle, ktoré sa vznieslo smerom na sever. Let trval len hodinu, takže si naň ani nestihli zvyknúť, najmä preto, že veľa času im zabral obed podávaný na podnosoch z plastickej látky.

Keď dojedli, dali sa znovu pozorovať zem, ubiehajúcu pod nimi, až kým nakoniec nepristali na letisku v San Francisku.

Tam k nim pristúpil a zvítal sa s nimi chlapec asi taký vysoký ako Peter, ale so širšími plecami. Bol to pekný chlapec a vyzeral ako Američan, až na trochu šikmé orientálne oči.

Predstavil sa ako Charles Green, lepšie známy ako Čang, a povedal im, že je z jednej štvrtiny Číňan a dlho žil v Hongkongu. Potom im pomohol nájsť batožinu, a keď už mali svoje kufre, zaviedol ich k obrovskému parkovisku na druhej strane cesty.

Tu čakal mikrobus. Za volantom sedel mladík, ktorý vyzeral na Mexičana.

„Pedro, toto sú naši hostia, Peter Crenshaw a Bob Andrews. Pôjdeme priamo do Verdant Valley. Jedli v lietadle, nemusíme sa nikde zastavovať.“

„Si, seňor Čang,“ povedal Pedro. Zobral chlapcom kufre, uložil ich dozadu a sadol si za volant. Všetci traja chlapci si posadali hneď za ním, jeden vedia druhého. Pedro naštartoval a pohli sa.

Počas cesty Bob a Peter stále rozprávali, vypytovali a obzerali sa. Na ich veľké sklamanie nešli priamo cez San Francisko, prešli len popri ňom, a potom sa rútili kopcovitou, ale viac-menej rovnou krajinou.

„Ideme do Verdant Valley, kde moja teta spravuje Pivnice u Troch V,“ povedal Čang Green. „Vlastne, teta hovorí, že ja som zákonitým dedičom vinohradu a pivníc, ale ani vo sne mi neprišlo na um, aby som ju o to pripravil.“

Po týchto slovách Peter a Bob pozreli na neho s novým záujmom. Očakávali, že im to vysvetlí, a tak sa aj stalo.

Vysvitlo, že Čang bol vlastne pravnuk starého Mathiasa Greena. Čínska kňažná, ktorej kostru chlapci pomohli nájsť, bola druhou ženou Mathiasa Greena. Jeho prvá žena, ktorá ho sprevádzala na všetkých cestách, zomrela na vysokú horúčku počas cesty do Orientu a zanechala mu synčeka Eliju.

Mathias sa nevedel sám postarať o chlapca, preto ho dal do americkej misionárskej školy v Hongkongu. Zanedlho nato začal mať Mathias poťahovačky s úradmi, keď si neprávom prisvojil strašidelné perly, oženil sa s prekrásnou mladučkou čínskou kňažnou a vrátil sa rýchlo do Ameriky. Svojho syna zanechal v Hongkongu.

Elija Green, po ktorého otec nikdy neposlal, sa stal americkým misionárskym lekárom v Číne, kde sa aj oženil. On i jeho žena zomreli na tropickú horúčku a ich syna Thomasa vychovali takisto v americkej misionárskej škole. Thomas, Čangov otec, nevedel nič o svojich príbuzných v Amerike, pretože jeho otec nikdy nespomínal Mathiasa Greena. On takisto strávil celý svoj život v Číne ako lekár. Oženil sa šťastne s dcérou jedného anglického misionára, ale obidvaja zahynuli; pri rozvodnení Žltej rieky sa im prevrátil čln a oni sa utopili.

Čang sa odmlčal a Peter i Bob si všimli, že sťažka preglgol.

„V Číne boli vtedy ťažké časy,“ pokračoval. „Bol som nemluvňa, keď ma jedna čínska rodina zachránila pri povodni. U nich som potom zostal niekoľko rokov. Nepoznal som svoje pravé meno. Ďalšie roky som strávil v misionárskej škole, tak ako môj otec a starý otec. Zapamätal som si len krstné mená svojej matky a otca. Raz som ich spomenul pred svojím učiteľom, a ten prezrel staré záznamy a objavil, že moje pravé meno je Green. Spojil sa s tetou Lýdiou, ktorá žije tu, a ona po mňa poslala.

Odvtedy bývam u nej. Je ku mne veľmi dobrá a ja by som jej veľmi chcel pomôcť, pretože sa teraz toľko trápi. Aj strýko Harold sa jej snaží pomôcť, ale on je takisto znepokojený. Všetko je ešte horšie odvtedy, čo sa objavili tie chýry o duchovi môjho prastarého otca. Neviem to teraz všetko vysvetliť, pretože ani ja tomu veľmi nerozumiem, ale uvidíte sami.“

Bob sa chcel na niečo spýtať, ale nevedel si spomenúť, na čo. Bol to vzrušujúci deň a rýchly pohyb mikrobusu ho uspával. Oči sa mu zavreli a zaspal.

Prebudil sa, keď zastali. Slnko zašlo za vysoký hrebeň. Stáli pred veľkým starým domom, ktorý bol postavený z kameňa a dreva. Asi sa nachádzali v malom, úzkom údolí, pretože hneď za domom sa dvíhal prudký svah. Nevidel toho veľa, lebo údolie už bolo zahalené do súmraku. Dalo sa však rozoznať, že všade na okolí rastú malé kríky, nepochybne vinič.

„Hore sa!“ povedal Peter. „Už sme tu.“

Bob celkom precitol a potlačil zívanie. Vyliezol von. Čang ich viedol drevenými schodmi k verande starého domu.

„Toto je verdantský dom,“ povedal Čang. „Verdant, ako určite viete, znamená zelený. Teta tak pomenovala vinohrad i dom, pretože my sme Greenovci, čo tiež znamená zelení. Poďme teraz k nej. Určite sa vás už nevie dočkať.“

Vošli do veľkej haly vykladanej červeným drevom. Z izby vyšla vysoká, dôstojná, dosť krehko vyzerajúca stará žena a zvítala sa s nimi.

„Dobrý večer, chlapci,“ povedala. „Taká som rada, že ste prišli. Ako sa vám cestovalo?“

Keď ju ubezpečili, že mali dobrú cestu, zaviedla ich do jedálne.

„Určite ste hladní,“ povedala. „I keď ste nedávno jedli. Chlapci sú vždy hladní. Zajedzte si niečo a zoznámte sa s Čangom. My sa porozprávame zajtra. Dnešný deň bol veľmi rušný a ťažký. Som dosť ustatá, a preto si pôjdem ľahnúť.“

Udrela na malý bronzový čínsky gong a do miestnosti vošla postaršia Číňanka.

„Li, môžeš podávať večeru,“ povedala slečna Greenová. „Určite si aj Čang rád znovu zaje.“

„Všetci chlapci sú rovnakí. Akoby nemali dna,“ povedala malá vyschnutá Číňanka. „Ja ich dobre nachovám.“

Rýchlo vyšla. Hneď nato vstúpil do miestnosti muž. Bob a Peter v ňom spoznali Harolda Carlsona, s ktorým sa stretli v Rocky Beach včera, keď objavili kostru v tajnej izbe. Vyzeral znepokojený.

„Nazdar, chlapci,“ povedal príjemným hlasom. „Keď sme sa včera stretli za takých čudných okolností, ani sa mi nesnívalo, že vás znova uvidím. Ale,“ odmlčal sa a pokrútil hlavou. „Pravdu povediac,“ vzdychol si, „neviem, čo sa tu dá robiť. Nikto to nevie.“

„Dobrú noc, chlapci,“ povedala slečna Greenová. „Idem spať. Harold, odprevadíš ma?“

„Pravdaže, teta Lýdia.“ Muž zľahka chytil slečnu Greenovú za lakeť a pomáhal jej hore schodmi do jej izby. Čang zapálil svetlo.

„Tu v údolí sa rýchlo stmieva,“ povedal. „Vonku je už teraz vlastne noc. Poďme si zajesť a potom vám porozprávam ešte niečo o nás. Možno sa chcete na niečo opýtať.“

„Teraz nijaké rozprávanie!“ ozvala sa Číňanka Li, keď vošla do jedálne so servírovacím vozíkom. „Teraz jedzte, chlapci. Aby z vás boli chlapi. Posadajte si.“

Položila na stôl misu so studenou hovädzou pečienkou, chlieb, nakladanú zeleninu, zemiakový šalát a ďalšie studené jedlá. Bob si zrazu uvedomil, že je hladný. Toho jedla v lietadle bolo strašne málo a pripadalo mu to veľmi dávno.

Všetci sa pohli k stolu.

Práve si sadali, keď začuli zhora prenikavý výkrik. Potom nastalo hrozivé ticho.

„To bola teta Lýdia!“ skríkol Čang a vyskočil. „Niečo sa stalo!“

Utekal ku schodom. Bob a Peter ho automaticky nasledovali, takisto Li a niekoľko ďalších sluhov, ktorí odkiaľsi vybehli.

Čang utekal hore schodmi a po chodbe. Na konci chodby boli dvere otvorené, svetlo bolo zapálené a Harold Carlson sa skláňal nad slečnou Greenovou, ktorá ležala vystretá na posteli. Šúchal jej zápästie a naliehavo sa jej prihováral.

„Teta Lýdia!“ hovoril. „Počujete ma?“ Zbadal ostatných. „Li! Dones slečninu voňavú soľ!“

Stará Číňanka odbehla do kúpeľne a vrátila sa s fľaštičkou. Zatiaľ čo držala otvorenú fľašku pri nose slečny Greenovej, ostatní sa zhromaždili pri dverách. O chvíľu sa slečna Greenová trochu striasla a otvorila oči.

„Ale som len hlúpa,“ povedala. „Omdlela som? Áno, vykríkla som a omdlela. Prvý raz vo svojom živote som omdlela.“

„Čo sa stalo, teta Lýdia?“ ustarostené sa opýtal Čang: „Prečo ste kričali?“

„Znovu som videla strašidlo,“ povedala slečna Greenová, snažiac sa ovládnuť. „Keď som Haroldovi zaželala dobrú noc, vošla som do izby, ale kým som zapálila svetlo, zrak mi zablúdil k prístenku.“

Ukázala na malý prístenok pri oknách.

„A tam stálo strašidlo jasné ako deň. Pozeralo na mňa strašnými, planúcimi očami. Malo oblečené zelené rúcho, aké nosieval strýko Mathias. Určite to bol on, hoci namiesto tváre mal akúsi nejasnú škvrnu, oči mu svietili.“

Potom zašepkala: „Hnevá sa na mňa. Ja to viem. Viete, pred mnohými rokmi mu moja matka sľúbila, že po jeho smrti sa dom v Rocky Beach zavrie a nikdy viac neotvorí. Takisto mu sľúbila, že ani dom, ani pozemok sa nepredá, ani nijako nenaruší. A ja som porušila sľub. Predala som dom, a teraz, keď sa porušilo telo ženy strýka Mathiasa, on sa… hnevá sa na mňa!“

Šiesta kapitola

Ďalšie prekvapenia

Peter, Bob a Čang sa konečne dostali k stolu. Pri večeri sa vzrušene rozprávali.

Li uložila slečnu Greenovú do postele a dala jej utišujúci nápoj. Ukázalo sa, že Li sa okrem varenia rozumie i do iných vecí. Sluhovia, ktorým prísne zakázali povedať čo i len slovo o tom, čo sa stalo, sa vrátili k svojej práci. Chlapci sa takisto vrátili do jedálne.

Pán Carlson, ktorý vyzeral veľmi rozrušený, išiel s nimi.

„Pane, vy ste to strašidlo videli?“ opýtal sa Peter.

Harold Carlson pokrútil hlavou.

„Odprevadil som tetu len k jej izbe,“ povedal. „Vošla potme. Práve som sa chystal odísť, keď vykríkla. Dvere boli pootvorené, a keď som sa obrátil, v izbe sa svietilo. Keď vošla dnu, asi položila ruku na vypínač, a keď zbadala - nuž, nech to už bolo čokoľvek - asi si neuvedomila, ako zapálila svetlo. Prirodzene, pri svetle už nič nevidela.

Stála zhrozená, s rukou na ústach. Pribehol som do izby práve včas, aby som ju mohol zachytiť, keď v mdlobách padala. Položil som ju na posteľ a šúchal som jej zápästie, aby sa prebrala. A vtedy ste prišli vy.“ Roztrasenou rukou si prešiel po čele.

„Sluhovia to určite rozchýria,“ povedal. „Nedajú sa umlčať. Do rána bude každý vo Verdant Valley vedieť, že sa tu ukázalo strašidlo.“

„Obávate sa, že by sa to mohli dozvedieť novinári a napísať o tom?“ opýtal sa Bob.

„Noviny už narobili toľko škody, koľko sa len dá,“ odvetil muž. „Obávam sa, ako to zapôsobí na našich robotníkov. Myslím, že teta Lýdia vám v telefóne povedala, že i včera večer videla strašidlo vo svojej izbe.“

Bob a Peter prikývli.

„Nuž, a videli ho i dve slúžky, aspoň tak to tvrdia, vonku na zadnom dvore, kde sedeli a klebetili. Boli celkom bez seba. Snažil som sa ich presvedčiť, že sa im to len zdalo, ale myslím, že sa mi to nepodarilo. Dnes ráno už celé údolie bolo plné chýrov, že strašidlo z Rocky Beach sa presťahovalo sem. Všetci naši robotníci to rozchyrujú.“

„Strýko Harold, myslíte, že strašidlo vyľaká robotníkov?“ opýtal sa Čang.

„Áno!“ vyprskol muž. „Strašidlo nás zničí! Úplne zničí!“

Potom, akoby oľutoval svoj výbuch, začal hovoriť pokojnejšie.

„Ale to sa netýka našich hostí. Chlapci, chceli by ste vidieť perly, ktoré sme včera objavili?“

Bob a Peter súhlasne prikývli. V tajnej izbe na Zelenom panstve ich videli len letmo.

Pán Carlson ich viedol z jedálne cez halu do malej pracovne, v ktorej bol veľký stôl a niekoľko kartoték, telefón a v kúte veľký staromódny trezor.

Kľakol si a otočil číselník na trezore. O chvíľu k nim pristúpil s malou lepenkovou škatuľkou, položil ju na stôl a otvoril. Potom z nej vybral náhrdelník a položil ho na zelenú podložku na stole, kde ho bolo dobre vidieť.

Bob, Peter i Čang sa naklonili. Perly boli veľké, ale nepravidelné a mali zvláštnu matnú sivú farbu. Vôbec sa nepodobali jagavým, okrúhlym, ružovobielym perlám, ktoré mala na šnúrke Bobová mama.

„Tie perly majú strašnú farbu,“ povedal Peter.

„Práve preto sa volajú strašidelné perly,“ povedal im pán Carlson. „Myslím si, že takéto perly sa nachádzali v malej zátoke Tichého oceánu, ale už ich niet. V Oriente ich bohatí šľachtici vysoko hodnotia. Ale neviem, prečo. Veď ich tvar nie je dokonalý a ani farba nie je veľmi príťažlivá. Napriek tomu je ich cena vysoká. Som presvedčený, že by sa dali predať za stotisíc dolárov, možno i viac.“

„V tom prípade, strýko Harold,“ ozval sa Čang, „teta Lýdia by mohla splatiť všetky dlhy, čo má, a zachrániť vinohrad a pivnice!“ Potom dodal: „Perly teraz iste patria jej.“

„V tom je práve háčik.“ Pán Carlson pokrútil hlavou. „Mathias Green dal zrejme tieto perly svojej manželke. Teda boli jej, nie jeho. Podlá zákonov o dedičstve, ak mi rozumiete, patrili by najbližšiemu príbuznému.“

„Ale príbuzní sa jej zriekli,“ povedal Čang prekvapený. „Povedali, že ju viac nepovažujú za svoju dcéru. Okrem toho, od revolúcie a vojny v Číne nezostala po jej rodine žiadna stopa.“

„To všetko viem.“ Pán Carlson si utrel čelo. „Ale dostal som list od jedného čínskeho advokáta zo San Franciska, ktorý vyhlasuje, že jeho klient je potomok sestry mŕtvej. Upozorňuje ma, aby som dal na ne pozor, pretože jeho klient sa ich domáha. Celá záležitosť sa bude musieť prejednať na súde a môže trvať roky, kým sa dozvieme, komu tie perly patria.“

Čang sa zamračil. Zdalo sa, že chce niečo povedať, keď sa vonku v hale ozvali rýchle kroky. Potom nasledovalo silné zaklopanie na dvere.

„Ďalej!“ povedal Harold Carlson a všetci sa obrátili.

Dvere sa otvorili a do izby vošiel plecnatý muž v stredných rokoch, počerný, s prenikavými očami. Hovoril náhlivo a chlapcov si vôbec nevšímal.

„Pán Carlson, pri lisovni číslo jeden videli strašidlo. Videli ho traja mexickí oberači hrozna a narobili poplach. Bolo by dobre, keby ste ta išli.“

„To je hrozné! Idem s vami, Jensen,“ vzdychol si pán Carlson. Rýchlo položil náhrdelník do trezoru a zavrel dvere. Potom s tromi chlapcami v pätách, vyšiel rýchlo z domu k čakajúcemu džípu. Všetci sa vopchali dnu. Bob si sadol Petrovi na kolená, malé auto s rachotom naštartovalo, obrátilo sa a rútilo sa tmavou alejou.

Bob a Peter museli dávať veľký pozor, aby nevypadli z džípu, ktorý hrkotal po špinavej ceste, a preto by toho neboli veľa videli, ani keby bol biely deň. Ale cesta trvala len päť minút. Zastali pred nízkou budovou a pri svetle reflektorov videli, že jč z betónových platní. Vyzerala nová.

Všetci vystúpili. Vzduch bol nasýtený vôňou hrozna a čerstvo vylisovanej šťavy.

„Pán Jensen je predákom pri sadení a zbere,“ zašepkal Čang chlapcom, keď vystúpili. „Dozerá na robotníkov.“

Len čo pán Jensen zhasol reflektory, vynoril sa z tmy spoza budovy mladý muž v ošúchaných šatách.

„Čo nové, Henry?“ vyštekol na neho pán Jensen. „Videl si niečo odvtedy, ako som odišiel?“

„Nie, pane,“ odvetil. „Nič, pán Jensen.“

„Kde sú tí traja oberači?“ opýtal sa Jensen. Mladý muž bol už tak blízko, že videli, ako rozhodil rukami.

„Ktohovie?“ povedal. „Len čo ste odišli, utiekli. Utekali ako …“ zachichotal sa, „nikdy predtým som ich nevidel tak bežať. Pravdepodobne sú vo Verdant Valley,“ ukázal na malú skupinu svetiel na druhom konci údolia, „v kaviarni, kde každému rozprávajú, že videli strašidlo.“

„Práve to som nechcel,“ povedal zlostne pán Jensen. „Mali ste ich zadržať.“

„Snažil som sa im to vyhovoriť,“ povedal mladík. „Ani ma nepočúvali. Boli celí bez seba od strachu.“

„A oheň je na streche,“ zronené povedal Harold Carlson. „Ale čo tu tí chlapi robili, keď už bola tma?“

„Povedal som im, aby ma tu čakali, pane,“ odvetil Jensen. „Boli to tí, čo najviac rozširovali historky o strašidle. Chcel som im povedať, že ak nebudú držať jazyk za zubami, prepustím ich. Ale zdržal som sa, a kým na mňa čakali, zazdalo sa im, že niečo vidia.“

„Určite sa im to len zdalo. Toľko rozprávali o strašidle, až si nakoniec mysleli, že ho vidia.“

„Na tom nezáleží, či sa im to zdalo, alebo nie, tak či tak narobili veľa škody,“ povedal pán Carlson. „Asi by ste mali ísť do dediny a upokojiť ich, i keď je to pravdepodobne beznádejné.“

„Áno, pane. Mám vás najprv odviezť?“

„Áno, a…“ Pán Carlson sa udrel po čele a vykríkol:. „Preboha! Zamkol som trezor, keď som odložil perly?“

„Neviem, pane,“ odpovedal Čang. „Zakrývali ste trezor chrbtom. Nevidel som.“

„Ja som videl,“ ozval sa Peter. Snažil sa spomenúť si, čo vlastne videl v pracovni. „Položili ste perly dnu… potom ste trezor zavreli a otočili kľučku…“

„Áno, áno,“ prerušil ho Harold Carlson. „Ale vytočil som číslo, na číselníku?“

Peter tuho rozmýšľal. Nebol si istý. A okrem toho.. .

„Nie, pán Carlson,“ povedal konečne. „Myslím, že nie.“

„Ja si tiež myslím, že nie,“ zaúpel Harold Carlson. „Odišiel som a nezamkol som trezor, v ktorom sú strašidelné perly. Jensen, rýchlo, zavez ma domov. Potom sa vrátiš po chlapcov.“

„Dobre. Čang, tu máš moju baterku.“ Jensen vtisol veľkú baterku Čangovi Greenovi do ruky, obidvaja muži naskočili do džípu a odfičali.

„Bože!“ prerušil Bob ticho, ktoré nastalo. „Najprv hore, v dome, potom tu, dole. Čang, prečo sa každý obáva, že sa bude o tom rozprávať?“

Chlapci si ani neuvedomili, že sa primkli tesne k sebe v tichej tme, v ktorej sa ozýval len bzukot hmyzu.

„Pretože sa práve začala oberačka,“ povedal Čang. „Hrozno dozrieva, musí sa oberať a lisovať. Keď ho načas neoberú, bude už prezreté na dobré víno, alebo zhnije.

Na oberačku treba veľa chlapov. Je to len sezónna práca a veľa robotníkov sem prichádza len na toto obdobie. Potom idú inde. Sú to Mexičania, Američania i Orientálci. Sú to všetko chudobní, ťažko pracujúci ľudia, ktorí sú veľmi poverčiví.

Oberači sú veľmi znepokojení odvtedy, ako sa v novinách objavil prvý článok o zelenom strašidle v Rocky Beach. Ak je teraz strašidlo tu, vo Verdant Valley, mnohí z poverčivého strachu ujdú. Nechajú prácu tak, a my nenájdeme iných oberačov. Hrozno zhnije, nebudeme ho môcť lisovať, a celá úroda vyjde nazmar. Prídeme o veľa peňazí - a som presvedčený, že moja teta je znepokojená, pretože je dlžná veľkú sumu a potrebuje každý cent.“

„Pána, to je nepríjemné,“ povedal Peter v návale sympatie. „A to všetko preto, že začali búrať dom tvojho prastarého otca a že sa jeho duch začal potulovať.“

„Nie!“ povedal rozhodne Čang. „Neverím, že je to duch môjho prastarého otca. On by nechcel ublížiť svojej vlastnej rodine. To je nejaký iný zlý duch, ktorý sa pokúša urobiť nám škodu.“

Povedal to s takým presvedčením, že Bob mal chuť mu uveriť. Ale bol na Zelenom panstve, na vlastné oči videl nejasnú postavu v splývajúcich mandarínskych šatách, a preto sa obával, že Čang sa mýli.

Všetci traja boli chvíľu ticho. Rozmýšľali, čo urobiť. Prvý sa ozval Bob.

„Ak strašidlo videli tu,“ povedal, „mali by sme sa poobzerať, či ho neuvidíme znovu.“

„Nuž…“ozval sa Petrov zdráhavý hlas. „Myslím, že to je rozumné. Ale bol by som rád, keby tu bol Jupiter.“

„Strašidlo nikomu neublíži,“ povedal Čang. „Len sa ukazuje. Nemusíme sa báť. A ak je to ctený duch môjho predka, iste nám nechce ublížiť. Súhlasím, Bob. Poobzerajme sa okolo lisovne, či sa tu ešte nemota.“

Viedol chlapcov pomaly okolo budovy. Zdalo sa, že dobre pozná cestu. Nepoužil baterku, pretože, ako povedal, pri svetle by zelené strašidlo možno nevideli. Oči mali na stopkách, ale nevideli nič okrem tmavého tieňa budovy v temnej noci. Ako tak išli, Čang im vysvetľoval, že to je nová lisovňa. „Tu sa ukladá zrelé hrozno do veľkých kadí. Veľké otáčavé lopaty rozpúčajú hrozno a vytláčajú šťavu, ktorá tečie do spoločnej nádrže. Odtiaľ sa potom pumpuje do sudov, ktoré sú v pivniciach. Sú to vlastne jaskyne, vysekané do blízkeho vrchu, kde je teplota a vlhkosť po celý rok rovnaká.“

Bob počúval len na pol ucha. Jastril očami, aby mu neušlo nič, čo by sa podobalo svetielkujúcej postave. Ale hoci obišli celú budovu, nič nezbadali.

„Asi by sme mali vojsť dnu,“ navrhol nakoniec Čang. „Ukážem vám zariadenie a nádrže. Všetko je nové. Lisovňu postavili minulý rok, keď strýko Harold kúpil nové zariadenie, na ktoré si musel požičať veľa peňazí. Preto sa moja teta tak znepokojuje. Obáva sa, že to nebude môcť splatiť.“

Vtedy sa z tmy vynorili reflektory a o chvíľu zastal pri nich džíp.

„Naskočte, chlapci,“ povedal Jensen. „Odveziem vás domov. Ale najprv musím niečo vybaviť v dedine. Musím nájsť tých troch oberačov, ktorí vyhlásili, že videli strašidlo, zapchať im ústa a napraviť škodu, ktorú narobili.“

„Ďakujeme, pán Jensen,“ povedal Čang. „Pôjdeme pešo. Veď sú to len dva kilometre. Tu máte svoju baterku. Mesiac už vyšiel, budeme vidieť na cestu.“

„Ako chcete,“ prikývol tučný muž. „Dúfam len, že tí traja nenaplašili všetkých našich oberačov. Ináč by sme tu zajtra nenašli ani desiatich.“

Džíp sa pustil dolu do údolia smerom k niekoľkým svet lám, kde sa určite nachádza dedina, ktorú muž spomínal. Peter sa obrátil k Bobovi.

„Nebude ti prekážať, keď pôjdeme pešo, Bob?“ opýtal sa.

„Noha je v poriadku,“ odvetil Bob. Potom Čangovi vysvetlil: „Pred istým časom som sa skotúľal dolu kopcom a zlomil som si nohu na viacerých miestach. Až do minulého týždňa som musel nosiť podporný prístroj. Doktor Álvarez mi ho dal dolu a povedal, že noha je v poriadku a pohyb jej nezaškodí.“

„Pôjdeme pomaly,“ povedal Čang. Pri mesačnom svetle sa pustili zaprášenou cestou, vdychujúc vôňu zrelého hrozna všade okolo nich. Čang chvíľu mlčal.

„Prepáčte mi,“ povedal konečne. „Rozmýšľal som o tom, akú pohromu môže táto záležitosť so strašidlom spôsobiť vo Verdant Valley. Všetci oberači ujdú, tak ako som povedal. Úroda zhnije. Prídeme o veľa peňazí. Teta Lýdia nebude môcť zaplatiť zmenky, ktoré podpísala, a Verdant Valley jej zoberú.

Preto som mlčal. Trápi ma to. Viem, čo pre ňu znamená vinohrad a pivnice. Koniec koncov obidve, teta Lýdia i jej matka, zasvätili svoj život len tejto veci. Bude zničená, keď to teraz stratí. Ale je tu nádej. Ak sa nám podarí dokázať, že teta Lýdia má právo na strašidelné perly, bude ich môcť predať za veľké peniaze a zaplatiť dlhy.“

„Dúfajme, že sa to podarí,“ povedal Peter. „Ale teraz čo myslíš, Čang? Je to duch tvojho prastarého otca, čo sme videli, alebo nie?“

„Neviem,“ odvetil pomaly. „Neverím tomu, že by duch môjho prastarého otca chcel niekomu ublížiť, i keď to bol za svojho života surový človek. V Číne ma učili, aby som veril v duchov dobrých i zlých. Toto určite nie je duch môjho prastarého otca, ale nejaký iný, zlý duch, ktorý robí neplechu. Celkom určite!“

V tej chvíli už boli pri dome. Svietilo len zopár svetiel a všade bolo ticho. Vyšli po schodoch a vošli dnu. Čanga prekvapilo, že vo veľkej obývačke nenašiel nikoho.

„Všetci sluhovia šli spať,“ povedal, „ale mal by tu byť strýko Harold. Povedal, že sa vás chce niečo opýtať. Asi je v pracovni.“

Viedol ich cez halu do pracovne. Dvere boli zavreté. Čang zaklopal. Jedinou odpoveďou bol akýsi tlmený ston a buchot.

Vyplašený Čang vrazil dnu. Všetci traja videli ležať na zemi Harolda Carlsona s pevne zviazanými nohami a rukami za chrbtom. Na hlave mal natiahnuté hnedé papierové vrecko.

„Strýko Harold!“ vykríkol Čang.

Rozbehol sa k nemu a stiahol mu papierové vrecko. Bob a Peter mu boli v pätách. Harold Carlson vyvalil na nich oči, chcel niečo povedať, ale mal zapchaté ústa.

„Nepokúšajte sa rozprávať. Hneď vás rozviažeme,“ povedal Čang.

Vytiahol vreckový nožík a prerezal látku, ktorou mal zaviazané ústa. Potom, keď Harold Carlson nabral dych, oslobodili mu nohy a ruky. Pán Carlson sa posadil a šúchal si zápästie.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa Peter.

„Keď som prišiel domov a vošiel som do pracovne, niekto bol skrytý za dverami. Chytil ma odzadu a držal ma, zatiaľ čo ktosi druhý mi zapchal ústa. Potom ma hodili na zem, zviazali mi ruky a nohy a natiahli mi na hlavu papierové vrecko. Potom som počul, ako cvengol trezor, keď ho otvárali - trezor!“

Náhle ho prepadla úzkosť, obrátil sa a rozbehol sa k veľkému železnému trezoru. Všetci zbadali, že na niekoľko centimetrov je otvorený. Pán Carlson otvoril naširoko dvere a siahol dnu. Vytiahol prázdne ruky.

Pozrel na chlapcov s trasúcimi sa perami a popolavou tvárou.

„Strašidelné perly!“ povedal chrapľavo. „Ukradli ich!“

Siedma kapitola

Jupiter dedukuje

A v Rocky Beach, v obývačke domčeka, kde bývali strýko Titus a teta Matilda, sedel sám Jupiter Jones, poťahoval si peru a už hodinu usilovne rozmýšľal. Zrazu sa vystrel a vykríkol tak hlasno, ako len vládal. Potom sa posadil, s tvárou zružovenou od námahy, a čakal. O chvíľu sa ozvali vonku kroky. Dvere sa otvorili a zjavila sa v nich hlava Konráda, silného svetlovlasého pomocníka v zberni. Hans, jeho brat, bol s Jonesovcami v San Diegu. Konrád vyvalil oči na Jupitera a otvoril ústa.

„Kto to kričal pred chvíľou?“ opýtal sa rozrušené.

„To som bol ja,“ odvetil Jupiter. „Ty si ma počul?“

„Pravdaže som ťa počul!“ dôrazne povedal Konrád. „Tvoj oblok je otvorený a môj tiež. Znelo to tak, akoby si si sadol na pripináčik alebo zakopol o niečo palcom.“

Jupiter pozrel na oblok, ktorý bol za ním. Bol dokorán otvorený. Okrúhla tvár prezrádzala mrzutosť.

„Prečo si kričal, Jupiter?“ opýtal sa Konrád. „Dúfam, že je všetko v poriadku.“

„Nič sa nestalo, len to, že som nechal oblok otvorený,“ povedal mu Jupiter.

„Ale prečo si kričal?“ naliehal Konrád.

„Učil som sa kričať,“ odvetil Jupiter.

„Určite ti nič nie je, Jupiter?“ opýtal sa Konrád. „Nie je ti zle?“

„Nič mi nie je,“ povedal Jupiter. „Môžeš sa pokojne vrátiť do svojej izby, dnes večer už viac kričať nebudem.“

„No dobre,“ povedal Konrád. „Poriadne si ma naplašil.“

Zavrel dvere a vrátil sa do domčeka, v ktorom býval so svojím bratom Hansom. Bolo to asi štyridsaťpäť metrov od Jonesovho domu.

Jupiter zostal sedieť. Mozog mu pracoval na plné obrátky. Stále mu behala po rozume nejaká myšlienka, týkajúca sa zeleného strašidla, ale nedajbože zistiť, čo to presne je. Nakoniec si vzdychol a vzdal sa toho. Bol čas na spanie.

Kráčal hore schodmi a rozmýšľal o tom, čo asi robia Bob a Peter vo Verdant Valley.

Ako na zavolanie ozval sa zrazu telefón. Bola to výzva od Boba. Jupiter ju nedočkavo prijal.

„Čo je nové, Bob?“ opýtal sa. „Videli ste zelené strašidlo?“

„My nie, ale slečna Greenová,“ vzrušene hovoril Bob. „A neuhádol by si, čo sa stalo potom. Potom …“

„Si rozrušený,“ povedal mu Jupiter. „Prosím ťa, povedz mi všetko, čo sa stalo, ale pomaly a po poriadku. Nevynechaj nijakú podrobnosť.“

Nebolo to pre Boba ľahké, pretože hneď chcel prejsť k ukradnutým strašidelným periam. Ale Jupiter ho učil hovoriť vždy po poriadku, nič nevynechať, pretože i malá vecička by mohla byť dôležitá. Začal teda tým, ako sa stretli s Čangom, a vyrozprával Jupiterovi, pokiaľ si to pamätal, všetko, čo sa prihodilo.

Konečne, na svoje veľké potešenie, sa dostal ku krádeži perál.

„Hm,“ povedal Jupiter, keď Bob naberal dych. „Je to nečakaný vývin udalostí. Čo sa deje teraz? Začalo sa pátranie?“

„Pán Carlson poslal po miestneho šerifa, šerifa Bixbyho,“ povedal Bob. „Šerif Bixby je už dosť starý a zdá sa, že nevie, čo robiť. Tento dom nie je v meste, preto tu nie je polícia. Je tu len šerif a jeho zástupca, ktorý stále hovorí: ,Nech sa prepadnem.'

Šerif má však teóriu. Myslí, že zmienka o periach v novinách podnietila nejakých zločincov z mesta ku krádeži. Počkali, kým pán Carlson odišiel, a vkĺzli oblokom na verande. Našli perly a hľadali ešte nejaké iné hodnotné veci, keď sa nečakane vrátil pán Carlson. Keď vošiel, chytili ho, zapchali mu ústa a na hlavu mu natiahli papierové vrecko, takže nič nevidel. Pán Carlson môže povedať jedine to, že jeden z nich bol nižší, ale mocný. Šerif hovorí, že teraz sú už asi na pol ceste do mesta. Zavolá polícii do San Franciska, ale myslí si, že to veľa nepomôže.“

Jupiter si poťahoval peru. Šerifova teória znela celkom rozumne. V novinách sa veľa popísalo o strašidelných periach, a niet divu, že nejakí mestskí zlodeji využili príležitosť, ktorá sa im naskytla a perly ukradli. Bola to jednoducho smola, že pán Carlson v rozčúlení zabudol zamknúť trezor a tak im uľahčil prácu.

Ale Jupiter sa aj tak nemohol zbaviť myšlienky, či nie je nejaká súvislosť medzi zeleným strašidlom a krádežou šperkov. Nevedel si predstaviť aká, ale stále mu to chodilo po rozume.

„Obidvaja majte oči otvorené, Bob,“ povedal nakoniec. „Škoda, že nie som tam,“ dodal túžobne. „Ale musím zostať tu, strýko a teta sa vrátia najskôr o deň. Ak sa niečo stane, zavolaj mi.“

S tým zložil. Chcel ostať dole a porozmýšľať o tom, čo mu Bob vyrozprával, ale spánok ho premohol. Vyšiel hore a hodil sa do postele. Spal hlbokým spánkom a prisnilo sa mu niekoľko snov. V jednom z nich sa ozýval hlas, ktorý nemohol rozpoznať.

Nasledujúce ráno si nevedel spomenúť, o čom sa mu snívalo.                  

Jupiter dúfal, že v ten deň bude v Jonesovom bazári pokoj a bude môcť rozmýšľať o všetkom, čo mu včera Bob porozprával.

Ale ako naprotiveň, v zberni bolo veľmi rušno. Jupiter sa musel s Konrádovou pomocou postarať o všetko, takže mu neostala ani minútka na rozmýšľanie. Okolo piatej ruch trocha utíchol. Jupiter sa rýchlo rozhodol. Niečo mu prišlo na um - niečo veľmi dôležité.

„Konrád,“ povedal silnému pomocníkovi, „vezmi to za mňa. Zatvor o šiestej. Musím si ísť niečo prešetriť.“

„V poriadku, Jupiter,“ povedal muž dobromyseľne. „Môžeš sa na mňa spoľahnúť.“

Jupiter nasadol na bicykel a rýchlo prešiel mestom k Zelenému panstvu, obklopenému záhradou so stromami a potôčikom. Ako šiel po súkromnej ceste, zbadal pred domom policajné auto. Keď prechádzal popri aute, z okna sa vyklonil policajt v uniforme. Bol to jeden z mužov, ktorí minulé ráno boli v dome.

„Choď pekne preč, synak,“ povedal policajt trochu otrávene. „Celý deň odháňam odtiaľto turistov a zvedavcov, zháňajúcich sa po pamiatkach.“

Jupiter zoskočil z bicykla a vopchal ruku do vrecka.

„Bolo tu veľa ľudí?“ opýtal sa.

„Odvtedy, ako sa objavilo strašidlo,“ povedal policajt, “musíme toto miesto pred nimi strážiť. Teraz už choď, unavuje ma odháňať ľudí.“

„Ja som sem neprišiel zo zvedavosti,“ povedal Jupiter. „Nepamätáte sa na mňa? Včera som tu bol so šerifom Reynoldsom, keď objavili tajnú izbu!“

Dôstojník sa mu lepšie prizrel.

„Aha, už si spomínam,“ povedal. „To ty si prišiel so šerifom.“

Jupiter vytiahol kartičku a podal ju dôstojníkovi. Bola to jedna z ich úradných vizitiek. Na nej bolo napísané:

TRAJA PÁTRAČI

VYPÁTRAME VŠETKO

???

Prvý pátrač - Jupiter Jones

Druhý pátrač - Peter Crenshaw

Záznamy a výskum - Bob Andrews

Dôstojník sa uškrnul, ale hneď zvážnel. Koniec koncov, Jupiter včera prišiel v šerifovom aute.

„Máš niečo zistiť pre šerifa?“ opýtal sa.

„Ak mi vyjde to, čo chcem zistiť, určite ho to bude zaujímať,“ povedal Jupiter.

Porozprával dôstojníkovi, čo chce urobiť, a ten prikývol.

„V poriadku,“ povedal. „Môžeš ísť.“

Jupiter stúpal po vydláždenej cestičke k domu a skúmavo si ho prezeral. Bola to pevná stavba. Keďže jedno krídlo už bolo sčasti zbúrané, bolo vidieť, že staré steny sú veľmi hrubé.

Vošiel dnu. Nestrácal čas hľadaním ďalšej tajnej izby alebo niečoho podobného, pretože šerif Reynolds dal dom starostlivo prezrieť. Šiel rovno hore do haly. Postavil sa na najvyšší schod, obrátil sa ku schodom - a vykríkol. Chvíľu počkal, potom zišiel dolu a znovu vykríkol. Potom vyšiel von a zamieril k policajtovi, ktorý tam čakal.

„Tak ako,“ opýtal sa, „počuli ste ma?“

„Počul som dva výkriky,“ odvetil mu dôstojník. „Jeden bol veľmi slabý a ten druhý bol trochu silnejší. Dvere boli zavreté.“

„Aj v tú noc, keď sa objavilo strašidlo, boli zavreté,“ povedal Jupiter. Poobzeral sa. Pri rohu domu bolo veľa ozdobných kríkov. „Teraz počúvajte,“ požiadal a podišiel k nim.

Postavil sa za ne, trochu sa vyklonil a nahlas vykríkol. Keď sa vrátil k policajnému autu, dôstojník prikývol.

„Teraz som to počul veľmi zreteľne,“ vyhlásil. „Povedz, čo chceš dokázať?“

„Chcem zistiť, kde bolo strašidlo, keď vykríklo,“ odvetil Jupiter. „Podľa môjho pozorovania muselo byť vonku. Keby bolo dnu, muselo by mať veľmi silné pľúca.“

„Neviem, či strašidlá majú pľúca, alebo nie,“ zachichotal sa policajt, ale Jupiter ostal vážny.

„V tom je ten háčik,“ povedal a muž sa poškrabal po hlave. Jupiter šiel k bicyklu, ale dôstojník za ním zavolal.

„Povedz,“ volal, „čo znamenajú tie otázniky na tvojej navštívenke?“

Jupiter potlačil úsmev. Tie otázniky vždy upútali pozornosť.

„Otáznik,“ povedal ako dospelý, „je náš symbol, značka nášho spolku. Označujú nevyriešené záhady, nezodpovedané otázky.“

Nasadol na bicykel a odišiel od dôstojníka, ktorý sa ešte stále škrabal po hlave. Ale prešiel iba niekoľko blokov. Za rozsiahlym pozemkom starého Zeleného panstva sa nachádzalo upravené moderné predmestie.

Mal pri sebe výstrižok z miestnych novín s menami a adresami štyroch mužov, ktorí zavolali polícii po tom, ako videli strašidlo a počuli ho kričať v noci v dome, v ktorom boli Bob a Peter.

Vybral si adresu najvzdialenejšiu od starého domu a prišiel ta práve vtedy, keď nejaké auto zabočilo na súkromnú cestu a vystúpil z neho muž. Bol to jeden z tých štyroch, pán Charles Davis, ktorý ochotne odpovedal na Jupiterove otázky.

Pán Davis v ten večer sedel na dvore so susedom, ktorý býva oproti. Fajčili a besedovali o baseballe. Vtedy šli okolo dvaja muži, ktorí na nich zavolali. Nepoznal ich, ale predpokladal, že bývajú niekde v susedstve. Navrhli im, aby sa šli pozrieť pri mesačnom svetle na staré Zelené panstvo, pokiaľ ešte stojí. Jeden z nich, muž s hlbokým hlasom, na nich tak naliehal, že sa napokon k nim pripojili. Zobral z garáže dve baterky a jednu dal svojmu priateľovi.

A tak všetci štyria šli k Zelenému panstvu. Cestou stretli ďalších dvoch susedov a muž s hlbokým hlasom im povedal, aby sa k nim pripojili.

Považoval za ohromnú psinu ísť sa pozrieť na dom, v ktorom asi straší, a so smiechom nadhodil, že možno uvidia strašidlo.

„Naozaj povedal, že možno uvidíte strašidlo?“ opýtal sa Jupiter a pán Davis prikývol.

„Niečo také,“ povedal. „A ako sa ukázalo, videli sme. Môžem povedať, že celá vec bola náramne zvláštna.“

„Nepoznali ste tých prvých dvoch?“ vypytoval sa Jupiter.

„Jeden mi bol povedomý,“ povedal pán Davis. „Druhého som vôbec nepoznal, ale nazdal som sa, že býva niekde nablízku. Mnohých susedov tu nepoznáme. Niektorí tu ne: bývajú ešte ani rok.“

„Koľkí ste boli, keď ste prišli k domu?“ opýtal sa Jupiter.

„Šiesti,“ odvetil mu pán Davis. „I keď niekto hovorí, -že siedmi, viem určite, že sme boli šiesti, keď sme šli po súkromnej ceste. Prirodzene, že nás niekto mohol zo zvedavosti sledovať. Keď sme počuli výkrik a vošli dnu, nikomu ani na um neprišlo rátať. Okrem toho bola náramná tma. Keď sme opustili dom, všetci sa rozišli. Môj priateľ, ja a naši dvaja susedia sme sa rozhodli, že najlepšie bude upovedomiť políciu. Neviem, čo sa sťalo s ostatnými. Myslím, že sa jednoducho nechceli dostať do rečí.“ V tej chvíli pribehol cez dvor malý teriér s krátkou srsťou, obšmietal sa pánu Davisovi okolo nôh a brechal na privítanie.

„Ľahni, chlapče, ľahni!“ smial sa muž a pohladil psa, ktorý si ľahol na trávnik a odtiaľ pozoroval svojho pána.

Jupiter si spomenul, ako Bob hovoril, že jeden z mužov, ktorí boli na Zelenom panstve, mal psa. Spýtal sa na to.

„Áno,“ povedal mu pán Davis. „Domino bol so mnou. Zobral som ho, pretože každý večer chodievame na prechádzky.“

Jupiter hľadel na psa. Oči sa im stretli. Zdalo sa mu, že pes, dychčiaci s otvorenou papuľou, sa mu smeje, akoby niečo vedel. Jupiter %a zamračil. Zasa mu chodilo niečo po rozume, ale nevedel na to prísť.

Dovolil si ešte zopár otázok, ale pán Davis mu už nemal čo povedať.

Jupiter mu teda poďakoval a nasadol na bicykel.

Šiel pomaly domov a úporné rozmýšľal. Keď sa vrátil do zberne, hlavná brána už bola zavretá.

Slnko už zapadalo - ani si neuvedomil, že strávil tak veľa času hľadaním informácií.

Jupiter našiel Konráda v jeho domčeku, ako si pohodlne bafká z fajky.

„Fíha, Jupiter,“ vyhlásil, keď chlapec vstúpil. „Vyzeráš poriadne zničený od toho premýšľania.“

„Konrád,“ povedal Jupiter, sotva si všimnúc jeho poznámku, „včera večer si ma počul kričať.“

„Presne tak,“ prikývol Konrád. „Dúfam, že sa neurazíš, Jupiter, keď poviem, že to znelo, akoby zakáľali prasa.“

„To som aj chcel,“ odvetil mu Jupiter. „Ale počul by si ma aj vtedy, keby tvoj i môj oblok bol zatvorený?“

„Myslím, že nie. Čo tým chceš povedať?“

Jupiterova tvár náhle zružovela od prudkého vzrušenia. Výkrik, ktorý každý počul - a pes! Pes, ktorý by mu asi mal čo povedať. Zrazu si spomenul, že v jednom príbehu o Sherlockovi Holmesovi bol tiež pes, ktorý mu veľa povedal! Bez toho, že by niečo urobil! Obrátil sa a ponáhľal sa do domu, v ktorom býval. Zrazu sa mu začalo vyjasnievať.

Policajt na Zelenom panstve ho len trochu počul kričať, keď bol dnu za zatvorenými dverami. Ale keď bol vonku

- áno, počul ho zreteľne! To bolo veľmi dôležité!

Keď už bol dnu, vytiahol magnetofón a znovu si vypočul výkrik s úryvkami rozhovoru, ktoré Bob nahral. Prehral si to celé a potom niekoľko minút ticho sedel. Presne si oživil, čo mu minulú noc povedal Bob. Všetko sedelo! Muselo sedieť!

Výkrik, skutočnosť, že nikto si nebol istý, či ich bolo v dome šesť alebo sedem - a pes! Teraz už vedel, čo by mu pes mohol povedať, keby vedel hovoriť. Mnoho vecí ešte tónevedel, ale bol presvedčený, že i tak vie toho dosť. V izbe bola tma, ale bez toho, že by zapálil svetlo, chytil telefón a zavolal Bobovi do Verdant Valley. Po dlhej chvíli sa ozvala slečna Greenová.

„Ty si Bobov priateľ Jupiter Jones?“ opýtala sa a zdalo sa, akoby sa jej triasol hlas.

„Áno, slečna Greenová,“ odpovedal Jupiter. „Chcel by som sa rozprávať s Bobom. Myslím, že som na niečo prišiel a…“

Jej hlas ho však zastavil.

„Bob tu nie je,“ povedala zmätene. „Ani jeho priateľ Peter. Môj synovec Čang chýba tiež. Slovom, všetci traja - jednoducho zmizli!“

ôsma kapitola

Splašený kôň

Ráno, potom ako zavolal Jupiter o vi - v to ráno, keď Jupiter mal toľko práce v zberni - vybral sa Bob spolu s Petrom a Čangom na koňoch poprezerať si Verdant Valley. Ani jeden z nich netušil, aké nebezpečné a vzrušujúce príhody zažijú v ten deň.

Chystali sa prezrieť si jaskyne, ktoré slúžili ako pivnice. V nich sa uskladňovalo víno z hrozna, ktoré sa pestuje vo Verdant Valley. Tieto jaskyne, ako im vysvetľoval Čang, boli vlastne staré bane, ktoré voľakedy dávno vykopali pod vysokým vrchom smerom na západ od údolia.

Chlapci si naplánovali jednodňový výlet. Bolo dosť ťažko pátrať po ukradnutých strašidelných periach. Ak ich ukradli zlodeji z mesta, ako hovorí šerif Bixby, potom obidvoje, zlodeji i perly, boli už pravdepodobne v San Francisku.

Ale i tak sa veľký dom hemžil novinármi, ktorých sem prilákali správy, že sa objavilo strašidlo a že ukradli perly. Slečna Greenová, ktorú videli len zbežne, vyzerala utrápená a vyčerpaná. Požiadala Petra a Boba, aby ani slovkom novinárom nenaznačili, že sú tí chlapci, ktorí videli prvé strašidelné zjavenie v prázdnom dome v Rocky Beach. Obávala sa, že keby sa novinári dozvedeli, prečo zavolala chlapcov, narobili by okolo celej záležitosti so strašidlom ešte väčší rozruch. I tak historky o strašidle, tak ako predpokladala, narobili dosť škody.

A preto sa Bob, Peter a Čang naraňajkovali v kuchyni a potichu sa vykradli do stajní, kde si osedlali tri kone. Urobil to vlastne Čang, pretože Bob a Peter mali s koňmi málo skúseností. Dostali sa k nim len zriedka, keď navštívili nejaký ranč.

A tak teraz, s baterkami pripnutými k opaskom, pretože pri prezeraní vínnych pivníc - alebo baní - ich budú potrebovať, šli pomaly obrobenými vinicami pomedzi kríky, na ktorých na horúcom slnku rýchlo dozrievalo fialové hrozno.

Čang bol zjavne skľúčený.

„Vo viniciach by malo teraz byť prinajmenej sto oberačov,“ povedal. „A niekoľko nákladniakov, ktoré by odvážali pooberané hrozno do lisovni. Ale pozrite. Je tu sotva dvanásť ľudí. A len jedno nákladné auto. Všetci ostatní ušli zo strachu pred strašidlom. Ak to takto pôjde ďalej, tetu Lýdiu a vinohrad to zničí. Nikdy nebude môcť zaplatiť zmenky, a už čoskoro budú splatné.“

Bob a Peter si nevedeli vymyslieť nič, čím by ho rozveselili, ale Peter sa predsa len pokúsil. „Náš spoločník, Jupiter Jones, sa práve teraz v Rocky Beach pokúša rozlúštiť záhadu strašidla,“ povedal. „Jupiter je veľmi múdry. Ak sa mu podarí rozlúštiť záhadu a nejako upokojiť strašidlo, potom sa možno oberači vrátia.“

„Len aby nebolo neskoro,“ povedal Čang. „Ináč oberači odídu niekde inde. Dnes ráno mi stará Li povedala, že všetko som zapríčinil ja, že som priniesol so sebou smolu, keď som sem prišiel pred jeden a pol rokom z Hongkongu, a že by som sa mal vrátiť naspäť.“

„To je hlúposť,“ povedal náhlivo Bob. „Ako by si mohol priniesť smolu?“

Čang pokrútil hlavou. „Neviem. Ale je pravda, že odkedy som tu, stále sa niečo deje. Víno sa pokazilo, sudy sa rozsušili, z času na čas sa pokazí zariadenie. Nič nefunguje poriadne.“

„Nechápem, ako môže za to niekto obviňovať teba!“ vyhlásil Peter.

„Asi na tom niečo je,“ povedal Čang. „Možno keby som sa vrátil do Hongkongu, strašidlo by odišlo so mnou a na Verdant Valley by sa znovu usmialo šťastie. Keby som vedel, že ja som príčinou všetkého, hneď zajtra by som odišiel. Za nič na svete by som nechcel svojej tete spôsobiť trampoty a nešťastie!“

Čang vyzeral taký skľúčený, že sa Bob rozhodol zmeniť tému rozhovoru.

„Slečnu Greenovú voláš teta a pána Carlsona strýko,“ povedal. „Neviem prísť na to, akí ste vlastne príbuzní. Starý Mathias Green bol tvoj starý otec …“

„Môj prastarý otec,“ povedal Čang. „Slečna Greenová je vlastne moja prateta, ale zo zdvorilosti ju volám teta. Strýko Harold je jej vzdialený bratanec. Neviem presne, v akom príbuzenskom vzťahu sme, ale jeho takisto zo zdvorilosti volám strýko. My traja sme jediní členovia tejto rodinnej vetvy.“

Peter pozrel pred seba na dlhé úzke údolie obklopené z obidvoch strán strmými horskými hrebeňmi. Ako ďaleko mu oko dovidelo, všade rástol vinič. „Naozaj je toto všetko tvoje, Čang?“ opýtal sa so záujmom. „Chcem povedať, patrí ti to ako jedinému priamemu potomkovi starého Mathiasa?“

„Ach, nie, nie,“ odvetil chlapec. „To patrí tete Lýdii. Založila to jej matka a teta Lýdia to tu budovala po celý svoj život.

Chce to na mňa prepísať, ale ja to nepripustím. Zanechá mi to teda vo svojom závete. Rozhodol som sa, že potom dám polovičku strýkovi Haroldovi. Koniec koncov, on ako správca tetinho majetku sa všemožne snaží, aby vinohrad a pivnice dobre vynášali. Ale…“ znovu zosmutnel, „ … ak nebudú peniaze na zaplatenie pôžičiek, ani jeden z nás nebude mať nič.“

Po poľnej ceste k nim prichádza džíp. Pridržali kone, aby mohol prejsť. Čang sedel na veľkom čiernom žrebcovi, ktorému tak ihrali žilky, že ho musel tuho držať. Volal sa Ebony. Peter jazdil na mladej kobyle Nellie, ktorá bola trochu nervózna, a preto ju takisto musel pevne držať. Bob bol na starej kobyle Rockinghorse, ktorá sa pohybovala mierne a bola pokojná. Džíp zastal. Vyklonil sa z neho pán Jensen.

„Hej, Čang,“ povedal, „dúfam, že si zbadal, koľkých oberačov tu máme dnes ráno.“

Chlapec prikývol.

„Včera večer tí darebáci tomu teda dali,“ pokračoval Jensen. „Rozprávali o strašidle, ktoré vraj videli, a zakaždým bolo väčšie a odpornejšie, a dokonca z neho šiel dym a plamene. Poriadne vyplašili ostatných oberačov. Snažil som sa im to vyhovoriť, ale myslím, že márne.“

Pokrútil hlavou.

„Idem to oznámiť slečne Greenovej,“ povedal. „Nevyzerá to dobre.“

Džíp odštartoval. Chlapci pokračovali v ceste a Čang len s námahou potlačil v sebe skľúčenosť.

„Čo sa stalo, už sa neodstane,“ povedal. „Nedá sa nič robiť, a preto sa aspoň zabavme.“

Prechádzali celým údolím, tu a tam sa zastavovali, keď im Čang ukazoval ďalšie lisovne. Krátko po poludní im začalo byť horúco a pocítili aj hlad. Mali so sebou obložené chlebíčky a poľné fľaše. Potravu pre kone mali v sedlových vakoch.

„Poznám miesto, kde si môžeme pohodlne a v chládku oddýchnuť,“ povedal Čang. Prešli popri starej lisovni, ktorá sa používala len v najnutnejších prípadoch. Prešli ešte niekoľko metrov a ocitli sa v tieni západného hrebeňa. Za vyčnievajúcou skalou bol malý tienistý priestor, kde zosadli, uviazali kone a dali im ovos, ktorý priniesli so sebou.

Potom ich Čang zaviedol na druhú stranu vyčnievajúcej skaly a ocitli sa pred ťažkými dverami, zasadenými do skalnej steny hrebeňa.

„Toto je jeden z vchodov do jaskýň alebo pivníc, o ktorých som vám rozprával,“ povedal Čang. S námahou otvoril dvere. Za dverami bola tmavá diera, ktorá smerovala rovno dovnútra úbočia. „Keď sa najeme, poprezeráme si to tu.“

Natiahol ruku za vypínačom, ktorý bol vnútri, šťukol, ale nič sa nestalo.

„Dočerta,“ povedal. „Zabudol som na to. Dynamá sú vypnuté. Musíme si tu vyrábať vlastnú elektrinu a dynamá na jednotlivých úsekoch sú zapnuté len vtedy, keď sa dnu pracuje. Ešte dobre, že máme baterky.“

Odopol si baterku a posvietil dopredu. Peter a Bob videli pred sebou dlhú chodbu s kamennými stenami a výstužou, ktorá podopierala povalu. Na obidvoch stranách chodby ležal na zemi dlhý rad veľkých sudov, ktoré boli väčšie ako sudy na vodu. Uprostred chodby boli dve úzke koľajnice, o pár krokov ďalej stál na nich malý vozík.

„Sudy sa môžu naložiť na vozík a odtlačiť ku vchodu,“ vysvetľoval Čang. „Ak chceme prepraviť sud, jednoducho ho potom naložíme na nákladné auto, ktoré pricúva ku vchodu. Takto sa dá celkom ľahko narábať s ťažkými sudmi.

Myslím „že by sme sa mohli posadiť dnu, zajesť si a trochu oddýchnuť.“

Peter a Bob sa s radosťou posadili vedľa neho, opreli sa o skalu a pustili sa do jedenia. Dnu bolo chladno, hoci len o nejaký meter ďalej už bola popoludňajšia horúčava.

Mali odtiaľ pekný výhľad do údolia. Rovno pred sebou videli lisovňu, ale ich v sklepe nemohol nikto vidieť.

Keď sa najedli, chvíľu sa ešte rozprávali v príjemnom chládku. Čang im rozprával o svojom živote v Hongkongu, kde ho vždy obklopovalo veľa ľudí, na rozdiel od tichého života vo Verdant Valley. Vtedy chlapci zbadali niekoľko starých áut, ktoré zastali pred lisovňou, vzdialenou od nich niekoľko sto metrov.

Vystúpili z nich šiesti chlapi, všetci vysokí a silní, a postavili sa do malého hlúčku. Zdalo sa, že na niečo čakajú.

Čang prerušil svoje rozprávanie a zamračil sa.

„Rád by som vedel, prečo nie sú pri oberačke,“ povedal nahlas. „Dnes potrebujeme každú ruku.“

O chvíľu nato prišiel džíp pána Jensena. Silák vystúpil z auta a vošiel do starej lisovne. Chlapi vošli za ním a dvere sa zavreli.

„Zdá sa, že pán Jensen ide pracovať. Ale to už je jeho vec. Nemám ho veľmi rád, ale musím priznať, že s robotníkmi vie zaobchádzať, hoci niekedy je na nich dosť surový.“

Oprel sa o lakeť a obrátil sa k Petrovi a Bobovi.

„Chcete si ísť prezrieť chodby?“ opýtal sa.

Chlapci prikývli a odopli si baterky z opaskov. Peter sa však pri vstávaní pokĺzol. Natiahol ruku, aby nespadol, baterka sa mu vyšmykla spomedzi prstov a padla na skalu: ozval sa cvengot rozbitého skla. Zodvihol ju, ale šošovka i žiarovka boli rozbité.

„Dočerta!“ zahrešil Peter, nahnevaný sám na seba. „A teraz nemám baterku.“

„Stačili by nám aj dve,“ povedal Čang, „ale …“

Hľadel na džíp, ktorý stál pred lisovňou.

„Už viem,“ povedal. „Požičiame si od pána Jensena. Tú, čo mi požičal včera večer. Vo dne ju máva v skrini medzi ostatným náčiním. Vrátime ju ešte za svetla. Zájdem ta a prinesiem ju.“

Ale Peter naliehal, že baterku si rozbil on, a preto si musí ísť po ňu sám. Čang napísal lístok, v ktorom oznamoval pánu Jensenovi, že si požičal baterku a že mu ju neskôr vráti. Lístok mal Peter položiť do skrinky na nástroje.

„Neznáša, keď ho pri práci vyrušujú,“ povedal. „Okrem toho, baterka patrí vlastne tete Lýdii, a preto nemôže nič namietať, keď si ju na chvíľu požičiame.“

Peter nasadol na koňa a pustil sa klusom cez pole k lisovni. O pár minút zastal pri zaparkovanom džípe. Oddýchnutý kôň bol veľmi bujný, a preto mu musel pevne pritiahnuť uzdu, aby chvíľu postál na mieste.

Jednou rukou otvoril skrinku, v ktorej boli nahádzané nástroje. Baterku nebolo vidieť. Nakoniec ju zbadal zastrčenú celkom v rohu. Vytiahol ju a zasunul si ju za opasok. Bola to staromódna baterka s veľkým čiernym držadlom, na ktorom nebol krúžok, takže si ju nemohol pripnúť na opasok.

Lístok, ktorý mu dal Čang, položil do skrinky a nechal ju otvorenú, aby ho pán Jensen určite zbadal.

Potom s námahou vysadol na koňa a klusom sa vracal k Bobovi a Čangovi, ktorí ho čakali.

Prešiel asi sto metrov, keď začul za sebou krik. Obzrel sa. Pán Jensen stál pri džípe a kričal za ním. Peter ukázal na baterku, potom na džíp, čím chcel dať najavo, že na lístku je všetko vysvetlené, a klusal ďalej.

O chvíľu muž naskočil do džípu a silné vozidlo sa pustilo za Petrom pomedzi kríky viniča. Ostatní chlapi, čo s ním boli v budove, sa zhŕkli vonku a sledovali, čo sa deje.

Zrejme chcel Petra zastaviť. Peter, prekvapený jeho rozčúlením, krotil koňa, ktorý trochu tancoval.

„Stoj, moja, stoj,“ upokojoval ho.

Ale kobyla pri pohľade na blížiace sa auto stále nervózne ustupovala bokom.

Džíp prihrmotal k nim a zastal. Pán Jensen z neho vyskočil, akoby ho vystrelili, a utekal k Petrovi.

„Ty zlodej ča!“ reval. „Tak ťa zmlátim! Ja ťa naučím …“

Ale nedokončil.

Keď prišiel bližšie, nervózny kôň s Petrom v sedle vyskočil. Peter sa nestačil ani poriadne posadiť a už uháňal preč.

Ozlomkrky sa rútil vinohradom k úbočiu hory a Peter ho nijako nemohol zastaviť.

Peter sa ledva držal v sedle, tuho stískal kolenami koňa a vôbec sa nehanbil, že tak zúfalo zviera okrúhlu hrušku sedla.

Deviata kapitola

Šialená jazda

Kobyla uháňala medzi radmi viniča rovno k skalnatému úbočiu, ktoré tvorilo zapadnú stenu údolia. Peter, ktorý sa ledva udržal v sedle, zbadal úzky, nie príliš strmý chodník, ktorý viedol hore úbočím.

Vyplašený kôň si automaticky vybral chodník a cvalom sa pustil do vrchu. Na úbočí spomalil, ako Peter dúfal, takže sa mohol lepšie posadiť a nehrozilo mu už také nebezpečenstvo, že vypadne zo sedla.

Odvážil sa obzrieť. Pán Jensen naskočil do džípu a pustil sa za ním. Malé auto, ktoré sa rútilo cez polia, muselo zastať na mieste, odkiaľ viedol úzky chodník hore úbočím. Jensen vyskočil a pohrozil Petrovi päsťou.

Peter zbadal Boba a Čanga. Keď videli jeho splašenú kobylu, ihneď sa rozbehli ku svojim koňom, vysadli na ne a pustili sa za ním. Vyhli sa pánu Jensenovi a džípu a pustili sa hore chodníkom za Petrom. Čang, ktorý sa na svojom veľkom čiernom žrebcovi Ebonym hnal prvý, poháňal zviera a dobiehal Petra.

Bob na pomalšej Rockinghorse za ním zaostával.

Nellie zrazu prudko zabočila za skalu a Petra skoro vyhodila zo sedla. Pevnejšie sa chytil sedla a znovu sa posadil. Na krátkom rovnom úseku nervózna kobyla zrýchlila.

Potom Peter začul za sebou dupot kopýt. Čang odvážne cválal po úzkom chodníku vedľa neho, natiahol ruku a chytil Nellie za uzdu hneď za zubadlom.

Čang spomalil, ale pevne držal Nellie za uzdu, aby kobyla tiež  spomalila. Nellie, akoby si to bola rozmyslela, zastala. Ebony zastal vedľa nej a obidva kone, zmáčané potom, ťažko lapali dych.

„Bože, Čang, ďakujem ti,“ povedal Peter vrúcne. „Tento kôň sa správal, akoby chcel preletieť celý vrch.“

Čang na neho čudne pozrel.

„Čo je, Čang? Urobil som niečo zlé?“

„Nie, len som premýšľal,“ povedal Čang. „Prečo Jensen vyplašil koňa?“

„To nechcel,“ odvetil Peter. „Reval na mňa. Nazýval ma zlodejom. Bol strašne nahnevaný.“

„Keď som prechádzal okolo neho,“ povedal Čang, „mal na tvári diabolský výraz. Bol od zlosti celý bez seba. Vo vrecku nosieva revolver - na štrkáče, ktoré sú medzi skalami - a už ho vyťahoval, akoby chcel na teba strieľať.“

„Z toho som teda jeleň,“ povedal Peter a poškrabal sa po hlave. „Že by sa tak rozčúlil preto, že som si požičal takúto bezcennú starú baterku?“

Vytiahol spoza opasku starú baterku v látkovom puzdre a ukázal mu ju. Čang na ňu vyvalil oči.

„To nie je Jensenova baterka!“ vykríkol. „Chcem povedať, že to nie je tá, ktorú obyčajne máva v džípe, tá, ktorú mi požičal včera večer.“

„Bola v skrinke na nástroje,“ povedal Peter. „Bola tam len táto, tak som ju vzal, ako si povedal.“

„Vyzerá to tak, že som sa pomýlil,“ zašomral Čang. „Peter, prosím ťa, môžem si tú baterku pozrieť?“

„Prirodzene.“ Peter mu ju podal a Čang ju poťažkal v ruke.

„Je veľmi ľahká,“ povedal. „Ako keby v nej neboli batérie.“

„Nedá sa teda použiť,“ povedal namrzene Peter. „Prečo by sa pán Jensen tak strašne nazlostil pre túto bezcennú baterku?“

„Možno …“ začal Čang. Práve vtedy ich dobehol Bob. Bol taký rozrušený, že ani nedýchal. Jeho stará kobyla sa zaťala, odmietla bežať do kopca a šla krokom.

„Tu ste!“ uľahčene si vydýchol. Potom si však všimol výraz ich tvárí. „Stalo sa niečo? Čo je?“

„Chceme zistiť, čo pána Jensena tak nahnevalo,“ odvetil mu potichu Čang. Odskrutkoval spodok baterky. Vopchal dnu prsty a vytiahol zvitok hodvábneho papiera. Peter a Bob ho sledovali, ako pozorne rozbaľuje papier. Niečo v ňom bolo. Vybral to a podržal na slnku. Kývalo sa mu to v ruke.

„Strašidelné perly!“ vykríkol Peter.

„Ukradol ich pán Jensen!“ zvolal Bob.

Čang mal pevne zovreté pery.

„Áno, zrejme ich pán Jensen ukradol, alebo, čo je pravdepodobnejšie, ukradli ich dvaja z tých, čo pre neho pracujú,“ povedal. „Celý čas ich mal skryté v tejto starej baterke vo svojej skrinke na nástroje. Kde by ich mohol lepšie ukryť? Baterka sa na to akurát hodí, nie je nápadná, najmä medzi starými nástrojmi. Takto mohol pokojne odísť z údolia s perlami bez toho, žeby riskoval vyberať ich z nejakého iného úkrytu.“

„Naozaj to bol dobrý úkryt,“ súhlasil Bob. „Nemohol rátať s tým, že budeme potrebovať baterku.“

„Veru nie. Nevidel nás a na okolí nebol nikto iný. Neuvedomil si, že by niekto mohol prísť, kým bude v lisovni,“ povedal Čang. „Chcel by som vedieť, čo tam robil s tými chlapmi. Možno, že kuli nejaké plány. Naozaj, začínam si uvedomovať veľa vecí. Možno Jensen vie o tých nehodách, o skazenom víne a iných veciach, ktoré sa prihodili v posledných mesiacoch, oveľa viacej, ako nám povedal.“

„Povedz,“ prerušil ho Peter, „nebolo by lepšie, keby sme sa vrátili domov s týmito perlami, povedali to pánu Carlsonovi a tvojej tete a poslali šerifa za Jensenom?“

„Nie je to také jednoduché,“ povedal Čang pomaly. „Jensen je nebezpečný človek, vie byť veľmi surový a bezohľadný. Pokúsi sa nás umlčať, aby sme ho neodhalili.“

„Čo by mohol urobiť?“ s úzkosťou sa opýtal Bob.

„Myslím, že by sme sa mali najprv poobzerať,“ povedal Čang a zošmykol sa z Ebonyho. „Bob, ty ostaneš tu a podržíš kone. Peter, my dvaja sa pustíme dolu chodníkom až tak ďaleko, aby sme videli do údolia.“

Obidvaja dali Bobovi svoje opraty. Potom sa pustili po chodníku ku skalnatému výčnelku, ktorý zakrýval údolie. Prikrčení sa zakrádali popri skalách. Teraz už videli pod sebou údolie. Dolu pri chodníku, ktorý viedol úbočím, stáli dvaja chlapi akoby na stráži. Peter a Čang zbadali džíp, ktorý sa rýchlo rútil k dedinke na konci údolia. Potom uvideli dve autá, ktoré predtým stáli pri starej lisovni, ako sa kolíšu a hegajú po obrobenom pozemku. Zamierili k chodníku. Jedno z nich prešlo niekoľko metrov po chodníku, aby koňom zatarasilo cestu, a druhé sa postavilo za ním krížom cez chodník ako ďalšia prekážka. Čang sa zhlboka nadýchol.

„Jensen šiel po kone,“ povedal. „Prikázal chlapom, aby zatarasili chodník, preto nemôžeme zísť dolu a precválať popri nich. Keby sme zišli dolu, museli by sme zosadnúť, aby sme mohli prejsť popri autách, a tak by nás chytili.“

„To znamená, že sme v pasci?“ opýtal sa Peter. „To si myslí on. Nevrátime sa tadiaľ. Ak prejdeme na druhú stranu hrebeňa, dostaneme sa ku kaňonu Hashknife. Je kamenistý a uzavretý. To znamená, že sa dá vyjsť len jedným koncom. Tam je chodník, ktorý vedie na hrboľatú cestu, čo sa zasa nakoniec pripája k hlavnej ceste do San Franciska.

Ak pôjdeme tým smerom, Jensen nás ľahko nájde. Takisto môže poslať chlapov v autách, aby zatarasili druhý koniec chodníka. Určite nás chce chytiť a zmocniť sa perál.“

„Aj tak nič nedosiahne!“ vykríkol Peter. „I keď bude mať perly, povieme to niekomu.“

„Som presvedčený, že i na to myslel,“ povedal ticho Čang a Petrovi pritom prebehli zimomriavky po chrbte. „A on sa už postará o to, aby sme to nikomu nepovedali - nikdy. Pamätaj si, všetci tí chlapi sú jeho spolupáchatelia. Nikto iný nevie, čo sa stalo.“ Peter pochopil. Ťažko preglgol.

„Poďme!“ povedal zrazu Čang a ťahal Petra späť. Teraz sa už usmieval a čierne oči mu svietili vzrušením.

„Mám nápad!“ vykríkol. „Jensenovi to chvíľu potrvá, kým sa dostane do dediny, zoženie kone a kým sa vráti sem. Myslí si, že sa odtiaľto nedostaneme. Ale my mu prejdeme cez rozum. Musíme sa však poponáhľať.“

Bežali ku koňom, kde už na nich netrpezlivo čakal Bob, a nasadli.

„Teda,“ opýtal sa Bob, „čo sa robí?“

„Jensen nám odrezal cestu,“ povedal Peter. „Chce perly dostať späť za každú cenu. Zrejme všetci tí muži, ktorých sme videli, s ním spolupracujú.“

„Mám plán, ako mu prejdeme cez rozum!“ zajasal Čang. „Prejdeme na druhú stranu hrebeňa - tento chodník vedie k priesmyku - a za ním ku kaňonu. Ja vás povediem.“

Pohnal Ebonyho hore chodníkom a veľký žrebec rýchlo vykročil. Čang šiel rýchlo, ale zároveň dával pozor, aby kone veľmi nevyčerpal. Bob šiel druhý a za ním Peter. Bobová pomalá kobyla, ktorej sa to zrejme nepozdávalo, musela pridať, pretože jej v pätách šla nervózna Nellie.

O pol hodiny sa dostali k priesmyku a odtiaľ už bolo vidieť kaňon. Bol kamenistý, úzky a opustený.

Čang na chvíľu zastal a potom pustil Ebonyho dolu chodníkom. Po tejto strane sa šlo ľahšie a o pol hodiny stáli udychčané kone na kamenistom dne kaňonu.

„Chodník z kaňonu Hashknife ide tým smerom,“ ukázal Čang. „Tam je už hrboľatá cesta, ktorá, ako som povedal, sa o niekoľko kilometrov ďalej napája na hlavnú cestu. Jensen bude predpokladať, že sme šli tade. Ale my sa pustíme práve opačným smerom.“

Otočil Ebonyho a kôň sa pustil úzkym kaňonom, hľadajúc si cestu medzi skalami.

„Teraz musíme hľadať dve žlté skaly, ktoré sú asi v šesťmetrovej výške od koryta,“ zvolal im Čang. „Jedna skala je hneď za druhou.“ Po desiatich minútach Peter, ktorý mal veľmi bystré oči, zbadal skaly.

„Tam sú!“ Čang prikývol. Zosadol z koňa presne pred dvoma žltými skalami.

„Tu zosadneme,“ povedal. Peter a Bob ho poslúchli. Zrazu Čang plesol všetky tri kone po zadku. Prekvapený Ebony sa pustil dolu kaňonom a ostatné za ním.

„Odtiaľto pôjdeme pešo,“ vysvetľoval Čang. „Ba i štvornožky a po bruchu. Na uzavretom konci kaňonu je malé jazierko s vodou. Kone ju zavoňajú a pôjdu sa napiť. Keď Jensen príde na to, že sme mu ušli, vráti sa sem do kaňonu a nájde ich, ale dovtedy prejde pár hodín.“

Pozrel hore. „Tu bol voľakedy chodník,“ povedal, „ale skaly ho zasypali - na naše šťastie. Vyškriabeme sa hore. Musíme sa dostať na tú prvú žltú skalu.“

Začal sa opatrne štverať hore. Za ním išiel Bob. Peter bol za Bobom, ak by mu bolo treba pomôcť. O pár minút stáli na vrchu žltej skaly. Boba a Petra prekvapil otvor v brale. Nad ním prečnievala druhá žltá skala, ktorá ho zakrývala, takže ho zospodu nebolo vidieť.

„To je jaskyňa,“ povedal Čang. „Pred mnohými rokmi tu našiel jeden baník bohaté ložisko rudy. Začal tu kopať a jaskyňu použil ako vchod do bane. Tadiaľto pôjdeme. Chytro, aby nás Jensen s chlapmi nedobehli a nezbadali.“

Vošiel do jaskyne. Bob a Peter šli za ním do tmy, netušiac, kam idú a čo ich čaká.

Desiata kapitola

V zajatí

Čang ich viedol hlboko do jaskyne, ktorá bola dosť veľká. Potom sa vo svetle baterky ukázal vchod do tunela - bola to vlastne stará štôlňa, ktorú vykopali pred mnohými rokmi. Zachovali sa tam ešte staré brvná, ktoré podopierali povalu, hoci už niekoľko skál popadalo na zem. „Poviem vám svoj plán,“ ozval sa Čang. „Pod týmto hrebeňom sa nachádza celá sieť chodieb. Keď som prvý raz prišiel do tejto krajiny, staré bane ma očarili. Žil tu jeden starký, volal sa Dan Duncan - bol to malý, zošúverený starec, ktorý strávil život v starých baniach, kde vykopával kúsočky zlata.

Poznal to tu ako vy ulice svojho rodného mesta. Teraz leží v nemocnici, ale predtým, ako ochorel, povodil ma po týchto starých baniach. A ak sa tu vyznáte, nájdete cestu, ktorá vedie z tejto jaskyne rovno k vínnym pivniciam na druhej strane hrebeňa.“

„Pána!“ zvolal Peter. „Chceš povedať, že sa týmito baňami vrátime späť, zatiaľ čo nás Jensen so svojimi chlapmi hľadajú vonku?“

„Tak je,“ prikývol Čang. „S Jensenom sú iste spolčení mnohí robotníci. Ale takýmto spôsobom sa dostaneme von asi dva kilometre od domu a nikto nás nebude môcť zastaviť. Sú tu dve zlé miesta, kadiaľ sa dostane len chlapec alebo veľmi malý muž. Keď som to skúšal naposledy, pred pol rokom, ešte som tadiaľ mohol prejsť.“

Bob na chvíľu zatajil dych. Tma bola strašne čierna a mal pocit, že sú hlboko pod zemou. Vložil si ruku do vrecka a prstami nahmatal kus zelenej kriedy.

„Nemali by sme si značkovať cestu?“ opýtal sa. „Ľahko by sme potom našli cestu späť keby sme zablúdili.“

„Nezablúdime,“ odvetil Čang. „A ak by Jensen našiel značky, bez námahy by nás mohol sledovať.“

Bol si veľmi istý sám so sebou, ale Bob vedel, že človek môže zablúdiť práve vtedy, keď to najmenej očakáva. Na to isté myslel i Peter.                                                       

„Počúvaj,“ povedal Peter, „našou tajnou značkou je otáznik. Označíme cestu otáznikmi, ale nad ne nakreslíme šípky rozličnými smermi. Len my jediní vieme, ktoré značky označujú správnu cestu. Ktokoľvek by nás sledoval, stratí veľa času tým, že pôjde po falošných značkách.“

Čang s tým súhlasil.

„Myslím,“ povedal, „že Jensen nevie o tejto bani ani to, že je spojená s pivnicami. Ale máte pravdu, mohli by sme zablúdiť. Vchod však neoznačkujeme. Tým by sme sa prezradili. Začneme značkovať, až keď všetci budeme priamo v chodbe.“

Keď sa takto dohodli, pustili sa do starej bane. Cesta bola úzka a strop bol na niekoľkých miestach veľmi nízky. Zavše naďabili na chodby, ktoré sa pretínali alebo odbočovali, podľa toho, ako pred mnohými rokmi šli baníci za rudnou žilou. Bob značkoval cestu otáznikmi. Vždy však prikreslil výrazné šípky, ktoré smerovali do nesprávnych chodieb. Stopy, ktoré zanechával, by poplietli každého, kto nepoznal ich tajomstvo.

Ale o chvíľu prišli k miestu, kde bola chodba vpredu sčasti zasypaná. Naspodku boli skaly a zem, ktoré takmer zatarasili priechod. Čang zakričal, aby zastali.

„Teraz sa budeme musieť plaziť,“ povedal. „Pôjdem prvý.“

Vytiahol čosi spoza košele a podal Petrovi.

„Tu je stará baterka s perlami,“ povedal. „Peter, daj na ňu pozor. Zavádzala by mi, ak budem musieť kopať.“

„Dobre, Čang,“ súhlasil Peter. Zastrčil si starú baterku so vzácnym obsahom za opasok a tuho si ho pritiahol, aby sa mu nevyšmykla. „Ale bol by som rád, keby som mal vlastné svetlo.“

„To je problém.“ Čang sa na chvíľu zamyslel. „Máme len dve baterky. Pozri, Bob, čo by sa stalo, keby si dal Petrovi svoju? Ja pôjdem prvý so svojou baterkou. Ty pôjdeš za mnou. A Peter bude posledný. Takto budeme mať všetci svetlo, pretože zadná baterka bude svietiť dopredu, i tebe pod nohy.“

Bobovi sa tento nápad neveľmi pozdával. Tu dolu, v hlbokej tme, bola baterka niečo pekné, jasné a pevné, na čo sa dalo spoľahnúť.

Čangov nápad však nebol zlý, a preto podal Petrovi baterku. Aspoň mu nezavádzala pri plazení, a to bolo veľmi dobre, lebo noha, na ktorej mal ešte nedávno podporný prístroj, bola už trochu vysilená. Zasypaný úsek bol dlhý asi len sto metrov, ale im sa zdalo, akoby nemal konca.

Čang, ktorý bol pred Bobom, si musel chvíľami ľahnúť na brucho a tak sa plaziť. Za ním liezol Bob. Peter, ktorý svietil Bobovi na cestu, sa tiež vliekol po bruchu. Pohybovali sa dopredu ako stonožky. Čang niekoľkokrát zastal, aby vyhrabal väčší otvor alebo odhádzal nabok malé skaly.

Zrazu Bob narazil o strop nad sebou. Na chrbát mu padla malá skala a pritlačila ho, takže sa nijako nemohol pohnúť. Zmieral od strachu, kým sa odzadu nepriplazil Peter, ktorý si mu ľahol na nohy, natiahol ruku a zhodil skalu.

„Ďakujem ti, Peter,“ vydýchol si Bob. Potom sa prešmykol popod nízky skalný strop. Peter, ktorý bol väčší, vyhrabal trochu zeme, takže mohol prejsť bez rizika, že sa mu prihodí niečo podobné.

Bob si zhlboka vydýchol, keď sa konečne preplazili na miesto, kde sa mohli vystrieť a oprieť sa o skalnatú stenu.

Nad sebou videli vo svetle bateriek staré brvná výdrevy, ktoré boli pod obrovskou váhou celé prehnuté nadol. Chlapci nepomysleli ani na to, že by sa mohli zrazu prelomiť, keď už vydržali toľké roky.

Chvíľu len tak ležali a zhlboka dýchali. Potom sa ozval Čang.

„To najhoršie už máme za sebou,“ povedal. „Je tu ešte jedno zlé miesto, ale nie také zlé ako toto. Jedna vec je istá,“ zasmial sa. „Jensen sa tadiaľto nikdy nedostane. Je príliš veľký.“

Kým oddychovali, Čang im porozprával históriu siete chodieb, cez ktoré prechádzali. V baniach sa začalo pracovať okolo roku 1849, keď v Kalifornii objavili zlato. Keď sa prvé bohaté zlaté žily vyčerpali, mnohí baníci odišli inde, ale mnohí zostali a kopali ďalej v nádeji, že natrafia v skale na menšiu zlatú žilu. A tak sa bane pomaly rozširovali.

Ale údolie bolo závislé na viniči a víne, ktoré sa z neho dorábalo, a po smrti starého Mathiasa Greena matka slečny Lýdie Greenovej si mohla dovoliť kúpiť ho a začať budovať pivnice a vinohrady. Ale potom, roku 1919 vyhlásili prohibíciu a víno ani nijaké iné alkoholické nápoje sa nesmeli predávať.

Vinohrad takmer upadol. Robotníci, ktorí nemali prácu, sa pustili do hľadania záludného kovu a kopali stále hlbšie a hlbšie do skaly. Ďalšie útrapy nastali v období krízy koncom roku 1929, keď nebolo peňazí a každý schopný chlap na okolí sa pustil do hľadania zlata, ktoré malo slúžiť ako prameň obživy.

Keď nastali lepšie časy, okolo roku 1940, zlato sa prestalo dolovať. Prohibícia bola zrušená a vinohrad znovu prekvital. Ale pod horským hrebeňom sa zachovala celá sieť opustených baní a chodieb ako výsledok mnohoročného kopania.

„A teraz je tu ešte nejaké zlato?“ dychtivo sa opýtal Bob.

„Trochu, ale musel by sa na to použiť čakan a pravdepodobne i dynamit,“ povedal Čang. „No, ale poďme ďalej. Už musí byť veľmi neskoro. Teta Lýdia si bude robiť starosti.“

Ako postupovali, Bob stále označoval cestu otáznikmi a falošnými šípkami. Len raz sa zdalo, že je Čang popletený, a to na mieste, kde do chodby ústili tri štôlne naraz. Nakoniec si vybral tú napravo, ale asi po tristo metroch bola zasypaná.

„Nesprávna cesta,“ povedal a posvietil na spodok chodby.

Všetci pozreli tým smerom. Vo svetle sa mihotali biele kosti. V prvom okamihu si Peter a Bob mysleli, že to je ľudská kostra. Ale potom si všimli, že sú to kosti nejakého zvieraťa, ktoré tam zasypala zem.

„To je osol. Nejaký baník ho používal na vyvážanie rudy,“ povedal Čang. „Mal šťastie, že aj jeho nezasypalo. A možno, že aj jeho. Nikto tu už potom nekopal.“

Bob pozrel na bielu lebku osla a trochu ho striaslo. Rýchlo sa poponáhľal za Čangom, ktorý ich viedol späť.

Čang našiel správnu chodbu a zdalo sa, že všetko je opäť v poriadku. Viedol ich rýchlo popri bočných chodbách, keď zrazu zastal tak prudko, že Bob do neho narazil.

„Prišli sme k Hrdlu,“ vysvetľoval.

„Hrdlo?“ opýtal sa Peter. „Čo je to?“

„To je prírodná trhlina v skale. Vedie až k baniam na druhej strane hrebeňa,“ povedal Čang. „Je poriadne drapľavá a úzka.“

Posvietil do priechodu, ktorý vyzeral naozaj len ako neveľká trhlina v skale. Vysoká akurát tak, že sa tam mohol chlapec postaviť, ale taká úzka, že sa do nej dalo vojsť len bokom.

„Veru tak,“ povedal Čang, akoby im čítal myšlienky. „Musíme ísť bokom.“

„Si… si si istý, že sa dostaneme na druhú stranu?“ opýtal sa Bob. Čím dlhšie bol pod zemou, tým sa mu to menej pozdávalo. A nápad prejsť tou úzkou štrbinou sa mu už vôbec nepáčil.

„Určite,“ povedal Čang. „Už som tadiaľto šiel. Ale cítite ten vzdušný prúd? Z tej strany prichádza vzduch.“

Bola to pravda. Na lícach skutočne zacítili vzduch.

„Musíme tadiaľto prejsť,“ povedal Čang. „Toto je jediné spojenie medzi oboma stranami kopca a dostane sa cezeň len chlapec alebo malý muž. Dúfam len, že som veľmi nepodrástol za posledných šesť mesiacov. Pôjdem prvý. Vy dvaja počkáte, kým neprejdem. Potom, keď dám baterkou trikrát znamenie, pôjdeš ty, Bob. Peter a ja ti budeme svietiť z obidvoch strán, aby si videl. Keď Bob prejde, znovu dám trikrát znamenie, a pôjdeš ty, Peter.“

Súhlasili. Čang vkĺzol do Hrdla, pričom baterku držal v pravej ruke. Opatrne sa posúval bokom, aby sa prudkým pohybom nezasekol do úzkej drsnej trhliny.

Peter a Bob, ktorí ho sledovali, videli iba poskakujúce svetlo, aj to zväčša skryté za jeho telom. Čang povedal, že keď sa dostanú cez Hrdlo, ocitnú sa celkom blízko miesta, kde sú uskladnené sudy s vínom, a o hodinu môžu byť doma.

Čang sa pohyboval pomerne rýchlo, ale dvom čakajúcim chlapcom to prichodilo ako večnosť. Konečne zbadali tri vzdialené záblesky svetla, ktoré oznamovali, že prešiel.

„Tak choď, Bob,“ povedal Peter. „Tebe to pôjde ľahšie, ty si z nás najmenší.“

„Pravdaže,“ povedal Bob trochu vyschnutým hrdlom. „Bude to ľahké. Len mi trochu posvieť.“

Vkĺzol bokom do Hrdla. Peter mu svietil nízko nad zemou a z druhej strany prichádzal bledý svit Čangovej baterky.

Peter pozoroval priateľa, ako sa pomaly vzďaľuje. Pre Bobovo telo, ktoré zaplnilo Hrdlo, nebolo vidieť svetlo z druhého konca. Peter ešte chvíľu svietil, a potom, keď si myslel, že Bob je už bližšie k Čangovi, zhasil.

Napäto čakal na tri záblesky svetla, ktoré mu mali oznámiť, že môže ísť. Ale nijako sa neobjavovali.

Potom začul slabý výkrik a za ním slová „Peter! Ne …“

Bol to Čangov hlas, ktorý tlmene prenikal úzkym Hrdlom. Zdalo sa, akoby ho niečo utlmilo, azda ruka na ústach.

Peter si však domyslel, čo mu Čang chcel povedať: Nechoď!

Čakal na nejaký iný zvuk alebo signál. O chvíľu zbadal tri záblesky svetla, ktoré sa potom ešte raz opakovali. Boli to však trhavé a kratšie pohyby než Čangov signál predtým.

Peter vedel, že sú v pasci. Niekto iný - nebol to ani Čang, ani Bob - mu dával znamenie, aby prešiel Hrdlom.

Toto a výkrik mu stačilo, aby pochopil, čo sa stalo. Čanga a Boba chytili.

Jedenásta kapitola

Nápad s lebkou

V Rocky Beach sa práve v tej chvíli Jupiter Jones telefonicky zhováral so slečnou Lýdiou Greenovou. „Bob, Peter a Čang zmizli?“

„Jednoducho ich niet!“ Hlas ženy znel hrozne nešťastne. „Vyšli si na koňoch poprezerať údolie a povedali, že budú preč celý deň. My sme tu mali toľko práce so šerifom, novinármi a všeličím možným, že sme si na nich spomenuli až pred večerou.

Potom sme zistili, že v údolí niet po nich ani stopy. Dokonca ešte ani ich kone sme nenašli.“

Vtedy akoby Jupiter o vi úplne vypol mozog. Zmohol sa len na bezradnú otázku: „Ale kde by mohli byť?“

„Myslíme si, že sú v baniach,“ povedala slečna Greenová. „Tu pod vrchom je celá sieť starých baní, z ktorých časť teraz používame ako pivnice na víno. Čang im to asi chcel poukazovať. Už sme rozoslali chlapov, aby prezreli bane.“

Jupiter si poťahoval peru. Mozog mu znovu začal fungovať. Strašidelné perly zmizli. A teraz i jeho priatelia a Čang. Možno to spolu nesúviselo, ale mal podozrenie, že asi áno. Rýchlo rozmýšľal. Bolo treba niečo robiť.

„Poslali ste za nimi všetkých chlapov, čo máte?“ opýtal sa.

„Samozrejme,“ odvetila slečna Greenová. „Všetkých, čo pracovali vo viniciach - tých, ktorí nás neopustili - robotníkov z lisovni a dokonca i služobníctvo. Prehľadávame bane, v ktorých sú sudy s vínom. Aj na pustatinu za Verdant Valley sme poslali mužov, či si chlapci náhodou nevyšli ta.“

„Povedzte im, aby hľadali otázniky,“ povedal Jupiter. Ako poznal svojich priateľov, vedel, že sa budú usilovať zanechať nejako znamenie Troch pátračov, nech by už boli kdekoľvek.

„Otázniky?“ Slečnu Greenovú to zmiatlo.

„Opytovacie znamienka,“ povedal Jupiter. „Pravdepodobne nakreslené kriedou. Nech vám hneď oznámia, ak niekto nájde jeden alebo viac otáznikov.“

„Ale ja tomu nerozumiem!“ beznádejne povedala slečna Greenová.

„Cez telefón sa to nedá vysvetliť. Chystám sa k vám. Môžete poslať auto, aby nás čakalo na letisku? Privediem aj otca Boba Andrewsa. Viem, že pôjde.“

„Áno …áno.“ Žene sa zachvel hlas. „Prirodzene. Och, dúfam, že sa im nič nestalo.“

Jupiter jej poďakoval a zložil. Potom zavolal Bobovmu otcovi, ktorého to veľmi prekvapilo. Dohodli sa, že sa stretnú na letisku. Jupiter rýchlo vyšiel von a povedal Konrádovi, aby nasledujúci deň dal dobrý pozor na zberňu a aby ho na malom nákladnom aute hneď zaviezol na letisko.

Jupiter tuho rozmýšľal, ale nijako mu to nevychádzalo. Pochyboval, že by Bob, Peter a Čang len tak zablúdili v baniach a že by ich tak ľahko našli.

A nemýlil sa. O niečo neskôr sa Bob a Čang dostali do rúk chlapov, ktorí prehľadávali bane na druhej strane hrebeňa, bližšie k Verdant Valley, a tí ich odviezli tak, že nikto nič nevidel a netušil. Nevidel preto, lebo ich dali do veľkých vínnych sudov. A vínne sudy boli vo vinohrade takou bežnou vecou, že im nikto nevenoval pozornosť, ani keď ich vyložili na nákladné auto a odviezli preč.

Tak sa nakoniec Bob a Čang dostali do rúk svojho prenasledovateľa, ktorý ich viezol na neznáme miesto. A Peter, u ktorého ostali neuveriteľne cenné strašidelné perly, putoval štôlňami na druhej strane Hrdla, kde nikoho nebolo,

pretože nikto okrem Jensena a jeho prisluhovačov nevedel, že chlapci prešli cez hrebeň do kaňonu Hashknife, alebo že sa dá z baní na druhej strane prejsť do pivnice, kde sú uskladnené sudy s vínom.

Hneď ako si Peter uvedomil, že B oba a Čanga musel niekto čakať na druhom konci Hrdla, vracal sa potme späť a napäto dával pozor, či nejde niekto za ním cez Hrdlo.

Ale nezjavilo sa svetlo. Peter sa domyslel, že jeho priateľov chytili chlapi, ktorí boli príliš veľkí na to, aby sa odvážili prejsť Hrdlom. To znamenalo, že sa za ním nepustia, iba ak by sa našiel niekto taký malý, že by sa prešmykol úzkou štrbinou v skale.

Pretože Peter nemohol zostať dnu a čakať, nezostávalo mu nič inšie, než sa vrátiť podľa značiek späť do kaňonu Hashknife a skrývať sa medzi skalami do nasledujúceho rána. Chlapi ich budú určite dovtedy hľadať, a Bobovi a Čangovi pomôže najlepšie tak, že sa nedá chytiť a vyrozpráva všetko, čo vie.

Presvedčil sa, či má starú baterku so strašidelnými perlami za opaskom, potom si vrúcne želal, aby mu jeho dobrá baterka vydržala, a pustil sa späť cestou, ktorou prišli.

Teraz sa vyplatilo Bobovo naliehanie, aby si cestu značkovali. Po malých chvíľach hľadania nachádzal na skalách jeden po druhom otázniky, nakreslené zelenou kriedou. Šípky, ktorými Bob chcel popliesť možných prenasledovateľov, si nevšímal.

No i tak raz zablúdil. Keď ich Čang zaviedol do štôlne, ktorá bola na konci zasypaná, Bob ju označil ako správnu cestu a Peter šiel teraz po týchto značkách. Ocitol sa v uzavretej chodbe zatarasenej hŕbou skál a bielymi kosťami oslíka, ktorého tam zasypalo.

Peter sa už chcel vrátiť, keď mu zrazu niečo prišlo na um. Má si perly ponechať? Mohli by ho chytiť. A keby perly pri sebe nemal, tak by sa ich ani Jensen nemohol zmocniť.

Rýchlo rozmýšľal. Schovať perly pod skalu by mohlo byť nebezpečné. Všetky skaly sú rovnaké, a keby si skalu označil, povedzme modrou kriedou, značku by mohli nájsť. Keby tu len bolo niečo zvláštne, čo by si nikto nevšimol…

Svetlo dopadlo na bielu lebku osla. To je ono. Niečo také prirodzené, že si to nikto nevšimne, a on to vždy bude môcť nájsť.

Trvalo mu to len chvíľu, kým vytiahol zo starej baterky strašidelné perly, zabalené v hodvábnom papieri. Vopchal ich do prázdnej lebky, ktorú položil presne tak, ako bola predtým. Teraz už mohol perly ľahko nájsť.

Pustil sa späť, aby sa znovu dostal na správnu stopu. Keď postál na mieste, kde sa križovali tri štôlne, prišla mu na um ďalšia myšlienka. Nemalo nijaký význam vliecť so sebou prázdnu baterku v látkovom puzdre. Nevedel, prečo mu to napadlo, ale rozhodol sa vložiť do nej skalky a ukryť ju. Niečo mu nahováralo, že by sa mohla zísť ako vnadidlo, keby ho chytili.

Položil do vreckovky zopár skaliek, vopchal ju do puzdra, a potom spustil baterku za jednu skalu. O niekoľko centimetrov ďalej starostlivo poukladal niekoľko skaliek tak, aby keď sa na ne človek prizrie, tvorili šípku smerujúcu na veľkú skalu. Takto by mohol rozpoznať skalu, ak by bolo niekedy treba.

Keď to urobil, rýchlo pokračoval v ceste nazad, až sa dostal k veľmi nízkemu miestu, cez ktoré sa museli preplaziť po bruchu.

Bol už pod zemou pekných pár hodín, už mal veru dosť tej tmy a začínal byť aj hladný. Ale ponáhľať sa nemohol. Ľahko by sa mohol zaseknúť, možno i navždy. Jediné, čo mohol urobiť, bolo liezť pomaly a pokojne cez toto tesné miesto.

Baterku za opaskom si posunul nabok, aby mu nezavádzala, kľakol si, potom si ľahol na brucho a začal sa posúvať centimeter po centimetri.

V jednom okamihu rovno pred neho spadla malá skala, ktorá ho skoro zasiahla. Bola to hrozná chvíľa, keď so strachom očakával, či sa nezrúti celá povala nad ním. Ako tak ležal natiahnutý na zemi, cítil nepatrné chvenie zeme. Ležal bez dychu a čakal, kedy sa všetko zrúti, ale nič také sa nestalo. Slabé chvenie sa skončilo. Natiahol ruku a odsunul skalu nabok.

Uľahčené si vydýchol a chvíľu mu trvalo, kým sa vzchopil. Veľmi dobre vedel, čo sa stalo. Niekde bolo slabé zemetrasenie, následkom ktorého tento kopec pocítil vzdialené chvenie.

Peter, ako každý človek v Kalifornii, vedel, že pod západnou Kaliforniou sa tiahne známa puklina San Andreas - obrovská trhlina v zemskej kôre. Táto puklina spôsobila známe zemetrasenie v San Francisku roku 1906. Roku 1964 spôsobila veľké zemetrasenie na Aljaške, keď sa zem na niektorých miestach zdvihla alebo klesla aj o vyše deväť metrov. Každý rok spôsobuje stovky malých záchvevov, z ktorých niektoré sú také nepatrné, že ich zachytia len prístroje.

To, čo pocítil Peter, bolo len celkom slabé zachvenie zeme, ktoré sa šírilo zemským povrchom po celej dĺžke známej pukliny. Našťastie, spôsobilo mu len párminútovú úzkosť. Niekde inde malo väčšie následky, ale Peter o tom nemohol vedieť.

Ťažko dýchajúc, prekonal zvyšok cesty, až sa konečne mohol postaviť. Potom rýchlo, ako len vládal, sledoval Bobové značky do jaskyne, cez ktorú vošli do baní.

Jaskyňa bola prázdna. Všade bolo ticho. Pred vchodom do jaskyne bola tma ako v rohu.

Peter prechádzal pomaly jaskyňou a za každým krokom zastal a načúval. Nič nebolo počuť. Baterku nemal zažatú, takže rozoznal východ z jaskyne ako svetlejšiu škvrnu v tme.

Krok za krokom sa približoval k východu. Znovu zastal a načúval, ale bolo ticho. Pomaličky vychádzal von a znovu sa presviedčal, že vchod do jaskyne neobjavili.

Keď už bol celkom vonku, chvíľu postál, aby mu zrak privykol na slabé svetlo hviezdnatej noci.

A vtedy niekto vyskočil spoza skál pri vchode.

Oblapili ho silné ramená a veľká ruka mu zapchala ústa.

Dvanásta kapitola

Stretnutie s pánom Wonom

Bob a Čang sa ocitli v akejsi miestnosti. Mala hrubé steny, nijaký oblok a len jedny dvere.              

Dvere boli zamknuté - to už zistili.

Obidvaja chlapci si pri plazení pod zemou veľmi zašpinili šaty. Teraz však väčšinu špiny malí vykefovanú a boli poumývaní.

Aj si zajedli. Vlastne práve teraz vyprázdňovali veľký podnos plný čínskeho jedla, ktoré Bobovi pripadalo zvláštne, ale lahodné.

Kým boli hladní, nebolo im do reči. Teraz, príjemne nasýtení, oddychovali.

„Rád by som vedel, kde to sme,“ povedal Bob. S plným žalúdkom bol omnoho pokojnejší ako za posledných pár hodín.

„Sme vo veľkom meste, v miestnosti pod zemou. Pravdepodobne v San Francisku,“ odvetil mu Čang.

„Ako si na to prišiel?“ opýtal sa Bob. „Mali sme zaviazané oči. Mohli by sme byť hocikde.“

„Cítim, že sa podlaha trasie, keď vonku prechádzajú veľké nákladné autá. Veľké nákladné autá znamenajú veľké mesto. Sem nás doviedli čínski sluhovia a priniesli nám jedlo. V San Francisku je najväčšia čínska štvrť v Spojených štátoch. Sme v tajnej izbe v dome nejakého veľmi bohatého Číňana.“

Bob pokrútil hlavou. „Ako si na to prišiel?“

„Jedlo. Pripravili ho na pravý čínsky spôsob a výborne. Vie ho uvariť len veľmi dobrý kuchár. A takého kuchára si môže dovoliť len boháč.“

„Ty a Jupiter Jones by ste spolu dobre vychádzali,“ povedal Bob. „Prial by som si, aby si býval v Rocky Beach a pridal sa k Trom pátračom.“

„Aj ja by som chcel,“ túžobne povedal Čang. „Verdant Valley je dosť osamelé. V Hongkongu bolo na okolí vždy veľa ľudí, veľa chlapcov, s ktorými som sa rozprával a hral. Teraz…Ale čoskoro budem dospelý a budem mať na starosti vinohrad a pivnice, tak ako si to želá moja teta.“ Po chvíli dodal: „Ak to bude možné.“

Bob vedel, čo tým chcel povedať. Ak sa niekedy dostanú z tejto kaše - nech už je to čokoľvek. Jupiter mal určite pravdu v jednej veci - za záhadou strašidla, ktoré sa objavilo v opustenom dome, sa zrejme skrývalo oveľa viac.

Chlapcov vyrušil zvuk otvárajúcich sa dverí. Stál v nich starší Číňan, oblečený v staromódnych šatách.

„Poďme!“ povedal.

„Kam máme ísť?“ smelo sa opýtal Čang.

„Pýta sa myš, kam ide, keď ju orol schmatne do pazúrov?“ opýtal sa muž. „Poďme!“

Čang sa vystrel a vyšiel z dverí. Bob, ktorý sa narovnal, ako len vládal, šiel za ním.

Nasledovali starého Číňana po chodbe k malému výťahu. Vyviezli sa hodne vysoko a zastali pred červenými dverami. Starec odsunul dvere na výťahu, otvoril červené dvere a postrčil Boba.

„Choďte dnu!“ povedal. „Hovorte pravdu, ináč vás orol zožerie.“

Ocitli sa sami vo veľkej okrúhlej miestnosti, vyzdobenej červenými závesmi, na ktorých boli zlatou niťou vyšívané prekrásne výjavy. Bob tam videl drakov, čínske chrámy a dokonca i vŕby, ktoré akoby sa kolísali vo vetre.

„Obdivujete moje závesy?“ ozval sa slabý, starý, ale zreteľný hlas. „Majú päťsto rokov.“

Pozreli na druhý koniec izby a zbadali, že vlastne nie sú sami. Vo veľkom vyrezávanom kresle z čierneho dreva, vystlanom mäkkými poduškami, sedel starec.

Mal na sebe splývajúce šaty, aké nosievali starí čínski cisári. Bob videl ich obrázky v knihách. Starec mal malú chudú tvár, žltú ako prezretá hruška. Pozeral na nich cez okuliare v zlatom ráme.

„Poďte bližšie,“ povedal potichu. „Sadnite si, vy decká, čo ste mi spôsobili toľko starostí.“

Bob a Čang kráčali izbou po kobercoch, ktoré boli také hrubé, že sa v nich skoro zabárali. Boli tam pripravené dva stolčeky, akoby čakali práve na nich. Posadili sa a začudovane pozerali na starca.

„Môžete ma volať pán Won,“ povedal im starý Číňan. „Mám stosedem rokov.“

Bob mu to celkom veril. Ešte nikdy nevidel takého starého muža. I keď sa nezdal byť slabý.

Pán Won pozrel na Čanga. „V tvojich žilách tiež prúdi krv nášho národa, svrček. Tvoja rodina má veľa spoločného so starou Čínou. Tvoj praprastarý otec si ukradol za nevestu našu kňažnú. Ale nie o tom chcem hovoriť. Ženy idú za hlasom svojho srdca. No tvoj praprastarý otec ukradol ešte čosi iné. Alebo podplatil niekoho, kto to pre neho ukradol. To však nič na veci nemení. Šnúru perál!“

Pán Won prejavil prvé známky rozčúlenia.

„Šnúru drahocenných perál,“ povedal. „Vyše päťdesiatrokov sa nevedelo, kde sa nachádzajú. Teraz sa znovu objavili. Musím ich mať.“

Trochu sa naklonil. Hlas mu zosilnel.

„Počujete, myšičky? Musím tie perly mať/“

Bob hrozne znervóznel, pretože veľmi dobre vedel, že pánu Wonovi perly nemôže dať. Rozmýšľal, ako sa asi cíti Čang. Čang, ktorý sedel vedľa neho, sa smelo ozval.

„Ctihodnosť,“ povedal, „my perly nemáme. Má ich niekto iný. Niekto, kto má rýchle nohy a smelé srdce, kto s nimi ušiel a kto ich vráti mojej tete. Pustite nás k nej, a my sa pokúsime presvedčiť ju, aby vám ich predala. Bude to však možné len vtedy, ak list, v ktorom sa niekto vydáva za príbuzného ženy môjho praprastarého otca, nie je pravdivý.“

„Nie je!“ povedal ostro pán Won. „Poslal ho niekto, kto chce narobiť zmätky, pretože by tiež chcel perly kúpiť. Ja ho poznám. Som bohatý, ale on je bohatší. Kúpi ich skôr, ako sa k nim ja dostanem. A preto …musím ich mat7“

Čang sklonil hlavu.

„Sme len malé myšičky,“ povedal, „a nemôžeme vám pomôcť. Tí, ktorí nás chytili, nechytia nášho priateľa. On má perly. Má odvahu a ujde im!“

„Tí babráci!“ Pán Won bubnoval prstami po operadle svojho dreveného kresla. „Zaplatia za to, že ho nechali ujsť!“

„Takmer ho chytili,“ odvetil Čang. „Nejako uhádli môj plán. Čakali v tichosti, kým som ja a za mnou môj priateľ prechádzal úzkym priechodom, kadiaľ by sa dospelý nedostal. Potom som začul, ako sa kotúľajú skalky. Zasvietil som baterkou, zbadal som niekoho a sotva som stačil zakričať priateľovi, keď nás chytil Jensen so svojimi chlapmi. A tak môj priateľ ušiel. Priechod bol príliš úzky na to, aby sa Jensen alebo jeho prisluhovači cezeň dostali.“

„Tí babráci!“ povedal pán Won. „Keď mi včera večer Jensen telefonoval, že má perly a dnes mi ich prinesie, varoval som ho, aby neurobil nejakú chybu. Teraz…“

Odmlčal sa. Odniekiaľ sa ozvalo zvonenie. Pán Won strčil ruku pod podušku na kresle a na Bobovo prekvapenie vytiahol telefón. Priložil si ho k uchu a počúval. Po chvíli ho znovu odložil.

„Udiali sa nové veci,“ povedal. „Čakajte.“

Ticho čakali. Bobovi sa zdalo, že ticho je čím ďalej väčšie, hoci vedel, že sú to nervy. Čo sa bude diať? Za jediný deň zažili toľko prekvapení, že teraz ich už takmer nič nemohlo prekvapiť.

Ale to, čo sa stalo, bola vari jediná vec, ktorú naozaj nečakali.

Červené dvere sa otvorili.

Do izby vošiel Peter Crenshaw, veľmi špinavý a bledý, ale odhodlaný.        

Trinásta kapitola

„Perly musím mať!“

„Peter!“ Bob a Čang vyskočili. „Si v poriadku?“

„Som hrozne hladný,“ povedal Peter. „Ináč som v poriadku, hoci ma bolia ruky. Jensenovi chlapi mi ich vykrútili, aby ma donútili povedať, kde som ukryl strašidelné perly.“

„Ty si ich teda ukryl?“ vzrušene sa opýtal Bob.

„Nepovedal si, kde. Som o tom presvedčený,“ dodal Čang.

„Jasné, že nie,“ uškrnul sa Peter. „Tí zúrili. Keby vedeli…“

„Ticho!“ povedal Čang. „Niekto tu počúva.“

Peter zrazu stíchol. Iba teraz si všimol pána Wona.

„Ty nie si myšička,“ povedal pán Won a pozrel na Čanga. „Ty si malý drak, verný obraz svojho praprastarého otca.“ Zamyslel sa. „Chcel by si byť mojím synom?“ opýtal sa, a chlapcom od prekvapenia skoro vyrazilo dych.

„Som bohatý, ale trápi ma, že nemám mužského potomka. Prijmem ťa za svojho syna a moje bohatstvo ťa urobí mocným mužom.“

„Bola by to pre mňa veľká česť, ctihodnosť,“ zdvorilo povedal Čang. „Ale v hĺbke duše sa obávam dvoch vecí.“

„Vymenuj ich,“ žiadal pán Won.

„Prvá vec je tá, že chcete, aby som zradil svojich priateľov a zadovážil vám strašidelné perly,“ povedal Čang.

Pán Won prikývol. „Prirodzene,“ súhlasil, „keby si bol mojím synom, bola by to tvoja povinnosť.“

„Druhá vec, ktorej sa obávam,“ pokračoval Čang, „je to, že vaša ponuka sú len prázdne slová, na ktoré by ste zabudli, len čo by ste mali perly. Nepripadá to však vôbec do úvahy, pretože svojich priateľov nezradím.“

Pán Won si vzdychol. „Keby si prijal, naozaj by som zabudol. Teraz ale viem, že by som ťa skutočne prijal za syna, keby si chcel. Ale ty nechceš. No perly aj tak musím mať. Znamenajú pre mňa život. A znamenajú život i pre vás.“

Pán Won vopchal ruku pod podušku. Z nejakej tajnej skrýše vytiahol malú fľašku, priezračný krištáľový pohár a okrúhly predmet, ktorý podržal na dlani.

„Poďte bližšie a pozrite sa,“ povedal.

Čang, Bob a Peter k nemu pristúpili a hľadeli na vec, ktorá ležala v scvrknutej, vyschnutej ruke pripomínajúcej pazúry.

Vec bola zvláštnej, mŕtvolnej sivej farby a vyzerala ako zle opracovaný mramor.

Ale Čang spoznal, čo je to.

„Strašidelná perla,“ povedal.

„Smiešne pomenovanie,“ vyhlásil pán Won. Vhodil drahocennú perlu do malej fľašky. V tekutine zasyčala, zabublala, a potom zmizla - rozpustila sa.

„Skutočný názov pre tieto perly je,“ hovoril pán Won, keď lial tekutinu z fľašky do krištáľového pohára, „perly života.“

Vypil tekutinu z pohára do poslednej kvapky. Potom opäť odložil pohár a fľašku na tajné miesto, odkiaľ ich predtým vybral.

„Malý drak z krvi Mathiasa Greena,“ povedal, „a vy, jeho priatelia. Poviem vám niečo, čo vie len niekoľko ľudí, a tí sú alebo veľmi múdri, alebo veľmi bohatí, alebo oboje. Svet ich nazval strašidelné perly. Svet vie, aké sú drahocenné. Ale prečo sú drahocenné? Nie pre ich krásu - ako perly sú škaredé. Ak sa smiem tak vyjadriť, vyzerajú mŕtvo. Nie je tak?“                                                                   

Chlapci prikývli, nevediac, na čo pán Won mieri. Muž pokračoval.

„Stáročia sa ich zopár, veľmi málo, nachádzalo na jednom mieste v Indickom oceáne. Teraz, neviem prečo, ich tam už niet. Na svete sa nachádza sotva šesť šnúr strašidelných perál - budem ich aj ja takto nazývať. Strážia ich v pokladniciach najbohatší ľudia Orientu. Prečo?

Pretože,“ dramaticky sa odmlčal, „keď sa táto perla vypije v nápoji, tak ako som ja teraz vypil poslednú, čo mám, predĺži človeku život.“

Chlapci počúvali s vyvalenými očami. Videli, že pán Won verí všetkému, čo povedal. Pán Won sa zhlboka nadýchol.

„Objavili to V Číne pred stáročiami,“ povedal. „Králi, šľachtici, a neskôr bohatí obchodníci ako ja, to udržiavali v tajnosti. Ja som sa dožil stosedem rokov, pretože za svojho života som vypil vyše sto perál života, ktoré nezasvätenci volajú strašidelné perly.“

Teraz uprel na Čanga svoje malé tmavé oči.

„Vidíš, malý drak, prečo musím dostať náhrdelník za každú cenu. Každá perla predĺži život asi o tri mesiace. Na náhrdelníku je štyridsaťosem perál. Pre mňa to znamená ešte dvanásť rokov života. Ešte dvanásť rokov!“

Zvýšil hlas. „Musím mať tie perly. Nič ma nezastaví. Vy ste malí, ale nech vás pánboh ochraňuje, ak sa budete do toho miešať! Dvanásť rokov života - a ja stosedemročný! Zaiste vidíš, malý drak, aké je to pre mňa dôležité.“

Čang si hrýzol perly.

„On je toho schopný,“ zašepkal Bobovi a Petrovi. „Pred ničím sa nezastaví. Pokúsim sa s ním vyjednávať.“

„Za každú cenu vyjednávať,“ povedal pán Won, ktorý mal zrejme bystrý sluch. „To sa v Oriente robí. Obidve strany budú čestne vyjednávať.“

„Zaplatíte mojej tete za perly, ak vám Peter prezradí, kde sú?“ opýtal sa Čang.

„Už som povedal, že zaplatím Jensenovi. Dodržím slovo. Ale,“ odmlčal sa a pozoroval Čanga, „je tu ten problém so zaplatením hypotéky na vinohrad a pivnice tvojej tety.

Tie zmenky mám ja. A dávam ti slovo, že nebudú nijaké ťažkosti. Tvoja teta bude mať čas na zaplatenie. A strašidlo, ktoré vyplašilo robotníkov, zmizne a robotníci sa vrátia.“

Všetci traja chlapci zažmurkali.

„Vy teda viete, aké je to strašidlo?“ zvolal Čang. „Ako to môžete vedieť?“

Pán Won sa usmial.

„Mám veľkú zásobu múdrosti,“ povedal. „Zaveďte Jensena k perlám, a tvoja teta bude mať po starostiach.“

„To znie dobre,“ vyhlásil Čang. „Ale môžeme vám dôverovať?“

Peter a Bob mimovoľne prikývli. Na to isté mysleli aj oni.

„Ja som pán Won,“ prudko povedal starec. „Moje slovo je mocnejšie ako oceľové obruče.“

„Opýtaj sa ho, či sa môžeme spoľahnúť na pána Jensena!“ vyhŕkol Bob.

„Jensen prisľúbi hocičo, a urobí opak!“ pripojil sa Peter.

Pán Won zvýšil hlas.

„Pošlite mi sem toho chlapa, Jensena,“ povedal.

Všetci čakali. Prešli dve dlhé minúty, a nič sa nedialo. Potom sa otvorili červené dvere výťahu a vstúpil Jensen. Bezočivo a so zachmúrenou tvárou kráčal k pánu Wonovi a ku chlapcom.

„Donútili ste ich hovoriť?“ zavrčal.

„Nerozprávajte sa so mnou ako so seberovným!“ ostro povedal pán Won. „Ste iba červík, ktorého možno zašliapnuť. Podľa toho sa správajte!“

Chlapci videli, ako zlosť na Jensenovej tvári vystriedal strach - smrteľný strach.

„Prepáčte, pán Won,“ ozval sa priduseným hlasom. „Prekvapilo ma len…“

„Čušte a počúvajte. Ak vám dajú títo chlapci dnes večer do rúk náhrdelník, postaráte sa o to, aby sa im nič nestalo. Ak bude treba, zviažte ich, ale nie príliš tuho, tak aby sa po hodine mohli oslobodiť. Ak vám dajú náhrdelník a neublížite im, dostanete stokrát toľko. Ak nebudete dbať na moje varovanie, čaká vás tisíc palíc.“

Jensen najprv niekoľkokrát prehltol, až potom sa mu vrátila reč.

„Pozrite,“ povedal, tentoraz pokorne, „celé Verdant Valley sa bude hemžiť ľuďmi, ktorí ich budú hľadať. Doteraz sa mi podarilo odvrátiť pozornosť od kaňonu Hashknife, kde si nechali kone. Moji chlapi zahlásili, že je prázdny. Ale ak ich vezmem nazad …“

„Možno ich ani nebudeme musieť ta vziať. Možno vám povedia, kde je náhrdelník ukrytý. Aspoň dúfam. Tým sa veci zjednodušia.“

Pán Won sa postavil. Ako tak stál vo svojich splývajúcich šatách, bolo vidieť, že je veľmi malý; nemeral viac ako meter a pol.

„Poďme,“ vyhlásil. „Nech sa dohodnú medzi sebou. Je to otázka života a smrti, majú preto právo slobodne sa rozhodnúť.“

Pobrali sa z izby, pán Won pomalými, opatrnými krokmi, a zmizli za tmavočerveným závesom.

Štrnásta kapitola

Osudné rozhodnutie